Zo spomienok pamätníkov vyplýva, že vedenie pionierskych táborov kládlo dôraz na ideovo-politickú výchovu svojich zverencov ešte tak v 50. rokoch minulého storočia. Vtedy sa pri výbere detí do prázdninových zariadení aj prísne kádrovalo.
Prihliadalo sa na politickú spoľahlivosť rodičov, na prospech a správanie sa dieťaťa. Vyplnenú prihlášku dostával na stôl riaditeľ školy, všetko prerokoval s pedagogickou radou a vedúcim pionierskej skupiny, posledné slovo mal však príslušný závodný výbor ROH.
Ale už koncom 50. a začiatkom 60. rokov politický tlak na chod pionierskych táborov evidentne slabol. „V šesťdesiatych rokoch nastalo určité uvoľnenie ideologických pravidiel,“ tvrdí aj historička Alžbeta Čornejová z českej Akadémie vied. „Deti si užívali pobyt v prírode a zábavné hry bez povinnej politickej výchovy.“
Na začiatku normalizácie boli síce pokusy časti aparátu KSČ vtlačiť detskej rekreácii obsah podľa pôvodného sovietskeho vzoru, ale návrat k podobným praktikám už nebol možný.
„Čoraz viac sa bral ohľad na záujmy detí, dôraz sa kládol na ich samostatnosť a vlastné aktivity, na turistiku a pohybovú činnosť,“ pokračuje Čornejová. „Takéto pobyty mohli mať jednotnú tematickú náplň – účastníci sa ocitli trebárs na divokom západe, inšpirovali sa vtedy populárnymi príbehmi Karla Maya o Vinnetouovi a Old Shatterhandovi."
Foto: TASR, Archív
Iný príklad: V druhej polovici 80. rokov sa pod patronátom viacerých vedecko-technických inštitúcií konal v Mýte pod Ďumbierom pioniersky tábor Prázdniny s počítačom. Prevažne mestské deti sa tam učili základy programovania a spestrovali si to počítačovými hrami.
Sám som sa dostal do pionierskeho tábora prvýkrát a naposledy ako 12-ročný v lete 1960. Bol to putovný tábor, žili sme vo veľkých stanoch, postavených vojakmi na lúke v lesoch nad Vrútkami. Veľa sme sa tam nachodili, podnikali sme kratšie i dlhšie pešie výlety do okolitých kopcov Turčianskej kotliny a Lúčanskej Malej Fatry.
Čo sa týka povinných rituálov, mali sme pravidelné nástupy, ranné rozcvičky, večierku, ale pioniersku šatku sme si uviazali na krk iba pri úvodnom ceremoniáli na začiatku táborenia. Vtedy sa tiež hrala štátna hymna a vztyčovali zástavy. Takýto ceremoniál mal byť aj na konci turnusu, ale nekonal sa, lebo tábor vytopilo a vojaci nás museli narýchlo evakuovať. Písal sa koniec júla 1960 a Turiec postihla veľká povodeň. Martin aj Vrútky boli zatopené.
Ale v pamäti mi najviac utkvela beseda s Emilom Zátopkom, ktorý tábor navštívil ešte v prvom týždni nášho pobytu a spolu sme si s ním aj zabehali v rámci rozcvičky. Silné spomienky mám na nočnú strážnu službu, do ktorej nás na striedačku stavali. V tábore bol polovojenský režim (s vojenskou kuchyňou!), putovali sme po stopách Svodobovej armády, stretávali sme sa s jej bývalými príslušníkmi, spievali ich pochodovú pieseň „Smer Praha“. Bolo to všetko ešte pomerne čerstvé, len pätnásť rokov po vojne, a najmä pre nás, chalanov i vzrušujúce. Kto vie, mnohé baby – teda dievčatá sa možno aj nudili…
Na čo spomínajú táborníci
Pred piatimi rokmi založil Peter G. Petráš na Facebooku verejnú skupinu s cieľom „zhromaždiť pod jednou strechou“ ľudí, ktorí v detstve absolvovali pionierske tábory. Mali sa tak po rokoch znovu stretnúť, aj keď len virtuálne, a podeliť sa s ostatnými o svoje spomienky a fotografie z oných čias. Zámer sa naplnil nad očakávanie, do skupiny sa prihlásilo takmer 3 800 žijúcich pamätníkov z celého bývalého Československa, niektorí sa hlásia dodnes.
Dovedna poskytli materiál, ktorý do istej miery nahrádza chýbajúci vedecký výskum a zaslúžil by si dôkladnú obsahovú analýzu. Jedno je však jasné aj bez toho: negatívne spomienky sa v príspevkoch členov skupiny vyskytujú zriedkavo až ojedinele. Jednoznačne prevládla nostalgia za niečím krásnym a neopakovateľným. Mnohí sa zdôverili, že už ako dôchodcovia si naďalej uchovávajú nielen fotografie a denníčky z táborenia, ale aj kufríky, s ktorými cestovali do tábora.
„Môj je z roku 1967." „A ja mám v ňom stále odloženú pioniersku rovnošatu". „Môj bol zelenosivý." „I ja som mala taký, išiel so mnou do tábora v Stádleci." Tieto a podobné repliky vyvolala fotografia kdesi v sklade na seba naukladaných desiatok kufrov, ktoré deťom odobrali, len čo sa vybalili po príchode do tábora.
Stačí pripomenúť nejaký predmet, meno, slovo alebo dokonca zvuk – a hneď vytryskne prúd spomienok.
„Dodnes počujem a cítim naštartovanie autobusu Škoda RTO tesne pred odchodom z nástupišťa v Bratislave do pionierskeho tábora Mier Chtelnica,“ čítame v jednom poste.. „Sedeli sme jeden vedľa druhého už takmer nového kamaráta a kývali rodičom cez okno. Ten pocit sa nedá opísať. Vzrušenie, adrenalín, dobrodružstvo sa práve začalo. A to isté pri príchode z pinďáku, keď sme cez okno autobusu zbadali netrpezlivo čakajúcich rodičov. Bože, ten moment je na slzy."
„Pinďák", to bol slangový výraz predovšetkým detí z veľkých miest pre pioniersky tábor, pamätníci ho často označujú skratkou PT. Slovo „pionier“ sa v ich spomienkach vyskytuje veľmi zriedka. Oveľa častejšie o sebe píšu ako o „táborníkoch".
Foto: TASR, Archív
PT Mier v Chtelnici pri Piešťanoch patril Slovnaftu Bratislava. Podnik ho dal postaviť pred 40 rokmi pre deti svojich zamestnancov. Tábor mal 69 štvorposteľových chatiek – alpiniek a tri väčšie chaty. Ročne sa v nich vystriedalo takmer 700 pionierov v troch 3-týždňových turnusoch. V roku 1990 Slovnaft odpredal „nerentabilné“ zariadenie súkromnej spoločnosti. Tá v ňom zriadila rekreačný areál a v roku 2006 si naplánovala jeho nákladnú rekonštrukciu v dvoch etapách, ktorá zrejme trvá dodnes.
Východoslovenskí železiari mali pre svoje deti niekoľko pionierskych táborov. Prvý vybudovali v Zlatej Idke, kde sa v roku 1966 zrekreovalo 250 pionierov. Bol to rok, keď kombinát vyrobil prvú oceľ. Pred pádom režimu v lete 1988 sa len v táboroch VSŽ Košice (dnes US Steel) vystriedalo 1 700 detí, ďalšie umiestnili do táborov, ktoré mal hutnícky odborový zväz po celej republike. Pripomíname, že košický gigant už vtedy zamestnával vyše 20-tisíc ľudí.
Na samotnom Slovensku bolo v tých časoch okolo 650 „pinďákov“, malých i väčších, kvalitných i menej dobrých. Z najznámejších spomeňme tábor v Čaradiciach (vlastnil ho podnik Calex Zlaté Moravce), tábor detí dopravákov Radostná mladosť v Tepličke pri Krupine, tábor detí lesákov vo Vígľaši, a tak by sme mohli pokračovať.
Niektoré sa po roku 1990 transformovali na rekreačné zariadenia iného typu alebo úplne zmenili po rekonštrukcii pôvodný účel, ďalšie však ostali opustené, chátrajú, ba menia sa na ruiny. Takýto je osud bývalých táborov v Sklených Tepliciach a Zbyňove v Rajeckej doline či tábora Hrable medzi Mníškom nad Hnilcom a Švedlárom.
Čo je však zaujímavé, na FB možno nájsť aj verejné skupiny tých, čo kedysi prešli jednotlivými tábormi. Napríklad skupina PT Mier Chtelnica má bezmála 300 členov, ktorí sa občas stretávajú aj fyzicky.
„Desaťkrát som strávila leto v tomto tábore – krásne spomienky," napísala táborníčka Zuzana.
Najprv plakali za rodičmi, potom za táborom, za novými priateľmi a podaktoré staršie deti, tínedžeri aj za prvými láskami. Bolo by zaujímavé zistiť, koľko z tých lások sa spečatilo manželstvami.
Nech si mama od nás oddýchne
Pionierske tábory začali u nás vznikať už v roku 1947, a to v okresoch na severovýchode Slovenska – v Medzilaborciach, Snine, Svidníku. Ich organizátori čerpali najmä zo sovietskych skúseností, kde podobné zariadenia pre deti existovali už o 20 rokov skôr. Po nástupe komunistov k moci u nás v roku 1948 sa táto prax rozšírila aj do ďalších slovenských regiónov.
O dva roky neskôr zanikol v Československu skauting. Stojí za zmienku, že sa tak nestalo prvýkrát, veď skautské organizácie zakázal už v roku 1940 Tisov režim…
Pionierske tábory však nevznikali na „zelenej lúke“, ale do istej miery nadväzovali na tábory, ktoré predtým organizoval Junák a ďalšie skautské organizácie. Mimochodom, málo sa vie, že za prvej ČSR existovali aj komunistami podporovaní "Spartakovi skauti práce“…
Čítajte viac Odborárska škola letného relaxu
Niektorí autori (Karel Polomis, Michal Čapla, Karel Krtička a i.) poukazujú na príbuznosť viacerých princípov v činnosti pionierskej organizácie so zásadami skautigu. Napríklad pionier podobne ako skaut sa mal vyznačovať verejnoprospešnými aktivitami, bystrosťou a zručnosťou, znalosťou prírody a miestopisu, mal byť fyzicky zdatný, mal veľa čítať, osvojiť si základy technickej tvorby, výtvarného prejavu atď. Preto ani veľmi neprekvapuje, že niektorí vedúci skautských táborov pokračovali ako vedúci „pinďákov“. Motivovala ich najmä snaha starať sa o deti v ich voľnom čase aj po zákaze skautskej organizácie.
Pionierske tábory spočiatku zriaďovalo predovšetkým ministerstvo školstva. Od roku 1955 však rozhodujúcu úlohu pritom zohrávalo – okrem Pionierskej organizácie ČSM – Revolučné odborové hnutie, čiže odbory.
A dôvod? Najmä základné odborové organizácie vo veľkých priemyselných podnikoch mali dostatočné fondy na to, aby mohli spolufinancovať výstavbu i prevádzku táborov. Treba vari pripomenúť, že tie fondy sa tvorili aj z členských príspevkov zamestnancov. Takmer každý z nich bol členom odborov. Podobne ako takmer každé dieťa zamestnancov bolo v pionierskej organizácii…
Už v roku 1955 ponúkalo ROH v celom Československu 484 detských táborov, ale v roku 1965 ich malo k dispozícii 948, čiže dvojnásobok. Z nich najviac – 385 sa nachádzalo v odborárskych zotavovniach, 166 v zruboch a 275 v stanových osadách.
Čím to bolo, že pionierske tábory si tak rýchlo obľúbili nielen deti, ale aj ich rodičia? V tých rokoch u nás prudko stúpala zamestnanosť žien. Ak deti netrávili časť prázdnin doma, ich matky mohli pokojne pracovať a od svojich ratolestí si trocha odpočinúť.
Navyše, tábor nezaťažoval rodinné rozpočty bežných domácností. Trojtýždňový pobyt dieťaťa síce vyšiel v priemere na 500 korún, z tejto sumy však polovicu hradil ústredný výbor príslušného odborového zväzu a ďalších 100 korún závodný výbor odborovej organizácie. Zvyšok zaplatili rodičia, čo nebolo až tak veľa, ak si uvedomíme, že priemerná mesačná mzda v národnom hospodárstve sa v roku 1955 pohybovala okolo 1 200 a v roku 1965 okolo 1 450 korún. Vďaka tomu boli letné tábory dostupné pre deti zo všetkých spoločenských vrstiev.
„Ktorý rodič s dvoma deťmi si ich dnes môže dovoliť dať do akéhokoľvek tábora na tri týždne?,“ pýta sa v tejto súvislosti na Facebooku Helena Peťková. A hneď si odpovedá: „Aj tie sociálne sú v týždňových turnusoch. My sme boli doma štyri deti a každý rok sme počas prázdnin boli v tábore. A potom sme si mohli dovoliť ešte aj celorodinnú rekreáciu.“
Mimochodom, aj tá rodinná rekreácia bolo vtedy väčšinou odborárska. Čornejová ju považuje za neopomenuteľný fenomén bývalého režimu: „Išlo o lacnú alternatívu dovolenky, pre mnohých ľudí znamenala odborárska rekreácia jedinú možnosť, ako sa pozrieť do zahraničia."
Nostalgia za strateným detstvom
Okrem bežných pionierskych táborov existovali aj medzinárodné. Najväčší z nich sa nachádzal na území vtedy sovietskeho Krymu a volal sa Artek. Kedysi sme sa o ňom rozprávali s Ladislavom Laukom, bývalým riaditeľom Ústredného domu pionierov v Bratislave.
Do Arteku odchádzali skupiny starostlivo vybraných pionierov zo všetkých krajín východného bloku. Lauko tam bol v roku 1958 ako vedúci oddielu českých a slovenských pionierov.
„V takomto oddiele bolo každý rok dvadsať chlapcov a dievčat a odchádzali tam na celý mesiac úplne zadarmo,“ spomínal. „Výber bol skutočne prísny. Na Slovensku posudzoval návrhy výbor zväzu mládeže (SÚV ČSM) v Bratislave, definitívne rozhodnutie však prijímal celoštátny výbor v Prahe.“
V neskorších rokoch, keď sa táborový turnus skrátil na tri týždne, vychádzal jeden pobyt na 20-tisíc a v posledných rokoch pred rozpadom sovietskeho bloku až na 40-tisíc korún. Rodičia detí už platili určité poplatky, boli však minimálne, lebo pobyty pionierov v Arteku štedro dotoval štát.
Čítajte viac Leto 1960: socializmus v Československu zvíťazil
Podľa vzoru Arteku vznikali podobné medzinárodné tábory, pravda, menších rozmerov aj v ďalších socialistických štátoch. Podľa údajov Encyklopédie Slovenska, vydanej v roku 1980, sa tejto zahraničnej rekreácie zúčastnilo v predchádzajúcom roku 9 580 detí z ČSSR.
Na území Československa sa takýto detský tábor nachádzal v Seči pri Chrudime. V lete 1968 sa tam rekreoval aj oddiel pionierov zo Sovietskeho zväzu, čo takmer zmenilo dohodnutý termín vojenskej intervencie spojeneckých vojsk do „bratskej" krajiny. Neskôr na to spomínal Konstantin Katušev, člen sovietskeho vedenia.
Dramatická epizóda sa mala odohrať v Kremli počas zasadnutia politbyra 17. augusta 1968. „Práve padlo definitívne rozhodnutie o vojenskom zásahu, keď ktosi z prítomných sa náhle spýtal: A čo bude s našimi deťmi? Máme tam predsa deti! – "S tým treba okamžite niečo robiť, detičky tam nesmú zostať, treba ich okamžite evakuovať!“ zvolal Leonid Brežnev. Bol celý rozochvený, po lícach mu stekali slzy, a tak som vybral z vrecka valeriánske kvapky a podal som mu ich," popísal situáciu Katušev.
České a slovenské deti evakuovali z pionierskych táborov vo veľkom zhone až 21. augusta. „Ráno nás zobudili, museli sme sa urýchlene pobaliť, naložili nás na vojenské autá a viezli domov,“ píše na FB Darina Mazúrová.
Po nežnej revolúcii „pinďáky“ zanikli a nevedelo sa, čo bude ďalej. Čoskoro sa ukázalo, že bez nejakých letných táborov to jednoducho nepôjde. Začali však vznikať načierno, pričom často ich organizovali osoby bez potrebných skúseností a nerešpektujúce práva dieťaťa – išlo im v prvom rade o biznis. Neskôr však tábory dostali potrebný legislatívny rámec a namiesto pionierskych táborov máme dnes detské.
Prečo ľudia spomínajú na prázdninové tábory – či už na také alebo onaké – s toľkou nostalgiou? Zrejme preto, že sú to vlastne spomienky na stratené detstvo…
Čo možno neviete o pionierskych táboroch
- Rodičia mali zákaz navštevovať deti v tábore (neskôr bola umožnená maximálne 1 krátka návšteva počas turnusu).
- Pionierske tábory mohla využívať aj učňovská mládež a pracujúci dorast. Účastníci mali viac osobného voľna a upravený program.
- Najväčší pioniersky tábor v ČSSR sa nachádzal v Hlubokej nad Vltavou, kde trávilo leto 1 300 detí. Neskôr sa neodporúčalo zriaďovať väčšie tábory ako pre 200 detí.
- Základnou jednotkou tábora bol pioniersky oddiel na čele s pionierskym vedúcim, ktorému asistoval praktikant (väčšinou študent). Celý tábor viedol táborový vedúci (spravidla pedagóg).
- Doobeda boli deti zamestnané v krúžkoch, popoludnie zaplnili výlety a športové podujatia, večer po odpočinku bol zábavný program, táborák, diskotéka a pod.
- V rámci tzv. špeciálnych dní sa konala táborová spartakiáda, resp. olympiáda, exkurzia do nejakého závodu, do ZOO a pod.
- Deti sa podieľali na udržiavaní a zveľaďovaní tábora, napr. na úpravách priestranstva, na výzdobe tábora, na drobných opravách, pomáhali v táborovej kuchyni atď.
- V Česku naďalej existuje Pionýr, druhý najpočetnejší spolok detí a mládeže v tejto republike, ktorý vznikol v roku 1990 premenou pionierskej organizácie. Medzi jeho najčastejšie aktivity patrí organizovanie letných táborov.
Zdroje: Pionýrská encyklopedie, Praha 1978, Wikipedia, www.socikstyle.blogpost.com