Budúca pouličná inscenácia je inšpirovaná skutočným príbehom principála z Ukrajiny, ktorému vojna rozvrátila cirkus. Jeho členovia sa roztratili, mnohí vymenili akrobaciu a divadelný kumšt za zbrane. Podarí sa im znovu zísť? A nájdu rozpŕchnutí v Česku, na Slovensku, v Poľsku, Maďarsku v nových dočasných domovoch prijatie alebo hnusobu? Zhovárali sme sa s Jánom Faklom, riaditeľom Ansámbla nepravidelného divadla, ktoré sa za slovenskú stranu podieľa na projekte Icebreaking. Projekt financuje Európska únia.
Čo bolo impulzom k projektu Icebreaking?
Asi rok dozadu sa začali v spoločnosti prejavovať ľudia, ktorí odsudzovali pomoc pre Ukrajincov. Urobili vyhlásenia, alebo aj skutky, ktoré boli v rozpore s tým, čo Ukrajinci potrebovali. Predpokladali sme, že to bude narastať.
Ak nedokážeme byť primerane solidárni, môže sa to otočiť aj proti nám.
Bol to len pocit?
Prečítali sme si dva výskumy, ktoré to kvantifikovali. Jeden bol z GLOBSEC a druhý z Nemecka. Oba poukázali na to, že v štátoch východnej Európy, v Poľsku, Maďarsku, Česku a na Slovensku sa postoj k Ukrajincom zhoršuje. Najmä na Slovensku, potom v Česku, Maďarsku. Najlepšie z krajín V4 vychádzalo Poľsko. Takýto bol trend, zhoršovalo sa to a my sme si povedali, že by sme mohli proti tomu aj ako divadelníci niečo urobiť. Pripraviť predstavenia, performancie, ktoré by zasiahli všetky štyri krajiny. Preto sme šli do projektu, ktorý sme nazvali Icebreaking, to znamená prelamovanie ľadov medzi ľuďmi.
Váš divadelný projekt sa rozbehol výskumom. Čo ste zisťovali?
V Budapešti, Prahe, Banskej Štiavnici či v Krakove sme navštívili centrá, kde utečenci bývajú. Zistili sme, ako sa im tam žije. A nebolo to ani čierne, ani biele, ale rôznorodé. Spolu s tým sme zistili, že stále existuje veľká solidarita s utečencami, ktorá bola neraz v rozpore s oficiálnou politikou daného štátu. Opäť, najhoršie to dopadlo asi v Maďarsku, najlepšie v tom čase stále vychádzalo Poľsko.
Ako sa vám to darilo získavať citlivé príbehy?
Počas výskumu sme organizovali spoločné pikniky miestnych obyvateľov s utečencami. Veľmi sa vydarili. Boli spontánne, priateľské, úprimné. Odídenci, ale aj domáci sa nám zdôverovali, ako spolu vychádzajú, prípadne kde sa nachádzajú trecie plochy a kde to už prestáva fungovať. Kde majú problémy so zamestnaním alebo kde im, naopak, vychádzajú v ústrety. Našli sme niekoľko desiatok príbehov, smutných, veselých, ťažkých, ľahších. Nasávali sme inšpiráciu pre náš budúci scenár.
Z ukrajinských partnerov WE: MEDIA THEATER, čo je nezávislý umelecký súbor, sa projektu nemohol osobne zúčastniť režisér Sashko Brama. Prečo?
Nemohol prekročiť hranice, lebo by ho hneď zobrali na front. Ale podarilo sa mu na diaľku spracovať film z videorozhovorov, ktoré sme počas výskumu urobili. Má 23 minút a tiež sa volá Icebreaking. To bol ďalší zdroj nášho projektu. Vyvrcholilo to v Banskej Štiavnici na Festivale AMPLIÓN vlani v septembri. Najprv sme urobili workshop, kde sme dali dokopy medzinárodný tím divadelníkov, štyri divadlá z Poľska, Maďarska, Česka a náš Ansámbel nepravidelného divadla. Tu sme vytvorili pilotnú – pracovnú – verziu prvej inscenácie Human Caravana.
Pracujete v nej s exodom Ukrajincov. Ale bez slov. Ako sa to dá?
Bolo to veľmi náznakové, symbolické, a, áno, keďže to bolo nonverbálne, bolo to veľmi ťažké. Pretože sme sa museli vyjadrovať prostriedkami, ktoré sú veľmi metaforické alebo nepriame. Tancom, pohybom, akrobaciou, chôdzou, hudbou. To všetko vytvorilo prvú inscenáciu Human Caravana, ktorá sa stretla nielen s veľkým záujmom, ale aj s úspechom. Ľudia ocenili, že sa konečne aj táto téma odráža v divadelnom umení. Pretože pouličných predstavení na Slovensku nie je veľa, je málo pouličných divadiel a zvlášť s takouto tematikou nerobia. Úspech nás povzbudil, aby sme podali projekt v rámci výzvy Kreatívna Európa. Uspeli sme, čo bol pre nás šok! Z asi 180 schválených projektov boli len asi štyri zo Slovenska. Mohli sme prejsť do druhej fázy projektu.
Čítajte rozhovor Mladí Ukrajinci sa ocitli v riskantnom vákuu. Pomoc sa Slovensku vráti stokrát
Tentoraz pripravujete stabilnú repertoárovú inscenáciu CIRCUS CARAVANA. Pred niekoľkými dňami ste ju spoločne nacvičovali na Slovensku, skúšať budete aj v Prahe, Budapešti a Krakove. Bude to opäť bez slov?
Áno, tiež bude pohybová, pouličná. Presúvame sa v nej do cirkusového prostredia, k jednej rodine, ktorá kedysi robila cirkus. Inšpirovali sme sa príbehom Illyu Borsuka. Mal cirkus na Ukrajine v Bachmute. Nebol veľký, bol to cirkus bez zvierat, skôr taký zábavný podnik. Kvôli vojne ho museli rozpustiť. Jeho ľudia sa rozpŕchli, niektorí do zahraničia. Buď išli bojovať, alebo pomáhať. Illya sa stal humanitárnym pracovníkom. Na svojom aute vozí pomoc z pokojnejších oblastí na front.
Principál, ktorý kvôli vojne ostal sám…
…toto nás inšpirovalo, preto sme náš nový príbeh zasadili do cirkusu. Rozpadli sa a teraz sa hľadajú po východnej Európe.
Foto: Michal Svítok a Kristína Svítoková
Nájdu sa?
Nájdu a snažia sa cirkus robiť aj v zahraničí. Na tejto báze sme to postavili. Ako sa k cirkusu stavajú naši obyvatelia. Skoro každému sa páči. Ale keď už má cirkus prísť hrať, už mu kladú prekážky, neprijímajú ho s nadšením, niektoré sociálne vrstvy ho odmietajú. Už je to pre niektorých politikov nepohodlné, už to zrazu akoby nie je vítané. Na tomto chceme ukázať, aký máme vzťah k utečencom. Vychádzame z príbehov, ktoré sme získali. A zároveň trochu nazeráme aj do budúcnosti. Čo sa môže stať, ak budeme takí, akých v inscenácii zobrazujeme. Čo sa môže stať, ak budeme odmietať pomoc? Také je posolstvo nášho predstavenia. Alebo možno aj varovanie, že ak nedokážeme byť primerane solidárni, môže sa to otočiť aj proti nám.
A predsa bude vaše nové predstavenie hravé, veselé, pohybové, cirkusové, atraktívne…
…kolegovia tam budú stvárať všelijaké kúsky. Máme veľmi fajn kolektív. Traja Poliaci zo súboru Teatr KTO, traja maďarskí performeri z cirkusovo-akrobatickej skupiny Firebirds, dvaja performeri z Prahy a dvaja z nášho ansámblu. Spolu desať hercov vytvorí dve skupiny, cirkusovú rodinu a skupinku miestnych obyvateľov. Celé to pripomína putovanie karavány, hľadanie svojho miesta v živote. Miesta, kde sa môžu znovu prejaviť, možno usadiť alebo minimálne ukázať svoj kumšt. Ide aj o výzvu k umeleckej obci. Ale aj k ľuďom, ktorí nemajú umenie v obľube, ale cez cirkus ich možno získať. Preto sme zvolili takúto formu, aby to bolo ľuďom blízke, na ulici.
Foto: Michal Svítok a Kristína Svítoková
Ako s kolegami vnímate slová premiéra Roberta Fica, ktorý klamal, že v Kyjeve sa nebojuje?
Už som spomínal ukrajinského partnera, ktorý síce žije len v Ľvive (iba asi 130 kilometrov od Slovenska, pozn. red.), ale keď s ním zoomujeme, tak sa stáva, že majú poplach. Sú tým veľmi traumatizovaní. To nie je tak, že sa iba sem-tam niečo stane. Sú v permanentnom ohrození a napätí. Premiérova floskula nie je pravdivá. Potvrdzujú to naši partneri v rozhovoroch. Stalo sa to napríklad aj v Prahe. Až nám behal mráz po chrbte, keď nám hovorili, že si nevedia zvyknúť na to, že môžu ísť slobodne po parku, že im nič nehrozí. Že sa nemusia báť, že v lese stúpia na mínu. Alebo že ich vystraší nálet a oni nestihnú ujsť do krytu. Boli tu len pár dní, ale zdôrazňovali, v akom šťastí tu žijeme a že musíme na to myslieť. Premiérovo vyjadrenie je absolútny nezmysel. Bolo to účelové pre jeho voličov.
Aké ukrajinské príbehy vás najviac zasiahli?
Išlo najmä o príbehy ľudí, ktorí prišli z najviac zasiahnutých oblastí, kde im Rusi zbombardovali domy, záhrady a oni sa už nemajú kam vrátiť. Niektorí majú takú predstavu, že keď sa skončí vojna, na druhý deň si kúpia lístok a pôjdu domov. Ďalší chcú zostať, tu sa cítia bezpečne. Malý chlapec povie – ja sa nevrátim. Chcem byť tu, tu sa mi páči, cítim sa slobodne. Spoznali sme jednu mladú Rusku, ktorá bola tiež na úteku a tiež chce žiť slobodne a bezpečne. Mnohí nechcú rozprávať. Ale na pikniku sa mnohí otvorili a boli veľmi vďační, že sme ich vypočuli. A navyše sme im pripravili program. Kolega scénograf im zahral na koreni.
Na koreni stromu?
Mal na ňom snímač a hral. Prepojil to s tým, že všetci máme spoločné korene. Ľudia tomu veľmi rýchlo porozumeli. Boli takí, ktorí stratili partnerov a rozplakali sa. U niektorých sa roztápal ľad pomalšie. Niektorí boli celí šťastní, že sa o nich niekto zaujíma. Predsa len, tá počiatočná eufória z pomoci už zanikla. Riešia bežné, dennodenné starosti, živobytie. Sú vďační za každé zamestnanie, ktoré majú.
Foto: Ján Fakla
A čo príbehy ľudí, ktorí Ukrajincom pomohli?
Utkvel mi v mysli skutok jedného poľského podnikateľa, volá sa Krzysztof Chawrona. Mal stavebnú firmu, v ktorej už pred vojnou zamestnával asi 160 ukrajinských robotníkov. Firma prosperovala. Ale začala sa vojna a skoro všetci odišli bojovať na front. Mnohí aj padli. Takmer to jeho firmu položilo. Nejako to prekonal. Pozval ich manželky, aby prišli, a ubytoval ich. Kúpil jeden väčší starý dom, kde zriadil centrum pre rodiny robotníkov, založil aj Fundacja Nidaros. Sám vozil vlastným nákladným autom pomoc na Ukrajinu. Obetoval svoje financie, aby im pomohol.
Ako?
V istej chvíli sa opýtal svojho syna – tu mám odložené peniaze na tvoj dom. Rozhodni sa. Postavíme ho alebo dáme tie peniaze na pomoc Ukrajincom? A syn povedal – dáme ich na pomoc Ukrajincom. Vzdal sa veľkej časti majetku, aby pomohol desiatkam ľudí. Úžasný človek. Nemusel to robiť. Bol to pre mňa silný zážitok, že aj tí, ktorí majú peniaze a sú za vodou, sa vedia podeliť úplne dobrovoľne, a nie pod nátlakom. Kolegyne zas navštívili pri Plzni jeden tábor, ktorý dobrovoľne zriadil jeden pán v chatovej oblasti. Hovoril, že to robí preto, lebo to tak cíti a nečaká žiadnu vďaku. Ubytovával tú najnižšiu societu, ktorá vďačnosť veľmi neprejavovala, títo ľudia len prišli, prespali a šli ďalej. Jemu to však neprekážalo. Len si plnil svoju povinnosť pomôcť, robil to preto, aby tí ľudia prežili, aby sa nemotali niekde po staniciach. Saturuje tým niečo, o čo sa nedokáže často postarať ani štát.
Foto: Andrej Brummer
Našli ste podobný príbeh aj v Maďarsku?
V Maďarsku sme boli vo takzvanej food banke. Ide o veľmi dôležitý nástroj, kde si utečenci chodili po jedlo. Zároveň tam našli ľudí, ktorí im veľmi pomáhali v začiatkoch. V každej krajine sa niečo našlo. Sme veľmi radi, že sme to absolvovali, pretože zrazu vidíme ten problém nie tak plocho, ale plasticky a to nám pomáha pri tvorbe. Napríklad v Maďarsku sa báli ľudia rozprávať, pretože vláda sa k Ukrajincom správa macošsky. Ale aj napriek tomu sú tam ľudia, ktorí sa snažia pomáhať. Nestačí vnímať len politiku, v realite to často funguje inak. Nie je to čierno-biele, vždy je to o ľuďoch.
A čo ste sa vďaka výskumu dozvedeli o súčasnom stave ukrajinskej duše?
Pochopili sme, že majú z permanentného ohrozenia vážne psychické problémy. Režisér Sashko Brama teraz robí vojnového reportéra. Paralelne s prípravou našej incesnácie chystá krátky film o principálovi Illyovi Borsukovi. O tom, aký bol jeho cirkus a čo teraz robí, čo sa s ním stalo, čo s ním spravila vojna. To bude ďalší výstup nášho projektu. Inscenáciu aj tento film chceme odpremiérovať 28. apríla v Krakove. A do tretice – českí divadelníci z pražského divadla KRVIK TOTR, ktorí pripravovali scenár, to celé postavili na slovných hračkách. Povedali sme im, nech z toho spravia kabaret. Takže popri filme o principálovi, nonverbálnej inscenácii ponúkneme aj verbálny pohľad, ľudia si to budú môcť porovnať.
Nie je to nakoniec iba o ukrajinských odídencoch?
Presne. Scenár má ambíciu poukázať na všetkých ľudí, ktorí utekajú zo svojej krajiny. Nejde o prvý prípad z histórie, exodov sa udialo veľa. Utečenci utekajú aj z iných oblastí a my musíme brať do úvahy to, čo prežívajú, prečo utekajú. Vynikajúci film Hranica nakrútila Angieszka Holland. To, čo sme v ňom videli, nás šokovalo. V plnej nahote ukázal vzťah medzi cudzincami a domácimi, ktorí boli strážcami hraníc. V Poľsku ho prijali kontroverzne, ale šlo o pravdivú snímku. Aj my máme podobnú ambíciu, priniesť pohľad na akýchkoľvek prenasledovaných ľudí.