Dnes „horia“ na adventných vencoch i vo vianočných lampášoch bezplameňové elektronické sviečky, a nikto sa tomu nečuduje. Ale pred 100 rokmi chýbalo elektrické osvetlenie nielen v drvivej väčšine slovenských domácností, ale aj v kostoloch, obecných úradoch, školách, na uliciach i námestiach. Ľudia si zvykli sedieť alebo stáť pri mihotavom svetle sviec alebo petrolejok, prípadne prechádzať sa po večerných uliciach pri svetle z mestských plynových lámp.
Dnes to niekomu môže pripadať romantické, najmä pri pohľade na dobové maľby či filmy, ale autor článku mal v útlom detstve možnosť zažiť aj čmud a blikanie petrolejok a nezanechalo to v ňom najpríjemnejšie spomienky.
Podľa zistení Miroslava Sabola z Historického ústavu SAV do roku 1918 neprekročil podiel obcí Slovenska zásobovaných elektrinou 2,2 percenta. Využívalo ju približne 14 percent obyvateľstva. Do styku s elektrickou energiou ako novinkou prišlo len približne 1 600 domácností. Aj to zväčša v Bratislave (vtedy ešte Prešporku). „V českých krajinách ich bolo päťnásobne viac,“ prízvukuje Sabol.
Čítajte aj Dohoda Beneša so Stalinom. Zmluva s diablom alebo s osloboditeľom?
Áno, Prešporok ako bývalé korunovačné mesto a sídlo uhorského snemu sa vynímal z priemeru. Už v druhej polovici 19. storočia sa stal štvrtým mestom habsburskej monarchie, ktorého ulice boli osvetlené svietiplynom. V roku 1882 písal slovenský etnograf Ľudovít V. Rozner: „Kto bol v Budapešti, vo Viedni, v Prešporku a iných väčších mestách, videl nielen ulice, ale i domy takýmto horiacim plynom (gázom) osvetlené.“
O 15 rokov neskôr rozhodol mestský magistrát v Prešporku o zavedení elektrického osvetlenia. Znamenalo to postaviť v meste prvú elektráreň a neskôr aj prvé rozvodné siete.
Keď sa elektrina vedie zblízka, svieti škaredo, keď zďaleka – väčším žiaromz dobového fejtónu v Považských novinách
Ale Bratislava, to ešte nie je – a ani nebolo – Slovensko. Pred prvou svetovou vojnou podobné elektrárne vznikli pri priemyselných podnikoch aj v niektorých ďalších väčších mestách. Prebytkovú elektrinu predávali domácnostiam a firmám v najbližšom okolí. Vidiek však ostával ponorený do tmy. Skutočná elektrifikácia Slovenska, jej prvá etapa, sa rozbehla až po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Priorita bez potrebných peňazí
Už v júli 1919, necelý rok po vzniku ČSR, prijalo Národné zhromaždenie (vtedajší parlament) takzvaný elektrifikačný zákon. Vo svojom prvom paragrafe zákon nariadil uvoľniť postupne do roku 1928 zo štátneho rozpočtu 75 miliónov korún na „sústavnú elektrizáciu v štáte československom“.
Ministerstvo verejných prác ich malo použiť na vybudovanie vodných elektrární a na získanie štátnych podielov v súkromných energetických podnikoch či akciových spoločnostiach. Účasť štátu mala byť podľa zákona minimálne 60-percentná.
Vtedajší najväčší český expert v tomto odbore profesor Vladimír List z brnianskej techniky podrobil vládny návrh zákona kritike v Národných listoch. Nepozdávala sa mu najmä suma vydelená na 10-ročný plán elektrifikácie. "Mala by byť niekoľkonásobne vyššia, ak má splniť účel,“ napísal. Slovenské noviny obišli zákon viac-menej mlčaním.
Vývoj dal čoskoro za pravdu Listovi. Prvý historik elektrifikácie ČSR Karel Vondrášek už v roku 1936 tvrdil, že „sústavná elektrizácia“ štátu síce patrila od začiatku medzi hospodárske priority jeho vládnych garnitúr, ale bola po celý čas finančne podvyživená.
Za prvých päť rokov od zrodu ČSR dostávali finančnú podporu spravidla už čiastočne elektrifikované priemyselné strediská a väčšie mestá. Hlavný dôvod? Koncentrovalo sa tam najviac odberateľov i potenciálnych konzumentov elektrickej energie. Náklady na stavbu vedení boli nižšie a rentabilné. Z menších obcí sa mohli pripojiť len tie z blízkeho okolia, ktoré mali vhodnú polohu, nejaký priemysel alebo rozvinuté poľnohospodárstvo, dostatočný počet odberateľov, a teda aj príslušné finančné prostriedky.
Takých obcí nebolo veľa ani v Čechách či na Morave, nie však na Slovensku, tobôž nie na Podkarpatskej Rusi, ktorá sa stala súčasťou ČSR. Nehovoriac už o tom, že košeľa bola zrejme pražskej vláde bližšia ako kabát, preto uprednostňovala české obce.
Pracovníci elektrární museli vyhľdať ochranu žandárstva a komisionálne prerokovať žiadosti o stavebné povolenieMiroslav Sabol, historik
Napriek tomu už v októbri 1923 zaviedli elektrický prúd aj do Spišskej Belej. Približne v tom istom čase sa rozsvietili žiarovky v mnohých domácnostiach Nového Mesta nad Váhom. Prúd sem zaviedli z Trenčína vzdialeného vzdušnou čiarou 20 kilometrov. Rozpísal sa o tom regionálny týždenník.
„To vám bolo naťahovačiek a preťahovačiek, no a najviac rečičiek, zvlášť o bakšišoch, ktoré však zlé jazyky nevedia dokázať,“ posmieval sa im fejtonista Považských novín. „Vraj načo musíme mať tento prúd z Trenčína, keď by sme ho mohli mať aj z Nového Mesta? Odpoveď môže byť len jedna: keď sa elektrika vedie zblízka, svieti škaredo, a keď zďaleka – väčším žiarom.“
Foto: Mesto Krompachy
Autor poukázal na potrebu ďalšej osvety vidieckeho obyvateľstva i na problém malých neracionálnych elektrární. Práve v tom čase ministerstvo verejných prác začalo brojiť proti ich rozširovaniu a pripravilo návrhy na zlúčenie do väčších elektrárenských podnikov. Ako príklad mala slúžiť Británia, kde sa podarilo zredukovať počet elektrární na polovicu.
Mokrý človek je citlivejší
Rok 1923 sa stal do istej miery medzníkom v elektrifikácii krajiny. Dovtedy pôsobilo pražské ministerstvo verejných prác so svojím poradným zborom pre „elektrizáciu“ – Štátnou elektrárenskou radou – iba v Čechách a na Morave, odteraz aj na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi.
Na Slovensku vzniklo päť takzvaných všeužitočných elektrizačných podnikov so sídlom v Bratislave, Žiline, Banskej Bystrici, Komárne a Košiciach (tam až v roku 1929).
Vzápätí i parlament prijal zákon o finančných a správnych výhodách na podporu elektrifikácie. V ročných rozpočtoch sa zvyšovali sumy na jej realizáciu až na 35 miliónov korún. Ďalšími zákonmi v rokoch 1926 a 1928 sa táto finančná podpora ešte zvýšila. Pripomíname, že pôvodne to malo byť len 75 miliónov korún na desať rokov.
Vďaka tomu sa pred 100 rokmi mohla konečne začať vo väčšom rozsahu elektrifikácia vidieka. Vôbec to nešlo ľahko. Jednou z hlavných príčin bola mentalita ľudí samostatne hospodáriacich na pôde, ktorí tvorili najpočetnejšiu vrstvu vtedy agrárneho Slovenska. „Slovenský roľník bol výsostne konzervatívny a bránil sa akýmkoľvek technickým experimentom,“ vysvetľuje Sabol.
Slovensko obchádzal strašiak elektriny. Smrteľné úrazy spôsobené dotýkaním sa elektrického vedenia alebo neodborným zaobchádzaním so zariadeniami na elektrický pohon sa zveličovali do obludných rozmerov. Do základnej osvety sa okrem škôl musela zapojiť vtedajšia periodická tlač.
„Dieťa musí vedieť, že sa nesmie dotýkať vypínača, keď je bosé a mokré,“ poučoval denník Slovák. "Mokrý človek je citlivejší voči elektrine a tým je vystavený väčšiemu nebezpečenstvu.“ Noviny upozorňovali, že je nebezpečné dotýkať sa vedenia spadnutého na zem alebo poškodenej elektroinštalácie v budovách. "Elektrické vedenie ako všeužitočné zariadenie má byť od úmyselného poškodenia každým občanom chránené,“ nabádal štiavnický týždenník Hlasy spod Sitna.
Drahá, ale dáva viac úžitku
Večne insolventného roľníka, ktorý obracal každú korunu, odrádzala aj cena elektriny. Domová prípojka stála 200 korún. Väčšina domácností nebola ochotná toľko platiť dokonca ani na „zámožnejšom“ západoslovenskom vidieku. V jednej z najväčších obcí Gúta (dnes Kolárovo) bolo preto v roku 1928 len 35 odberateľov. A v liptovskej obci Bobrovec sa z 330 domov pripojilo iba 40.
Ak dedinčania váhali so zaplatením domových prípojok elektrického vedenia, kto a ako ich mal nalákať na kúpu elektrických spotrebičov pre domácnosť či zariadení pre gazdovstvo?
Osvetová kampaň sa zamerala týmto smerom. „Hodina elektrického žehlenia pri bytovej sadzbe vás stojí 45 halierov,“ hlásal jeden reklamný leták. „Pritom šetríte čas, zdravie, prádlo.“
Alebo iný príklad, úryvok z listu čitateľa v týždenníku Šariš: „Pri elektrike sa strojom poreže slama na sečku, siahovica na kusy za sčítané minúty. A dlhé večery sa vám nezunujú, lebo pri svetle elektrickom sa dobre číta, oči sa nekazia. Že to koštuje peniaze? Menej to stojí, ako je z toho úžitku.“
Nešlo však len o „elektrizáciu“ domácností. Elektrina vstúpila aj do dedinských škôl a kostolov. „Do Detvy je zavedený elektrický prúd a kostol je v záplave elektrických svetiel,“ oznamoval začiatkom júna 1931 denník Slovák.
Vláda postupne začala subvencovať elektrifikáciu odľahlejších sídiel. Horská alebo podhorská dedina mohli dostať finančnú podporu, ktorá pokryla až 50 percent nákladov.
Vznikol ďalší problém: počet žiadateľov o subvenciu bol veľký (v roku 1930 ich evidovali 5 400) a balík štátnej podpory malý. Ako uvádza Vondrášek, vyčlenené peniaze na podporu elektrifikácie chudobných obcí boli vyčerpané na niekoľko rokov dopredu.
Platilo pravidlo, že tretina schválenej subvencie sa vyplácala pri začatí stavby a zvyšok po jej kolaudácii. Platby však meškali a často až polovicu štátneho príspevku museli obce vynaložiť na úhradu a umorenie pôžičiek, ktorými obce museli financovať svoju elektrifikáciu.
Príznačný fakt: v inzertných častiach dobových novín chýbali ponuky „prijmeme do práce elektrikára, respektíve elektromontéra“. Zato príslušníci týchto profesií často hľadali prácu prostredníctvom platených oznamov.
Do Sniny sa montéri nedostali
Ťažkosti s financovaním viedli niektoré obecné predstavenstvá k odmietaniu elektrifikácie. Inde sa dediny rozdelili na jej stúpencov a odporcov. „Pracovníci elektrární museli vyhľadať ochranu žandárstva a komisionálne prerokovať žiadosti o stavebné povolenie,“ približuje Sabol situáciu na južnom Slovensku. V južných Čechách sa zase stalo, že pre podobné rozbroje sa v roku 1930 od obce Včelná odtrhla jej časť Pořičí.
Boli však aj opačné príklady. Keď Západoslovenské elektrárne začali v tom čase stavať 22-kilovoltové vedenie medzi Trnavou a Modrou, tak sa pre elektrifikáciu rozhodli takmer všetky obce ležiace na tejto trase.
Veľká hospodárska kríza spomalila elektrifikáciu a niekde ju úplne zastavila. Projekt sa opäť rozbehol až po roku 1934. O rok dosiahol celkový počet elektrifikovaných obcí na východnom Slovensku magickú stovku. Napríklad Trebišovský okres bol elektrifikovaný „až“ na 34 percent. Oveľa horšie na tom boli hornatejšie okresy. Do mnohých obcí na hornom Zemplíne sa elektromontéri vôbec nedostali. Okresov Sobrance a Snina sa elektrifikácia nedotkla.
Ani na sklonku prvej republiky sa o nejakej „sústavnej elektrizácii“ viacerých regiónov Slovenska ešte nedalo hovoriť. Napríklad na Orave z takmer stovky obcí bolo do rozpadu medzivojnovej ČSR elektrifikovaných iba 11.
A ako sa využívala elektrina tam, kde ju už zaviedli? Podľa zistení Sabola roľnícke usadlosti používali väčšinou jednu žiarovku, aj to spravidla v maštali, a nie v obytných priestoroch. Deti si naďalej robili domáce úlohy pri petrolejke alebo olejovej sviečke. Neskôr sa vo veľkom začala využívať takzvaná prenosová lampa, ktorú domáci sťahovali z miestnosti do miestnosti podľa potreby.
Slovensko pred vojnou výrazne zaostávalo za Českom vo využívaní elektrospotrebičov. Jeden príklad za všetky: v roku 1938 bol v ČSR už takmer milión rozhlasových prijímačov, ale na Slovensku z toho bolo len 80-tisíc, čiže osem percent.
Ďalším problémom boli nedostatky pri výrobe a prenose elektriny. Ovplyvňovalo to aj kvalitu príjmu rozhlasového vysielania. V roku 1933 uverejnili noviny túto sťažnosť 63 členov miestneho Rádio-klubu: „V Revúcej zvlášť vo dne poslúchať sa nedá, lebo prúd tak kolíše, že rádio prestane znieť a to sa v intervaloch opakuje.“
„Hotovo!“ zahlásili predčasne
V rokoch druhej svetovej vojny sa spomalila výstavba elektrických sietí a objektov energetiky. Navyše prechod frontu cez Slovensko spôsobil ich značnú deštrukciu a veľké škody. Ako uvádza historik Ľudovít Hallon, najviac utrpeli zariadenia na východnom Slovensku. Takmer úplne zničená bola vtedy najväčšia elektráreň v Krompachoch. Ustupujúce nemecké vojská časť zariadení zničili alebo poškodili, časť demontovali a vyviezli na západ.
Na strednom i západnom Slovensku vážne poškodili viaceré vodné elektrárne a vedenia vysokého napätia, v Bratislave – rozvodnú sústavu.
Obnova dodávok elektrickej energie pre národné hospodárstvo i domácnosti sa preto po oslobodení rozbiehala ťažko. A niekde bolo treba začínať s elektrifikáciou od nuly.
Historik Ján Novotný, ktorý kedysi mapoval situáciu na východnom Slovensku, tvrdil, že v povojnových rokoch sa tam každoročne napojilo na elektrický prúd okolo sto obcí. V rokoch 1946 až 1960 to bolo iba na východe republiky 942 obcí.
Čítajte aj Kto naozaj bol Che Guevara a prečo ho nazvali Ježišom Kristom z Ria de la Plata?
Na porovnanie: za 20 rokov predmníchovskej republiky dostalo elektrinu okolo 800 obcí na Slovensku. Priemerne 40 obcí ročne.
Pravda, nebývalé tempo elektrifikácie po vojne sa neobišlo, najmä v prvej polovici 50. rokov, bez metód príznačných pre horúcu fázu nového režimu. Kto neplnil plán, ten sa vystavoval obvineniu z politickej sabotáže, ak už nie z vlastizrady. Keďže sa "kvaltovalo“, odniesla si to spoľahlivosť a kvalita dodávok. Výpadky elektrického prúdu boli na dennom poriadku.
Foto: Archív TASR
V Čechách a na Morave zapojili posledné obce do siete už okolo roku 1955, na Slovensku o päť rokov neskôr. V dedinke Zlatá Baňa, na úpätí Slanských hôr neďaleko Prešova, sa začiatkom septembra 1960 konali pri tejto príležitosti celoštátne oslavy. Ale aj potom ostalo ešte veľa kopaníc a lazov na strednom Slovensku bez elektriny. Len v Žilinskom kraji to bolo okolo 430 osád a samôt s viac ako 4-tisíc domácnosťami. Podľa odhadov historika Sabola sa posledná domácnosť na Slovensku elektrifikovala až okolo roku 1965.