Február 1948: Prevrat so zdaním ústavnosti

, 25.02.2018 14:00

Dalo sa zabrániť februárovému prevratu v bývalom Československu alebo nie? A bol to vôbec puč? Nedostali sa vtedy komunisti k moci ústavnou cestou so súhlasom prezidenta demokrata a po dobrovoľnom odchode demokratických ministrov z vlády? Spory o tom zamestnávajú historikov, politológov, politikov, ale aj bežných ľudí už 70 rokov. A zrejme ešte dlho budú.

Súčasný český prezident len pred šiestimi týždňami verejne označil spomínaných ministrov za hlupákov. „Nebyť niekoľkých blbých ministrov, ktorí podali demisiu,“ povedal Miloš Zeman, „nebolo by možné, aby sa Klement Gottwald zaprisahával ústavnosťou komunistického puču.“ Áno, v tom istom prejave nazval Zeman Alexandra Dubčeka zbabelcom. Skrátka, majster bonmotov mal práve chuť rozdávať rôzne nálepky protagonistom historických udalostí. Ale boli tí ministri až takí hlupáci? Čo by sa bolo stalo, keby prezident Edvard Beneš ich demisiu neprijal? Na čo by sa potom zmenil „Víťazný február“?

Pripomeňme si, že pred 70 rokmi malo Československo vládu Národného frontu s premiérom Gottwaldom, ináč lídrom KSČ. Vláda to bola koaličná, okrem deviatich komunistov v nej zasadali štyria českí národní socialisti a ľudovci, ďalej štyria slovenskí demokrati, traja sociálni demokrati a dvaja nestraníci.

Gottwald so Slánskym boli za to, aby prevratu predchádzali vnútorné zmeny v nekomunistických stranách, kde by väčšinu získali ľavicovejšie orientované až prokomunistické frakcie.
slovenský historik Michal Barnovský

Nuž a práve národní socialisti prišli s nápadom odpovedať na personálne zmeny na ministerstve vnútra, ktorému šéfoval komunista Václav Nosek, hromadnou demisiou pravicových ministrov. Nosek spustil čistky bez vedomia celej vlády a boli oprávnené obavy, že kľúčové miesta v bezpečnostnom aparáte Prahy chce obsadiť komunistami. V hre však bolo oveľa viac, lebo KSČ sa netajila plánmi na ďalšie znárodňovanie a novú pozemkovú reformu. Len pred niekoľkými dňami komunistom neprešiel v parlamentnom výbore návrh na výrazné obmedzenie vlastníctva pôdy (nad 50 hektárov) a jej odobratie všetkým, ktorí na nej nepracujú.

Myšlienka podať takúto demisiu sa zrodila v hlave Huberta Ripku, ministra zahraničného obchodu. „My ich rozsekáme!“ vykrikoval na schôdzke predsedníctva strany. Predstavoval si, že Gottwald nebude môcť bez podpory pravicových strán obnoviť (zrekonštruovať) vládu. Buď ustúpi ich požiadavkám, alebo – druhá možnosť – vláda padne ako celok, vypíšu sa nové voľby a KSČ v nich utŕži porážku. Ripka rýchlo presvedčil týmito argumentmi vedenie svojej strany a zrejme i lidovcov, ktorí sa čoskoro pridali k národným socialistom.

Februárové udalosti odštartovali v Československu kultúrnu revolúciu. Prvého marca 1948 vyšla výzva zlikvidovať „pareniská nemravného a zhýralého života“. Viac čítajte v šlánku A čo bolo po februári 1948? Kultúrna revolúcia

Váhali iba slovenskí demokrati. Štyria ministri za DS (Mikuláš Franek, Štefan Kočvara, Ján Lichner a Ivan Pietor) sa napokon rozhodli podať demisiu, hoci predsedníctvo strany na čele s Jozefom Lettrichom pomerom hlasov 7 : 3 s tým nesúhlasilo. Svoje rozhodnutie vedenie DS zmenilo až dodatočne, po dohováraní niektorým svojím členom a po opakovanom hlasovaní. Dosť na tom, že 20. februára 1948 dvanásť ministrov z troch politických strán podalo demisiu. „Priznám sa, že som sa ráno modlil, aby ich tá blbosť neopustila a oni na schôdzu vlády neprišli,“ spomínal neskôr Gottwald – bojovný ateista. „Pánboh ma vyslyšal a oni neprišli.“

Vláda totiž mala 26 kresiel, a keďže väčšina jej členov zostávala na svojich postoch, nemohla byť rozpustená. Klement Gottwald ako premiér neprestával tvrdiť, že jeho kabinet je funkčný. Vo vzduchu však visela otázka, či sa niekto ešte nepripojí k „odpadlíkom“? Stačili by dvaja, jeden z pravicového krídla sociálnodemokra­tickej strany a druhý spomedzi ministrov nestraníkov. Do rozhodujúceho merania síl zostávalo ešte päť dní…

Klement Gottwald pri prejave na Václavskom...
Klement Gottwald pri prejave na Václavskom námestí 25. februára 1948. Autor: TASR ARCHÍV

Koho zastrašil Zorin

Dvadsiateho februára pred 70 rokmi sa v Prahe udiala ešte jedna významná udalosť: nečakane sem priletel Valerian Zorin, donedávna veľvyslanec ZSSR v ČSR a teraz námestník sovietskeho ministra zahraničných vecí Viačeslava Molotova. Oficiálne pricestoval dohodnúť dodávky obilia a zúčastniť sa na ustanovujúcom zjazde Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Hlavným cieľom jeho misie však bolo ovplyvniť vládnu krízu.

Igor Lukeš, český historik žijúci v USA, tvrdí, že prílet Zorina mal taký účinok, ako keby za Prahou pristála sovietska výsadková divízia. V každom prípade, súdnemu pozorovateľovi vtedajšej československej politickej scény muselo byť jasné, že ak prilieta v takýchto hektických dňoch Zorin, tak o prebiehajúcu vládnu krízu má záujem najvyššie sovietske vedenie a pravdepodobne sám Josif Stalin. „Mal to byť signál aj smerom na Západ, že Sovieti nepripustia v Česku iný vývoj udalostí než ten, ktorý vyhovuje im,“ myslí si český historik a politológ Jan Adamec.

Klement Gottwald pri prejave na Václavskom...
Klement Gottwald pri prejave na Václavskom námestí 25. februára 1948. Autor: TASR Archív

Zorin navštívil najprv prechladnutého ministra zahraničných vecí Jana Masaryka v jeho byte. Syn T. G. Masaryka bol nestraník a pravicoví kolegovia vo vláde dúfali, že ich bude nasledovať. Sovietsky predstaviteľ, naopak, žiadal Masaryka podporiť aktivity komunistov. Podľa svedectva ministrovho osobného tajomníka Zorin v priebehu návštevy mal oznámiť, že prišiel čas, keď sa Československo musí viac primknúť k „slovanskému“ bloku a vylúčiť z najvyššej politiky ľudí, ktorí ohrozujú bezpečnosť štátu i jeho vzťah k Sovietskemu zväzu. „Chystajú štátny prevrat,“ tvrdil Zorin. Masaryk údajne sovietskemu diplomatovi oponoval, podľa neho situácia nebola taká kritická a on sám nevie o prípravách nejakého prevratu zo strany pravice.

Neskoršie udalosti ukázali, že Zorinovi sa podarilo Masaryka zastrašiť. Napokon, historici sa zhodujú v tom, že odvaha a rozhodnosť neboli jeho silnou stránkou. O poslednom stretnutí so Zorinom neprehovoril Masaryk do svojej tragickej smrti 10. marca 1948. Priateľom počas vládnej krízy neprestajne opakoval, že sa zachová tak, ako si bude priať Edvard Beneš. V deň vyvrcholenia krízy 25. februára Masaryk opätovne odmietol Ripkovu výzvu, aby sa pripojil a podal pripravenú (ako tvrdil) demisiu. Zostal teda vo vláde.

Ďalším členom vlády, ktorého Zorin po svojom prílete navštívil, bol Václav Majer, minister výživy za českú sociálnu demokraciu. Prečo si vybral práve jeho? Majer bol členom vedenia svojej strany a v čase krízy žiadal, aby sociálnodemokra­tickí ministri takisto podali demisiu a pripojili sa tak k nekomunistickým stranám. Narazil však na odpor ľavicovej časti vedenia i centristov.

Robotnícke milície pri slávnostnej prehliadke...
Robotnícke milície pri slávnostnej prehliadke na Staromestskom námestí v Prahe 28. februára 1948. Autor: TASR Archív

V ten deň bol Majer zhodou okolností takisto zdravotne indisponovaný, preto sa stretnutie so sovietskym emisárom uskutočnilo takisto v jeho byte, hoci už bol neskorý večer. Zorin mu podobne ako Masarykovi dramaticky opísal aktuálnu situáciu v ČSR a žiadal ho, aby podporil Gottwalda. Majer zvolil zdržiavaciu taktiku, sľúbil, že sa o tom poradí ešte so straníckymi kolegami.

Až po Masarykovi a Majerovi navštívil Zorin Gottwalda, ale už sa od neho nepohol. Vyčítal československému premiérovi, že je príliš zaujatý „parlamentarizmom“ a svojmu šéfovi Molotovovi hlásil z Prahy do Moskvy (v ruských archívoch sa o tom zachoval dokument), že Gottwald sa bojí použiť neparlamentné prostriedky. Gottwald sa Zorinovi zdôveril, že sa obáva, čo podnikne Beneš – čo ak odmietne prijať demisiu ministrov? Zorin mu pripomenul, že Beneš zastáva úrad prezidenta aj s podporou komunistov a že zveličuje jeho úlohu v celej záležitosti.

Gottwalda však možno pochopiť, v tom čase si ešte nemohol byť istý, či Beneš po prijatí demisie odstupujúcich ich bude chcieť nahradiť politikmi, ochotnými spolupracovať s komunistami, ktorých mu ponúkne premiér. Čo ak ich odmietne? Potom by všetka moc pri zostavovaní úradníckej vlády bola podľa platnej ústavy v rukách prezidenta, ktorý by súčasne vyhlásil predčasné voľby. „Komunisti by potom museli situáciu eskalovať, preniesť veci do ulíc,“ predpokladá Adamec. „Už by to nebola iba prehliadka Ľudových milícií, ale možno aj priamy ozbrojený konflikt.“ Čo by už nebolo v súlade s ústavným poriadkom a Gottwald chcel riešeniu krízy predsa len pridať zdanie legality a legitimity.

Prezident Edvard Beneš.
Prezident Edvard Beneš. Autor: TASR ARCHÍV

Údajne sa spýtal Zorina, či by Sovietsky zväz nepredviedol v najbližších dňoch nejakú demonštráciu sily, stačilo by uviesť do stavu pohotovosti okupačné jednotky v Rakúsku, prípadne zopár ich presunúť bližšie k československým hraniciam… Zorin sa na diaľku radil so svojím šéfom, Molotov odpovedal záporne a nesúhlasil ani so Zorinovým návrhom pritlačiť na Gottwalda takpovediac po straníckej línii z Moskvy. Zrejme už nadobudol dojem, že všetko dobre dopadne aj bez ďalších opatrení a špeciálnych intervencií z Moskvy.

Kde bral Molotov tú istotu? A prečo Kremeľ nepovažoval za potrebné, aby Zorin počas trojdňovej návštevy Prahy navštívil aj Beneša? To si Moskva bola až taká istá priazňou prezidenta?

Zostávalo už len Československo

Začiatkom roku 1948 mali komunisti monopol moci už vo všetkých štátoch východného bloku okrem Československa. KSČ k tomuto cieľu kráčala najdlhšie, ale zmena moci tu trvala najkratšie, iba niekoľko dní, navyše, udiala sa bez prítomnosti Červenej armády (čo sa nedá povedať o Poľsku alebo Maďarsku), bez väčšieho odporu a za súhlasu značnej časti obyvateľstva.

A čo je nemenej dôležité, nenarazila na výraznejší odpor ani zo strany západných mocností. Ich zástupcovia dali už pred februárom 1948 vedúcim činiteľom nekomunistických strán v ČSR jasne na vedomie, že v prípade zlomu ich Západ môže podporiť len morálne. Platilo totiž rozdelenie sfér vplyvu z konferencií Veľkej trojky ešte počas vojny v Teheráne a Jalte. Bývalí spojenci z druhej svetovej vojny sa však medzitým rozkmotrili a svet vstupoval do obdobia studenej vojny. Spojené štáty začali s politikou zdržiavania voči čoraz viac sa rozpínajúcemu Sovietskemu zväzu. Moskva to isté vyčítala Washingtonu a vylúčenie komunistov z povojnových vlád vo Francúzsku a v Taliansku vysvetľovala ako dôsledok stupňujúceho sa tlaku Američanov.

Manifestácia na Václavskom námestí 25. februára...
Manifestácia na Václavskom námestí 25. februára 1948, kde Klement Gottwald oznámil, že nová vláda obrodeného Národného frontu bola vymenovaná. Autor: TASR Archív

Na pomedzí rokov 1947 a 1948 Moskva čoraz viac kritizovala vedenie KSČ za prílišnú „zmierlivosť“ a nerozhodnosť, Stalin mal stále menej pochopenia pre Gottwaldove predstavy o „špecifickej ceste Československa k socializmu“, hoci ešte krátko po vojne ju akoby odobril. Dlho sa predpokladalo, že Moskva vypracovala pre komunistov v krajinách strednej a juhovýchodnej Európy akýsi jednotný plán preberania moci, ale to sa nepotvrdilo nijakým dokumentom. „Postupovalo sa od prípadu k prípadu,“ povedal nám v rozhovore krátko pred svojou smrťou (2008) slovenský historik Michal Barnovský, znalec tejto problematiky. „Azda jediným spoločným menovateľom bolo to, že komunisti sa všade snažili ovládnuť najsamprv ministerstvo vnútra a štátnobezpečnostné zložky.“

Prípravou politického zvratu sa vedenie KSČ začalo sústredenejšie zaoberať až v januári 1948, Gottwald na to využil svoju dovolenku na Štrbskom Plese. Podľa Barnovského existovali štyri scenáre, možno až päť, ale demisia nekomunistických ministrov ešte určite medzi nimi nebola. Priniesol ju až život.

„Gottwald so Slánskym boli za to, aby prevratu predchádzali vnútorné zmeny v nekomunistických stranách, kde by väčšinu získali ľavicovejšie orientované až prokomunistické frakcie,“ tvrdil Barnovský. „Chceli tie strany vnútorne rozložiť alebo čo najviac oslabiť pred blížiacimi sa májovými parlamentnými voľbami. Ale darilo sa im to viac-menej len v sociálnej demokracii.“ A čo Beneš? Hneď po prepuknutí vládnej krízy sa Gottwald vybral za ním prekonzultovať vzniknutú situáciu. Prezident sa zatiaľ odmietol jednoznačne vyjadriť k tomu, či demisiu ministrov prijme, alebo nie, najprv sa chcel porozprávať s lídrami ich strán. Medzitým sa však zišlo vedenie KSČ a rozhodlo, že v žiadnom prípade nemožno pripustiť pád vlády a na to treba mobilizovať masy.

Poobede 21. februára sa konalo na Staromestskom námestí veľké zhromaždenie, na ktorom sa podľa viacerých zdrojov zúčastnilo okolo 100-tisíc ľudí. Gottwaldov prejav prenášal rozhlas, okrem referovania o aktuálnej politickej situácii premiér a predseda KSČ v jednej osobe v ňom vyzýval zakladať akčné výbory na podporu vlády Národného frontu. Pražské zhromaždenie prijalo na záver rezolúciu, v ktorej sa hovorilo: „Sme za vládu Klementa Gottwalda bez reakčných ministrov.“ Podobné mítingy sa v nasledujúcich dňoch konali vo všetkých mestách po celej republike.

Prezident republiky Edvard Beneš prijal 25....
Prezident republiky Edvard Beneš prijal 25. februára 1948 predsedu vlády Klementa Gottwalda, ministra vnútra Václava Noska a predsedu Ústrednej rady odborov poslanca Antonína Zápotockého. Predseda vlády odovzdal prezidentovi návrh na rekonštrukciu a doplnenie členov vlády. Autor: TASR Archív

Akčné výbory – to bola československá „špecialita“ na ceste k monopolu moci, nikde inde sa nevyskytovali. Už 23. a 24. februára sa tieto výbory na viacerých miestach chytali moci. Napríklad v Prahe nepúšťali nekomunistických ministrov do budovy vlády. Hlavným poslaním výborov bolo totiž pacifikovať odporcov komunistického režimu – funkcionárov a aktivistov nekomunistických strán. Podľa českého historika Karla Kaplana išlo o čistky trvajúce takmer tri mesiace s izolovaním najviac nepohodlných ľudí buď v domácom, alebo v skutočnom väzení. Len od 22. februára do 1. marca 1948 nakrátko zatkli v štáte 430 osôb, z toho na Slovensku 173, väčšinou funkcionárov DS.

Niet pochýb, že tieto a ďalšie perzekúcie mali ovplyvniť aj rozhodovanie prezidenta. Boli mementom: pozor, ak budeš váhať alebo demisiu ministrov neprijmeš, môžeme zájsť oveľa ďalej! Existujú, pravda, svedectvá a špekulácie o tom, že Beneš bol rozhodnutý Gottwalda podržať ešte pred vypuknutím vládnej krízy.

Ako to?

V pozadí bola Moskva

Ešte v roku 1994 vyšli najprv v USA a o dva roky nato aj v Rusku pamäti generála Pavla Sudoplatova, bývalého zástupcu šéfa sovietskej výzvednej služby. Sudoplatov tvrdil, že Beneš bol vydieraný sovietskymi agentmi, konkrétne Piotrom Zubovom. V januári 1948 sa Sudoplatov spolu so Zubovom vybrali do Prahy z poverenia Stalina a Molotova.

Zubov bol pred vojnou rezidentom sovietskej rozviedky s diplomatickým krytím v hlavnom meste ČSR. Sprevádzal sovietskeho veľvyslanca Sergeja Alexandrovského na stretnutiach s prezidentom Benešom. Podľa Sudoplatova Beneš v januári 1948 prijal Zubova iba na pätnásť minút, lebo bol práve chorý, ale to stačilo. Sovietsky agent mu pripomenul niektoré preňho nepríjemné fakty z predvojnového obdobia a odovzdal odkaz svojej vrchnosti, že Moskva ich zverejní, ak prezident nepôjde po ruke Gottwaldovi.

23. februára 1948 na manifestačnom zhromaždení...
23. februára 1948 na manifestačnom zhromaždení v Bratislave prehovorili o politickej situácií predseda KSS Viliam Široký (v pozadí) a predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák. Autor: TASR Archív

V roku 2008 sa k tejto téme vrátil na webe Služby vonkajšej rozviedky (SVR) Ruskej federácie Vladimir Karpov, odborník na dejiny sovietskej tajnej služby. V podstate zopakoval viaceré Sudoplatovove odhalenia. Zubov mal Beneša dokonca vydierať s použitím potvrdenky o prevzatí 10-tisíc dolárov jeho sekretárom, keď v roku 1938 po Mníchovskej dohode odchádzal napochytro do exilu. Prezidenta tiež upozornil na jeho styky s Lubiankou (sídlo NKVD – KGB v Moskve) a na účasť pri príprave vojenského puču v predvojnovej Juhoslávii. Zubov mal za splnenie svojej misie v Prahe v januári 1948 dostať Leninov rad. Zomrel o štyri roky neskôr.

Keď sme pred desiatimi rokmi tieto tvrdenia Karpova uverejnili v Pravde, vyvolalo to značný ohlas aj v zahraničí. Oficiálny predstaviteľ SVR Ruska sa vo vyjadrení pre Českú televíziu od informácií publikovaných na webe ich služby dištancoval. Inkriminovaný článok vzápätí z webu zmizol.

Už vtedy sme zisťovali názory ruských i našich historikov na informácie o údajnom vydieraní Beneša sovietskymi agentmi. Spravidla o ich hodnovernosti veľmi pochybovali, veď to nepotvrdil nijaký iný zdroj. Len český historik profesor Václav Veber, autor knihy Osudové februárové dni 1948, zapochyboval o týchto pochybnostiach. „Časom sa ukáže – prinajmenšom z veľkej časti – hodnovernosť Sudoplatovových tvrdení,“ napísal. Dodnes sa tak nestalo, Veber bol však presvedčený (zomrel predvlani), že spomedzi všetkých tlakov vyvíjaných na Beneša v prvých mesiacoch roku 1948 bol rozhodujúci tlak moskovských emisárov.

Ale fakty hovoria o tom, že Beneš dlho váhal, presviedčal Gottwalda, aby si ešte raz pohovoril s odstupujúcimi ministrami. Gottwald odmietol rokovať nielen s nimi, ale dokonca aj s lídrami ich strán. Prijímal ich teda Beneš s ubezpečovaním, že nedopustí protiústavný vývoj v štáte a že odstúpi z funkcie, ak sa to stane.

Zo spomienok a svedectiev účastníkov týchto stretnutí vyplýva, že prezident neskrýval obavy z možnej sovietskej intervencie v prípade, ak by začali organizovať otvorený odpor proti komunistom. Predstavitelia týchto strán sa však nezmohli ani na usporiadanie väčších verejných zhromaždení svojich stúpencov. Naplánované akcie na 25. a 26. februára sa už nemohli konať, noviny „reakčných“ strán o nich ani neinformovali, pretože jednoducho už nemohli vyjsť. Napríklad denník Demokratickej strany Čas odmietli sádzať tlačiari, vedení anonymným akčným výborom. Podobný osud postihol ďalšie časopisy DS – Nové prúdy, Demokrat či Šidlo.

Klement Gottwald medzitým pripravil zoznam kandidátov na uvoľnené ministerské posty a písomne ho predložil prezidentovi. Prokop Drtina, jeden z odstupujúcich ministrov a Benešov spolupracovník, vo svojich pamätiach píše, že ešte 23. februára prezident prijatie demisie odmietal. Vedenie KSČ dalo pokyn akčným výborom a odborovým centrálam, aby organizovali ďalšie nátlakové akcie.

Začali prichádzať rezolúcie „zdola“, vyhrážajúce sa Ľudovými milíciami (vznikli z pohotovostných oddielov závodných organizácií KSČ) a generálnym štrajkom, ak prezident neprijme demisiu ministrov a neschváli Gottwaldovi doplnenie vlády jeho ľuďmi. Hodinový všeobecný štrajk sa potom aj konal – napoludnie 24. februára. V ten deň Beneš reagoval na Gottwaldov zoznam, opätovne trval na parlamentných východiskách z krízy a na zachovaní vládnej koalície v pomernom zastúpení podľa výsledkov posledných volieb.

Nasledovala najdlhšia, vyše 16-hodinová schôdzka Beneša a Gottwalda zoči-voči. A 64-ročný prezident napokon ustúpil. Vraj z neho bola už len ľudská troska, pod čo sa podpísala nielen dlhodobá choroba a opakované mŕtvice, ale aj vypätie posledných dní a týždňov.

Na druhý deň sa konala v Prahe mohutná asi 200-tisícová manifestácia, ulicami mesta pochodovali oddiely Ľudových milícií. Na Pražskom hrade zatiaľ rokovali Gottwald, Nosek a šéf Ústrednej rady odborov Antonín Zápotocký s Edvardom Benešom. Prezident prijal demisiu ministrov, už nie dvanástich, ale štrnástich, lebo Majera sa nepodarilo zlomiť a, navyše, odstúpil aj ďalší jeho spolustraník.

Ale štrnásti, to už bola predsa nadpolovičná väčšina, Beneš teda mohol takúto vládu podľa ústavy rozpustiť a vyhlásiť predčasné voľby. Prečo to neurobil? Podľa jeho kancelára Jaromíra Smutného, ťažko chorý prezident už chcel mať všetko za sebou… Preto radšej podpísal dekréty o vymenovaní nových ministrov a o vzniku vlády „obrodeného“ Národného frontu.

V štíhlejšom, len 20-člennom kabinete mali komunisti už 11 kresiel, dve pripadli nestraníkom a len sedem ostatným politickým stranám. Ich nominanti sa však zaviazali k spolupráci s komunistami. Slovensko zastupovali v tejto vláde 3 členovia KSS, jeden člen Strany slobody a 1 člen DS.

„Tým, že doplnil vládu komunistami, dodal aktu punc legality,“ tvrdí známy český politológ Bohumil Doležal. Pripúšťa však, že komunisti mali v tom čase obrovskú podporu spoločnosti, ktorú si získali populistickými gestami. Podvečer 25. februára dorazil Klement Gottwald na zaplnené Václavské námestie a oznámil davu pamätnú vetu: „Práve som sa vrátil z Hradu. Pán prezident demisiu prijal!“ Nasledovali búrlivé ovácie státisícov Pražanov.

Prevrat ako „politické riešenie“

Ale čo sa medzitým dialo na našom Slovensku? Na rozdiel od ministrov ústrednej pražskej vlády tunajší povereníci (členovia Zboru povereníkov, čo bola vtedy slovenská vláda) demisiu nepodali. Ale predseda zboru Gustáv Husák už 21. februára povereníkom za DS oznámil, že demisiu ich spolustraníkov – ministrov z ústrednej vlády – považuje aj za demisiu zástupcov tejto strany zo Zboru povereníkov. Keď s tým nesúhlasili, nechal obsadiť ich úrady políciou, ktorá odmietla povereníkov za DS vpustiť do budovy.

Pravda, Husák sa predtým poradil s Gottwaldom. O päť dní abdikoval pod nátlakom predseda Slovenskej národnej rady a predseda DS Jozef Lettrich. Husák tento postup obhajoval aj v roku 1991 v rozhovore s historikom Viliamom Plevzom. „Zákony a ústavu som v tomto prípade nemohol aplikovať, volil som teda politické riešenie.“

Tak bol to prevrat alebo nie? Väčšina historikov a politológov odpovedá kladne. Ale na celoštátnej úrovni zdanlivo všetko prebehlo ústavnou cestou. Obnovená ústredná vláda predstúpila pred parlament, ktorý jednomyseľne schválil jej programové vyhlásenie. Hlasovali zaň aj nekomunistickí poslanci. O štyri desaťročia sa to zopakovalo, len v obrátenom garde. Národné zhromaždenie v starom zložení hlasovalo za postupnú reštauráciu kapitalizmu, zastrašení komunistickí poslanci podporili prezidentskú kandidatúru Václava Havla, ktorému predtým nevedeli prísť na meno…

Ale pokiaľ ide o rok 1948, historik Barnovský radil rozlišovať vládnu krízu s jej riešením a štátny prevrat. „Vládna kríza sa riešila viac-menej v súlade s parlamentnými zvyklosťami,“ hovoril, „komunisti ju však využili na prípravu a uskutočnenie štátneho prevratu, čím zaskočili ostatné strany.“

Už počas krízy vznikali akčné výbory, ktorých činnosť sa legalizovala spätne až v júli 1948, keď už bolo fakticky po čistkách, ktoré tieto výbory uskutočnili v celom politickom a verejnom živote. Dostali generálny pardon, ich opatrenia sa vyhlásili za legitímne aj v prípadoch, keď boli v rozpore s vtedajšími právnymi predpismi.

To bola posledná rana Benešovi, z ktorej sa už nespamätal (zomrel 3. septembra 1948). Keď sa ho ešte v marci spolupracovníci pýtali, prečo teda neodstúpil aj s ministrami, ako sľúbil, odpovedal, že nechcel vyprázdniť bojové pole, aby mohol zasahovať v rámci možností do politického vývoja. Možností však už nebolo…

Tým skôr, že Západ dával ruky preč od Československa. Podľa Lukeša tunajšia vládna kríza zastihla Spojené štáty nepripravené. Americký veľvyslanec Laurence A. Steinhardt síce kvôli nej prerušil liečebný pobyt v USA a vrátil sa do Prahy, v demisii ministrov a v rekonštrukcii vlády však nevidel nič dramatické. Gottwald zostával predsa na jej čele a Steinhardt ho považoval „za človeka so zdravým rozumom“, „za úprimného československého vlastenca, za osobu, u ktorej je nepravdepodobné, žeby nastúpila kurz extrémistických podnikov“. Tak Gottwalda charakterizoval v správe pre Štátny department, keď ten po voľbách v máji 1946 zostavil svoju prvú vládu. Áno, 25. februára 1948 vlády USA, Veľkej Británie a Francúzska v spoločnom vyhlásení síce odsúdili pražské udalosti, ale iba vo všeobecnej rovine.

Sovietska tlač to komentovala slovami: západným imperialistom cvakli zuby naprázdno…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#normalizácia #komunizmus #komunisti #Február 1948
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Prestige červené ruže

Prestige červené ruže

23,99
Amore ružové ľalie

Amore ružové ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk