Trest smrti v čase mieru zrušili v Izraeli už vo februári 1954, ale pripúšťali sa výnimky – napríklad pri obvinení z genocídy alebo zločinov proti ľudskosti. To bol aj prípad Adolfa Eichmanna. Svoju vinu nepriznal, nikdy sa neospravedlnil, ani neprejavil ľútosť.
Posledné dni života strávil v Ajalonskej väznici v mestečku Ramla blízko Tel Avivu. Večer 31. mája 1962 si zajedol, napil sa vína, prečítal dva listy, čo mu poslali bratia, a zhováral sa s kňazom. Zveril sa mu, že „v srdci má mier“. Nakoniec pokojne odkráčal na popravisko.
„O krátku chvíľku, páni, sa všetci beztak znova uvidíme. To je údel všetkých ľudí. Žil som s vierou v Boha, umieram s vierou v Boha,“ zneli jeho posledné slová, kým sa pod ním 1. júna, dve minúty po polnoci, neprepadla šibenica. Jeden z najväčších masových vrahov v dejinách sa tak ešte aj pri odchode z tohto sveta tváril ako veľký kresťan…
Uplatnenie v SS
Otto Adolf Eichmann sa narodil 19. marca 1906 v nemeckom meste Solingen. Mal iba osem rokov, keď sa jeho rodičia so šiestimi deťmi presťahovali do Rakúska. Jeho matka tam zakrátko zomrela, ale otec si v Linzi vybudoval novú existenciu. Druhý raz sa oženil a presadil sa ako účtovník vo veľkej firme.
Podľa pamätníkov bol Eichmann utiahnutý už v škole. Učil sa len priemerne, na rozdiel od svojich mladších bratov reálne gymnázium ani nedokončil. Chcel sa vyučiť za mechanika, no aj to vzdal. Dva roky pracoval ako robotník, neskôr ako predavač či zástupca ropnej spoločnosti.
Čítajte viac Keď je otcom vojnový zločinec
Čoraz viac ho lákala politika. Už v roku 1927 vstúpil do pravicového hnutia vojnových veteránov a v apríli 1932 aj do rakúskej pobočky NSDAP a SS. Keď v júni 1933 nacistickú stranu v Rakúsku zakázali, rozhodol sa odísť do Nemecka, kde bol už pol roka pri moci Adolf Hitler. Eichmann mal nemecké občianstvo, takže sa vlastne vrátil do vlasti.
So zamestnaním si už nemusel lámať hlavu, pretože začal robiť kariéru v SS. V októbri 1934 sa dostal do Berlína, kde riadil útvar SD (Sicherheitsdienstu) zameraný na sionistov. Práve tam si zrejme osvojil antisemitské myšlienky o tom, že Židov sa treba zbaviť.
V tom čase sa, prirodzene, ešte nehovorilo o ich vyhladzovaní. Eichmann napríklad navrhoval, aby ich vysídlili do Palestíny alebo Južnej Ameriky. V roku 1937 Palestínu i navštívil, aby sa oboznámil so situáciou.
Foto: Reuters, Ammar Awad
Nové možnosti, ako postupovať v kariérnom rebríčku, mu priniesol tzv. anšlus. V marci 1938 vpochodovali do Rakúska nemeckí vojaci a Hitler ohlásil pripojenie krajiny k Veľkonemeckej ríši.
Eichmann bol schopný organizátor a mal vplyvné kontakty – už počas štúdia na reálnom gymnáziu sa zoznámil s Ernstom Kaltenbrunnerom, ktorý teraz riadil SS a políciu na rakúskom území.
Staré známosti mu prišli vhod. Vo Viedni ho poverili vybudovaním centrály pre vysťahovanie Židov, po rozpade Československa podobnú inštitúciu založil aj v Prahe. Začiatkom roka 1940 sa stal vedúcim tohto úradu v celom Nemecku.
Kolky so Šaňom Machom
Centrála, ktorú Eichmann vytvoril vo Viedni, zaznamenala nevídané „úspechy“. Za jeden a pol roka sa nacistom podarilo vyštvať z krajiny až 150-tisíc Židov.
Vypuknutie vojny v septembri 1939 však ďalšie plány prekazilo. Stroskotal aj zámer ríšskeho vodcu SS Heinricha Himmlera, ktorý ešte v máji 1940 navrhol, aby milióny európskych Židov vysťahovali na Madagaskar.
Čítajte viac Volali ju Trixi. Príbeh slovenskej špiónky
Vo vysídľovaní Židov sa už nedalo pokračovať, a tak Nemci prešli k brutálnejším metódam. V júli 1941 zverili Eichmannovi celú organizáciu transportov do židovských get a koncentračných táborov.
Niet pochýb, že vedel, čo sa tam deje. Už v jeseni 1941 sa prizeral hromadnej poprave v Minsku, v Chełmne videl, ako ľudí zabíjali plynom v nákladných autách a na jar 1942 navštívil koncentračný tábor Auschwitz.
Koncom roka 1941 nabralo „konečné riešenie židovskej otázky“ celkom nový, hrozivý význam. Už nešlo o vysťahovanie ani masové popravy, ale o systematické vyvražďovanie, aké ľudstvo nikdy predtým nezažilo. Vo vyhladzovacích táboroch sa rozbehli „továrne na smrť“.
Foto: life.com
Podrobnosti o tom, ako Židov zničiť, sa preberali na konferencii vo Wannsee v januári 1942. Ústrednú úlohu tam síce zohral Reinhard Heydrich, Himmlerova pravá ruka a šéf Hlavného ríšskeho bezpečnostného úradu (RSHA), no vedúcim protokolu, ktorý pripravil podklady, bol jeho podriadený Eichmann, obersturmbannführer SS a vedúci tzv. židovskej sekcie RSHA.
Čítajte viac Láska v Auschwitzi? Ako sa esesák zaľúbil do Židovky
Ako spoľahlivého organizátora ho vysielali vždy tam, kde sa pripravovali deportácie. Slovensko navštívil už v novembri 1938, keď sa stretol s Jozefom Tisom a Alexandrom Machom.
V máji 1942 sa sem vrátil, aby dohliadol na transporty. Na súde neskôr spomínal, že to bol príjemný „výlet“, lebo členovia slovenskej vlády mu prejavovali veľkú úctu. Najmä Mach, ktorý si s ním zahral i kolky.
Podľa známeho historika Ivana Kamenca mu dokonca servilne ponúkol, že po ňom z vďaky za pomoc pri „odžidovčení“ štátu pomenujú ulicu v Bratislave. Na jar 1944 zamieril Eichmann zase do Maďarska, kde sa po obsadení nemeckými vojskami začalo s deportáciami Židov.
Útek z Európy
Tesne pred skončením vojny sa Eichmann ukryl a vydával sa za desiatnika nemeckého letectva. Američania, ktorým padol do rúk, vďaka vytetovanej krvnej skupine zistili, že patrí k SS, no jeho pravú totožnosť neodhalili.
Vo februári 1946 sa mu podarilo ujsť zo zajateckého tábora. Zaobstaral si falošné doklady a útočisko našiel v malej obci na severozápade Nemecka. Spočiatku pracoval ako drevorubač a lesný robotník, neskôr si kúpil asi sto sliepok a živil sa predajom vajec a hydiny.
V roku 1950 mal už dosť úspor na to, aby si zaplatil cestu do exilu. Vďaka skupine katolíckych kňazov, ktorí nacistom pomáhali, lebo v nich videli bojovníkov proti boľševizmu, sa mu cez Taliansko pošťastilo dostať na loď do Argentíny. Cirkevné kruhy mu zohnali tiež utečenecký pas vydaný Červeným krížom. Vystavili ho na meno Ricardo Klement, čo bola identita, ktorú si ponechal aj za oceánom.
Čítajte viac Bomba pre Hitlera
Po čase za ním pricestovala i rodina – manželka Vera s troma synmi. Štvrtý sa im v roku 1955 narodil v Buenos Aires. Žili skromne, Eichmann sa zamestnal ako elektrikár, neskôr ako úradník v závode Daimler-Benz. Býval v malom dome na predmestí Buenos Aires, do práce cestoval autobusom, naučil sa po španielsky. Cítil sa bezpečne.
Iróniou osudu ho odhalil človek, ktorý ho ani nemohol vidieť – slepý nemecký Žid Lothar Hermann. Do Argentíny ušiel po vojne a živil sa tým, že ľuďom radil v právnickych veciach. Jeho 13-ročná dcéra Silvia sa začiatkom roka 1955 spoznala s Eichmannovým synom Klausom.
Keď Hermann zistil, o koho ide, oznámil to židovskej obci v Buenos Aires, ale bez ohlasu. Po dvoch rokoch preto napísal list Fritzovi Bauerovi, generálnemu prokurátorovi vo Frankfurte nad Rýnom, ktorý vtedy pripravoval tzv. osvienčimské procesy – prvé veľké súdy s nacistickými zločincami v Západnom Nemecku.
Čítajte viac Zo Slovákov chceli spraviť Nemcov
Bauer pochopil, že nemá význam, aby udanie odovzdal nemeckým úradom, lebo tie ani predtým nekonali. Dnes už vďaka archívom vieme, že to pre ne nebola novinka. Západonemecká tajná služba BND poznala miesta, kde sa Eichmann a ďalší nacistickí funkcionári skrývajú, ale celé roky ich chránila, niekedy dokonca i varovala. Aj v jej radoch totiž slúžili bývalí nacisti.
Bauer sa radšej obrátil na kolegov v Izraeli, lenže ani tým sa do náročnej akcie nechcelo. Žiadali dôkazy, či naozaj ide o Eichmanna. Agenti izraelskej tajnej služby Mossad ho nakoniec uniesli 11. mája 1960, keď sa vracal z práce. Prepašovali ho do Izraela a vydali spravodlivosti.
Šesť miliónov žalobcov
Proces s Eichmannom sa začal v Jeruzaleme 11. apríla 1961. Obvinili ho z 15 trestných činov – zločinov proti židovskému národu a proti ľudskosti, z vojnových zločinov, z členstva v zločineckej organizácii a ďalších.
„Keď tu teraz pred vami stojím, sudcovia Izraela, aby som viedol žalobu proti Adolfovi Eichmannovi, nie som sám. So mnou tu stojí šesť miliónov žalobcov. Ich krv kričí, ale hlas nepočuť, preto budem ich hovorcom,“ pripomenul generálny prokurátor Gideon Hausner.
Foto: Archív Pavla Mešťana
Počas pojednávania predložili asi 1 600 dokumentov a vystúpilo vyše sto svedkov, ktorí sa zverovali s traumatizujúcimi zážitkami z deportácií a koncentračných táborov. Eichmann si to vypočul bez toho, aby prejavil akékoľvek emócie. Nebol typom brutálneho, chladnokrvného esesáka, ktorý bez milosti vraždí a vzbudzuje hrôzu. Vyzeral úplne všedne, bezvýznamne.
„Po všetkých tých obludných veciach, ktoré spáchal, človek nevdojak očakáva monštrum. A tam zrazu sedí človek ako každý iný, celkom normálny,“ opísal svoj dojem policajný vyšetrovateľ Avner Less.
Čítajte viac Chcela som nahnevať Hitlera
Eichmannovým advokátom bol skúsený nemecký právnik Robert Servatius. Stratégiu postavili na tvrdení, že len plnil rozkazy, ako to cez vojnu robili všetci. Súd však neobmäkčili. 15. decembra 1961 Eichmanna uznali za vinného vo všetkých bodoch obžaloby a odsúdili na trest smrti. Odvolanie i žiadosť o milosť zamietli.
Pre Židov a štát Izrael mal proces obrovský význam. Celkom zmenil vnímanie holokaustu a jeho obetí. Bolo to vlastne po prvý raz, keď sa Izraelčania museli verejne vyrovnať s témou, ktorá ich ťažila ako nočná mora – s masovým vyvražďovaním počas vojny a plynovými komorami. Bolo to po prvýkrát, keď sa otvorene rozprávalo o hrôzach, aké európski Židia zažili.
„Až dovtedy sa len veľmi málo hovorilo o holokauste. Ten bol tabu. Rodičia nevraveli nič deťom a deti sa neodvažovali spýtať. Proces s Eichmannom bol ako kolektívna terapia pre celú našu spoločnosť,“ vysvetlil popredný izraelský historik Tom Segev.
Ľutoval, že ich nezabili viac
Známa politologička Hannah Arendtová, ktorá sa zúčastnila na súde a napísala o tom knihu Eichmann v Jeruzaleme – Správa o banalite zla, prišla s teóriou, že odsúdený bol iba akýmsi kolieskom v smrtiacom stroji – bez myšlienok a fantázie, vzdialený realite.
Podľa odborníkov sa mýlila. Opísala ho tak, ako chcel sám pôsobiť. V skutočnosti sa na holokauste aktívne podieľal, prichádzal s vlastnými návrhmi a bol presvedčeným antisemitom.
Svedčia o tom tzv. sassenovské rozhovory. Pochádzajú z rokov 1956 až 1959, keď sa Eichmann v Argentíne stretával s novinármi, ktorí vydávali pravicový časopis Der Weg. Schádzali sa v dome bývalého esesáka Willema Sassena a diskusie si nahrali – na 72 magnetofónových páskach. Sassen ich neskôr ponúkol zahraničným časopisom, prepisy získal aj izraelský prokurátor.
Potvrdzujú, že sa Eichmann netajil tým, čo za vojny robil. A ak niečo ľutoval, tak jedine to, že nezlikvidoval ešte viac Židov.
„Celkom úprimne vám musím povedať, že keby sme z tých 10,3 milióna Židov, ktorých vykázal Korherr (nemecký štatistik, pozn. red.), ako už teraz vieme, 10,3 milióna Židov zabili, tak by som bol spokojný a povedal by som, že sme zničili nepriateľa,“ tvrdil Eichmann.
A zároveň sa pochválil: „Nebol som obyčajným prijímateľom rozkazov, to by som bol hlupák. Pomáhal som s nápadmi. Bol som idealista.“ To, čo sa dialo v lágroch, schvaľoval: „Keby som bol dostal rozkaz splynovať alebo zastreliť Židov, tak by som to bol vykonal.“