O pozadí významnej udalosti druhej svetovej vojny porozprával zaujímavé veci hlavný vyšetrovateľ atentátu Heinz Pannwitz, keď ho vypočúvali agenti CIA. Hovorili s ním na konci päťdesiatych rokov, keď prišiel do západného Nemecka po prepustení na slobodu zo sovietskeho gulagu. Dokument z výsluchu Pannwitza sa nachádza medzi odtajnenými správami v archíve americkej tajnej služby. Doteraz o tomto texte nijaké médiá alebo historici neinformovali.
Osem prípadov sabotáže denne
Pannwitz najprv opísal atmosféru v Protektoráte Čiech a Moravy po jeho vzniku: „Aktívny odboj českého národa na začiatku vojny takmer neexistoval. Počet sabotáží bol zanedbateľný." Situácia sa zmenila, keď Nemecko v júni 1941 napadlo Sovietsky zväz.
Prví sa zapojili do ozbrojeného odporu komunisti, ktorí udržiavali dobré vzťahy s Moskvou. „Denne sme zaznamenali priemerne osem prípadov sabotáže," povedal Pannwitz. Odbojári používali dynamit, aby napríklad vyhodili do vzduchu mosty alebo zničili elektrické vedenie. Výpadkami dodávok elektriny chceli paralyzovať výrobu v zbrojovkách, ktoré mali po útoku na Sovietsky zväz ešte väčší význam pre potreby wehrmachtu.
V Berlíne dospeli k záveru, že vtedajší protektor Konstantin von Neurath nedokáže urobiť poriadok. „Bol diplomat starej školy," podotkol Pannwitz. V septembri 1941 sa von Neurath stal oficiálne práceneschopný (formálne zostal vo funkcii až do augusta 1943), fakticky ho nahradil Heydrich. V čase výmeny na čele protektorátu mal barón už 68 rokov, jeho nástupca bol ešte len 37-ročný.
Heydrich si rýchlo získal prezývku Mäsiar z Prahy. Neváhal postaviť pred súd ani predsedu protektorátnej vlády českého generála Aloisa Eliáša. Odsúdili ho na smrť za spoluprácu s československým odbojom v Londýne. „Vykonanie rozsudku odložili, lebo sa zistilo, že Eliáš prerušil styky so zahraničím šesť mesiacov pred jeho zatknutím. Po atentáte na Heydricha ho však na príkaz Hitlera popravili," ozrejmil Pannwitz.
Arogantná pýcha ríšskeho protektora
Hitler mohol byť spokojný s Heydrichom. Kombinoval teror s vypočítavou ústretovosťou. Tá spočívala v tom, že výrazne zlepšil situáciu robotníkov, čím ich motivoval nepodporovať sabotáže. Čelil však novej hrozbe. V októbri 1941, čiže mesiac po príchode Heydricha do Prahy, uskutočnili v protektoráte prvý výsadok československí odbojári vyslaní z Británie na rozkaz exilového prezidenta Edvarda Beneša. Na druhej strane Pannwitz zdôraznil, že nacisti dokázali drvivú väčšinu parašutistov zadržať.
Nemci monitorovali nebo 24 hodín denne, českí a slovenskí hrdinovia zoskakovali, pochopiteľne, v noci. Pannwitz ozrejmil, že keď zaznamenali zvuk lietadiel, ktorý sa náhle stíšil, bolo im jasné, že sa chystá výsadok živej sily alebo zhodenie kontrabandu, a do podozrivej oblasti poslali vojakov.
Pannwitz sa zdôveril, že nacisti začali podozrievať Benešov exil z možnej prípravy atentátu na Heydricha v období apríla – mája 1942. V batohoch parašutistov totiž nachádzali nielen veci určené na sabotáže, ale aj za účelom nejakej vraždy. „Bezpečnostné opatrenia Heydricha sa sprísnili. Napriek tomu, že s nimi vo všeobecnosti súhlasil, keď sa dozvedel, že Hitler mu nariadil ochranku, odmietol ju prijať. Myslel si, že by to uškodilo nemeckej prestíži, ale mohlo to súvisieť aj s jeho arogantnou pýchou a so športovou zdatnosťou," povedal Pannwitz. Dodal, že protektor žil v ilúzii, že nikto si netrúfne zabiť ho. „Veril, že nijaký Čech by mu neublížil. Upozornili sme Berlín o jeho prístupe, čo bol fakt, ktorý nás zbavil viny po jeho zabití."
Foto: SHUTTERSTOCK, BrianPIrwin
Za deň prehľadali 36-tisíc domov a bytov
Heydrich sa zmýlil. Osudným sa mu stal 27. máj 1942. Gabčík a Kubiš si počkali naňho v ostrej zákrute, kde vedeli, že kabriolet s protektorom a so šoférom musí spomaliť. Mäsiar z Prahy so zraneniami prežil, ale o niekoľko dní v nemocnici zomrel.
Pannwitz podotkol, že strohú správu o atentáte najprv nebrali vážne. Vysvetlil, že často prichádzali informácie o podozrení o útoku na nemeckých vojakov, ale takmer vždy sa ukázalo, že to bol planý poplach. Gestapo sa tým zaoberalo, až keď situáciu preverili českí policajti. „Keď sa šéf gestapa v Prahe dozvedel o atentáte na Heydricha, myslel si, že je to žart," poznamenal Pannwitz.
Čítajte viac Osobnosti, akou je Jozef Gabčík, potrebujeme ako príklad
Bezprostredne po útoku nepriedušne uzavreli Prahu, aby sa z nej nikto nemohol bez kontroly dostať preč. Prvý deň nasadili dovedna 12-tisíc mužov v uniforme i v civile, ktorí prehľadali 36-tisíc domov a bytov. Enormná snaha nepriniesla nijaký výsledok.
Karl Hermann Frank sa opýtal Pannwitza, čo si teraz počnú. „Chcete sa pomstiť alebo chcete, aby sme to objasnili?" reagoval. Frank odpovedal, že mu ide o odhalenie páchateľov. Pannwitz naznačil, že Frank a jeho kumpáni však rýchlo začali s revanšom voči Čechom, čím ich po atentáte odradili od udavačstva, lebo mali strach, že sami sa stanú obeťou odplaty.
Führer nariadil zastreliť 10-tisíc Čechov
Po šiestich hodinách od útoku na Heydricha sa čelní nemeckí predstavitelia vrátane hlavného vyšetrovateľa zišli na prvej veľkej porade. „Führer nariadil, aby sme na revanš zastrelili 10-tisíc Čechov," oznámil Frank. Pannwitz tvrdil Američanom, že si trúfol spochybniť tento rozkaz. Poukázal na to, že páchatelia môžu byť nemeckí protihitlerovskí emigranti alebo Briti. Zdôraznil, že na základe prvých zistení arzenál útočníkov pochádzal zo Spojeného kráľovstva. Konkrétne išlo napríklad o samopal značky Sten anglickej výroby, ktorý zostal na mieste činu. „Frank zatelefonoval Hitlerovi, ktorý zrušil svoj rozkaz," uviedol Pannwitz.
Samozrejme, že sa nedá overiť, či táto scénka z porady bola pravdivá. Veď samotný Pannwitz hovoril Američanom, že všetci parašutisti, ktorých od jesene 1941 chytili, boli výlučne Česi, respektíve Slováci…
Pannwitz ďalej tvrdil, že sa mu podarilo presvedčiť Franka, aby pozastavil platnosť stanného práva. Súhlasil 13. júna 1942 s tým, že prerušenie potrvá do ôsmej hodiny večer 18. júna. Vďaka tomu vyšetrovatelia získali až okolo 2-tisíc nových svedectiev.
Udavač sa našiel medzi parašutistami
V rozpätí týchto dní, konkrétne 16. júna, sa prihlásil Karel Čurda. Priznal sa, že je jedným z výsadkárov. Oznámil, že spoznal aktovku, ktorú Nemci vystavili v Prahe vo výklade obchodu. Pochádzala z miesta činu. „Položil som pred neho dvadsať podobných aktoviek. Jednoznačne označil tú, ktorá bola použitá pri atentáte," zdôraznil Pannwitz. Jeden z útočníkov (Kubiš) si do nej ukryl arzenál a po útoku ju odhodil.
Čurda sa priznal, že zoskočil s padákom 23. marca 1942 pri meste Telč v okrese Jihlava (Gabčík a Kubiš ako parašutisti prenikli do protektorátu už v decembri 1941). Pannwitz zdôraznil, že po atentáte vykonali experti v Berlíne dôkladnú analýzu všetkého, čo v nej našli, respektíve čo z nej odobrali. Analyzovali všetky chemické stopy. Podľa neho objavili aj stopy hodvábu. Čurda vypovedal, že aktovku videl u jedného z výsadkárov, ktorí sa skrývali u rodiny Svatošovcov. Dodal, že pani Svatošová šila oblečenie z hodvábu. Čurda sa tiež zmienil o úkrytoch v byte pani Moravcovej a u pána Zelenku. Marie Moravcová bola členka odboja, ktorá Kubišovi poskytla bicykel, čo mu poslúžil pri atentáte.
Foto: SHUTTERSTOCK, Rudolf_Prchlik
Úkryt v chráme v prípade nebezpečenstva
Ani od Moravcovej, ani od Zelenku sa Nemci nič nedozvedeli. Keď ich prišli zatknúť, obaja prehltli kapsulu s jedom. „Každý zomrel do dvoch minút," konštatoval Pannwitz. Syn Moravcovej sa nenachádzal doma, ale veľmi rýchlo ho vypátrali. Najprv tvrdil, že vôbec o ničom nevie. „Rozhodli sme sa informovať ho o samovražde jeho matky a ukázať mu jej telo. Zlomilo ho to a povedal nám, že ho inštruovala, aby sa v prípade nebezpečenstva skryl do Chrámu svätých Cyrila a Metoda a Resslovej ulici," pokračoval Pannwitz. Pred Američanmi sa však nezmienil o tom, že pred neho položili odseknutú hlavu matky a vyhrážali sa mu, že rovnako dopadne jeho otec, ak nič neprezradí. Výsluch sa nezaobišiel bez mučenia. Obidvoch potom deportovali do koncentračného tábora, kde ich popravili.
Nacisti obkľúčili chrám nadránom 18. júna. Začala sa prestrelka, ktorá sa po nejakom čase skončila nájdením troch mŕtvych tiel. Keď už odbojári nemali muníciu, dvaja z nich sa otrávili. „Kubiš, zranený pri výbuchu granátu, si asi chcel tiež dať jed, ale nevyšlo mu to, pretože sa nachádzal v bezvedomí. Viezli sme ho do nemocnice, ale o dvadsať minút zomrel. Prišli sme o nášho prvého kľúčového svedka, veľká strata pre nás," uviedol Pannwitz.
Ďalší štyria výsadkári sa skrývali v katakombách. Medzi nimi bol v podzemí kostola aj Gabčík.
Nedočkavý veliteľ špeciálneho oddielu SS
Do katakomb púšťali vodu cez hasičské hadice. Štvorica ich vystrkovala vysokým rebríkom von. Keď voda dosiahla výšku okolo jedného metra, esesáci použili slzotvorný plyn. Ten však stúpal hore, a preto jediní, koho ohrozil, boli Nemci, ktorí strážili v chráme otvor do šachty.
Pannwitz povedal, že po šiestich hodinách začali byť velitelia nervózni, pretože nič proti štyrom mužom nedosiahli. On chce dostať parašutistov živých, lebo ich považoval za mimoriadne cenný zdroj informácií o západnom odboji. „Telefonoval som do nemocnice, hovoril som dvadsať minút s lekárom. Chcel som vedieť, či existuje nejaký typ plynu, čo by spôsobil bezvedomie, ktorý by sme použili proti mužom v katakombách tak, aby nestúpal hore, ale rozplynul sa bočne ku klenbám. Doktor mi povedal, že nič také nie je."
Keď sa Pannwitz vrátil z miestnosti, z ktorej telefonoval, zbadal, že špeciálny oddiel SS sa chystá vtrhnúť do šachty. Veliteľ mu oznámil, že rozkaz zaútočiť vydal Frank. „Obrátil som sa k Frankovi a odsúdil som tento hlúpy rozkaz. Vysvetlil som mu, že potrebujeme živých ľudí a že ak sme chceli mŕtvoly, mohli sme to urobiť už pred šiestimi hodinami," uviedol Pannwitz. Tvrdil, že Frank reagoval, že prvý prišiel s nápadom zaútočiť veliteľ jednotiek SS, ktorý argumentoval, že Nemci doterajším postupom iba diskreditujú sami seba.
Gabčík a ďalší traja spáchali samovraždu, aby sa nedostali do zajatia, v ktorom by ich čakalo mučenie a po ňom nepochybne smrť. Proti presile si každý nechal svoju poslednú guľku pre výstrel do hlavy.
Podľa Pannwitza keby Nemci nechali výsadkárov bez zásob pitnej vody alebo by ich vyhladovali, našiel by sa medzi aspoň jeden, ktorý by sa sám vzdal alebo by presvedčil aj ostatných. O tom sa však dá veľmi silno pochybovať, pretože boli zarytí vlastenci a vedeli, aká hrôza by ich čakala, keby skončili v nemeckých rukách.
Čurda mal u seba kapsulu s jedom
Čo sa týka zradcu, Pannwitz ešte o ňom uviedol, že keď sa prihlásil na polícii, musel sa vyzliecť, aby mu skontrolovali odev (dali mu náhradné oblečenie). „Aj on mal so sebou kapsulu s jedom. Hovoril, že prišiel vypovedať, aby uchránil svojich príbuzných. Potom chcel jed prehltnúť," tvrdil hlavný vyšetrovateľ.
Ťažko povedať, či to bola pravda, skutočnosťou zostáva, že nacisti sa Čurdovi štedro odmenili. Dostal od nich pol milióna korún a byt v Prahe. Oženil sa s Nemkou, s ktorou mal jedno dieťa. V máji 1945 sa pokúsil o útek, ale pred spravodlivosťou neunikol. Keď ho zatkli, zodpovedal sa pred súdom, ktorý nad ním vyniesol verdikt smrti. Čurdu obesili v apríli 1947 v pankráckej väznici.