Hovorilo sa tomu vzdelanostný a majetkový cenzus. Napríklad v mestách mohol voliť do uhorského snemu (parlamentu) iba ten, kto mal vlastný dom, resp. byt v cene aspoň 300 zlatých, a na vidieku ten, kto vlastnil nejakú pôdu. „Aspoň štvrtinu usadlosti alebo mal dielňu s aspoň jedným tovarišom,“ spresňuje historik Peter Šoltés.
Ďalej smeli voliť občania, ktorí mali ročný výnos z nehnuteľností alebo kapitálu aspoň 1 000 zlatých. Od roku 1874 nadobudol účinnosť nový volebný poriadok a majetkový cenzus nahradil daňový. Volič musel mať ročný príjem najmenej 105 zlatých, riadne platiť domovú a poľnohospodársku daň či daň z obchodu a remesla.
Národnostné menšiny v ofsajde
Volebný cenzus naplňovalo 7–8 percent dospelého obyvateľstva Uhorska. „Približne každý štvrtý dospelý muž, lebo ženy voliť nemohli," dodáva súčasný maďarský historik András Cieger.
Medzi nemaďarskými národnosťami Uhorska bolo percento voličov ešte nižšie. Najmä vo volebných obvodoch, kde kandidovali slovenskí kandidáti nazývaní „panslávmi“, miestne úrady vytvárali ich voličom rôzne prekážky. Nechávali ich v daždi alebo snehu čakať pred volebnými miestnosťami, aby sa dostali na rad medzi poslednými.
Voliť sa mohlo iba v sídle volebného obvodu, nezriedka veľmi vzdialenom (aj 50 kilometrov) od bydliska voliča. Ani opakované sprísnenie volebných pravidiel v uhorských zákonoch z rokov 1874 a 1899 nevylúčilo zvážanie voličov dopravnými prostriedkami kandidátov na poslancov. „Panslávi“ sa museli dopraviť sami.
Čítajte viac Prieskumy preferencií už pomýlili mnohých voličov. Aj politikov
Volebné právo v Uhorsku mali koncom 19. storočia občania, ktorí dosiahli 20 rokov (predtým 24 rokov) a minimálne stredoškolské vzdelanie. Ďalšou tvrdou podmienkou najmä pre národnostné menšiny – bola znalosť úradného jazyka – čiže maďarčiny.
Preto český politológ Oskar Krejčí odhaduje, že asi z dvoch miliónov vtedy žijúcich Slovákov využívalo volebné právo na prelome 19. a 20. storočia maximálne šesť percent. A v uhorskom sneme ich bolo ako šafranu.
„Kandidatúra je veľmi sťažená," písal Svetozár Hurban Vajanský koncom februára 1908 v Listoch z Uhorska. „Nemá právo voliť a byť volený ten, kto sa previnil proti paragrafu 172 trestného zákonníka, t.j. ten, kto poburoval proti maďarskej národnosti.
Bolo im proti srsti aj volebné právo žien.Ferdinand Peroutka, český publicista
A keďže v Uhorsku každý, kto miluje svoju materinskú reč, kto povie či napíše slovo na jej obranu, kto vzdoruje proti maďarizácii, už poburuje proti maďarskej národnosti, to potom značí, že všetci slovensky zmýšľajúci nemôžu ani voliť poslanca, ani vypísať kandidatúru na poslanecký mandát."
Najvyšší zákonodarný zbor v krajine (do roku 1848 sídlil v Bratislave!) mal dve komory. Členovia hornej snemovne svoje miesta v nej dedili alebo dostávali od panovníka za zásluhy a vernosť. Išlo o vysokú šľachtu, svetských a cirkevných hodnostárov.
Šľachtic mohol voliť, hoci cenzové zásady nedodržiaval. Podobne aj lekár, inžinier, advokát, farár, učiteľ, notár. Skrátka, na príslušníkov aristokracie a inteligencie sa to nevzťahovalo. Mohli voliť aj vtedy, ak si nesplnili daňové povinnosti.
Foto: Wikipedia
Ale, pozor, Uhorsko sa v tomto ohľade veľmi nelíšilo od Veľkej Británie, kolísky demokracie. Naopak, jej volebný systém do značnej miery napodobňovalo. Rovnako na tom bola aj druhá časť habsburskej monarchie – Rakúsko, do ktorej patrili aj Čechy s Moravou aj so Sliezskom. Treba však priznať, že Viedeň preberala reformné prvky britského parlamentarizmu od začiatku 20. storočia ochotnejšie než Budapešť.
Britská demokracia – náš vzor
Aj v Anglicku, podobne ako v Uhorsku, mohlo vtedy voliť len asi osem percent mužov a ženy ešte volebné právo nemali.
Niet sa veľmi čomu čudovať, keďže medzi odporcov všeobecného volebného práva patril aj taký osvietený duch, ako bol známy filozof a liberálny politik John Stuart Mill.
Podporoval síce čo najširšie zapojenie ľudí do správy vecí verejných, súčasne sa však obával „týrania väčšiny, ktorá hľadí na svoje sebecké záujmy“. A tak navrhoval „vyššiu hodnotu hlasu pre vzdelanú menšinu, ktorá má nezištný motív vlády“.
Čítajte aj Hókusy-pókusy s volebnými lístkami (a iné podvody)
„Je úplne neprípustné, aby mal niekto hlasovacie právo, hoci nevie čítať ani písať alebo vykonávať bežné počtové úlohy," písal Mill. „Považujem za zásadnú požiadavku vylúčiť z volebného práva každého, kto dostáva podporu v chudobe. A volebné právo by sa malo odobrať aj všetkým bankrotárom."
Zrejme aj preto sa britský volebný systém vyvíjal veľmi pomaly a len drobnými krokmi Prakticky až do prvej polovice minulého storočia si zachovával viaceré pravidlá platné ešte v stredoveku. Napríklad voliči s najväčšou výmerou pôdy a najväčší platiči daní disponovali vo voľbách do parlamentu nie jedným, ale dvomi hlasmi.
Ešte aj „revolučný" volebný zákon z roku 1918 zachoval v Británii právo druhého hlasu pre absolventov univerzít a biznismenov. Tí mohli hlasovať dvakrát.
Britský historik parlamentarizmu Eric J. Evans napriek tomu vidí v predreformnom volebnom systéme – popri mnohých prežitkoch – momenty, ktoré si zasluhujú pozornosť.
„Jednak obsahoval významné prvky ľudového zastúpenia, hoci aj značne disproporčného," tvrdí. „A jednak dokázal zabezpečiť v zásade stabilné politické prostredie a dodával parlamentu mnohých schopných politikov."
Foto: Rubicon.hu
O „vláde ľudu" v zmysle parlamentnej demokracie vážne pochyboval aj o generáciu mladší ako Mill, rakúsky (neskôr americký) politológ a ekonóm Josef Schumpeter. Bežní voliči podľa neho nedisponujú dostatočnými vedomosťami, sú povrchní a môžu byť do značnej miery manipulovaní politikmi. „Pravidelné voľby síce legitimizujú vlády a nútia ich byť zodpovednými, ale politický program vlastnia skôr politici, než voliči," upozorňoval.
Ženám sa dlho upieralo volebné právo, lebo nemali prístup k vyššiemu vzdelaniu, ale aj vzhľadom na ich tradičnú úlohu v spoločnosti – vychovávať deti a byť takpovediac strážkyňami rodinného krbu. Z tohto dôvodu ich vládnuce elity považovali za „povrchné a ľahko manipulovateľné" ešte aj začiatkom 20. storočia.
V Uhorsku sa nedočkali volebného práva, u nás ho získali až po vzniku Československej republiky, ale v Británii až o desať rokov neskôr.
Mimochodom, francúzske a talianske ženy išli prvýkrát k volebným urnám v roku 1945 a švajčiarske dokonca až v roku 1971.
Keď v apríli 1920 mali prvýkrát voliť Slovenky, v tunajších politických špičkách nastal veľký poplach. Vavro Šrobár i Milan Hodža žiadali Prahu o odročenie volieb na Slovensku, lebo vraj krajina pod Tatrami na niečo také nie je ešte pripravená.
„Obávali sa trocha všeobecného hlasovacieho práva a bolo im proti srsti aj volebné právo žien," napísal o niečo neskôr český publicista Ferdinand Peroutka. „Prejavovali pochybnosti v názore na politickú vyspelosť ľudu a voľby 1920 prirovnávali k skoku do tmy."
Možnosť voliť pre ženy znamenalo takmer znásobenie počtu oprávnených voličov. Naďalej však pretrvali niektoré historické ohraničenia volebného práva a pribudli k nim nové.
Foto: Historyextra.com
Za neúčasť mesiac „basy"
Predovšetkým, voliť mohli len osoby staršie ako 21 rokov. Stalo sa tak podľa amerického vzoru. V Čechách, na Morave a v Sliezsku – ktoré do roku 1918 patrili do rakúskej časti podunajskej monarchie – sa tým znížila veková hranica o tri roky. Na Slovensku sa však z dovtedy 20 rokov zvýšila o jeden rok.
Až od februára 1946 u nás začal platiť zákon, podľa ktorého mohli u nás voliť už 18-roční a tak je to dodnes.
Na druhej strane, volebné právo v Československu už nepoznalo vzdelanostný cenzus. Áno, v „prvých slobodných voľbách“ – ako ich vtedy volali – v roku 1920 mohli voliť aj negramotní ľudia. Čo bol obrovský problém, lebo v niektorých okresoch na severe a východe Slovenska dosahovala negramotnosť až okolo 30 percent.
Ďalej, vojaci a policajti nemali v prvej Československej republike volebné právo. Len v armáde slúžilo v roku 1922 okolo 150 000 mužov.
Je úplne neprípustné, aby mal niekto hlasovacie právo, hoci nevie čítať ani písať alebo vykonávať bežné počtové úlohy.John Stuart Mill, filozof
Oficiálne sa tým malo zabrániť politickej agitácii v ozbrojených zložkách. Vedenie štátu si ešte pamätalo, ako boľševickí agitátori rozložili cársku armádu uprostred svetovej vojny.
Pre oprávnených voličov bola však účasť na voľbách za prvej republiky povinná. Od tejto povinnosti zákon oslobodzoval len občanov starších ako 70 rokov alebo vážne chorých. Ďalej sa oslobodzovali ľudia, nachádzajúci sa v čase konania volieb od svojho bydliska viac ako 25 kilometrov alebo osoby zdržané meškaním vlakov či inými neprekonateľnými prekážkami.
Tam, kde sa v čase volieb pracovalo, museli zamestnávatelia prispôsobiť pracovný čas, aby ich zamestnanci mohli ísť odvoliť.
Neúčasť sa síce mohla podľa zákona trestať pokutou od 20 do 500 korún alebo väzením od 24 hodín do jedného mesiaca, ale málokedy sa aj skutočne postihovala. Z dobových štatistík vyplýva, že naozaj vysokú, až 93-percentnú účasť mali počas prvej ČSR len parlamentné voľby konané v máji 1935.
Ale vo voľbách v roku 1929 bola ledva 80-percentná a v roku 1925 dokonca len 70-percentná. Z dnešného pohľadu sa to môže zdať veľa, ale pri povinnej účasti by sa dalo očakávať číslo blízke 100 percentám.
Foto: Britannica.com
Väzni s volebným právom
Aj parlamentné voľby v máji 1946 (nazývané „poslednými demokratickými") boli pre oprávnených voličov povinné. A účasť v nich dosiahla bezmála 94 percent.
V týchto voľbách boli u nás volebného práva zbavení etnickí Maďari a Nemci (získali ho späť až po roku 1948). Stalo sa tak na základe tzv. Benešových dekrétov.
Nebol to ojedinelý prípad v moderných dejinách. Aj v starších demokraciách sa vyskytovali menšiny bez možnosti zúčastniť sa volieb. Napríklad Afroameričania v USA si ju vybojovali až v roku 1964!
Mimochodom, volebnú povinnosť u nás zrušili až v roku 1954, keď sa nová moc uistila, že takmer plná účasť sa dá dosiahnuť aj iným spôsobom. Stačilo voličov trocha vystrašiť (ak neprídete, pokazí vám to „kádrový profil", pohoršíte si v zamestnaní atď. ), a do volebných miestnosti naklusali aj osoby politicky nespoľahlivé.
A volili jednotnú kandidátku Národného frontu (nič iné totiž ani nemohli).
Stojí za zmienku, že občiansku povinnosť voliť si do dnešných dní zachovali v svojom zákonodarstve Belgicko, Luxembursko a Grécko, nie je však právne vymáhateľná.
Po nežnej revolúcii najvyššiu účasť – vyše 95 % – mali voľby do Národnej rady v roku 1990. Niektorí politológovia to pripisujú zotrvačnosti správania z predchádzajúceho obdobia. Vo voľbách o dva roky neskôr to bolo už „len" 84 percent. V predčasných voľbách 1994 ešte menej – 75 %.
Čítajte aj Psie dni politiky: volebná kampaň v auguste a krvavé volebné leto
O štyri roky – v „boji s mečiarizmom" – sa podarilo nevídane zmobilizovať prvovoličov a účasť sa vyšplhala takmer na 85 %. Ale už sa to nezopakovalo. Vo voľbách 2006 sa zúčastnilo ani nie 55 % oprávnených voličov, v roku 2012 – 59 % atď.
Pokles účasti vo voľbách je celoeurópsky trend a jeden z prejavov krízy demokracie. Bežných voličov zrejme aj preto majú aspoň čiastočne nahradiť napríklad väzni.
Vo Veľkej Británii už v roku 1948 presadili labouristi volebné právo pre osoby odsúdené na menej ako 12 mesiacov straty slobody. Neskôr ho dostali "ťažší“ delikventi. Albion potom nasledovali ďalšie vlády Západu.
Na Slovensku má dnes právo voliť drvivá väčšina obvinených a odsúdených – viac ako 10-tisíc osôb v nápravných ústavoch.
Niektorým politickým silám v krajine to však nestačí a neboli by proti zníženiu volebného veku z 18 na 16 rokov.
V podmienkach Slovenska by to prinieslo už v najbližších všeobecných voľbách 100-tisíc prvovoličov navyše. Argumentuje sa Nemeckom, kde od vlaňajška môžu 16-roční voliť zástupcov do Európskeho parlamentu.
V niektorých spolkových krajinách ich už predtým pripustili do regionálnych a komunálnych volieb. Zdalo by sa, že za zníženie vekovej hranice voliteľnosti sú najmä zelení a liberáli, ale v susednom Česku sa za priznanie volebného práva pre mladistvých už dávnejšie prihovárali aj predstavitelia kresťanských demokratov. Zožali kritiku, lebo vraj KDÚ-ČSL si chcela takto rozšíriť voličskú základňu. A liberáli vari nie?
Negramotní mohli voliť medzi mixérom a ventilátorom
Pred 100 rokmi bolo v dospelej populácii na Slovensku 13,6 % negramotných mužov a 16,6 % negramotných žien. Odhalilo to sčítanie ľudu v roku 1921. Aj oni mali právo voliť, ale ako mohli hlasovať, keď nevedeli čítať ani písať?
Medzi regiónmi existovali obrovské rozdiely. Kým pod Vihorlatom bola negramotnosť takmer 37-percentná a v okolí Kysuckého Nového Mesta – 22-percentná, tak v Bratislave nedosahoval podiel analfabetov na celkovom počte dospelých obyvateľov ani dve percentá a v Trnave alebo v Piešťanoch – štyri percentá.
V prvých voľbách po vzniku Československa hlasovali negramotní podľa praxe ešte z čias Uhorska. Nahlas oznámili stranu či hnutie alebo meno kandidáta, ktorého chcú voliť, členom komisie. Tí údaje zapísali, vyplnili za voličov volebné lístky a uložili ich. Samozrejme, za týchto okolností boli oprávnené pochybnosti o dodržiavaní zásad osobnej i tajnej voľby a ostával široký priestor pre korupciu.
Neskôr sa aj u nás preberali niektoré osvedčené novinky zo zahraničia. Zákon umožňoval poskytnúť negramotnému voličovi (podobne ako nevidomému alebo ináč zdravotne postihnutému) pomoc inej osoby, Dnes by sme povedali pomoc asistenta, ktorý voliča sprevádzal až za plentu.
Vo Veľkej Británii ešte na prelome 19. a 20. storočí vyskúšali na tie časy nové metódy boja proti kupovaniu hlasov. Vyšlo totiž najavo, že predovšetkým v Írsku (vtedy ešte súčasť Spojeného kráľovstva) navádzajú sprevádzajúce osoby, spravidla duchovní, negramotných hlasovať vo voľbách do Dolnej snemovne britského parlamentu za „žiaducich“ kandidátov.
Foto: Archív
Aby sa tomu predišlo, začali tlačiť volebné lístky s rôznymi farebnými pruhmi, ktoré mali odlíšiť volených kandidátov. V mnohých štátoch s vysokým podielom analfabetov sa táto prax v rozmanitých obmenách využíva dodnes.
Neskôr sa na lístkoch začali používať rôzne symboly. V Egypte, 80-miliónovej krajine, kde takmer tretina ľudí nevie čítať a kandidátov uchádzajúcich sa o ich dôveru je nepreberné množstvo, sa takéto stále nové a nové symboly hľadajú ťažko. Pri jedných voľbách sa medzi ne dostali dokonca mixér a ventilátor.
Objavili sa už aj na predvolebných plagátoch, pri tvárach jednotlivých kandidátov, aby si ich voliči dobre zapamätali.
Ale aj napriek tomu mali s tým mnohí vo volebných miestnostiach – aspoň podľa tamojších médií – značné problémy.
U nás zákon o podmienkach výkonu volebného práva umožňuje, aby negramotnému pomáhal ním určený asistent. Svoju negramotnosť a nevyhnutnosť asistencie však volebnej komisii nemusí dokazovať ani oznamovať. Práve táto okolnosť býva predmetom kritiky. Je tu vraj možnosť ovplyvňovať voliča asistentom a dokonca kupovať jeho hlas. Čo by dávalo za pravdu dávnemu zisteniu z Britských ostrovov.