Spomienky diplomata: Štipni ma do ruky! Nie sme v Terchovej, ale v Rumunsku?

Priamo do lona mi spadla bezprostredná príležitosť overiť si situáciu na mieste v septembri 2012, keď som vycestoval do Rumunska ako nový veľvyslanec SR. Prvý týždeň mojej rumunskej misie zostane pre mňa nezabudnuteľný.

Ako na seba upliesť bič v rumunčine

Celý víkend sme sa v daždivom počasí s manželkou trmácali po cestách-necestách, aby sme v nedeľu neskoro večer dorazili do Bukurešti. V pondelok som prevzal ambasádu, v utorok som sa bol predstaviť na ministerstve zahraničných vecí Rumunska. Ďalší deň som riešil svoje ubytovanie. Vo štvrtok som odovzdal rumunskému prezidentovi Basescovi poverovacie listiny, spolu s inými veľvyslancami.

Vedel som, že rumunská strana čakala na príchod nového veľvyslanca SR, a preto „zdržala“ ďalších štyroch diplomatov, ktorí sa už niekoľko týždňov nachádzali v Rumunsku. Bol to z rumunskej strany jednoznačný prejav silne pozitívneho vzťahu voči SR, a preto som si zaumienil, že budem na to reagovať.

Foto: ARCHÍV JÁNA GÁBORA

vik29-18-23 serial2. Boor A 1 Busta Ľudovíta Boora, výnimočnej osobnosti spájajúcej Rumunov a Slovákov.

Naučil som sa naspamäť originálny text príhovoru nového veľvyslanca v rumunčine. Na rozdiel od iných diplomatov, ktorí ho predniesli, ako obvykle, v anglickom jazyku. Rumunský jazyk nie je jednoduchý a dlhší „vyšperkovaný“ diplomatický text je náročný aj pre niekoho, kto ten jazyk ovláda. Čoskoro mi došlo, že som si na seba uplietol bič.

Prezident pozval každého veľvyslanca po ceremónii na kávu do salónika a na mňa hneď spustil po rumunsky. Veľmi rýchle sa vec objasnila a pokračovali sme v angličtine. Videl som však jeho sklamanie, tešil sa na debatu so zahraničným diplomatom vo svojom jazyku. Naznačil som rumunskej hlave štátu, že s rumunčinou popracujem, čo som aj urobil.

Čítajte viac Krajania sú ľudsky najpôvabnejšou súčasťou slovenskej diplomacie

Malé Slovensko na Dolnej zemi

Na piatok som mal pozvanie na folklórny festival do Nadlaku. V malom mestečku na hraniciach s Maďarskom už vyše dvesto rokov žijú Slováci. Každý rok organizujú súťaž pre mladú generáciu slovenskej menšiny z Dolnej zeme. Prijať pozvanie znamenalo opäť sa trmácať viac ako dvanásť hodín 600 kilometrov cez celé Rumunsko.

Pre zmenu už v služobnom aute s vodičom, ale s pokazenou klimatizáciou – v horúcom septembri. Po veľmi náročnom týždni sa mi veru dvakrát nechcelo. Moja zvedavosť však vyhrala nad únavou a neoľutoval som to. Nadlačania si veľmi vážili, že nový veľvyslanec meral za nimi takú cestu už v prvých dňoch misie.

Keď som počul ľubozvučnú slovenčinu z úst mladých umelcov v krásnych krojoch, požiadal som vedľa sediacu manželku Danku aby ma štipla do ruky. Nechcelo sa mi veriť, že nie sme v Terchovej alebo vo Východnej, ale v rumunskom prostredí.

Číra slovenskosť krajanov v Rumunsku a ich autenticita spôsobili, že sa stali mojou „trvalou agendou“. Pri konci veľvyslaneckej misie mi niekto zrátal, že som ich navštívil 65-krát. Podujatí veľmi pestrého charakteru bolo veru požehnane a vždy dýchali človečinou. Ako sa vraví, dobíjali mi baterku.

Neraz som za nimi došiel z rôznych dôvodov unavený a namrzený, ale tam som zakaždým pookrial a cestou späť do Bukurešti som sa tešil na ďalšie podujatie. Rôzne kultúrne festivaly, jazykové olympiády, či podujatia náboženského charakteru.

Nie je žiadnym prekvapením, že podobne ako inde vo svete sa aj tamojší krajania delia podľa konfesie, čo si vyžaduje citlivý prístup. Mojím celoživotným presvedčením je, že diplomat by mal byť – bez ohľadu na svoj svetonázor – dôsledne ekumenický. Preto ak som jeden víkend navštívil akciu katolíkov, na ďalšie podujatie som šiel k evanjelikom.

Rýchle som pochopil, že v organizačných aj iných záležitostiach sú naši krajania, napriek neveľkému počtu, absolútne samostatní a nezávislí. Život ich tomu naučil. Boli radi, keď slovenský veľvyslanec prišiel a bol ich čestným hosťom. Neočakávali od neho žiadnu iniciatívu, ba priam som mal pocit, že by to mohlo „narušiť ich kruhy“.

Ja som zasa z princípu nehodlal zostať len pasívnym pozorovateľom ich čulého života. Veľmi som chcel prispieť „svojím polienkom“ k väčšej propagácii nielen našich krajanov, ale aj ich pokojného spolužitia s rumunskou väčšinou. Mal som na pamäti tiež neúspech so slovensko-írskym bálom z môjho pôsobenia v Dubline, keďže jeho myšlienkový zámer a posolstvo boli veľmi podobné tomu, čo som chcel zhmotniť v Rumunsku.

Čítajte viac Andy Warhol a (nielen) kultúrna diplomacia

Medzinárodná konferencia o spolužití Slovákov a Rumunov

Rok po mojom príchode do Rumunska sme zorganizovali medzinárodnú konferenciu venovanú tejto kľúčovej téme. Nad podujatím prevzali záštitu predsedovia vlád SR a Rumunska. Pozvanie prijal aj generálny tajomník Rady Európy (GT RE) pán Thorbjørn Jagland.

V neveľkom Nadlaku sa zišlo asi 150 osobností – Slovákov a Rumunov z rôznych profesií. Pedagógovia, umelci, kňazi, poslanci a politici. I bežní miestni ľudia. Všetci si mali čo povedať celý deň. Na úvod sa im prihovorili, v mene predsedov svojich vlád, minister zahraničných vecí SR a jeho rumunský kolega. Pani Gabriella Battani, zástupkyňa GT RE, zdôraznila, že nadlacký príbeh pokojného viacgeneračného spolužitia menšinových Slovákov a väčšinových Rumunov môže byť príkladom pre mnohé iné multikultúrne mestá v Európe.

Konferencia mala priaznivý ohlas a odvtedy naši predstavitelia pri návštevách Rumunska zdôrazňovali, že uvedomelá slovenská menšina je živým mostom medzi našimi krajinami. Bola aj priamym dôkazom toho, že menšinová otázka môže byť pozitívnou agendou v medzištátnych vzťahov, v tomto prípade v spolupráci medzi SR a Rumunskom. Z dôvodu programu ministra zahraničných vecí som nemohol absolvovať celý program konferencie, a preto som sa pýtal kľúčových účastníkov na ich dojem. Keď som z rôznych kútov počúval samé chvály, opýtal som, či tam predsa len nebol aj nejaký menej pozitívny moment.

Foto: ARCHÍV JÁNA GÁBORA

festival v Nadlaku Otvorenie festivalu v Nadlaku.

Áno, pán veľvyslanec, prišiel k nám jeden nikým nepozvaný hosť a začal všetkým vyčítať, že nehovoria pravdu. Menšinová politika Rumunska je zlá a spolužitie s rumunskou spoločnosťou je na nevydržanie. Boli naňho nejaké reakcie? Nie, ambasádor, všetci ho ignorovali a on odišiel aj bez vyzvania. Čudné, vravím, a kto to bol? Maďarský generálny konzul predsa, bola odpoveď. Veci do seba zapadli. Všetkým bolo jasné, komu prekáža pokojné spolužitie menšín s Rumunmi.

Čítajte viac Spomienky diplomata: Slovenský bál u keltského tigra

Pozitívny fenomén ostal bez povšimnutia

Veľmi ma mrzelo a dodnes mrzí, že napriek mojim opakovaným návrhom sa v slovenských médiách nepodarilo spropagovať výsledky tejto medzinárodnej konferencie. Nestalo sa to však prvýkrát ani naposledy.

Úspešný príbeh slovenskej menšiny v kontexte pozitívnych slovensko-rumunských vzťahov, mimoriadnym spôsobom ocenený na najvyššej európskej úrovni, zostal v SR nepovšimnutý. Pre­čo?

V prvom rade preto, lebo je to pozitívny fenomén. A tiež preto, lebo by nastavil zrkadlo smutnému osudu rovnako autochtónnej slovenskej menšiny v Maďarsku, ktorá bola zdecimovaná v dôsledku maďarskej národnostnej politiky. Prežitiu slovenských krajanov v Rumunsku, na rozdiel od našich rodákov v Maďarsku, pomohla trianonská hranica po prvej svetovej vojne.

Na prípade Nadlaku je to krásne vidieť, keďže mestečko sa nachádza priamo na hraniciach s naším spoločným susedom. Zatiaľ čo na nadlackom chodníku vás okoloidúci alebo dieťa na bicykli pozdravia po slovensky, niekoľko sto metrov ďalej, na druhej strane hranice v Maďarsku – slovenčinu na verejnosti nepočujete. Dávno už umrela.

Nemým dôkazom toho sú cintoríny našich rodákov, ktorých tam pred sto rokmi žilo takmer pol milióna. Keď zostane Pravda sedieť ticho v kúte, má Lož ideálne podmienky na svoj festival. Pamätám si jednu príhodu z nadlackej benzínovej pumpy, keď bol slovenský turista príjemne prekvapený, že obsluha pri tankovaní, pokladník aj čašníčka, ktorá mu priniesla kávu – všetci s ním hovorili slovensky. Vidiac jeho úžas na tvári mi nedalo, aby som sa mu neprihovoril slovami: vitajte na malom Slovensku.

Muž, ktorý stál pri vzniku dvoch štátov

S mestečkom Nadlak je spojený príbeh slovenského evanjelického farára Ľudovíta Boora. Žil tridsať rokov v tomto mestečku na prelome 19. a 20. storočia, kde v roku 1924 zomrel. Výrazným spôsobom pozdvihol miestnu komunitu – založil Slovenský ľudový okruh, Ľudovú banku a Potravinový spolok.

Po prvej svetovej vojne a rozpade Rakúsko-Uhorska sa zásadným spôsobom zaslúžil o to, že Nadlak sa stal súčasťou nového Rumunska. Viedol rokovania s delimitačnou komisiou víťazných mocností, ktorá s týmto cieľom pricestovala do regiónu. Nielen to. Boor zastupoval rumunských Slovákov v októbri 1918 v Turčianskom Svätom Martine, keď bola podpísaná Deklarácia slovenského národa. Svetu zvestovaný oficiálny súhlas slovenskej politickej reprezentácie s odchodom z monarchie a so spojením s českým národom v rodiacom sa Česko-Slovensku.

V decembri 1918 sa v rumunskom meste Alba Iulia zúčastnil na Veľkom národnom zhromaždení, ktoré viedlo k zjednoteniu Rumunska. Ľudovít Boor sa stal senátorom prvého rumunského parlamentu.

Môžeme povedať, že tento výnimočný človek sa osobne angažoval pri vzniku dvoch nových, spriatelených štátov. Niet sa čo čudovať, že bol veľmi obľúbeným verejným činiteľom. Mal však aj nepriateľov.

Maďarské boľševické hordy vedené B. Kunom mu vypálili faru v Nadlaku a on musel z mesta ujsť. Na chvíľu. Onedlho to „vyriešila“ rumunská armáda. Vyhnala maďarských agresorov nielen z Nadlaku, ale ako „bonus“ k tomu obsadila na istý čas Budapešť. Pomohla tak víťazným mocnostiam, ktoré rokovali na mierovej konferencii v Paríži po prvej svetovej vojne, s jedným z rébusov pri usporiadaní strednej Európy. Mal som veľkú česť spolu so starostom Nadlaku odhaliť bustu Ľudovítovi Boorovi, tejto výnimočnej historickej osobnosti, spájajúcej Slovákov a Rumunov.

Čítajte viac O strategických spojencoch. Ako to robia iní

Dve recepcie, Guinnessov rekord a svetový unikát

Pri mojej prvej recepcii k štátnemu sviatku SR Dňu ústavy som si všimol, že naše pozvanie do Bukurešti prijali iba dvaja-traja rumunskí Slováci. O rok sa situácia zopakovala. Došlo mi to.

Nie že by nechceli, ale je to pre nich ďaleko a komplikované. Nemôžu si dovoliť stráviť dva dni na cestách. Na tretí rok som sa preto rozhodol organizovať pre našich krajanov a ich rumunských partnerov osobitnú recepciu v Sedmohradsku. Primátor mesta Oradea, ktorý si veľmi vážil, že som najčastejšie prichádzajúci veľvyslanec z hlavného mesta do jeho župy, mi na znak vďaky ponúkol čerstvo zrekonštruovaný takmer tisícročný mestský hrad v Oradei. Nemohol som to odmietnuť.

Po mnohých rokoch pustnutia hrad ožije prvým podujatím, ktoré bude ozdobené slovenskou a rumunskou vlajkou. V útrobách hradu bolo pochovaných viacero významných panovníkov, medzi inými uhorský kráľ Ladislav I a kráľ Žigmund Luxemburský. Ponuku primátora som zobral ako výzvu. Čestnými hosťami na recepcii boli predsedovia parlamentov SR a Rumunska.

S podujatím pre 250 hostí – slovenských krajanov a ich rumunských priateľov, kolegov, partnerov – mi veľmi pomohol slovenský honorárny konzul Mirko Jablončík. Úspešný podnikateľ Jablončík patrí medzi tých ľudí, ktorí sa vedia presadiť v rôznych oblastiach. Pri príležitosti 400 rokov vzniku mesta Salonta, kde má konzul sídlo, sa pokúsil o zápis do Guinnessovej knihy rekordov. V jednom, na tento účel vyrobenom, kotle navaril 4 650 litrov guľášu. Recepcia na hrade v Oradei mala úspech aj vďaka nemu. Ak sa niečo podarí, treba v tom pokračovať, a tak sme aj ďalšie roky, vždy dva dni po recepcii k štátnemu sviatku v sídle veľvyslanca v Bukurešti, organizovali druhú recepciu, 600 km severne od rumunského hlavného mesta. Som rád, že aj slovenskí veľvyslanci, ktorí prišli po mne, pokračujú v tejto tradícii, možno jedinej svojho druhu na svete.

Krajanskí pútnici na Slovensku

Podobne ako iné národnosti v Rumunsku aj slovenská menšina má svojho poslanca v parlamente. Dohodol som sa s ním, že začiatkom júla 2014 pripravíme púť pre veriacich krajanov do Levoče. Spišského biskupa Sečku som poprosil, či by ich mohol na slávnostnej omši vhodne umiestniť a stalo sa.

Viac ako tristo slovenských pútnikov krajanov, ktorí sa prvýkrát zúčastnili na tradičnej púti na Slovensku, stálo niekoľko metrov od oltára. Biskup Sečka ich vo svojom príhovore osobitne privítal a vyhovel aj mojej ďalšej prosbe. Čestným hosťom a koncelebrantom bol na jeho pozvanie rumunský metropolitný biskup Robu. Hlavným celebrantom bol kardinál Jozef Tomko, ktorý v tom roku dovŕšil 90 rokov. Bola krásna slnečná nedeľa a na Mariánskej hore sa zišlo takmer pol milióna veriacich.

Po slávnostnej omši sa pri mne na chvíľu pristavil otec kardinál Tomko a vysoko ocenil myšlienku pozvať krajanských pútnikov z Rumunska. Uviedol som mu, že je to už ôsma generácia Slovákov, ktorým sa v rumunskom prostredí podarilo zachovať ich slovenskú identitu. Aj v časoch, keď Slováci nemali svoj samostatný štát. Pomohlo im v tom najmä pestovanie jazyka a viery, ktoré ich spájajú s domovom ich predkov. A čo v iných krajinách nie je samozrejmé – priaznivé rumunské prostredie.

O dva roky sme úspešnú púť krajanských veriacich z Rumunska zopakovali. Tentoraz do Šaštína. V dvanástich autobusoch naši krajania v polovici septembra cestovali deň a noc, aby sa mohli zúčastniť na ďalšej tradičnej slovenskej púti. Chcel som, aby prítomnosť našich krajanov nezanikla v dave desaťtisícov veriacich. Predseda Konferencie biskupov Slovenska vyhovel mojej prosbe a pred záverom slávnostnej omše zaznela pieseň piesní – Ave Mária od Schuberta v podaní mladučkej slovenskej krajanky.