Koľko mokradí, ornej pôdy sa mohlo zachovať, o koľko menej áut by trčalo v zápchach, keby sa stavalo na týchto zabudnutých plochách priamo v meste a nie na zelených lúkach za mestom. Akoby si ich až teraz spoločnosť všimla a po desaťročiach chátrania im zrazu hľadá fantastické využitie. Ale stále pre ne nemá slovenské meno, iba anglické – brownfield.
Hnedé pole? To nesedí. Núkajú sa zdĺhavé opisy – opustené priemyselné alebo spustnuté areály, upadajúce mestské komplexy. Ani českí jazykovedci nerozlúskli, ako nájsť krátky a výstižný český ekvivalent. Pritom už v roku 2004 v časopise Naše řeč označili za pozoruhodné, ako razantne výraz brownfield prenikol do češtiny. Úplne prvýkrát sa totiž objavil len v roku 1992 v USA. Českí architekti občas používajú v slangu slovo hnědáky. Na Slovensku zasa – čierne diery. A k nim ako doplnok biele slony – opustené železobetónové skelety veľkých nedokončených stavieb, ale ani to nie sú celkom brownfieldy.
Jazyk pulzuje, legislatíva nestíha (slovenské zákony výraz brownfield stále vôbec nepoznajú), ani stavebná realita. Hoci európske mestá nielenže už dávno urobili prieskum svojich útrob, aby zmapovali všetky brownfieldy, ale aj mnohé z nich stihli prerobiť na príťažlivé oázy podnikania, bývania, kultúry, vody, zelene či dokonca biodiverzity a divočiny (áno, priamo v meste).
V Česku už existuje Národná databáza brownfieldov. Na Slovensku sa podobný register pripravuje. Osvetu v ostatných rokoch robia občianske združenia a platformy – napríklad Čierne diery, CTZN (CITIZEN). Metropolitný inštitút Bratislavy (MIB, ide o príspevkovú organizáciu mesta) len pred pár rokmi dokončil mapovanie v hlavnom meste, brownfieldov je 131 a zaberajú ohromnú plochu – 630 hektárov.
Pre lepšiu predstavu, o akú hmotu v meste ide, v MIB zrátali, koľko nových stavieb sa v Bratislave stihne za rok. Zistili, že ak by sa využívali len čierne diery, pri tempe výstavby, aké bolo v rokoch 2016–2018, by brownfieldy „vystačili“ na šesť rokov.
Brownfieldy sa môžu javiť ako škaredé, nevľúdne, chladné, no aj podľa krajinného architekta Attilu Tótha, odborníka na zelenú infraštruktúru v mestách, ide o exkluzívne miesta. Sú nečakanou rezervou pre riešenie základného mestského problému – nedostatku priestoru. „Urbanista ich dokáže pretvoriť na novú mestskú štvrť. No jednako je v nich príležitosť urobiť aj niečo pre klímu.“ No kým sa na ne niekto s chuťou vrhne, je tu zádrh. Sú komplikované.
Kúpalisko, v ktorom sa nik neokúpal
Prievan v zívajúcich dierach strháva zo zvedavcov posledné zvyšky tepla. Nad hlavami nad ošarpaným stropom bol kedysi parádny bazén kúpaliska na Žižkovej ulici v Bratislave. Bývalú administratívnu budovu trávia bagre a s ňou aj nevšedný príbeh.
„Kúpalisko začali stavať v roku 1941 ako reakciu na to, keď Hitler zabral Petržalku a s ňou Lido. Ľudia sa nemali kde kúpať,“ rozhovorí sa urbanistka a architektka z MIB Magda Ďurdíková. Šlo o nadčasový ekologický projekt.
Bazén mal byť napájaný vodou stekajúcou z kameňolomu, zohrievala by ju slnečná energia. Stavbu bazéna niekoľkokrát zastavili a obnovili. Keď v roku 1968 skúšobne napustili hlavný bazén, vyskytli sa obrovské úniky vody. Viac ako 1 000 m3 do troch dní vytieklo. Od projektu bazéna sa upustilo a areál ďalej chátral. V 90. rokoch sa tu konali kultúrne akcie, „celkom to tu žilo“. Neskôr sa na kúpalisku zabývali ľudia bez domova.
Brownfield je v drsnom kontraste s neďalekými luxusnými rezidenciami Vydrica, kde ceny niektorých bytov presiahli 10-tisíc eur za meter štvorcový. Jednoizbové sa vypredali takmer okamžite.
Študenti, ktorí sa zapojili do architektonickej súťaže o možnú podobu kúpaliska na Žižkovej, by tu kúpanie zachovali, veď nič podobné široko-ďaleko nie je. Doplnili wellness, tobogany.
Lenže tento brownfield je podobne ako mnohé ďalšie zaťažený nedoriešenými vlastníckymi vzťahmi a súdnymi spormi. Nie je to jediná komplikácia, ktorá od brownfieldov odrádza investorov.
Čítajte viac Schladia rozpálené mestá huby, machy, tiene lesa?
Rukoväť developera
Vrstvia sa v nich ekologické záťaže, nepriepustnosť povrchov. Nebodaj je to zabudnutá národná kultúrna pamiatka? Dá sa ešte zachrániť? Brownfield nie je zelená lúka, kde si architekt rozprestrie nové plátno a kreslí štruktúry odznova. Tu ich treba preštudovať, zhodnotiť.
Presne o to sa snaží štúdia, na ktorej robí MIB. Zmapovanie všetkých bratislavských brownfieldov bol prvý krok. Druhým je príručka (nielen) pre developerov, ktorá uľahčí prácu s komplikovanými brownfieldmi. „Navedie tých, ktorí majú kapacitu s brownfieldmi pohnúť, aby to urobili dobre,“ naznačuje urbanistka Ďurdíková.
Manuál by mal ponúknuť prehľad o envirozáťažiach, ale aj načrtnúť ich riešenie. Ale čo robiť s nepriepustnosťou, pečatením pôdy? Ukazuje sa, že pomôcť dokáže už len mozaika. Spestrenie hry povrchov dokáže znížiť teplotu o tri stupne.
Analýza bratislavských brownfieldov prináša závažné zistenie – 57 percent plôch je nepriepustných a sú to tri najhoršie triedy nepriepustnosti (v rozmedzí od 30 do 100 percent). Nedokážu absorbovať vodu zo zrážok. Iba sa na nich zleje a rýchlo odtečie preč – čo je presný opak toho, čo mesto potrebuje v čase zosilňujúcich sa horúčav, búrok. Aj mesto potrebuje sať vodu a ochladzovať ňou prostredie podobne ako les. Les v meste?! Prirodzene! Veď už rastie na brownfielde.
Paralelné svety
Britský denník The Guardian zaradil do zoznamu 10 najkrajších mestských oáz na svete miesto, ktoré bolo donedávna jedným z najpriemyselnejších v Európe. Kde sa ešte v roku 1985 tavila oceľ, hromadilo uhlie, dymili komíny, kde zostali pôdy zamorené toxickými materiálmi. Z obrovského a zdanlivo neriešiteľného brownfieldu je dnes Landschaftspark Duisburg-Nord. Krajinný architekt Peter Latz sa rozhodol strašidelné priemyselné dedičstvo nie odmietnuť, ale pochopiť a vyliečiť. Nebúral, neničil, nenahradzoval novým. Naopak, s kolegami pozoroval a ešte aj povzbudil prírodu, aby miesto ešte viac vstrebala.
Foto: ZAIRON
Znečistené pôdy nechal na mieste a využil fytoremediáciu na ich ozdravenie, existuje tandem rastlín a mikroorganizmov, ktoré dokážu z pôdy vyťahovať toxické kovy. Odpadový kanál premenil Latz na ďalšiu z metód, ktorou sa miesto čistí. Navštívi ho viac turistov ako Slovenský raj, milión ročne.
Nehemží sa to však len ľuďmi na bicykloch, lezcami na stenách, obdivovateľmi svetelného umenia Jonathana Parka. Bujnie tu centrum biodiverzity západného Porúria. 50 druhov rastlín z vyše 700 druhov je na Červenom zozname IUCN ohrozených druhov, mnohé našli útočisko v zrevitalizovaných vodných plochách a nádržiach. Prírodovedcov udivuje „priemyselný les“.
Žije tu sedem druhov netopierov, hniezdi 38 druhov vtákov, vedci zaznamenávajú ohrozené druhy motýľov, žiab. A dokonca v spomínanom odpadovom kanáli, ktorým dnes prúdi priezračná voda, pozorujú každý rok medúzku sladkovodnú (žije aj v slovenských vodách, objavili ju pred asi 60 rokmi), píše vo svojej štúdii z roku 2019 Peter Keil, nemecký expert na urbánnu biodiverzitu. Možno sa tu ponoriť do paralelných vesmírov umenia, prírody, industriálnych pamiatok. Aj do najväčšieho potápačského bazéna v Európe, do 21 miliónov litrov dažďovej vody nahromadenej v bývalej výmenníkovej stanici. „Nemci sú v tomto smere priekopníkmi, ale na trend nastúpil celý svet. Podobne sa revitalizujú brownfieldy v Detroite,“ dodáva krajinný architekt Tóth.
Čítajte viac Máme 28 rokov na to, aby sme podali výkon storočia
Mestá by mali naberať výšku, nie šírku
Čierne diery sa pomaly už „zašívajú“, bez akejkoľvek pomoci štátu, bez verejných zdrojov. V Bratislave sa ročne prerobí asi osem brownfieldov, šesť percent z celkového počtu. Ale často bez toho, aby sa tieto projekty zosúladili s nejakou ucelenou víziou. Aj v tomto by mohol pomôcť spomínaný manuál.
Platforma CTZN navrhuje daňové zvýhodnenie pre investorov, napríklad formou odpustenia poplatku za rozvoj. Stav brownfieldov by sa mohol zlepšovať aj počas čakania na revitalizáciu, a to vďaka štatútu dočasného využívania – mohli by slúžiť ako dočasný park, trhovisko, zázemie pre rôzne občianske aktivity.
To všetko nakoniec smeruje k tomu, aby sa mestá mohli viac, a teraz prichádza urbanistický termín, s ktorým si nie jazyk, ale prirodzená ľudská emócia nevie dať rady – zahustiť.
„Znamená pritom len toľko, že v meste by sa mal efektívne využiť každý štvorcový meter. Mať opustenú stavbu v centre je priveľký luxus. Pri obnove brownfieldov, ale aj pri novej výstavbe platí, že musí rešpektovať výškovú zonáciu mesta a platný územný plán. Tieto dva kľúčové dokumenty určujú rozvoj a panorámu Bratislavy,“ pripomína urbanistka.
Stavanie na zelenej lúke je podľa Viktora Nižňanského z Komunálneho výskumného a poradenského centra jednoduchšie ako v zložitom mestskom priestore. „Ale spôsobuje to nekontrolované rozrastanie miest do krajiny. A na to nadväzujú ďalšie problémy.“ Zhusťovanie dopravy, zápchy, tlak na rozširovanie diaľnic. Ďalším vážnym psychologickým a sociálnym neduhom satelitných miest sme venovali už niekoľko reportáží.
Niektoré urbanistické príručky hovoria, že mestá by mali rásť do výšky a nie do šírky. „V meste by malo byť všade všetko blízko. Aby ľudia nemuseli dochádzať. Dobre to ilustruje koncept 15-minútových miest,“ dodáva Ďurdíková a ukazuje na ďalší brownfield v Bratislave. Istrochem. Obkľúčený rezidenčnými štvrťami civie uprostred, s desivou pesticídovou záťažou, ktorá sa šíri do okolia. Bývalá Dynamitka má 138 hektárov, spolu s priľahlými plochami po priemysle dokopy asi 150 hektárov. Gigantická čierna diera. Alebo budúce srdce?
Rakety, ságy, modlivky a hviezdy
Nasledujúci brownfield pôvodne ani neexistoval na mape. Bývalá protilietadlová raketová základňa Devínska Kobyla bola strategicky umiestnená blízko Rakúska ako súčasť obrany štátov Varšavskej zmluvy – proti NATO.
Pozemky dnes síce vlastní mesto, ale objekty boli v dražbách odpredané za euro. Strážnice, garáže pre vozidlá, technické stavby, bunkre. Základňa v sebe tiež skrýva množstvo komplikácií, zložité vzťahy. No aj výhody. Sú do nej natiahnuté siete, elektrina, voda. A je dostupná po asfaltke.
Stačilo na vrchole postaviť vyhliadkovú vežu a už priťahuje nebývalý záujem. A možno naznačuje prirodzenú cestu k novej funkcii. Otvorenosti areálu pre ľudí, pre prírodu, veď ho prirodzene prerastá les. Nad korunami stromov sa naskytá možnosť dosýta sa nakŕmiť výhľadmi na zvlnenú krajinu opantanú Dunajom.
To, že inšpiráciou architektov pre tvar veže bola modlivka zelená, je len legenda. No modlivka na Devínskej Kobyle skutočne žije. A dokonca aj vzácna sága stepná, najväčší druh kobylky na Slovensku, jeden z najväčších druhov európskeho hmyzu.
Vlani v októbri bola uzávierka ideovej súťaže pre študentov architektúry. Prvé miesto získal návrh Ksenie Panferovej a Poliny Mininy z Ruska. Navrhli v histórii miesta pokračovať, rešpektovať flóru aj faunu. Na pôdoryse vojenských objektov načrtli múzeum, hotel pre výskumníkov a umelcov, umelecké dielne a amfiteáter, planetárium, observatórium, keďže ide o najvyššie položené miesto v Bratislave.
Stroskotané lode, železnice s trvalkami
A tu vidíte Bratislavský hrad a vpravo gotická Katedrála svätého Martina! A oproti na druhom brehu, milí výletníci na dunajských lodiach, stojí rozpadávajúci sa Nemecký veslársky klub, kľúčové dielo slovenského architekta Josefa Konrada z roku 1931!
Jeho skladba pripomína stavbu lode. Prvky ako napríklad kajutové okná sú v slovenskej architektúre vzácne. Dielo možno kvalitou porovnať so svetovými funkcionalistickými stavbami medzivojnového obdobia.
„Nachádza sa vo veľmi atraktívnej lokalite. Vôbec nábrežia predstavujú v európskych mestách mimoriadne dôležitý priestor pre ľudí, je škoda, ak nie je dostupný či zanedbaný,“ obzerá si Ďurdíková stavbu. „Môžeme tu lamentovať, ale aj v tomto prípade sú veľkou prekážkou nedoriešené vlastnícke vzťahy. Ale aj tak by takáto stavba nemala chátrať, nie je to správne. Veď ide o národnú kultúrnu pamiatku.“
Možno to nespadá do defínicie brownfieldov, ale jeden ohrozený druh priestoru sa ťahá ako nitka v každom meste. Opustené železničné trate. V New Yorku sa na starú nadzemku z roku 1934 chodí pozerať päť miliónov návštevníkov ročne. Po High Line sa predtým polstoročie prepravovali milióny produktov medzi továrňami. Dnes je to park v oblakoch. „Je síce lineárny, no s lúkami, trvalkami, biodiverzitou,“ prezrádza Tóth. Ďurdíková pripomína, ako vo švajčiarskom Zürichu starý železničný viadukt elegantne pretvorili na bunky obchodíkov. „Nič sa nebúra, vnesie sa nové. Iba sa zužitkovalo prázdne miesto v meste a zachovalo si genius loci.“