Dlho ste pôsobili v zahraničí, máte zážitky z Arménska, Ruska, Kosova, zo Srbska. Prechádzali ste často z jednej krízovej oblasti do druhej. Čo bolo pre vás najpodstatnejšie na tejto skúsenosti?
Môj záujem o život a prácu v krízových oblastiach naštartovala skúsenosť s dobrovoľníctvom po prvom ročníku na vysokej škole. Šla som do Bosny a Hercegoviny, pár rokov po skončení vojny. Opravovali sme tam zničený kostol, pomáhali sme budovať volejbalové ihrisko. Veľa som sa zhovárala s mladými ľuďmi v mojom veku. A počuť z prvej ruky, čím si prešli, čo zažili, bolo pre mňa transformatívne.
V čom?
Na jednej strane som si uvedomila, aké mám šťastie, že som sa nenarodila ako bosnianska moslimka v Sarajeve v 90. rokoch. Zároveň to vo mne vzbudilo záujem robiť niečo preto, aby sa podobné veci neopakovali. Alebo, ak sa už také niečo stane, aby boli následky čo najmenšie. Pochopila som, koľko máme šťastia v živote, že tie hrôzy sa môžu stať hocikomu. Dávalo mi zmysel robiť niečo preto, aby sa žilo lepšie.
Čo ste si chceli odtiaľ priniesť na Slovensko?
Najmä dve veci. Po prvé, vždy, keď sa vrátim z takýchto krajín, pripomeniem si, že to, čo doma považujeme za samozrejmé, v mnohých krajinách samozrejmé nie je. Mali by sme si ceniť veci, ktoré tu máme – mier, bezpečnosť, napríklad aj tečúcu pitnú vodu a viac-menej fungujúci prístup k lekárom. A po druhé, nesiem si so sebou inšpiráciu a obdiv k ľuďom, ktorí majú vôľu, energiu žiť. A niektorí aj svojský humor. Aj ten dokazuje, že človek toho zvládne veľa.
Foto: Peter Vološčuk
Zažili ste aj kritické situácie, keď ste to chceli vzdať? Čo vás v takých chvíľach motivuje?
Určite sa objavili momenty, keď som bola vyčerpaná. Keď som si vravela, že je to naozaj ťažké a mnohé veci nešli tak hladko a rýchlo, ako by som si želala. Treba povedať, že väčšina z nás, ktorí sme vstúpili do humanitného sektora, prichádzala s mladíckym elánom. Boli sme plní ideálov meniť svet. V realite sa práca javí náročnejšia, je to beh na dlhé trate. Riešime dôsledky javov, ktoré nevieme ovplyvniť. Vojny, prírodné katastrofy. Pracujeme na dlhodobých modeloch správania, ktoré sa nedajú zmeniť zo dňa na deň. Sme závislí od politickej vôle, pri extrémnych zmenách nedokážeme s mnohými vecami pohnúť. Ale v momentoch, keď som cítila vyčerpanie, som si vždy pripomenula príbehy ľudí, ktorým sme dokázali pomôcť. Či už to bol každý jeden človek z marginalizovanej rómskej komunity, ktorému sme pomohli dosiahnuť lepšie vzdelanie, zamestnanie. Keď vypukla vojna na Ukrajine, pomohli sme približne 200-tisíc ľuďom lepšie zvládnuť dôsledky vojny, úteku, pomohli sme im k lepšiemu bývaniu, začleneniu na novom mieste. Sú to úžasné príbehy. Keď vidíte tieto výsledky, dáva vám to energiu a motiváciu pracovať ďalej.
V jednom z rozhovorov ste povedali, že ste roky vnímali Slovensko ako „homogénnu krajinu, ktorá má svoje najväčšie problémy za sebou“. Prečo ste si to mysleli?
Odišla som zo Slovenska, keď som mala osemnásť. Študoval som vo Viedni, potom vo Francúzsku, v krajinách, ktoré sú multikultúrnejšie. Neskôr som strávila desať rokov na Balkáne, na Slovensko som sa vracala iba trikrát za rok. Slovensko bolo už v Európskej únii a vnímala som, že problémy, ktoré sme tu riešili, neboli až také pálčivé ako trápenia, ktoré mali obyvatelia krajín, kde som pôsobila. Napríklad štáty, ktoré spustošila vojna, a kde následky cítiť dodnes. Kosovo polovica štátov sveta dosiaľ neuznala, čo má rôzne praktické dôsledky. Takže som mala pocit, že na Balkáne riešia vážnejšie problémy. Lenže asi pol roka po mojom návrate na Slovensko zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú, začali sa protesty a uvedomila som si, že máme dosť výziev aj na Slovensku. Som rada, že dnes prispievam k rozvoju domovskej krajiny.
Foto: Tomáš Halász
A ako vnímate Slovensko dnes?
Sme na rázcestí, kam chceme smerovať. Spoločnosť je rozdelená, čo sa odráža v medziľudských vzťahoch. A sme vo fáze, keď je ohrozená demokracia a demokratické inštitúcie. Nie som si úplne istá, či sme teraz ako krajina v situácii, že sa dokážeme popasovať s najväčšími výzvami dneška, akými sú klimatická kríza a geopolitická nestabilita. Rozhodujeme sa, ako bude Slovensko vyzerať. Kam bude patriť, ako bude fungovať, aké bude dávať šance mladým ľuďom na sebarealizáciu.
Keď ste sa vrátili na Slovensko, povedali ste, že vás prekvapilo, ako vám niektoré odľahlé regióny pripomínajú Balkán. Stále to tak vidíte?
Skutočne máme k Balkánu bližšie, než by sme si mysleli. Aj kultúrne, týka sa to napríklad vzťahu k rešpektovaniu pravidiel. Paralely vidím aj vo vnímaní postavenia žien. A vidím to aj na stretnutiach s rôznymi inštitúciami. Je to veľmi podobné, ako keby som sedela so starostom niekde v dedinke v Kosove alebo niekde na úrade. Podobností je oveľa viac, než si uvedomujeme. A týka sa to nakoniec aj problémov, s ktorými sa na Slovensku pasujeme. Do segregovanej rómskej osady som prvýkrát išla v Kosove, pomáhali sme so vzdelávaním detí. A vidím, že na Slovensku máme stále problém s tým, že ľudia žijú v segregovaných osadách v naozaj nedôstojných podmienkach.
Mení sa to? Alebo sa naďalej prehlbuje chudoba?
Práve vďaka našej práci vnímame, že sa to mení. Pomaly, ale postupne sa to zlepšuje. Najmä ak si porovnáme vývoj v komunitách, kde pôsobíme dlhodobo, v niektorých už od roku 2006. Posun vidno nielen v samotnej rómskej komunite, ale aj v majorite. Ľudia, ktorí bývajú vo vylúčených komunitách, majú záujem žiť lepší život, dnes majú motiváciu dosiahnuť lepšie vzdelanie, chcú sa zamestnať, upraviť si príbytky. V posledných mesiacoch vnímame aj väčší záujem žien z rómskych komunít, chcú sa zamestnať. Posun je zrejmý v kvalite života Rómov, ale aj v postojoch majority. Kedysi bolo nemysliteľné organizovať spoločné podujatie v obci alebo v meste. Dnes sa nám darí pripraviť akcie, na ktoré prídu aj miestni, aj ľudia z rómskej komunity. Máme napríklad „kávičkáreň“, kde sa učia rómske dievčatá práci čašníčky a kde chodia ľudia z majority. Ale keďže táto zmena je pomalá, nemusí byť očividná. Vždy, keď sa obzrieme späť a vidíme, kam sa tie komunity a ich životná úroveň posunuli, uvedomíme si, ako sa to zlepšuje.
Ako sa vyvíja ochota Slovákov pomáhať?
Za posledné roky z nášho pohľadu rástla. A aj keď vypukla vojna na Ukrajine, solidarita bola obrovská. Ľudia sa zapojili ako dobrovoľníci, ubytovali tisíce ľudí z Ukrajiny. Samozrejme, potom prišla inflačná kríza, finančná. Vojna trvá, ľudia sú unavení, žijeme v cykle kríz. A vtedy prirodzene nastupuje únava. Ale aj napriek tomu sa nám stále hlásia dobrovoľníci. Stále máme veľkú skupinu ľudí, ktorí nás pravidelne podporujú. Aj ostatné mimovládne organizácie hovoria, že ľudia podporujú našu prácu. Takže ochota tam stále je a my sme za ňu veľmi vďační.
Pýtal som sa na to aj preto, lebo pokiaľ ide o Ukrajincov, tak prinajmenšom dva prieskumy poukazujú na to, že v krajinách V4 slabne ochota pomáhať odídencom z Ukrajiny. Čo sa s tým dá robiť?
Naozaj možno postrehnúť únavu zo všetkých kríz. Keď sa človek nemá dobre a je unavený, celkom prirodzene nemá toľko energie pomáhať ešte aj ďalším, ktorí to potrebujú. Možno niektorým ľuďom chýba svetlo na konci tunela. My sa snažíme apelovať na to, aby sme nezabudli na základný princíp ľudskosti, na to, čo nás spája. Prejaviť ho dokážeme práve vo chvíľach, keď pomôžeme ľuďom, ktorí stratili domov, na ktorých príbytky padajú bomby, ktorí hľadajú bezpečie, ktorí sa ocitli v núdzi. A práve toto nás na Slovensku veľmi posilnilo.
Čítajte viac Vojna rozvrátila cirkus, divadlo bude bez slov. Ako v spoločnosti ochabuje ochota pomáhať odídencom z Ukrajiny?
Ako?
Je potrebné stále zdôrazňovať, že sme ako krajina zvládli pomôcť státisícom ľudí, ktorí utekali pred vojnou. Toto je niečo, čo nám dalo silu. A navyše veľa z tých služieb, ktoré sa po vojne začali poskytovať ľuďom utekajúcim z Ukrajiny, je dnes prístupnejších aj pre nás, Slovenky a Slovákov. Napríklad psychosociálna podpora, sociálne poradenstvo. Veľa služieb sa vďaka tomu zlepšilo, sú kvalitnejšie, množstvo ľudí získalo cenné skúsenosti. A práve na tomto naša spoločnosť získala. Aj preto sa snažíme zdôrazňovať tento aspekt. Vďaka tomu, že sme pomohli ľuďom z Ukrajiny, máme aj my lepšie služby pre ľudí, ktorí sa na Slovensku ocitnú v núdzi.
Na čo sa aktuálne zameriava vaša pomoc Ukrajine a odídencom z Ukrajiny?
Poskytujeme pomoc priamo na Ukrajine aj na Slovensku. Na Ukrajine rekonštruujeme ubytovacie zariadenie pre ľudí, ktorí prišli z východnej časti krajiny na západ do Zakarpatska. Chystáme sa rekonštruovať bombové kryty vo vzdelávacích zariadeniach na severe Ukrajiny. Pomaly dokončujeme poskytovanie materiálnej pomoci, čiže jedla, sviečok, hygienických potrieb pre kolektívne centrá, ktoré ubytovávajú utečencov v západnej časti Ukrajiny. Pomáhame ľuďom znovu rozbehnúť a nastaviť podnikanie.
A na Slovensku?
Pomáhame Ukrajincom, aby sa vedeli osamostatniť, aby neboli závislí od našej pomoci. Poskytujeme podporu pri tom, ako si hľadajú zamestnanie, pri zápise detí do škôlky, školy. Zabezpečujeme sociálne poradenstvo, ale aj psychosociálnu podporu, pretože vojna stále trvá. Veľa z nich má stále priateľov na Ukrajine, mnohí niekoho stratili, niekoho blízkeho.
Čítajte aj Mladí Ukrajinci sa ocitli v riskantnom vákuu. Pomoc sa Slovensku vráti stokrát
Akú výzvu pred slovenskú spoločnosť stavia zmena klímy?
Jedným z dôsledkov klimatickej krízy je pribúdanie extrémnejších prejavov počasia, prírodných katastrof, ako sú napríklad záplavy, zosuvy pôdy, suchá, požiare. Výzvou bude prispôsobiť krajinu na tieto prejavy počasia. Zvýšiť našu pripravenosť reagovať. Podchytiť inštitúcie a ľudí, ktorí vedia, čo treba robiť. Mať krízové plány, vzdelávať ľudí, aby sa vedeli správne rozhodovať a zachovať v prípade katastrof. Ujasniť si zodpovednosť. Napríklad, keď došlo k požiaru v Telgárte, nebolo jasné, kde je zodpovednosť ministerstva vnútra a kde je už kompetencia obce. Išlo pritom o zraniteľnú skupinu obyvateľov. A práve tí budú najviac vystavení spomínaným dôsledkom zmeny klímy, výkyvom počasia. Bude dôležité, aby sme boli pripravení. Aby sme mali ľudí, ktorí dokážu správne riadiť reakciu. Aby sme dokázali ochrániť najslabších.
Andrea Najvirtová
Foto: Peter Vološčuk
Štvrtý rok vedie mimovládnu organizáciu Človek v ohrození, ktorá sa venuje humanitárnej pomoci, sociálnej inklúzii a globálnemu vzdelávaniu. Predtým pracovala pre medzinárodné organizácie, desať rokov pomáhala ľuďom v núdzi na Balkáne.