Okupačné stanice vysielali lámanou slovenčinou
Propagandistické zabezpečenie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa úplne zlyhalo. Už pred 55 rokmi to konštatovali nielen vojenskí experti na Západe, ale aj analytici v Kremli.
Moskve nevyšiel zámer s novinami Zprávy či s ďalšími tlačovinami tohto druhu, ale ani s vysielaním Rádia Vltava a podobných okupačných vysielačiek. Proti vysielaniu utajených staníc Československého rozhlasu nemali šancu.
Okupačná stanica Vltava sa prvýkrát ozvala už okolo 5. hodiny ráno 21. augusta 1968 z Wisdruffu pri Drážďanoch (vtedy NDR). Náš rozhlas sa od nej dištancoval a opakovane upozorňoval poslucháčov, že ide o nepriateľské vysielanie.
Neskôr toto vysielanie šírili aj z mobilného vysielača sovietskej armády, dislokovaného pri meste Karl-Marx-Standt (od roku 1990 opäť Chemnitz). Podľa českého historika Petra Blažeka práce na príprave vysielania Vltavy odštartovali už v júli 1968, keď začali do jej redakcie verbovať prvých československých občanov. Ale už s tým bol veľký problém.
Anton Tally pracoval pre vysielačku ako prekladateľ, korektor a hlásateľ v slovenskom jazyku. Neskôr vypovedal, že ako prekladatelia z nemčiny do slovenčiny a češtiny tam pôsobili predovšetkým občania NDR, ktorí predtým študovali v Československu. Podklady pre vysielanie dostávali z ústredia Komunistickej strany (ÚV SED) a Ministerstva pre štátnu bezpečnosť NDR.
V prvých dňoch okupácie vysielala zo záhrady sovietskeho veľvyslanectva v Prahe stanica Dělnický hlas a v Bratislave stanica Družba, ale bez väčšieho ohlasu.
Nejaké vysielačky sa ozvali z prihraničných oblastí v Maďarsku, Poľsku a z Užhorodu. Všetky sa vyznačovali zlou slovenčinou alebo češtinou.
Okrem toho zahraničné vysielanie moskovského rozhlasu, ktoré predtým fungovalo dve hodiny denne v slovenčine aj češtine, po 21. auguste bežalo už nepretržite, 24 hodín denne. Program sa z územia Sovietskeho zväzu šíril na dlhých a krátkych vlnách ďalej prostredníctvom mobilných vysielačiek sovietskych vojsk rozmiestnených na našom území.
Málo sa vie o tom, že niektoré z týchto staníc začali rušiť naše zariadenia „rádioobrany“. Aj keď koncom júna po zrušení cenzúry v Československu rušičky u nás vypli. Presnejšie, podľa zistení českého historika Prokopa Tomeka mohli potom rušiť už iba niektoré relácie Rádia Slobodná Európa.
Úplne zastaviť rušenie Slobodnej Európy nariadilo ministerstvo vnútra až po 21. auguste 1968. V tých dňoch odporu to ministerstvo zdôvodnilo potrebou rušiť okupačnú stanicu Vltava. Od septembra sa však karta znovu obrátila. Začalo sa ďalšie dlhé obdobie chudobné na slobodu prejavu, zato priaznivé pre novodobých cenzorov.
Čítajte viac August 1968: bojovalo sa tu, alebo nie?
Okupačné stanice vysielali lámanou slovenčinou
Propagandistické zabezpečenie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa úplne zlyhalo. Už pred 55 rokmi to konštatovali nielen vojenskí experti na Západe, ale aj analytici v Kremli.
Moskve nevyšiel zámer s novinami Zprávy či s ďalšími tlačovinami tohto druhu, ale ani s vysielaním Rádia Vltava a podobných okupačných vysielačiek. Proti vysielaniu utajených staníc Československého rozhlasu nemali šancu.
Okupačná stanica Vltava sa prvýkrát ozvala už okolo 5. hodiny ráno 21. augusta 1968 z Wisdruffu pri Drážďanoch (vtedy NDR). Náš rozhlas sa od nej dištancoval a opakovane upozorňoval poslucháčov, že ide o nepriateľské vysielanie.
Neskôr toto vysielanie šírili aj z mobilného vysielača sovietskej armády, dislokovaného pri meste Karl-Marx-Standt (od roku 1990 opäť Chemnitz). Podľa českého historika Petra Blažeka práce na príprave vysielania Vltavy odštartovali už v júli 1968, keď začali do jej redakcie verbovať prvých československých občanov. Ale už s tým bol veľký problém.
Foto: Archív denníka Pravda
Anton Tally pracoval pre vysielačku ako prekladateľ, korektor a hlásateľ v slovenskom jazyku. Neskôr vypovedal, že ako prekladatelia z nemčiny do slovenčiny a češtiny tam pôsobili predovšetkým občania NDR, ktorí predtým študovali v Československu. Podklady pre vysielanie dostávali z ústredia Komunistickej strany (ÚV SED) a Ministerstva pre štátnu bezpečnosť NDR.
V prvých dňoch okupácie vysielala zo záhrady sovietskeho veľvyslanectva v Prahe stanica Dělnický hlas a v Bratislave stanica Družba, ale bez väčšieho ohlasu.
Nejaké vysielačky sa ozvali z prihraničných oblastí v Maďarsku, Poľsku a z Užhorodu. Všetky sa vyznačovali zlou slovenčinou alebo češtinou.
Okrem toho zahraničné vysielanie moskovského rozhlasu, ktoré predtým fungovalo dve hodiny denne v slovenčine aj češtine, po 21. auguste bežalo už nepretržite, 24 hodín denne. Program sa z územia Sovietskeho zväzu šíril na dlhých a krátkych vlnách ďalej prostredníctvom mobilných vysielačiek sovietskych vojsk rozmiestnených na našom území.
Málo sa vie o tom, že niektoré z týchto staníc začali rušiť naše zariadenia „rádioobrany“. Aj keď koncom júna po zrušení cenzúry v Československu rušičky u nás vypli. Presnejšie, podľa zistení českého historika Prokopa Tomeka mohli potom rušiť už iba niektoré relácie Rádia Slobodná Európa.
Úplne zastaviť rušenie Slobodnej Európy nariadilo ministerstvo vnútra až po 21. auguste 1968. V tých dňoch odporu to ministerstvo zdôvodnilo potrebou rušiť okupačnú stanicu Vltava. Od septembra sa však karta znovu obrátila. Začalo sa ďalšie dlhé obdobie chudobné na slobodu prejavu, zato priaznivé pre novodobých cenzorov.