V roku 1974 sa v bývalom Československu narodilo 194 215 živých detí, najviac od druhej svetovej vojny. Okrem iného vtedy prišlo na svet rekordných štvoro štvorčiat počas jedného roku.
Podobne dopadol aj rok 1975. V Čechách sa začal potom pokles pôrodnosti a už sa nezastavil. Na Slovensku však trval baby boom takmer do konca 70. rokov, každoročne sa vtedy narodilo okolo 100-tisíc detí. A to pri vysokej miere zamestnanosti žien!
Pre porovnanie, v ostatných rokoch to býva zhruba polovica z tohto počtu. Kto očakával, že lockdowny a karantény prinesú skok v pôrodnosti, musel byť sklamaný. V roku 2022 sa narodilo iba 52-tisíc detí, čo znamenalo ďalší pokles už piaty rok po sebe.
Čítajte aj Hitler chcel, aby Heydrich jazdil s ochrankou. Odmietol ju. Veril, že si ho netrúfnu zabiť
V roku 1974 zaznamenali štatistici aj najvyššiu úhrnnú plodnosť – 2,6. V reči demografov to znamená, že na jednu ženu počas jej reprodukčného obdobia pripadlo 2,6 dieťaťa. Pre zaujímavosť: v 70. rokoch 19. storočia, teda pred 150 rokmi mala hornouhorská, čiže aj slovenská žena v priemere päť detí…
Baby boom v roku 1974 dokumentuje aj takýto údaj: ženám na Slovensku sa vtedy narodilo nielen najviac prvých (35 709), ale aj v poradí tretích detí (14 685).
Kedysi sme o tom debatovali so známym štatistikom a demografom Milanom Olexom. „V ďalších rokoch úhrnná plodnosť Sloveniek síce klesala, ale za celé desaťročie maximálne o jednu desatinu,“ povedal.
Preto koncom roku 1989 sa obyvateľstvo Slovenska vyznačovalo relatívne vysokým podielom (viac ako štvrtinovým) populácie v predproduktívnom veku (do 15 rokov), čiže narodených v období populačnej explózie.
Nazvali ich Husákovými deťmi, lebo prišli na svet počas normalizácie. Dnes majú reprodukčný vek už za sebou, stále však zarábajú na súčasných dôchodcov. Otázne je, kto sa raz postará o ich vlastné penzie.
Lebo ide o generáciu, ktorá sa vyznačovala nízkou pôrodnosťou. Vari príroda po baby boome oddychuje? Nevedno. „Husákových vnukov“ je však výrazne menej ako ich rodičov.
Po nežnej revolúcii prišla demografická
Zásadný zlom v populačnom vývoji na Slovensku nastal po nežnej revolúcii. „Stačilo niekoľko rokov a ukazovateľ úhrnnej plodnosti klesol z 1,9 na 1,1,“ priblížil Olexa. „To nemá vo svete obdobu, s výnimkou Česka.“
A čo je zaujímavé, demografický vývoj sa zásadne nezmenil ani okolo roku 2000, keď svojich potomkov privádzali na svet už aj silné ročníky Husákových detí.
„Všetky prognózy populačného vývoja sme mohli zahodiť, lebo v sčítaní z roku 2001 vyšli výrazne iné čísla,“ priznal Olexa. Podiel detí a dospievajúcich v skladbe celej populácie klesol pod 19 percent.
V roku 2001 zaznamenalo Slovensko prvý raz vo svojej novodobej histórii prirodzený úbytok obyvateľstva. Určitá zmena k lepšiemu nastala až o tri roky neskôr, keď sa začalo rodiť viac detí. Ale potom nasledovala stagnácia vo vývoji pôrodnosti.
Tomu všetkému predchádza rozpad trojgeneračnej rodiny. Chlapi na slovenskom vidieku nastavali v 70. a 80. rokoch nové rodinné domy v nádeji, že raz ich naplnia džavotom ich vnuci. Pre seba, takpovediac na dožitie, si opravili dedovizeň, vzadu učupený domček. Kedysi sa tomu hovorilo „odísť na výmenok“. Existovalo aj zvykové právo s týmto názvom.
Keď sa však deti vyučili alebo doštudovali, spravidla sa k rodičom nevracali. Vlastné rodiny si chceli založiť a aj zakladali na inom mieste, spravidla v meste a v nejakom paneláku. Aby neboli na ťarchu rodičov či svokrovcom, ale ani pod ich dohľadom.
Ale vráťme sa na začiatok 70. rokov alebo ešte lepšie – do polovice rokov šesťdesiatych.
Podľa českého demografa Josefa Koubka sa viaceré z návrhov na zmenu populačnej politiky zrodili už vtedy. Ich realizácii však zabránila nasledujúca politická kríza.
Už vtedy mali propopulačné opatrenia predovšetkým ekonomický cieľ – vytvoriť materiálne podmienky pre uplatnenie silných povojnových ročníkov v národnom hospodárstve. Týkalo sa to najmä hromadnej bytovej výstavby a príslušnej občianskej infraštruktúry v priemyselných centrách.
Na začiatku normalizácie sa k tomu pridružil politický cieľ. Dať mladým ľuďom nespokojným s okupáciou náhradný pozitívny program – založiť si rodinu, vychovávať deti, zamerať sa na pracovnú kariéru. To predpokladalo utvárať prostriedkami štátu primeranú populačnú klímu.
Na prvom mieste bola výstavba bytov pre mladé rodiny, dostupných, lacných, typizovaných, prefabrikátových…
V roku 1974 sa na Slovensku odovzdalo do užívania 48 200 a v roku 1975 to bolo 47 600 bytov. V súčasnosti, keď máme takmer o jeden milión obyvateľov viac, sa ročne dokončí okolo 20 000 nových bytov.
Ale koľko z nich je dostupných pre bežné mladé rodiny? Projekt Borisa Kolára postaviť ročne 100-tisíc lacných bytov ostal v podstate iba na papieri.
Pred 50 rokmi prebiehala na Slovensku najintenzívnejšia bytová výstavba v celej Európe. Tvrdí to docentka Mária Zubková zo Stavebnej fakulty STU.
Prednosť pri prideľovaní nových bytov mali mladé rodiny. O trojizbový byt sa však mohla uchádzať len rodina s dieťaťom alebo manželia s potvrdeným tehotenstvom partnerky. Priemerná mzda v národnom hospodárstve sa v roku 1975 pohybovala okolo 2 350 korún.
Pani Anna bola vtedy učiteľkou na základnej škole a s manželom zarobili spolu iba o čosi viac vzhľadom na svoje nízke nástupné platy. „Ale dalo sa aj z toho pokojne vyžiť,“ spomína. „Nájomné bolo nízke, spolu s energiami sme platili mesačne 270 korún. A z pôžičky sme si takmer kompletne zariadili byt.
Vďaka nej sme si kúpili nábytok do obývačky aj spálne, koberec, tri lustre.“ Ale k pôžičkám sa ešte vrátime.
Bolo príznačné, že ľudia sa do bytov pridelených národnými výbormi sťahovali ešte pred úplným dokončením sídliska. Nezriedka tam vládol stavebný ruch, chýbali chodníky, predajne, jasle a škôlky. Keď popršalo, bolo si treba obuť gumáky.
Ľudia frflali na nedorobky a „holobyty“, zároveň však boli radi streche nad hlavou, kúpeľni, teplej vode, horúcim radiátorom. Bolo kde skloniť hlavu po práci, kde priviesť na svet deti, aj kde ich vychovávať.
Krátko po nežnej revolúcii prischla sídliskám z obdobia baby boomu nálepka králikárne. Dnes by tisíce tých, čo nemajú byty, hlasovali oboma rukami aj za takéto bývanie.
Foto: Mnisek.sk
Starobince ako odplata za jasle?
A teraz niečo o novomanželských pôžičkách. Mali ste nárok maximálne na 30-tisíc korún. Čo vtedy znamenalo tridsaťtisíc? Boli to pomerne veľké peniaze, napríklad auto Škoda 120 stálo zhruba 50-tisíc.
Podľa údajov z odbornej publikácie Josefa Koubka sa pôžička poskytovala mladým manželom do veku 30 rokov, ktorí mali hrubý mesačný príjem nižší ako 5 000 korún, a tiež rodičom samoživiteľom. Štát na zariadenie bytu požičiaval za jedno percento a na vybavenie domácnosti za 2,5 percenta.
Lehota splatnosti pôžičky bola maximálne 15 rokov. Na jej čiastočnú úhradu slúžil príspevok na narodenie prvého dieťaťa po uzavretí zmluvy vo výške 2 000 korún a na ďalšie (druhé, tretie, atď.) po 4 000 korún. Tie sa z pôžičky odpísali.
Z informácií, ktoré vtedy odzneli vo federálnom parlamente, vyplýva, že len v roku 1973 poskytol štát pôžičky pre novomanželov vo výške 2,6 miliardy korún, z ktorých sa už v nasledujúcom roku odpísala vyše polovica tejto sumy.
Viac ako 60 percent pôžičiek sa využilo na nákup nábytku, ktorého sa preto v roku 1974 predalo takmer o štvrtinu viac ako v predchádzajúcom roku.
Otvorené hlavy medzi poslancami, najmä odborníci z oblasti zdravotníctva si dobre uvedomovali, že ak opatrenia na podporu pôrodnosti majú mať úspech, musia byť komplexné a zamerané na silné populačné ročníky.
„Pôjde o najbližšie dva – tri roky,“ upozorňoval MUDr. Jaroslav Henzl koncom roku 1971. „Neskôr totiž aj oveľa vyššie náklady na propopulačné opatrenia budú málo platné, lebo nastúpia početne slabšie ročníky žien.“
Išlo najmä o materské dovolenky a štátne príspevky pri narodení detí. Materská dovolenka bola pol roka platená, zamestnaná žena však mohla byť pri dieťati až do dvoch rokov jeho veku a po návrate do zamestnanie mala nárok na pôvodné pracovné zaradenie.
Časté však bolo takzvané reťazenie materských dovoleniek. Na konci prvej dovolenky sa narodilo druhé dieťa a mamička ostávala doma na ďalšie dva roky.
Čítajte viac Prečo Stalin a nie Trockij? Boj o nástupníctvo po Leninovi
Podpora pri narodení dieťaťa sa zvýšila z tisíc na dvetisíc korún. Zaviedlo sa vyplácanie materského príspevku do dvoch rokov veku druhého a každého ďalšieho dieťaťa.
Veľkým problémom aj vtedy bol nedostatok jaslí a materských škôl. V roku 1974 evidovali národné výbory (obecné úrady) desaťtisíce nevybavených žiadostí o umiestenie detí do týchto zariadení. Začali sa preto zriaďovať aj pri priemyselných podnikoch i roľníckych družstvách.
Až 68 percent Husákových detí nosili rodičia v roku 1977 do jaslí, a 71 percent navštevovalo materské škôlky. Na ich prevádzku takisto prispieval štát.
O niekoľko rokov neskôr vznikol obdobný problém s nedostatkom základných škôl, ktoré čelili prílevu silných ročníkov žiakov. Koncom 70. rokov nebolo výnimočným javom vyučovanie v týchto školách na zmeny, teda aj popoludní.
Po opadnutí baby boomu a s prudkým poklesom pôrodnosti v 80. a najmä 90. rokoch nastal opačný problém: čo s prázdnymi jasľami a škôlkami? Mnohé sa pretransformovali na domovy dôchodcov. Začal kolovať vtip: „Starobince sú odplatou detí za jasle.“
Foto: TASR
Jedno dieťa na dvoch rodičov
Pokles pôrodnosti sa prejavil už v polovici 80. rokov, pravda, viac v Česku ako na Slovensku. A príčiny?
Podľa popredného českého demografa Milana Kučeru bol baby boom 70. rokov výsledkom „výrazného zlepšenia životných podmienok mladých rodín“.
Československý štát však vyčerpal zdroje na veľkorysé opatrenia populačnej politiky, s ktorými ľudia počítali – povedané Kučerovými slovami – ako so samozrejmosťou.
Už v roku 1979 sa znížili štátne dotácie na detský spotrebný tovar (oblečenie i obuv) a o niečo neskôr sa spomalila bytová výstavba. Pôvodne propopulačné opatrenia sa zrazu menili na protipopulačné. V československej ekonomike sa totiž čoraz viac prejavovali krízové javy.
No nielen to. Aj u nás sa začala šíriť moderná antikoncepcia. Počet interrupcií sa však napriek tomu koncom 80. rokov takmer znásobil v porovnaní s rokom 1975.
Zásadná zmena v pôrodnosti na Slovensku prišla s nežnou revolúciou. „Prenikavý úbytok počtu narodených detí je najvýraznejším znakom populačného vývoja po roku 1989,“ konštatoval už o päť rokov neskôr demograf Peter Podolák.
V roku 1994 sa na Slovensku narodilo 66-tisíc detí, kým v roku 1990 to bolo ešte bezmála 80-tisíc a v roku 1985 približne 90-tisíc. Úhrnná plodnosť sa v tomto období znížila z 2,1 na 1,6.
O nejakých opatreniach štátu podporujúcich rast populácie nemohlo byť ani reči. „Populačná politika štátu buď absentuje, alebo sa prejavuje negatívne,“ napísal Podolák.
Lebo čo bolo charakteristické pre 90. roky? Liberalizácia cien a inflácia, divoká privatizácia, prudký rast nezamestnanosti a z toho vyplývajúca strata životných istôt a obavy o budúcnosť.
V tejto situácii prevzalo postsocialistické Československo zo Západu aj vzory reprodukčného správania sa. Za zodpovedný postoj sa začalo považovať obmedzovanie plodnosti a oslabovanie funkcií manželstva v mene osobnej slobody. Rozkvitol individualizmus, pribudlo rozvodov, rozmohlo sa takzvané spolužitie na skúšku či na „psiu knižku“.
Vytriezvenie prišlo až po roku 2000 so štatistikami o prepade pôrodnosti. V roku 2001 Slovensko zaznamenalo prvýkrát v novodobej histórii prirodzený úbytok obyvateľstva. Súhrnná plodnosť sa po troch rokoch ustálila na hodnote 1,5 dieťaťa.
Takmer tretina žien sa však rozhodla mať len jedno dieťa a pätina je – či už chcene alebo nechcene – bezdetná. Podľa demografa Branislava Šprochu možno teda predpokladať, že viac ako polovica Sloveniek sa stáva matkou nanajvýš raz v živote.
Model dvojdetnej rodiny prestal byť u nás prevládajúcim paradoxne práve vtedy, keď prichádzali do reprodukčného veku silné ročníky Husákových detí. Lenže časy, keď najviac detí rodili u nás ženy vo veku 20 – 24 rokov, boli nenávratne preč. Čoraz viac ich odkladalo narodenie prvého bábätka na neskoršie roky. V súčasnosti až 57 percent detí privádzajú na svet Slovenky vo veku 30 a viac rokov.
Plodnosť sa síce podarilo stabilizovať, ale podľa ďalšieho slovenského demografa Branislava Blehu to nezastavilo starnutie populácie. Pred piatimi rokmi obletela Slovensko správa, že ľudí v poproduktívnom veku máme prvýkrát v novodobých dejinách viac ako detí do 15 rokov. Na 100 detí pripadalo vtedy 102 seniorov.
Čo s „boomom“ dôchodcov?
A aké sú predpovede? Vychádzajúc z prognózy Výskumného demografického centra má v roku 2040 pripadať na 100 detí okolo 170 seniorov a v roku 2060 dokonca 220 seniorov. Niekoľkonásobne sa zvýši najmä počet ľudí v pokročilom veku (nad 85 rokov). Kto sa o nich postará? Čoraz naliehavejšie znie rada odborníkov: šetrite si na penzie, lebo štát na ne nebude mať!
Anonymní prispievatelia sa v internetových diskusiách zdôverujú, že s pomocou detí vo svojej starobe veľmi nepočítajú. Aspoň niekoľko ukážok:
„Voľakedy sa ľudia krivo pozerali na tých, ktorí sa nevedeli o svojich rodičov postarať a niekam ich strčili. Dnes sa to až tak nerieši…“
„Mám len jedno dieťa a nechcem, aby sa so mnou na staré kolená trápilo. Len aby tá starostlivosť v domove nebola taká drahá a nekvalitná…“
„Do istej miery s tým počítam, že dcéra sa o mňa postará, ale nikdy by som nežiadala, aby kvôli mne odišla z práce a starala sa o mňa od rána do večera.“
„Dúfam, že keď budem stará a nesebestačná, tak ma dajú niekam, kde bude o mňa dobre postarané. A ak na to nebude stačiť môj dôchodok, tak deti hádam doplatia.“
Čítajte aj Demokrati volali v novom roku po mieri, fašisti do útoku
Rodičov neodkladajú do starobincov údajne len veriaci (až na výnimky) a chudobní. Prvým to zakazuje vyznanie, druhí si to nemôžu finančne dovoliť.
V súčasnosti je na Slovensku bezmála 500 zariadení pre seniorov a v nich vyše 35-tisíc „obyvateľov“. Za 20 rokoch sa počty zvýšili 2,5-krát. Pritom tisíce žiadateľov sú na čakacej listine. Koľko je seniorov v ďalších zariadeniach sociálnych služieb, to dostupné štatistiky neuvádzajú.
Existujú domovy, kde jeden opatrovateľ pripadá na troch seniorov. Inde je však tento ukazovateľ aj dvakrát vyšší v dôsledku akútneho nedostatku ošetrovateľov. Kto a ako si poradí s pribúdajúcim počtom klientov?
Oveľa lepšie na tom sú a aj v budúcnosti majú byť škandinávske krajiny, Belgicko či Británia. A to najmä vďaka prílevu migrantov. Slovensko s pomocou migrantov nemôže veľmi počítať – nie sme pre nich cieľovou krajinou…
Najviac detí sa rodilo po vojnách
Príroda ako keby chcela kompenzovať ľudské straty, spôsobené ozbrojenými konfliktmi, pandémiami či pohromami iného druhu. Možno preto sa rodilo najviac detí práve po takýchto kataklizmách. Demografovia to aj nazývajú kompenzačnými vlnami pôrodov a dokumentujú ich konkrétnymi údajmi.
Ak sa obmedzíme iba na 20. storočie, tak štatistiky na Slovensku zaznamenali prvú takúto veľkú populačnú vlnu po prvej svetovej vojne, presnejšie v rokoch 1921 až 1923.
V roku 1921 sa u nás živo narodilo vyše 95-tisíc deti, zatiaľ čo v roku 1919 iba 12-tisíc (vtedy sa ešte na Slovenku zvádzali boje s červenými gardami z Maďarska). Išlo zväčša o odložené pôrody z vojnových rokov.
Tento „kompenzačný vzostup“ – odborne povedané – trval takmer do konca 20. rokov, zastavila ho až veľká hospodárska kríza.
Ďalší priam raketový rast plodnosti a pôrodnosti bolo možné pozorovať koncom 30. rokov a začiatkom druhej svetovej vojny. Išlo jednak o odložené pôrody z rokov krízy, ale určitú úlohu zohral zrejme aj iný faktor – rodičovstvo chránilo mužov pred odvelením na front a v protektoráte Čechy a Morava pred totálnym nasadením v Tretej ríši. Aspoň tak to vysvetľuje český sociológ Ivo Možný.
Veľká populačná vlna prišla u nás aj po tejto zatiaľ najstrašnejšej vojne. Súhrnná plodnosť dosiahla v prvých povojnových rokoch 3,5 až 4 deti na jednu ženu. A deti vo veku do 15 rokov sa podieľali v roku 1950 na celej populácii takmer jednou tretinou. Neskôr nasledoval výrazný pokles.
Vtedy vznikol aj pojem „baby boom“, pravdaže, v Spojených štátoch, ktorý znamená doslova „prudký rozmach“. Americký autor literatúry faktu Landon Y. Jones o tom napísal celú knihu. V USA sa v rokoch 1946 až 1950 narodilo približne 32 miliónov detí, zatiaľ čo v 30. rokoch to bolo spolu len 24 miliónov.