Generál Zima nechával na seba dlho čakať

Čo sa to, preboha, porobilo s počasím na Slovensku? Začiatok roka s predjarnými teplotami, vysokohorské strediská bez snehu, vodné plochy bez ľadu. Podobne však bývalo i v minulosti, aj keď možno nie až tak často. Ako sa s tým vyrovnávali naši predkovia?

11.01.2023 12:01
Lyže Foto:
„Lyže z auta dolu a hurá na svah zaliaty slnkom. Jarná lyžovačka patrí k najkrajším. Aj známe stredisko Donovaly bolo v týchto dňoch doslova okupované milovníkmi tohto športu,“ znel sprievodný text k snímke tlačovej agentúry na konci marca 1973.
debata (1)

Ľudovít V. Rizner vyučoval na konci 19. storočia na ľudovej (základnej) škole v rodnom Zemianskom Podhradí (okres Nové Mesto nad Váhom). Tento spisovateľ a historik si viedol podrobný denník. Na Nový rok 1890 si poznamenal, že začal odmäk.

Na Vianoce síce poprášilo zem snehom a 28. decembra i mrzlo, ale nie veľmi, len tak, že „Váh bol ľadom chytený“, ale už 4. januára Rizner napísal toto: „Veľký odmäk, takže miestami zem odmrzla a my sa blatom brodili.“

O tri dni sa žiaci po dvoch týždňoch vrátili z vianočných prázdnin do školských lavíc: „Ale zo 143 detí chybovalo mi 36. Z tých je asi 20 chorých. Počasie je špatné, pri odmäku ešte i hmla nás dusí.“ Deviateho januára musel učiteľ poslať niekoľko chorých žiakov domov. Od okresného lekára sa Rizner dozvedel, že v oblasti sa začala šíriť „influenza“ (chrípka).

Trinásteho januára konečne napadol sneh. „Dnes (14. januára) ho však západný vietor veľmi líže, takže sanica sotva 24 hodín vydržala. Hneď mrzne, hneď zase odmäk a dážď. Znaky influenzy sa už pri mne objavili, uložiac ma na celých 24 hodín do postele,“ zapísal si Rizner. (Sanica = sánkovačka.)

Podobne to pokračovalo takmer celý mesiac. Vety z 23. januára: „Dnes dopoludnia len popŕchalo, ale odpoludnia už lialo.“ A o dva dni sa prihnala víchrica: „Zúril hrozný vietor po celý deň a noc, že mnoho striech, zvlášť na stodolách celkom postŕhalo.“ Zimná rozprávka naruby…

Pravda o klíme - 29. diel: S Františkom Simančíkom netradične o klimatických zmenách: Akú veľkú neplechu robí ľudstvo s planétou a akú si robí planéta sama?" Premiéra 24. 11.

O umelom snehu nechyrovali

Ako to vyzeralo v 20. storočí? Napríklad zima 1929/1930 bola slabá. „Dokonca veľmi slabá, akej už dávno nebolo,“ napísal Slovenský denník 25. februára 1930. Naopak, predchádzajúca zima znamenala opačný extrém: bola až neuveriteľne mrazivá i dlhá, so záľahou snehu.

Vo Vígľaši neďaleko Zvolena namerali 11. februára 1929 mínus 41 stupňov Celzia, čo je dosiaľ neprekonaný rekord na Slovensku. Dodnes sa o nej hovorí ako o najchladnejšej zime 20. storočia. Zmrzla väčšina ovocných stromov, vo veľkom hynula lesná zver, z oblohy padali zamrznuté vtáky.

Zdalo by sa, že slabá zima, ktorá nasledovala po neuveriteľne tuhej, bola pre roľníka vykúpením. Naopak, každý gazda, ktorému záležalo na budúcej úrode musel spozornieť.

„Tohtoročná slabá zima takmer bez snehu spôsobila na oziminách, najmä na pšenici značné škody vymrznutím. Musíme sa preto zavčasu starať o prihnojenie takejto pšenice, aby zosinela. Robíme to prihnojením z jari na list. Hodí sa na to najmä liadok čílsky, ale aj vápenatý a dusíkatý,“ varovali noviny.

(Liadok čílsky = dusičnan sodný.) Slovensko patrilo medzi prevažne poľnohospodárske krajiny, preto sa agronómii sústavne venovali aj mienkotvorné celoštátne noviny.

Snehu však ležalo žalostne málo nielen na poliach, ale aj na horách v strediskách zimných športov. V celej Európe. Médiá písali o katastrofe sezóny. Príklad: Nemecké zimné hry v Krummhübeli (dnes lyžiarske stredisko Karpacz v Poľsku) museli 8. januára 1930 prerušiť a odložiť na neurčito, lebo denná teplota dosiahla až 20 stupňov Celzia.

Ani vo Vysokých Tatrách nebolo snehu. Na Vianoce ani Nový rok. Situácia sa o dva roky zopakovala. „Snehu niet ani na štítoch – Slavkovskom, Lomnickom, Gerlachovskom, a hotelieri s napätím sledujú oblohu i barometer,“ informovali noviny 29. decembra 1932.

Nedočkali sa, do Troch kráľov sneh nenapadol. „Tohtoročné nezimné počasie je pre tatranské podniky priam katastrofálne. Pripravilo o krásne sviatky množstvo turistov a tatranské hotely – o sezónny príjem, na ktorom si vždy zakladajú,“ napísal 7. januára 1933 denník Slovák.

Roman Kostúr, hucul Čítajte viac Nádej vonia divoko, po huculoch

Na vrtochy počasia doplatili aj športové podujatia. Organizátori museli odložiť nielen lyžiarske preteky, aj ale medzinárodný hokejový turnaj. Napokon sa konal o niekoľko dní na klzisku Palace pri sanatóriu v Novom Smokovci. „Brusliari obišli ešte ako-tak, ale lyžiarom prichodí len mračiť sa.

Niektorí si urobia výlet, ale robia to len tí najväčší optimisti. Lyže väčšinou odpočívajú v komorách hotelov,“ upozornil reportér Slováka.

O umelom zasnežovaní alebo o snehových delách ešte nikto nechyroval. Prvé pokusy vyrobiť technický sneh zaznamenali v Kanade v 40. rokoch 20. storočia, ale s masovým nasadením snehových diel sa počítalo až na zimnej olympiáde v Squaw Valley v USA v roku 1960. V Českos­lovensku ich prvýkrát použili v roku 1965 v Krušných horách.

O Tatrách sa síce už pred sto rokmi písalo, že majú umelú sánkarskú (a zároveň bobovú) dráhu, dokonca prvú na svete. Viedla z Hrebienka do Tatranskej Lomnice. Ale čo to bola za „umelosť“? Povrch na tejto drevenej dráhe robili z ľadu a snehu. Vznikala akási kaša, ktorou lopatami omietali mantinely. Keď sa tatranský vzduch oteplil, kašu odplavilo a bolo po sánkovaní…

Lyžovačka v Nízkych Tatrách v roku 1968. Je... Foto: Archív TASR
História zima na SK Lyžovačka v Nízkych Tatrách v roku 1968. Je vidieť, že v oblasti sa už nenachádzala súvislá snehová pokrývka. Pochopiteľne, pretože snímka je z polovice apríla.

Najmenší ľudia na svete a kalamity

V Bratislave pred 90 rokmi na Troch kráľov bolo nepríjemne hmlisto a vyčíňal holomráz. Teplota v noci klesla pod bod mrazu a keďže predchádzajúci deň nesnežilo, ale pršalo, na stromoch sa vytvoril ľad.

„Spôsobilo to škody priam katastrofálne. V lesoch okolo Železnej studničky sú dolámané stáročné obrovské stromy. Keď idete podvečer okolo Horského parku, počujete praskot akoby z guľometu. To neustále sa lámu ľadom preťažené vetvy, ktoré už nestačia ani odnášať. Chudobní ľudia majú aspoň lacné drevo. Smutný pohľad je však aj na ovocné sady – hotová spúšť,“ informovali miestne noviny. Vianoce alebo Nový rok na blate bývali v hlavnom meste často. Bratislavská kvetinárka Marta Prokešová mala vtedy iba päť rokov a žila s rodičmi v Račišdorfe (dnes mestská časť Rača). „Mama nebola rada, keď sme sa v takom počasí hrali vonku. Vracali sme sa celé špinavé a zablatené, bolo treba zase prať,“ spomína si.

Aj v Bratislave sa zavše vyskytla zima, keď sneh vydržal dlho, dokonca v strede mesta a Dunaj zamŕzal, že sa po ňom dalo prejsť. V porovnaní s poslednými desaťročiami nebolo na uliciach vidieť neočistené chodníky od snehu či nebodaj zľadovatené. Každý obytný dom mal totiž domovníka.

„Keď napadol sneh, odhŕňal ho z chodníka na cestu. No musel dbať na to, aby medzi chodníkom a kopami snehu na ceste bol voľný priestor na šírku lopaty. Táto struha slúžila na to, aby pri odmäku voda voľne odtekala do kanála,“ približuje Otto Zinser, historik starej Bratislavy.

Sánkovalo sa nielen na Železnej studničke (od rána až do večera), ale aj na Hlbokej ceste a na Holubyho ulici (nad Palisádami). Tam však len od pol druhej popoludní do piatej hodiny večera, zato každý deň. Kočišov a šoférov polícia vyzývala, aby venovali maximálnu pozornosť zákrutám, aby nepozrážali sánkarov.

Ak nenasnežilo, ale mrzlo, mohli sa Bratislavčania aspoň korčuľovať. V meste bolo niekoľko klzísk, najpopulárnejšie v univerzitnej záhrade, kde hrala aj hudba. V nedeľu však bolo veľmi živo aj na zamrznutých ramenách Dunaja. Tí, čo nemali korčule ani sánky, sa guľovali alebo stavali snehuliakov.

Mimochodom, v roku 1933 bolo málokomu z dospelých do zimných radovánok. Na Slovensku vrcholila veľká hospodárska kríza. V 125-tisícovej Bratislave nemalo prácu okolo 30-tisíc ľudí v produktívnom veku, a to bola hospodársky na tom lepšie ako zvyšok Slovenska.

Akoby zimy mali vydržať ešte aspoň dva mesiace. Vodovody zamrznuté, záchod zamrznutý
František Hečko - spisovateľ

Ľadová ruka generála Zimu

Slovensko začalo vychádzať zo strašnej krízy začiatkom roku 1935, keď vrcholili prípravy na majstrovstvá sveta v klasickom lyžovaní vo Vysokých Tatrách. Na kongrese Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS) vo februári 1934 pridelili šampionát Československu.

Praha tri mesiace rozhodovala, kam preteky umiestni. Do úvahy prichádzal totiž aj Špindlerův Mlýn v Krkonošiach. Pri voľbe konkurenčných Tatier napokon výrazne zavážil argument, že Štrbské Pleso malo dosť dobrého snehu aj vtedy, keď zimná olympiáda v St. Moritzi vo Švajčiarsku doplatila na jeho nedostatok alebo keď sa vinou veľkého odmäku nevydarili predchádzajúce preteky FIS v Innsbrucku.

Pravda o klíme - 20. diel: O počasí, extrémoch v ňom a klimatických zmenách s klimatológom Pavlom Faškom. Premiéra 16. 9.

Snehu napadlo napokon v Tatrách dosť, i jeho kvalita bola pomerne vysoká, ale v prvých dňoch majstrovstiev 13. a 14. februára fúkal silný nárazový vietor. Na mnohých miestach vytváral záveje.

Počas behu na 50 km sa strhla snehová búrka, ktorá zaviala pripravenú trať, zničila jej značenie i telefonické spojenie medzi miestom štartu a cieľa.

Silný bočný vietor v ďalší deň zapríčinil niekoľko nepríjemných pádov na skokanskom mostíku s kritickým bodom 70 metrov (postavili ho v roku 1927, Československu ho závidel celý svet). Nebol však taký silný ako víchrica o sedem rokov neskôr, ktorá mostík takmer úplne zničila.

Do konca tridsiatych rokov sa potom vyskytovali skôr mierne zimy. Už 95-ročný pán Štefan (priezvisko si neželal uviesť) spomína však aj na extrém po roku 1940, keď z jeho rodnej obce Hrádok do päť kilometrov vzdialenej Hôrky pri Novom Meste nad Váhom zafúkalo cestu snehom tak, že autobus nemohol prejsť: „Odpratávali ho obe dediny. Každej rodine vyznačili kolíkmi úsek, ktorý musela spriechodniť. Pritom snehu bolo naviateho až po strechu autobusu.“

Na Slovensku bola surová najmä zima 1941/1942. V decembri 1941 pomohli kruté mrazy zvrátiť vývoj druhej svetovej vojny. Stalo sa tak v hodine dvanástej, keď Hitlerove vojská už búšili na brány Moskvy.

„Generál Zima nás zastavil svojou ľadovou rukou, mráz dosiahol mínus 34 stupňov,“ napísal si do svojho denníka nemecký vojak, ktorého meno sa historikom nepodarilo zistiť.

V Bratislave i v jej okolí boli v tom čase meter vysoké záveje. Cesta z mesta do Vajnor okolo Dynamitky preto viedla takpovediac v snehovom tuneli. Spisovateľ František Hečko žil s rodinou v Svätom Jure pri Bratislave a 22. januára 1942 si do svojho denníka poznamenal toto: „Už dva týždne sú tuhé mrazy, skoro mínus 20 stupňov Celzia. Drevo sa míňa. A vyzerá ten čas akosi odhodlane: akoby zimy mali vydržať ešte aspoň dva mesiace. Vodovody zamrznuté, záchod zamrznutý.“

Niečo podobné sa zopakovalo počas prvých dvoch zím po skončení vojny. Silná poľadovica postihla 16. januára 1946 takmer celé Slovensko. Dva dni kolabovala doprava.

V Bratislave nepremávali električky, hromadili sa vážne nehody. O rok neskôr bol Dunaj na slovenskom úseku zovretý ľadovým pancierom od 18. februára až do 17. marca 1947, dĺžkou trvania čosi nevídané.

Vrtochy zimného počasia nútili vedcov hľadať nejaké zákonitosti. Postupne zistili, že v poslednej dekáde decembra zvykne prísť v našich zemepisných šírkach oteplenie. „Je to klasická teplotná singularita, čiže kladná odchýlka v dlhodobom ročnom chode teploty vzduchu,“ vysvetľuje slovenský klimatológ Pavel Faško.

Stáva sa však, že táto odchýlka zrazu prechádza do opačného extrému. Ako príklad slúži Silvester 1978, keď sa v priebehu šiestich hodín ochladilo na viacerých miestach až o 30 stupňov. Dážď v priebehu noci prešiel do sneženia.

Nový rok privítalo Československo doslova zamrznuté a paralyzované. Zamrzlo uhlie v elektrárňach i v železničných vozňoch, zastala doprava a prívaly snehu ochromili mestá. Z následkov sa krajina spamätávala takmer mesiac.

Milan Čupka, Slavia, USA, Amerikáni Čítajte viac Slovensko dalo Amerike štvrtinu svojich obyvateľov. Čo slovenské v nich zostalo?

Kedy opäť udrie?

Český klimatológ Radan Huth vyšiel už dávnejšie s teóriou, že zimy bohaté na sneh sa striedajú s obdobiami chudobnými na zrážky každé štyri desaťročia. A že tvoria akési reťazce, ktoré trvajú 10 až 12 rokov. Historické merania mu dávajú čiastočne za pravdu.

Napríklad v 60. rokoch 20. storočia prevládali v Československu zimy so záľahou snehu. V roku 1969 zaznamenali meteorológovia dokonca najdlhšie trvajúcu zimu – sneh vydržal miestami až 123 dní, čiže štyri mesiace. A na horách ho napadlo skoro dva metre.

Situácia sa zopakovala v prvej dekáde tohto storočia. Tuhšie zimy sa začali už v roku 1998 a zima 2005/2006 bola extrémne bohatá na sneh. Na mnohých miestach ho spadlo najviac od roku 1880.

V súčasnosti je to slabota. Generál Zima zrejme oddychuje. Kedy znovu udrie – to je zatiaľ vo hviezdach.

Silný mráz a veľa snehu v minulosti

Veľmi tuhé zimy sa vyskytovali počas tzv. malej doby ľadovej, ktorá sa začala už v stredoveku a trvala zhruba do polovice 19. storočia. Kruté mrazy prispeli napríklad k porážke Napoleonovej armády počas ťaženia do Ruska v decembri 1812.

Na slovenskom území boli mimoriadne zimy v období 1708/1709 a 1717/1718. Podľa kroník vymrzli všetky stromy a oziminy. Pôda bola stuhnutá mrazom ešte v máji. V 20. storočí sa rekordnými mrazmi a záľahou snehu „vyznamenali“ najmä zimy 1928/1929, 1941/1942, 1960/1961 a 1968/1969.

Na základe údajov z meraní od roku 1951 je pravdepodobnosť výskytu snehovej pokrývky na Štedrý deň v Bratislave 33 %, v Košiciach 44 % a v Poprade 68 %.

Na väčšine územia Slovenska sa biele Vianoce opakovane vyskytovali v rokoch 1961 – 1970 a 1996 – 2003. Na Štedrý deň 2001 bola teplota až do –21 stupňov Celzia aj v nížinách.

Podľa meraní SHMÚ v nižších polohách Vysokých Tatier a vo vyšších polohách Nízkych Tatier ubúdajú dni, keď sneží a vzniká nová snehová pokrývka. V dôsledku klimatickej zmeny sa dá pozorovať rastúci výskyt miernych zím.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #počasie #otepľovanie #zima
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy