Spočiatku sa zdalo, že to bude príjemný deň. V piatok 22. novembra 1963 priletel Kennedy aj s manželkou Jacqueline do Dallasu, kde mal zavŕšiť dvojdňovú návštevu Texasu. Ceste prikladal veľký význam, keďže práve tento americký štát bol známy ako bašta konzervatívnej pravice a už o rok sa mali konať prezidentské voľby, v ktorých chcel JFK obhájiť svoj úrad.
Z letiska sa vydal na plánovanú jazdu cez mesto. Bolo teplo, a tak nariadil, aby zložili strechu na jeho limuzíne. S prvou dámou oblečenou v ružovom kostýme sa posadili dozadu, miesta pred nimi zaujal texaský guvernér John Connally s manželkou Nellie. Za volantom sedel agent tajnej služby a vedľa neho osobný strážca z prezidentovej ochranky Roy Kellerman.
Foto: Profimedia
Ulice lemovali obrovské davy ľudí, podľa odhadov ich bolo vyše 200-tisíc, a Kennedy s úsmevom odpovedal na ich pozdravy. Počiatočné obavy z toho, ako ho prijmú, sa rozplynuli. „Nemôžete povedať, že vás Dallas nemá rád,“ zhodnotila Connallyová.
Otupila dobrá nálada pozornosť ochrankárov? Na prezidentovu bezpečnosť dozeralo asi 400 policajtov, no z 28 agentov tajnej služby, ktorí s ním prišli do mesta, sprevádzali kolónu len dvanásti.
Okná ani strechy okolitých domov nik nekontroloval, osobní strážcovia sa ani nezdržovali v bezprostrednej blízkosti prezidenta. Viezli sa v cadillacu za limuzínou, postávali na jeho stúpadlách alebo bežali okolo.
Nech vidia, čo urobili
V centre mesta vošla kolóna na Dealey Plaza, námestie s parkom, kde pre ostrú zákrutu musela veľmi spomaliť, aby mohla pokračovať ďalej po Elm Street. Prezidentova limuzína sa vtedy vliekla iba 20-kilometrovou rýchlosťou. Ideálne miesto na atentát.
Hodiny na blízkej budove Texaského skladu učebníc ukazovali presne 12:30, keď zazneli výstrely. Prvý minul, ale po druhom si Kennedy „s nechápavým výrazom v tvári“, ako to opísala jeho manželka Jackie, chytil krk. Lekári neskôr zistili, že toto zranenie nebolo smrteľné, a 46-ročný prezident by bol zrejme prežil, keby bol šofér okamžite dupol na plyn.
Auto však stále išlo pomaly a tentoraz už atentátnik mieril presne. Kennedymu odstrelil časť lebky aj s kúskami mozgu. Vážne zranenia utrpel i Connally. „Chcú nás všetkých zabiť!“ opakoval zdesene. Prezidentovu hlavu zaliala krv a zrútil sa do náručia svojej ženy. „Bože môj, zastrelili mi manžela… Milujem ťa, Jack,“ zašeptala.
Jediný z ochranky, kto pohotovo zareagoval, bol tajný agent Clint Hill. Zoskočil z auta, dobehol limuzínu a snažil sa na ňu vyliezť, lenže skĺzol na zadnú kapotu. Zdalo sa, akoby mu Jackie chcela pomôcť a podala mu ruku – v skutočnosti sa však načahovala za časťou mužovho zátylku.
Čítajte viac Vedel som, že je mŕtvy, spomína agent, čo chránil Kennedyho
„Vyboč z kolóny! Choď do najbližšej nemocnice,“ prikázal konečne Kellerman vodičovi. Limuzína zrýchlila a v sprievode policajtov unikala preč.
Do nemocnice dorazili už o päť minút, lekárom však bolo jasné, že niet nádeje. Šéf Bieleho domu bol v bezvedomí, nedýchal a chýbala mu časť mozgu. Napriek tomu ho oživovali, až kým ho okolo 13. h nevyhlásili za mŕtveho.
O pol hodiny neskôr šokujúca správa obletela svet. Mnohí Američania ju prijali s plačom, iných zachvátila panika. Jackie sa s mŕtvolou manžela vydala na cestu do Washingtonu, pričom si odmietla prezliecť skrvavený kostým. „Nech len všetci vidia, čo mu urobili,“ vyhlásila.
Foto: Profimedia
A zatiaľ čo sa krajina ponorila do smútku, udalosti nabrali rýchly spád. Už o 13.50 h polícia zatkla údajného atentátnika, 24-ročného L. H. Oswalda, a o 14.39 h sa stal viceprezident Lyndon B. Johnson novou hlavou štátu.
Aj ten mal naponáhlo. Na bibliu prisahal na palube lietadla, v prítomnosti zúfalej Jackie Kennedyovej. Prezident je mŕtvy, nech žije prezident…
Vrah či obetný baránok?
Dôvodom, prečo sa okolo Kennedyho smrti vyrojilo toľko špekulácií, je spôsob, akým sa viedlo vyšetrovanie. Polícii trvalo desať až dvadsať minút, kým uzavrela miesto činu, čo páchateľovi alebo páchateľom poskytlo dosť času, aby ušli.
Zopár policajtov začalo prehľadávať trávnatý pahorok (Grassy Knoll), pretože viacerí svedkovia tvrdili, že práve stadiaľ – teda spredu – začuli výstrely. Kým však mohli niečo nájsť, ľudia z tajnej služby ich odvolali.
Pátranie sa totiž sústredilo úplne opačným smerom – dozadu k budove Texaského skladu učebníc. Práve odtiaľ – z okna na piatom poschodí – mal ktosi strieľať. To aspoň vravel jeden svedok.
Foto: Profimedia
Asi tridsať policajtov preto vtrhlo do skladu. Zistili, že opis podozrivého zodpovedá zamestnancovi, ktorý sa volal Lee Harvey Oswald. Ako vysvitlo, ešte päť minút pred činom, no aj bezprostredne po ňom, ho videli popíjať kolu v bufete na druhom poschodí, no teraz ho už nebolo.
O 13.22 h našli na piatom poschodí medzi škatuľami jeho zbraň – taliansku pušku Mannlicher-Carcano z čias druhej svetovej vojny, vybavenú optickým zameriavačom. Oswaldovi vraj prišla poštou na falošné meno. Vedľa nej objavili tri nábojnice.
Od tej chvíle sa vyšetrovanie zameralo iba na Oswalda. Z miesta činu sa vraj odviezol autobusom, presadol do taxíka a zastavil sa doma, kde sa prezliekol.
Keď si ho neskôr na predmestí všimol policajt Jefferson Tippit a chcel preveriť jeho totožnosť, podozrivý ho vraj zastrelil revolverom. Potom zašiel do kina, kde ho nakoniec bez odporu zatkli policajti.
Foto: Profimedia
Na veliteľstve ho dlhé hodiny vypočúvali miestni kriminalisti aj agenti FBI, ale – čo je opäť zvláštne – nespísali s ním nijaký oficiálny protokol. Pred novinármi pritom vyhlásil, že nič nespáchal – spravili vraj z neho obetného baránka.
V nedeľu, dva dni po zatknutí, mali Oswalda previezť do okresnej väznice. Policajné riaditeľstvo obľahli novinári a len čo obvinený o 11.21 h v sprievode strážcov vyšiel von, namierili naňho kamery aj fotoaparáty.
Z davu odrazu vybehol akýsi muž s koltom a priskočil k Oswaldovi. „Zabil si môjho prezidenta, ty krysa!“ zakričal a strelil mu do žalúdka. Oswald spadol a stratil vedomie.
O 13.07 h zomrel v nemocnici na vnútorné krvácanie. Útočníka, ktorý „zobral spravodlivosť do vlastných rúk“, identifikovali ako 52-ročného Jacka Rubyho, majiteľa striptízového baru v Dallase.
Presvedčený komunista
Vyzeralo to ako uzavretý prípad: osamelý šialenec zavraždil obľúbenú hlavu štátu a jeden rozhorčený občan mu to odplatil. Podozrivé však bolo práve to, ako hladko to do seba zapadalo. A tiež rýchlosť, s akou sa to celé vyriešilo.
Už len to, že úlohu „pomstiteľa“ prevzal Ruby, vzbudzovalo pochybnosti. Vyšetrovateľom sa prezentoval ako vlastenec, ktorý chcel Jackie Kennedyovej ušetriť trápenie na súdnom pojednávaní. K takej ušľachtilosti mal však ďaleko. Polícii bol známy ako drobný kriminálnik, ktorý má kontakty s podsvetím. Nezastrelil Oswalda preto, aby ho umlčal?
V marci 1964 Rubyho odsúdili na trest smrti, no odvolací súd rozhodnutie zrušil a nariadil nový proces, ktorý sa už nekonal. Jeho zdravotný stav sa vo väzení zhoršil. Údajne trpel paranojou a hovoril o komplote. Ak aj niečo vedel, zobral si to so sebou do hrobu. Skonal v januári 1967 na následky rakoviny pľúc.
Oswalda osud obral o možnosť brániť sa pred súdom, ale vyšetrovatelia zhromaždili dôkazy, ktoré ho usvedčovali. Zvláštne je, že sa nesnažil zahladiť stopy. Neunúval sa ani pozbierať prázdne nábojnice.
Teórii o jedinom strelcovi vyhovoval i jeho profil z dielne FBI. V roku 1956 vstúpil do vojenského námorníctva a po prepustení v októbri 1959 odišiel do Sovietskeho zväzu. Oženil sa tam s lekárničkou Marinou, no neskôr ho vraj socializmus sklamal, a tak sa v júni 1962 s manželkou a dcérou vrátil do USA.
Podľa vyšetrovateľov zostal presvedčeným komunistom a prívržencom kubánskeho vodcu Fidela Castra. V lete 1963 údajne požiadal o víza na Kubu, ale nepochodil. Práve obdiv ku Castrovi mal byť dôvodom, prečo sa – už ako dvojnásobný otec – odhodlal zabiť Kennedyho.
Zázračná guľka
Vyšetrovaním atentátu poveril prezident Johnson sedemčlennú Warrenovu komisiu. V septembri 1964 zverejnila záverečnú správu, ktorá mala takmer 900 strán a vyvolala vášnivú polemiku.
Nielen tým, že Oswalda i Rubyho označila za samostatne konajúcich páchateľov, ale aj tým, že mnoho svedectiev úplne ignorovala, prípadne si dôkazy prispôsobila tak, aby vyhovovali hypotéze o jednom strelcovi.
Foto: SITA/AP, Bryron Rollins
Na činnosť komisie sa preto znieslo mnoho kritiky a dokonca i jej člen, senátor Richard Russell neskôr priznal, že s niektorými jej tvrdeniami nesúhlasil a domnieval sa, že komisia nemala dostatok informácií na to, aby mohla vylúčiť sprisahanie.
Medzi základné otázky patrí najmä to, koľko výstrelov v skutočnosti padlo a z akého smeru. Podľa oficiálnej verzie Oswald vypálil trikrát, no mnohí svedkovia tvrdili, že počuli viac výstrelov – štyri či dokonca šesť.
Keďže vyšetrovatelia trvali na troch, ale zranení bolo akosi priveľa (postrelený bol aj Connally), Warrenova komisia prišla s originálnou teóriou tzv. magickej guľky.
Tá podľa nej putovala telami dvoch ľudí a spôsobila sedem zranení. Najprv zozadu zasiahla Kennedyho, ktorému cez krk vyšla von, pokračovala do guvernérovho hrudníka, kde mu zlomila rebro, odtiaľ prešla cez jeho pravé zápästie, kde rozbila kosť, až napokon neporušená prebehla jeho ľavým stehnom a našli ju na nosidlách, na ktorých Connallyho priniesli do nemocnice…
Komisia odmietla i svedectvá, že sa nestrieľalo zozadu od skladu učebníc, ale spredu z malého trávnatého kopca.
„Výstrely prichádzali zospodu a z pravej strany – od trávnatého pahorka… Nikdy by som nepovedal, že prišli zhora… Prečo sa ma nikto nespýtal, čo o tom viem? Nebol som tam predsa len ako pracovník štábu z Bieleho domu, ale aj ako vnímavý fotoreportér,“ čudoval sa Thomas Atkins, ktorý udalosť filmoval pre prezidentovu kanceláriu a neskôr uviedol krátky dokumentárny film The Last Two Days (Posledné dva dni).
Ako bývalý príslušník amerického námorníctva bol pritom dostatočne skúsený na to, aby určil smer, z ktorého sa strieľa, no také výpovede by narušili oficiálnu verziu o jedinom strelcovi.
Tú však nakoniec spochybnili zábery amatérskeho filmára Abrahama Zaprudera, ktorý všetko nakrútil z vyvýšeného miesta blízko kolóny. Na jeho zázname vidno, že Kennedyho hlavu pri druhom zásahu hodilo dozadu, čo by zodpovedalo streľbe spredu.
Zaujímavé je, že k rovnakému záveru došli aj lekári, ktorí prezidenta prehliadli v dallaskej nemocnici. Strelné zranenia tam ošetrovali často, takže si boli istí, že ho zasiahla guľka spredu a spolu s časťou mozgu vyšla vzadu.
Je napokon známe, že vstupné zranenia po strelách bývajú menšie ako devastačné rany pri ich výstupe z tela. Práve vychádzajúca guľka mohla vyraziť časť Kennedyho zátylku na kapotu auta.
Keď však jeho telo neskôr podrobili rýchlej pitve v námornej nemocnici v Bethesde pri Washingtone, traja patológovia v súlade s prijatou hypotézou potvrdili, že obe strely zasiahli prezidenta zozadu.
Foto: Profimedia
Mafia a CIA
Ak by atentát na Kennedyho mal byť výsledkom sprisahania, kto by pripadal do úvahy ako vinník? Bývalý americký prokurátor Vincent Bugliosi v roku 2007 vyrátal, že podľa konšpirátorov je podozrivých až 42 organizácií a 214 osôb.
Azda najčastejšie sa spomína, že v pozadí atentátu mohla stáť mafia s kontaktmi v spravodajskej službe CIA a v komunite kubánskych exulantov. JFK totiž prezidentské voľby v roku 1960 vyhral iba veľmi tesne, a to údajne s pomocou mafie, ktorá mala silný vplyv v odborových zväzoch. Jej finančnú i voličskú podporu mal vybaviť jeho otec, bývalý politik Joseph Kennedy.
Čítajte viac Konšpiračné teórie o vražde JFK sa nekončia
Mafia bola vraj preto presvedčená, že má v Bielom dome svojho človeka. O to viac, že prezident a CIA využívali jej služby aj pri plánovaní, ako zlikvidovať Castra. Keď sa však Kennedy a jeho brat Robert ako minister spravodlivosti pustili do rázneho boja proti organizovanému zločinu, gangstri to údajne považovali za zradu.
So CIA mal Kennedy zase napäté vzťahy pre zbabranú inváziu v Zátoke svíň, kde sa v apríli 1961 vylodili Kubánci vycvičení v USA, aby zvrhli Castrov režim. Akcia, ktorú pripravila CIA, sa skončila fiaskom.
Čítajte viac Komu prospela vražda JFK?
Kennedy navyše nechcel rozpútať vojnu vo Vietname (začal ju jeho nástupca Johnson) a v istých kruhoch panovalo presvedčenie, že Amerika potrebuje silnejšieho prezidenta, ktorý by tvrdšie vystupoval proti Castrovi a komunizmu vo svete. Preto sa ho vraj chceli zbaviť.
Nové odhalenia
Závery Warrenovej komisie potvrdili aj ďalšie vyšetrovania či analýzy z rokov 1968 až 1992. Ako jediný sa proti oficiálnej verzii postavil neworleanský prokurátor Jim Garrison, ktorý sa v roku 1967 pokúsil na súde dokázať, že pri atentáte išlo o sprisahanie, ale neuspel.
Viac svetla do prípadu neprinieslo ani odtajňovanie tisícov dokumentov zo zložiek Warrenovej komisie, ktoré mali byť zapečatené až do roku 2039, no medzitým z nich zverejnili už asi 97 percent. Môže sa v kauze objaviť ešte niečo nové?
Čítajte viac USA zverejnili tisíce neredigovaných vládnych spisov o atentáte na JFK
V roku 2007 odborníci analyzovali úlomky projektilov, ktoré mali pochádzať z Oswaldovej pušky, a zistili, že ide o strely z rôznych zbraní. Teória o jedinom strelcovi preto podľa nich nesedí a páchatelia boli zrejme dvaja.
Ďalšie „senzačné“ odhalenia sa objavili aj teraz, pri príležitosti 60. výročia atentátu. S prvým prišiel 88-ročný Paul Landis, bývalý agent tajnej služby, ktorý sa v osudný deň staral o bezpečnosť prvej dámy. V októbri mu vyšla kniha The Final Witness (Posledné svedectvo), kde spochybnil teóriu „magickej guľky“.
Čítajte viac Osamelý vrah? Neverím, hovorí učiteľ ruštiny o mužovi, ktorý zabil Kennedyho
Ten projektil vraj našiel v prezidentskej limuzíne a položil ho na nosidlá s Kennedym. Ako sa stade dostal na nosidlá guvernéra, nevie, ale ak je pravda, čo tvrdí, išlo o manipulovanie s dôkazmi. Prečo však tak dlho mlčal?
„Mal som strach, že som niečo spravil zle, takže by som o tom nemal rozprávať,“ vysvetlil. Ako dodal, veril, že jediným strelcom bol Oswald. „Teraz už o tom začínam pochybovať,“ zdôraznil. Myslí to úprimne alebo len šikovne propaguje svoju knihu?
Akoby špekulácií nebolo dosť, streamovacia služba Paramount+ pred týždňom odvysielala nový dokumentárny film JFK: What the Doctors Saw (JFK: Čo videli doktori). Prináša dosiaľ nezverejnené svedectvá siedmich lekárov, ktorí v dallaskej nemocnici bojovali o Kennedyho život.
Všetci boli presvedčení, že rana na jeho krku bola vstupnou dierou po guľke. A boli to vraj agenti tajnej služby, kto ich varoval, aby o tom mlčali. Ich tvrdenie totiž dokazuje, že sa na prezidenta strieľalo spredu.
„A to je v rozpore s oficiálnou verziou, že ho zasiahol zozadu osamelý strelec,“ zhrnula pre časopis Rolling Stone režisérka filmu Barbara Shearerová.
Čo z toho je pravda? Ťažko povedať. Prečo však tento atentát vlastne ľudí tak fascinuje? Americký historik Robert Dallek, ktorý o ňom napísal knihu, si to vysvetľuje tým, že jeho krajania skrátka nie sú schopní prijať, že „niekto, kto bol taký bezvýznamný ako Oswald, mohol zabiť niekoho, kto bol taký významný ako Kennedy“.