A čo bolo po februári 1948? Kultúrna revolúcia

, 25.02.2018 14:30

Februárové udalosti odštartovali v Československu kultúrnu revolúciu. Prvého marca 1948 vyšla výzva zlikvidovať „pareniská nemravného a zhýralého života“. Ministerstvo vnútorného obchodu uvalilo národnú správu na hodinové hotely, nočné bary a iné zábavné lokály.

„Zväz mládeže sa usiluje o to, aby boli premenené na internáty pre študujúcu mládež,“ oznámilo ministerstvo. Toto bola iniciatíva pražských mládežníkov, bratislavskí prišli s inou: premeniť krčmy na čajovne, a to všade – na trhoviskách, pri závodoch, na železničných staniciach. „Aby si robotník, roľník a cestujúci mal kde vypiť teplý čaj,“ mudrovali sfanatizované hla­vy.

Stalin do každej triedy

Nástup nových poriadkov sa však dal vytušiť aj z iných správ. Koncom februára 1948 priniesli tlačové agentúry z Prahy informáciu o rozhodnutí ministra školstva Zdenka Nejedlého vyvesiť obraz generalissimusa Stalina vo všetkých československých školách. Minister tým len reagoval na iniciatívu Okresného národného výboru v Ústí nad Labem, ktorý to isté, len s predstihom nariadil školám v okruhu svojej pôsobnosti. Onedlho visel Stalin vo všetkých triedach od Ašu až po Čiernu nad Tisou. Zároveň sa začala horúčkovito pripravovať učebnica politickej výchovy pre školy. Autori dostali pokyn pripraviť ju už v duchu učenia veľkého Lenina a Stalina.

Dalo sa zabrániť februárovému prevratu v bývalom Československu alebo nie? A bol to vôbec puč? Čítajte v článku Február 1948: Prevrat so zdaním ústavnosti

"Ako prvý po Februári vymenil svoj každodenný pozdrav ,Na zdar!' za ,Práci česť' triedny Kostka. Vzápätí na to prišiel s odznakom komunistickej strany na fazónke saka,“ spomína v knihe Tu bola kedysi ulica Bratislavčan Leo Kohút. V tom čase študoval na polygrafickej škole v Prahe, čiže bol v epicentre diania. „Mládenci, vstaňte! Na počesť víťazstva robotníckej triedy si dnes zaspievame Internacionálu, pokračoval v prekvapeniach triedny učiteľ. Nepoznal však poriadne ani jej prvú slohu,“ dodáva Kohút.

Iný Kohút, vlastne Kohout Pavel – český básnik a dramatik, budúci disident a chartista, píše 10. marca 1948 istej Kataríne, do ktorej sa zamiloval v Bulharsku ako delegát zväzu mládeže: „Odkedy som sa vrátil, poriadne nespím… Zaberali sme reakčné divadlá, zaberali sme bary, zavreli sme pochybné hotely a nasťahovali tam pracujúcu a študujúcu mládež, ktorá nemá byt. Len čo sa to skončilo, dostal som novú úlohu. Vychádzalo u nás viac ako 80 časopisov pre mládež, väčšinou reakčných. Do konca týždňa predkladám návrh na zastavenie 47 časopisov a vo všetkých povolených budú komisári zväzu českej mládeže. Už dnes viem, že budem spravovať nejaký katolícky časopis."

Obraz Josifa Stalina visel po februári 1948 v...
Obraz Josifa Stalina visel po februári 1948 v každej triede. Záber z večernej školy pre dospelých. Autor: PUBLIKÁCIA DAR XI. ZJAZDU KSS. SVOBODA 1950

Približne v tom istom čase dostáva námestník ministra zahraničia ZSSR Valerian Zorin na stôl návrh „základných smerov sovietskej politiky v ČSR po februárovej kríze“. Projekt vypracovalo 4. európske oddelenie tohto ministerstva, zodpovedný A. Alexandrov. Dokument sa zachoval v ruských archívoch a okrem iného sa v ňom píše: „Je nevyhnutné zlepšiť reklamu sovietskych filmov v ČSR a ich zasielanie do tejto krajiny.“ Z analýzy situácie totiž vyplynulo, že v decembri 1947 z 82 pražských kín až v 43 premietali americké filmy, ale iba v dvanástich sovietske filmy. Ako je to vôbec možné?, pýtali sa predstaviteli­a ZSSR.

Netrvalo dlho a všetko sa zmenilo. „Okamžite stiahnuť z programu filmy, ktoré sú v rozpore so záujmami našej ľudovej demokracie,“ požadoval akčný výbor Štátneho filmovníctva na Slovensku. Čoskoro ovládla strieborné plátno sovietska kinematografia.

„Gottwald – Ďuriš – Široký, nech nám žijú naveky!“ skandovala športová hala v Košiciach, keď sa tam 19. marca 1948 začínala celoslovenská konferencia mladých komunistov. Zišlo sa ich okolo 500, aby si vypočuli prejav predsedu KSS Viliama Širokého. V tom čase vznikol v Bratislave Spevokol Vila Širokého. Súdružky zverejnili inzerát: „Už je nás 30 a bude ešte viac, keď sa prihlásiš aj Ty v Bratislave.“

Odkedy som sa vrátil, poriadne nespím… Zaberali sme reakčné divadlá, zaberali sme bary, zavreli sme pochybné hotely a nasťahovali tam pracujúcu a študujúcu mládež, ktorá nemá byt.
Kohout Pavel - český básnik a dramatik

Vôľa ľudu zákonom

Každý prevrat praje predovšetkým šplhúňom, horlivcom a karieristom. Nebolo to ináč ani pred 70 rokmi. Stovky členov a dokonca funkcionárov nekomunistických strán ohlasovali prestup do KSČ. Na Slovensku iba nasledovali príklad mnohých gardistov a ľudákov, ktorí tak obracali kabáty a zachraňovali sa krátko po skončení vojny.

Zároveň vznikali až neskutočné iniciatívy, niekedy s jediným cieľom – zapáčiť sa novej moci. Už 27. februára 1948 priniesla dobová tlač výzvu baníkom, aby podľa vzoru kolegov z kladnianskeho revíru nastúpili najbližšiu nedeľu na „národnú zmenu vďaky Klementovi Gottwaldovi“. Začali sa prijímať záväzky na odpracovanie dobrovoľných zmien na počesť ďalších komunistických politikov. Akčný výbor v okresnej sociálnej poisťovni prijal napríklad záväzok darovať 1 500 hodín dobrovoľnej práce čerstvému päťdesiatnikovi Jozefovi Valovi, predvojnovému členovi KSČ a ústrednému riaditeľovi tejto poisťovne.

To však nestačilo a v ústredí KSČ začali rozmýšľať, ako čo najdôstojnejšie si uctiť aktérov „Víťazného februára“ (tento terminus technicus vymyslel Václav Kopecký, vtedajší minister informácií za KSČ). Dohodli sa na novom štátnom vyznamenaní – Rad 25. februára. Tento metál mal svojho času mimoriadnu hodnotu, veď sa udeľoval len raz, a to pri prvom výročí prevratu. Masívna strieborná päťcípa hviezda bola pokrytá červeným emailom a na reverze sa dal prečítať nápis VŮLE LIDU ZÁKONEM.

Rad sa ušiel napríklad Rudolfovi Slánskemu, vtedy ešte generálnemu tajomníkovi KSČ a už o tri roky „agentovi svetového imperializmu“, šéfovi „protištátneho sprisahaneckého centra“. Rovnaké vyznamenanie dostal aj Slovák Vladimír Clementis, vtedy minister zahraničia a jeden z budúcich „sprisahancov“. Obaja skončili na šibenici, ich prach rozsypali v decembri 1952 po poprave na hradskej za Prahou. Revolúcia požierala svoje deti.

Medzitým nový režim mocnel a čoskoro už nestrpel žiadne prieky ani žarty. Nespokojenci si preto volili radšej život v cudzine. Podľa zistení historikov emigrovalo zo Slovenska po februári 1948 okolo 1 500 osôb, z nich veľká väčšina do roku 1950. Kým spočiatku sa väčšina pokusov skončila úspešne, neskôr sa podaril už len každý piaty útek.

„Priepustnosť hraníc sa znižovala a prevádzači pýtali čoraz viac,“ vysvetľuje Jan Pešek z Historického ústavu SAV. Kým do februárového prevratu bolo nepovolené prekročenie hraníc len pasovým priestupkom, po vytvorení monopolu moci KSČ sa začalo stíhať ako zločin prípravy úkladov. Páchateľovi hrozilo až päť rokov väzenia. Ešte prísnejšie tresty sa vymeriavali za pomoc pri ilegálnom prekračovaní hraníc. Napríklad dvoch dôstojníkov, ktorí pomohli utiecť bratom Lettrichovcom, odsúdili na 15 a 20 rokov straty slobody.

ŠtB inštruovaná sovietskymi poradcami nastavovala čoraz rafinovanejšie pasce. Najznámejšou sa stala akcia Kamene, ktorú spustila už v máji 1948. Provokatéri nadväzovali styky s predpokladanými záujemcami o útek do cudziny a ponúkali im svoje služby. V pohraničí a niekedy aj vo vnútrozemí sa uskutočnil predstieraný „prechod hraníc“. V úlohe amerických alebo západonemeckých úradníkov vystupovali príslušníci ŠtB. V ich sieti takto skončili mnohí utečenci.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#normalizácia #kultúrna revolúcia #kultúra #komunizmus #komunisti #Február 1948
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
23,99
Dôkaz lásky ružový

Dôkaz lásky ružový

28,99
Sweet ružové ruže a karafiáty

Sweet ružové ruže a karafiáty

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk