Taký rozruch nečakal nikto. Keď sa v apríli 1972 začal vo Viedni proces s dvoma vyslúžilcami SS, svedčiť prišli aj niekdajší väzni z koncentračného tábora v Auschwitzi na okupovanom území Poľska. Pred súdom vypovedali, ako brutálne sa obaja správali, vraj sa podieľali na selekcii do plynových komôr, Franz Wunsch podľa nich dokonca bezdôvodne zastrelil 20-ročného gréckeho Žida. Účasť na masových vraždách, znela žaloba.
Potom však vystúpila svedkyňa, ktorá všetko zmenila. Predstavila sa ako Cipora Tahoriová, izraelská občianka, no kedysi sa volala Helena Citrónová. Šokovanému súdu a návštevníkom rozpovedala, ako jej Wunsch v lágri zachránil život, rovnako ako jej sestre. Ako sa o ňu staral a pomáhal jej, pretože ju miloval. „Viem, že bol prísny, ale ku mne bol dobrý,“ dodala a priznala, že s ním mala sexuálny pomer.
Bolo to niečo neslýchané. Židovka, čo prežila holokaust, svedčí v prospech vojnového zločinca? Romantický vzťah medzi väznenou a esesákom, medzi obeťou a nacistickým vrahom? Súd nakoniec oboch obvinených oslobodil. To, čo sa im podarilo preukázať, bolo už vraj premlčané…
Z Humenného do „Kanady“
Dnes už ťažko zistíme, čo ju zachránilo – či to bola jej krása, alebo pekný hlas. Zrejme oboje. Svetlo sveta uzrela 26. augusta 1922 v Humennom. Jej otec v mestečku pracoval ako kantor a Helena s troma súrodencami mala celkom šťastné detstvo. Rada spievala a tancovala, starší brat žartoval, že ju raz vezme do Prahy, aby uplatnila svoj talent.
Mračná, ktoré sa po nástupe Hitlera začali sťahovať nad Európou, si rodičia nevšímali. O tom, ako to podcenili, svedčí fakt, že ešte v roku 1939, teda po „mníchovskej zrade“, zavolali domov Heleninu staršiu sestru Rózu. Tá už päť rokov žila v Palestíne, no jej muž si tam nevedel nájsť prácu, a tak sa i s dcérou rozhodli vrátiť do Československa.
Mračná, ktoré sa po nástupe Hitlera začali sťahovať nad Európou, si rodičia nevšímali.
„Čo ste sa zbláznili?! Veď sa tam schyľuje k vojne,“ varovali ich Židia v Palestíne, ale Róžiku neodradili. Keď si rodina omyl uvedomila, bolo už neskoro. Takmer všetci skončili v koncentračných táboroch. Uniknúť sa podarilo iba Róze s mužom a dieťaťom – jeden kňaz im totiž vystavil falošné potvrdenie, že sú kresťania.
Hinduku, ako Helenu prezývali, naložili už v marci 1942 do dobytčieho vagóna a odvliekli do Auschwitzu. Bola v jednom z prvých ženských transportov do tejto „továrne na smrť“. Najprv drela pri odpratávaní ruín zbúraných domov, kde väzenkyne kosil hlad a vyčerpanie, potom ju pridelili ku skupine, ktorá rozširovala tábor.
V decembri 1942 mala šťastie v nešťastí. Preložili ju do sekcie známej ako „Kanada“. Bol to vlastne sklad vedľa jedného z krematórií, kde sa triedili veci po ľuďoch zavraždených v plynových komorách. Ženám, čo tu pracovali, sa darilo lepšie. Ak pri prehľadávaní našli potraviny, mohli si ich nechať. Robota nebola až taká úmorná a dostávali viac jedla.
Oči vraha a človeka
Helena sa tešila, kam ju zaradili, ale všetko sa mohlo pokaziť. Nebolo dobré upútavať pozornosť, a práve to sa jej stalo. Bola tam iba prvý deň, keď veliteľ nemeckého oddielu oslavoval narodeniny. Žena, ktorá to riadila ako „kápo“, sa preto obzerala po baraku, aby našla niekoho, kto by mu zaspieval či zatancoval.
Ako to pokračovalo, opisuje dokumentárny film Liebe war es nie (Láska to nikdy nebola) z roku 2020, ktorý o slovenskej Židovke nakrútila izraelská režisérka Maya Sarfaty.
„Nemci milovali predstavenia. Jedno z dievčat povedalo, že tá nová pekne spieva,“ zaspomínala si Helena Citrónová. Nemala na výber. Ochromená strachom zaspievala pieseň, ktorú vedela po nemecky – Liebe war es nie.
Keď skončila, pristúpil k nej jeden z dozorcov a požiadal ju, aby to zopakovala. Bol to 20-ročný Rakúšan Franz Wunsch. Do SS vstúpil v osemnástich, a keď ho na východnom fronte zranili tak, že zostal krívať, v septembri 1942 ho preložili do koncentračného tábora. Štíhly mladík s belasými očami bol z Heleninho „vystúpenia“ dojatý a chcel, aby ďalej spievala.
Čítajte viac Miss Holocaust Survivor: nevkusná súťaž alebo pripomienka obetí?
„Zrazu som od neho počula slovo prosím. Pomyslela som si: kde sa stratili tie oči vraha? Teraz vidím oči človeka,“ priblížila premenu, čo postrehla na jeho tvári.
Od tej chvíle mala v tábore „anjela strážneho“. Unterscharführer SS sa do nej bezhlavo zaľúbil. Staral sa o ňu, nosil jej jedlo a darčeky, v noci sa chodil pozerať, ako spí. A keďže svoje city musel držať v tajnosti, písal jej lístočky.
Keď Helena krátko nato dostala škvrnitý týfus, bola na tom naozaj zle. Vyhliadky na prežitie s takou chorobou boli v lágri mizivé. Wunsch robil, čo mohol. Zháňal lieky a potraviny, navštevoval ju na ošetrovni, dozeral, aby sa jej venovali. Priniesol jej dokonca maškrty z balíka, ktorý dostal od mamy. Aj vďaka jeho opatere sa chorá Slovenka rýchlo vystrábila.
Tým, ako pri tom riskoval, sa chválil až do staroby. „Pretože som sa priatelil so Židovkou, podľa rasových zákonov by ma odsúdili na trest smrti – ako esesmana,“ upozornil v auguste 2003.
Zakázaná láska
Helena mala iba dvadsať, bola temperamentná a jej oválnu tvár s veľkými očami lemovali husté kučeravé vlasy. Nie div, že sa Wunsch do nej tak zbláznil. Netrvalo dlho a stali sa milencami. V tieni plynových komôr sa zrodil vzťah, ktorý nemal obdobu. Ako ho však brala ona?
„Na začiatku som ho nenávidela. Bol zlý ako všetci esesáci. Nezniesla som ani jeho pohľad, ale čas urobil svoje,“ vysvetlila po rokoch.
To, čo medzi nimi bolo, sa nedalo skrývať. Vedeli o tom Wunschovi kolegovia aj Helenine spoluväzenkyne. Tie, čo s ňou pracovali, jej to nemali za zlé. Čo jej mali vyčítať – že chcela za každú cenu prežiť? Vo svete, kde zabíjajú státisíce ľudí, je zbytočné moralizovať.
Čítajte viac Musel som sa hrať medzi mŕtvolami. A prežil som iba zázrakom
„Každá z nás by na jej mieste spravila to isté,“ prezradila v dokumentárnom filme jedna z pamätníčok. „Bola to čistá láska,“ usúdila ďalšia. „Bolo na ňom vidieť jeho lásku k nej, ale či ju opätovala, neviem.“
Ako väzenkyne rýchlo pochopili, oplatilo sa byť Heleninou kamarátkou, lebo aj k nim bol potom dozorca prívetivý. Začali to využívať. Ak niečo potrebovali, zašli za Slovenkou, ona si poznačila ich vytetované číslo a Wunschovi napísala, aby pomohol. „Prečítal si lístok – rozprávať sme sa o tom nemohli – a povedal: Pre teba všetko,“ zverila sa Helena.
Boli však aj ženy, čo ju nenávideli alebo jej závideli. Strpčovali jej život, šikanovali ju a vulgárne jej nadávali. Zároveň sa však obávali, aby na ne nepoštvala dozorcov. Helena kvôli tomu často plakala, no keď sa jej Wunsch pýtal, čo sa deje, nikoho nevyzradila.
Udavač sa napokon našiel na nemeckej strane. V októbri 1943 vedeniu tábora ktosi nahlásil, že poddôstojník SS udržuje milenecký pomer so Židovkou. Mladú Slovenku začalo vyšetrovať politické oddelenie, zavreli ju do úzkej cely, kde sa mohla sotva postaviť. No aj keď ju týrali a vyhrážali sa jej smrťou, mlčala. Wunscha nezradila, a tak sa po čase mohla vrátiť do práce.
Zachráň sestru a deti!
V „Kanade“ končila batožina všetkých, čo prišli do tábora – tisíce kufrov, balíky, oblečenie, osobné veci – a čmudiace krematórium bolo hneď vedľa, takže všetci vedeli, že tam Nemci hromadne vraždia ľudí.
Do plynu poslali aj Heleniných rodičov, mladšieho brata zastrelili pri pokuse o útek, starší sa sám vrhol na elektrické drôty. Keď sa to dozvedela, zmáhali ju depresie a záchvaty zúrivosti. Čoraz častejšie vzlykala a Wunsch mal čo robiť, aby ju uchlácholil.
V októbri 1944 sa Helena dopočula, že v transporte práve doviezli jej sestru Róžiku s manželom, ich šesťročnou dcérou a so synom, ktorý sa len nedávno narodil. Na Slovensku ich udal jeden židovský úradník, aby si zachránil život. Rózu odvliekli priamo z pôrodnice. Zatiaľ čo Helena bežala k plynovým komorám, jedna jej kamarátka išla zavolať Wunscha.
Pri pohľade na zástupy ľudí, ktorí ani netušili, čo ich čaká, upadla Slovenka do šoku. Na nemecké stráže sa rozkričala, aby ju pustili dovnútra, lebo chce zomrieť s poslednou rodinou, čo jej zostala. Ktovie, ako by to bolo dopadlo, keby nebol zasiahol Wunsch.
„Zakričal na mňa a hodil ma na zem. Aby nás nevyzradil, udrel ma. A potom sa ma šepkajúc spýtal: Rýchlo! Povedz mi, ako sa volá tvoja sestra!“ oživila si ten výjav Helena. Keď odchádzal, volala naňho, aby zachránil aj sestrine deti. Róžika s dcérou a novorodeniatkom boli už v miestnosti, kde sa ľudia vyzliekali, ďalší postupovali tam, kde mali byť sprchy – v skutočnosti to boli plynové komory.
„Naraz sa otvorili dvere a zavolali moje meno,“ opísala Róza. Wunsch jej náhlivo vysvetlil, že ju odvedie k sestre. Odmietla odísť bez detí, tak jej zaklamal, že ich uvidí neskôr. Zatiaľ sa vraj o ne postará iná žena.
Zúfalá Róza uverila. Zvítala sa s Helenou, aj s ňou potom pracovala, pričom jej celé mesiace tvrdili, že Nemci jej syna a dcéru presunuli do detského tábora. Keď sa dozvedela pravdu, zlomilo ju to a sestre to nikdy neodpustila.
Čítajte viac Židia chceli pracovné tábory, aby sa vyhli smrti
Na úteku pred minulosťou
Vzťah slovenskej Židovky a esesáka vydržal dva roky – až do oslobodenia tábora. Wunsch ju mal tak rád, že dokonca plánoval spoločný útek. Helena naňho mala pozitívny vplyv, snažila sa, aby sa nesprával tak surovo.
„Nám nespravil nič zlé, ale voči mužom bol sadista. Vtedy bol ako vymenený,“ prezradila jedna z väzenkýň. Kým spoznal Helenu, udieral a kopal i ženy, potom si vystačil s mužmi. Často ich bil palicou, ktorú nosil so sebou.
Keď sa v januári 1945 blížila k táboru Červená armáda a väzňov čakal pochod, Wunsch sestrám zaobstaral teplé oblečenie a topánky. „Dávaj si na seba pozor, Helena. Zvládneš to. Veľmi som ťa ľúbil,“ poznačil si do denníka slová, čo jej povedal na rozlúčku. A ona? „V tom čase som i ja k nemu niečo cítila. To je pravda,“ pripustila.
Vzťah slovenskej Židovky a esesáka vydržal dva roky – až do oslobodenia tábora.
Po vojne sa obe sestry vrátili domov, ale keď zistili, že tam nikoho nemajú, v júli 1945 začali nový život v Palestíne. Helena sa tam vydala a mala dve deti. Vedela, že ju Wunsch neustále hľadá. Písal jej listy na Slovensko, pozýval ju k rodičom, dva roky po nej pátral prostredníctvom Červeného kríža i židovskej náboženskej obce, až kým mu neoznámili, že je v Izraeli a má ju nechať na pokoji.
Bála sa, aby ju nenašiel, no aj toho, že niekto v Izraeli zistí, že mala ľúbostný pomer s esesákom. Trápili ju tiež výčitky svedomia, že nezachránila sestrine deti. Trpela pre to záchvatmi úzkosti a boľavú dušu utišovala liekmi.
Pomoc na súde
V roku 1972 dostala Helena list od Wunschovej manželky, v ktorom ju prosila, aby šla svedčiť v jeho prospech. Riešila ťažkú dilemu. Keď sa o tom začalo verejne hovoriť, vypočúvala ju polícia, mnoho ľudí v Izraeli sa jej vyhrážalo smrťou. Nakoniec sa rozhodla, že to riskne.
„Chcela som povedať celú pravdu – to dobré aj zlé. Osobné pocity som už nemala žiadne – mala som rodinu, bola som vydatá a ľúbila som svojho muža. Moja minulosť ma však dobehla,“ vysvetlila.
Na súde rozprávala pomaly a bez emócií, na obžalovaného sa ani nepozrela. Keď prišla reč na Róžikine deti, nevládala pokračovať. Slová sa jej zadrhli v hrdle. Wunsch sa vtedy rozplakal a neskôr sa kajal. Nikoho vraj nezabil a ľutuje, že väzňov bil.
Foto: archív
Tí dvaja sa už nikdy nevideli. Helena zomrela v júni 2007 v Izraeli, Wunsch ju prežil o necelé dva roky. Bývalý esesák až do smrti opatroval jej fotku, ktorú spravil v Auschwitzi. Je na nej vo väzenskom úbore, nie je vôbec vychudnutá, vyzerá zdravo a na tvári jej žiari úsmev. Snímka pôsobí tak nereálne, že aj Helenine deti uvažujú, či to nie je fotomontáž.
A ako to bolo s ich citmi? Nikdy to nebola láska, ako sa spieva v tej pesničke? Nie tak celkom. „Boli chvíle, keď som zabudla, že som Židovka a on nacista. Ak mám byť úprimná, nakoniec som ho milovala… Nebola to moja voľba, jednoducho sa to stalo,“ priznala krátko pred smrťou britskej televízii BBC.
