Alebo iná otázka: bude mať Slovensko v júnových eurovoľbách opäť najnižšiu účasť v únii? V Belgicku alebo Luxembursku takéto problémy neriešia. Platí tam povinné hlasovanie. Mali sme ho aj u nás, ešte za prvej ČSR.
Pre oprávnených voličov bola účasť na voľbách za prvej republiky povinná. Od tejto povinnosti zákon oslobodzoval len občanov starších ako 70 rokov alebo vážne nemocných. Nemuseli chodiť ani ľudia, vzdialení v čase konania volieb od svojho bydliska viac ako 25 kilometrov alebo osoby zdržané meškaním vlakov či inými neprekonateľnými prekážkami.
Čítajte aj Neodolateľné pokušenie priamo zvoleného prezidenta. A kto zariadil, že komunistický parlament zvolil disidenta Havla?
Tam, kde sa v čase volieb pracovalo, museli zamestnávatelia prispôsobiť pracovný čas tak, aby ich zamestnanci mohli ísť odvoliť. Neúčasť oprávneného voliča sa mohla podľa zákona trestať ako priestupok pokutou od 20 do 500 korún alebo väzením od 24 hodín do jedného mesiaca. Ale málokedy sa aj skutočne postihovala. Výnimkou boli parlamentné voľby v roku 1925, kedy účasť dosiahla „len“ 70 percent. Vtedy absentérom uložili „značný počet pokút, ale najmä 30– alebo 50-korunových“, písala denná tlač.
Z dobových štatistík vyplýva, že nasledujúce predčasné parlamentné voľby v októbri 1929 mali už 80-percentnú účasť a riadne voľby v máji 1935 dokonca 93-percentnú, najvyššiu za celé predmníchovské Československo. Ale k tomu sa ešte vrátime.
Foto: FOTO: Štátna knižnica Queensland
Prvé bolo Belgicko. Druhé Švajčiarsko
Teraz si odpovedzme na otázku, kde a kedy vlastne „vynašli“ volebnú povinnosť? Ak tipujete Švajčiarsko, hádate nesprávne. V kolíske priamej demokracie zaviedli povinné hlasovanie v roku 1904. Ale už o 11 rokov skôr takýto spôsob voľby odsúhlasil belgický parlament.
„Cieľom tohto opatrenia bolo umožniť všetkým občanom, najmä tým najchudobnejším, aby mohli voliť bez akýchkoľvek obmedzení a akéhokoľvek nátlaku,“ približuje belgický historik Xavier Mabille. „Zamestnávatelia odvtedy už nemohli nariadiť zamestnancom, aby nastúpili do práce v deň volieb, čím by im zabránili hlasovať.“
Poďme ďalej. V britskom impériu uzákonil ako prvý povinné hlasovanie v roku 1915 Queensland, jeden zo spolkových štátov Austrálie na severovýchode kontinentu. Austrálska federácia ako celok zaviedla volebnú povinnosť v roku 1924, čiže štyri roky po Československu.
Už v roku 1912 prešla na povinné hlasovanie Argentína. V minulosti platila volebná povinnosť aj v takých štátoch, ako je Holandsko (do roku 1970) alebo Taliansko (do roku 1993).
V susednom Rakúsku mali povinnú volebnú účasť od roku 1929. Od roku 1949 o nej začali rozhodovať spolkové krajiny. Priamu voľbu prezidenta, ktorú Rakúsko zaviedlo už v roku 1951, sprevádzala plošná volebná povinnosť do roku 1982.
Vtedy sa rozhodovanie o tom, či bude hlasovanie pri voľbe hlavy štátu povinné, alebo dobrovoľné, prenieslo na spolkové krajiny. Tie však postupne rušili volebnú povinnosť, naposledy tak urobilo Voralbersko v roku 2004.
V súčasnosti je na svete už len 32 štátov s volebnou povinnosťou, z nich 19 ju presadzuje vymáhaním, teda sankciami za neúčasť. Švajčiarsko už medzi nimi, až na jeden kantón, nie je, zato Austrália i Argentína áno.
Spomedzi 30 členov OECD má stále ešte 10 volebnú povinnosť. Čo nás zaujíma najviac, je situácia v Európskej únii. Tu si naďalej zachovávajú povinné hlasovanie Belgicko, Luxembursko, Lichtenštajnsko, Cyprus a Grécko.
Čo ich k tomu vedie?
Foto: FOTO: Štátna knižnica Queensland
V Austrálii účasť ako v komunizme
"Demokratické vlády odvodzujú svoj mandát od vôle ľudu, od jeho hlasu, ale keď tretina alebo takmer polovica oprávnených voličov sa nezúčastňuje hlasovania, ťažko nazvať takéto krajiny demokratickými.“
Výhodou povinného hlasovania je to, že ide o spôsob, ako vyvíjať jemný tlak na občanov, aby sa viac zapájali do správy vecí verejných.Stefan Bigler, bývalý kantonálny kancelár
To je názor Umanga Vinayakua z Harvardovej univerzity. Americký politológ indického pôvodu dospel k tomuto záveru po analýze údajov o účasti na parlamentných a prezidentských voľbách, ako aj referendách vo Veľkej Británii, v USA, Kanade, Indii a ďalších veľkých štátoch. Porovnal ich s výsledkami volieb a referend v Austrálii, kde účasť vo voľbách či referendách neklesá pod 90 percent. Volebná povinnosť hrá v tom rozhodujúcu, aj keď nie jedinú úlohu.
Aj u protinožcov sa z času na čas ozývajú hlasy, podopreté silnými argumentmi, za prechod na dobrovoľné hlasovanie. Tamojší historici pripomínajú, čo podnietilo poslanca austrálskeho parlamentu (jeho dolnej komory) Edwarda Martina predložiť pred storočím v roku 1924 návrh na uzákonenie volebnej povinnosti.
Boli to výsledky federálnych volieb (konajú sa každé tri roky) v roku 1919, a najmä v roku 1922, keď účasť voličov klesla prvýkrát v histórii pod 60 percent.
Účinok zmeny zákona bol okamžitý. Už v nasledujúcom roku prišlo do volebných miestností viac ako 91 % oprávnených voličov.
Trend vysokej účasti sa v Austrálii zachoval aj v tomto storočí. Vo federálnych voľbách v roku 2004 dosiahla 97,7 %. Na porovnanie: o rok neskôr sa konali parlamentné voľby vo Veľkej Británii s účasťou 61,4 %.
Odporcom volebnej povinnosti sa nepozdávajú predovšetkým postihy voličov za neúčasť. Sankcie sú však v Austrálii viac-menej symbolické a často sa ani nevymáhajú. Jeden príklad za všetky: vo voľbách v roku 2010 v spolkovom štáte Tasmánia sa podľa vládnych zdrojov zúčastnilo 335 350 oprávnených voličov.
Takmer 6 000 voľby odignorovalo a dostali pokutu 26 austrálskych dolárov, čo je v prepočte okolo 16 eur (pri priemernom plate okolo štyritisíc mesačne). Ale pozor, len každý tretí túto pokutu aj zaplatil.
"Politickým stranám volebná povinnosť vyhovuje, lebo maximálna účasť vo voľbách im prináša vyššie príspevky do straníckej kasy zo štátneho rozpočtu.“ Tak znie ďalší argument v prospech prechodu na dobrovoľné hlasovanie v Austrálii. Za jeden odovzdaný hlas vo voľbách dostáva strana bezmála dva doláre.
Stúpenci povinného hlasovania zase namietajú, že len vďaka nemu sa v Austrálii zvyšuje účasť ľudí na správe veci verejných, čo sa vraj nedá vyvážiť žiadnymi peniazmi.
Oba tábory sa odvolávajú na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv OSN. Každý musí mať slobodu rozhodovania, a teda aj právo nevoliť, tvrdia jedni. Druhí citujú článok 29 deklarácie, v ktorom sa uvádza, že „práva a slobody“ jednotlivca podliehajú „povinnostiam voči spoločnosti“.
Foto: Archív TASR
„Jemný“ nátlak na občanov, aby šli voliť
V Belgickom kráľovstve, kde skúsili volebnú povinnosť ako prví už pred 130 rokmi, experimentujú s voľbami aj v súčasnosti.
Výhodou povinného hlasovania je to, že ide o spôsob, ako vyvíjať jemný tlak na občanov, aby sa viac zapájali do správy vecí verejných.Stefan Bigler, bývalý kantonálny kancelár
Tento rok je tam volebný. Okrem júnových eurovolieb budú Belgičania v októbri, dokonca v ten istý deň, voliť aj do federálneho a regionálnych parlamentov. Navyše tento rok sa tam konajú komunálne voľby.
Novinkou je, že 16– a 17-roční voliči budú musieť prvýkrát voliť aj poslancov Európskeho parlamentu.
„Budú musieť“, lebo všetky voľby sú v Belgicku naďalej povinné. S výnimkou Flámska, jedného z troch regiónov, kde hlasovanie v komunálnych a regionálnych voľbách bude tohto roku prvýkrát dobrovoľné.
Flámski liberáli združení v strane Open VLD sa domáhali zrušenia volebnej povinnosti aj vo voľbách do federálneho parlamentu, ale zatiaľ neuspeli. Sľubovali si od toho oslabenie vládnej strany Vlaams-Belang.
Čítajte viac Voľby pred 150 rokmi: Voliť mohli majetní či študovaní. Ženy a buriči nie
Belgické výskumy dlhodobo signalizujú, že dobrovoľne by išli voliť takzvané privilegované vrstvy spoločnosti – vzdelanejší, majetnejší voliči s vyššími príjmami. A to je jadro liberálneho voličstva.
„Ak zrušíte povinnosť voliť, zvýhodnite voličov s lepším postavením spoločnosti a nepôjdu vám voliť ľudia s nízkymi alebo priemernými príjmami,“ vysvetľuje politológ Xavier Mabille zo Slobodnej univerzity v Bruseli.
Inými slovami – konzervatívne strany a kandidáti zaznamenajú prudký pokles hlasov. Nepocítilo by túto "zákonitosť“, len v opačnom garde, aj Slovensko po prípadnom zavedení volebnej povinnosti? Luxembursko susediace s Belgickom je svojou rozlohou podstatne menší štát.
V posledných voľbách do senátu sa registrovalo 144 400 voličov, ale pre všetkých bola účasť povinná.
Občania starší ako 75-roční sú od hlasovania oslobodení. Napriek tomu sa pred voľbami v roku 2017 zaregistrovalo 45-tisíc týchto dôchodcov
„Pre nás voliť je nielen právo, je to občianska povinnosť, ktorú treba brať vážne,“ hovorí Emile Eicher, predseda Zväzu luxemburských miest a obcí. Ale má obavy, že v prípade dobrovoľného hlasovania by sa od volieb odvrátili mladí ľudia. Vidí to na imigrantoch. Z celkového počtu prisťahovalcov vo veku do 35 rokov sa na voličské zoznamy prihlásila iba necelá štvrtina.
Každému, kto nepríde voliť a je na zozname, hrozí pokuta od 100 do 250 eur. Pri opakovanom priestupku v ďalších voľbách sa pokuta zvyšuje od 500 do 1 000 eur. Ale ako zistili investigatívni novinári, naposledy takýto postih uložili súdy voličovi absentérovi v roku 1964!
Aj Švajčiarsko malo kedysi povinné hlasovania vo voľbách i v referendách. Od roku 1974 ho v 25 kantónoch zrušili, zostalo iba v jednom jedinom – najsevernejšie položenom Schaffhausene. Žije tam zhruba 80-tisíc obyvateľov, z toho polovica v rovnomennom meste.
Povinnosť sa vzťahuje na všetkých mužov a ženy do 65 rokov, ktorí majú právo voliť.
Samozrejme, Schaffhausen vedie v každých voľbách a referendách kantonálny rebríček, čo sa týka účasti voličov. Ostatné predstihuje o 20 až 40 %. „Čo je však dôležitejšie, ľudia v Schaffhausene sa viac zaujímajú o politiku a vôbec veci verejné, pričom tento zvýšený záujem charakterizuje všetky sociálne vrstvy,“ upozorňuje politologička Isabelle Domokosová.
Bývalý kantonálny kancelár Stefan Bigler je presvedčený, že vysoká volebná účasť nie je spôsobená pokutami. Štyri ostatné desaťročia bola pokuta doslova smiešna – tri švajčiarske franky – a len pred desiatimi rokmi ju zvýšili na šesť frankov. Navyše pokute sa dá ľahko vyhnúť včasným ospravedlnením.
„Výhodou povinného hlasovania je to, že ide o spôsob, ako vyvíjať jemný tlak na občanov, aby sa viac zapájali do správy vecí verejných,“ myslí si Bigler.
Povinne dobrovoľné voľby
Ale vráťme sa ešte do bývalého Československa. Málo sa vie o tom, že po skončení druhej svetovej vojny a obnovení ČSR platil u nás takmer desať rokov volebný zákon prvej republiky. A to vrátane volebnej povinnosti. Preto neprekvapuje, že vo voľbách 1946 dosiahla volebná účasť 95 %.
Pokuty za neúčasť sa pohybovali v rozmedzí niekoľkých stovák korún, čo bol zhruba mesačný zárobok robotníka. Mnohých ľudí však určite motivoval aj význam, ktorý sa týmto voľbám prikladal. Britský denník The Times na ich okraj napísal: "Čechoslováci môžu s uspokojením hľadieť späť na prvý rok svojho znovuzrodenia.“
Osobitosťou parlamentných volieb 1946 bola možnosť hlasovať „bielymi“, čiže prázdnymi lístkami. Mali byť určené tým, čo museli ísť voliť, hoci nemali koho. S myšlienkou prišili komunisti.
Zrejme predpokladali, že po bielych lístkoch siahnu najmä voliči zakázaných strán, na Slovensku – bývalej ľudovej a agrárnej. Tým sa mala zúžiť voličská základňa nekomunistických strán. Voliči ľudákov však volili najmä Demokratickú stranu a hlasovali za ňu aj mnohí agrárnici.
Niektorí odborníci považujú prvé povojnové voľby za „polototalitné“, keďže ich vyhrala KSČ. V celom štáte áno, ale na Slovensku predsa zvíťazila s prevahou 62 % Demokratická strana.
Historik Michal Barnovský nevylučoval, že keby aj v nasledujúcich rokoch mohla pokračovať relatívne voľná súťaž politických síl, tak vývoj by sa zrejme uberal trocha iným smerom aj v českých krajoch.
Povinné tajné hlasovanie sa udržalo i po „víťaznom“ februári 1948, keď monopol moci po štátnom prevrate získala KSČ. Ale nový volebný zákon v roku 1954 už ustanovenie o volebnej povinnosti neprevzal.
Napriek tomu sa parlamentných volieb zúčastňovalo aj v ďalších rokoch vyše 90 a nezriedka aj viac ako 99 % oprávnených voličov. Ako si to vysvetliť?
Nejsť voliť znamenalo v časoch vrcholiaceho triedneho boja, diktatúry proletariátu a studenej vojny takmer vlastizradu. V máji 1954 sa u nás konali komunálne voľby. Ondrej Pavlík, vtedy člen užšieho vedenia KSS, po rokoch spomínal, ako tajomník Pavol David osobne dozeral na priebeh a výsledky volieb.
Ak sa Davidovi percento odovzdaných hlasov zdalo prinízke – napríklad hlasovalo iba 95 percent voličov – vracal výsledky krajským tajomníkom ako politicky neúnosné.Ondrej Pavlík, člen užšieho vedenia KSS
„V ten deň predsedníctvo zasadalo nepretržite. Prišli prvé výsledky z krajov. Ak sa Davidovi percento odovzdaných hlasov zdalo prinízke – napríklad hlasovalo iba 95 percent voličov – vracal výsledky krajským tajomníkom ako politicky neúnosné.“
V tých rokoch sa konali takzvané manifestačné voľby. Celá dedina ako jedna rodina pochodovala, pod zástavami a transparentmi v sprievode hudby, k volebnej miestnosti. Volebná účasť mala manifestovať oddanosť KSČ, ľudia priamo volili poslancov do Národnej rady i Národného zhromaždenia (parlamentu ČSR). Navyše sa uplatňoval princíp tajného hlasovania.
Čítajte viac Slobodné voľby v revolučných časoch
Problém bol v tom, že existovala iba jedna kandidátka Národného frontu, v ktorej komunisti mali spravidla 70– až 75-percentný podiel, a zvyšok pripadal na dve malé pseudostrany a na spoločenské organizácie, ktoré boli prevodovými pákami komunistickej strany. „Voľby to boli iba podľa názvu, bez možnosti skutočnej voľby,“ tvrdia politológovia.
Ale vysokú volebnú účasť v neskorších rokoch už sotva možno vysvetliť len existenčnými obavami občanov. Obavami, že si pohoršia v zamestnaní alebo pokazia „kádrový profil“.
"Volím preto, aby som vykonal svoju občiansku povinnosť,“ povedal v predvečer parlamentných volieb 1964 Jaroslav Heyrovský, vtedy už nositeľ Nobelovej ceny (dostal ju v roku 1959) za objav polarografie. Túto formulku, ako sme si už povedali, nevymysleli komunisti. Vznikla ešte za prvej republiky…
Budú u nás raz voľby povinné?
Foto: FOTO: WIKIPEDIA
V našom zemepisnom priestore opakovane vyvolával diskusiu na túto tému bývalý český prezident Miloš Zeman. Pred desiatimi rokmi sa jednoznačne vyslovil za obnovenie povinnosti voliť, ktorá platila v predmníchovskom Československu a aj niekoľko rokov po druhej svetovej vojne.
Zároveň argumentoval príkladmi vyspelých západných krajín, kde majú povinné hlasovanie dodnes.
„V Belgicku je vďaka tomu volebná účasť 90-percentná a tých zvyšných 10 percent zaplatia absentéri vo forme pokút do štátneho rozpočtu,“ trocha prikrášľoval Zeman.
Odborníci, ktorí sa zapojili do diskusie, neboli ani zďaleka takíto jednoznační. „Tí, čo teraz nevolia, nemajú o to zjavne záujem, a teda nemajú ani svoj názor,“ povedal právnik Tomáš Sokol.
„Pri povinnom hlasovaní by predstavovali úplne nevypočítateľnú skupinu voličov, ktorí by volili náhodne“.
Naopak, známy publicista Vladimír Just sa prihováral za povinné voľby: "Ich výsledok by určite lepšie zodpovedal skutočnému rozloženiu i prestíži jednotlivých politických síl.“ Just však nepredpokladal, že v Česku by návrh na takúto zmenu volebného zákona prešiel.
Slovenská politologička Darina Malová by návrh u nás podporila. Zavedenie povinných volieb by podľa nej mohlo motivovať občanov k väčšiemu záujmu o politiku a veci verejné, prispelo by aj k fungovaniu priamej demokracie. „Sloboda nevoliť v rámci nej je vlastne politickou apatiou,“ skonštatovala.
Právnik Vladislav Birás (v súčasnosti pracuje na Najvyššom súde SR) pripomína vo svojej štúdii spred desiatich rokov zrejmú vec: čím menej voličov sa zúčastní volieb, tým je mandát (prezidenta, župana, starostu, poslanca) slabší a kandidátovi stačí niekedy získať minimum hlasov na ustanovenie do funkcie.
Ale čím menej voličov sa zúčastňuje, tým viac demokracia podľa neho upadá. Birás preto nevylučuje, že „v budúcnosti v záujme jej oživenia (obnovenia) bude nevyhnutné zaviesť volebnú povinnosť“.
Len ako? Určite nie v referende, väčšina by odpovedala negatívne alebo by sa nezúčastnila, a tak by zmarila ľudové hlasovanie. Musela by sa nájsť politická vôľa v parlamente na presadenie ústavného zákona. A to je pri súčasnom volebnom systéme kdesi vo hviezdach.