Ludvík Kuba venoval najväčšiu časť svojho života praktickému štúdiu slovanských ľudových piesní, krojov a zvykov a je považovaný za zakladateľa slovanskej hudobnej folkloristiky. Jeho celoživotné dielo tvorí monumentálna zbierka ľudových piesní všetkých slovanských národov v 15 zväzkoch (pre každý slovanský národ jeden). Okrem toho vytvoril stovky obrazov zobrazujúcich ľudové kroje, ľudové zvyky a iné témy a napísal knihy zo zberateľských ciest do slovanských krajín.
Piesne celého slovanského sveta
Vlastne ešte na strednej škole, na Učiteľskom ústave v Kutnej Hore, hlboko v časoch Rakúsko-Uhorska, sa Ludvík Kuba stal obdivovateľom a podporovateľom slovanských tradícií. So svojimi spolužiakmi založil tajný slovanský spolok a pod pseudonymom (napr. „F. Zaremba“) začal prispievať „podvratnými“ článkami do miestnej tlače o (revolučných) bojoch v Poľsku a iných slovanských krajinách.
Foto: Rodina Ludvíka Kubu
V tomto čase sa tiež rozhodol uskutočniť rozsiahlu prácu, ktorá sa neskôr stala jeho takmer celoživotným údelom. Totiž vydať zbierku ľudových piesní všetkých slovanských národov Slovanstvo ve svých zpěvech. Začal najprv českými piesňami, ktoré prebral z dostupných obrodeneckých zbierok. Ale až vtedy si uvedomil, aké obrovské dielo si predsavzal. Ukázalo sa, že v mnohých slovanských krajinách zbierky ľudových piesní ešte vôbec neexistujú. Počas nasledujúcich 45 rokov preto precestoval (či skôr prechodil) slovanské krajiny, a najmä na vidieku zapisoval miestne ľudové piesne, zaznamenával ľudové kroje a tradície prostredníctvom kresieb a malieb a študoval tradičnú kultúru.
Čítajte viac Dvesto rokov Slávy dcéry. Čo ostalo zo vzájomnosti "bratských" národov?
Putovanie za piesňami a Slovensko
Svoju vôbec prvú zberateľskú cestu podnikol v roku 1885 – na Slovensko. Mal iba 22 rokov. Putovanie začal na, ako on hovoril, moravskom Slovensku, teda dnešnom Slovácku, ktoré dával za príklad zmierlivosti a česko-slovenskej vzájomnosti – okrem iného vraj aj preto, že ľudia tu prijali to „strašné“ české „ř“.
Foto: Rodina Ludvíka Kubu
Následne celé Slovensko niekoľkokrát prechodil a dostal sa až na Podkarpatskú Rus. Svoje dobrodružstvá farbisto opísal v mnohých novinových článkoch a knihách. Pozoruhodné je napríklad jeho rozprávanie o stretnutiach so slovenskými obrodencami na čele so Svetozárom Hurbanom-Vajanským, Pavlom O. Hviezdoslavom, a najmä Jozefom M. Hurbanom, ktorý ho veľmi srdečne prijal na svojej fare.
Pastieri kráv, bačovia a Cigáni: hudobníci
Slovensko urobilo na Kubu veľký dojem. Vo svojej knihe Cesty za slovanskou piesňou spomína na svoju prvú túru na Štrbské pleso, ktorú viedol samotný Vajanský. Kuba o svojich cestách píše, že putoval „málo povozom a väčšinou pešo“. Cesta vraj „stála za chůzi, neboť co krok, to zajímavost“.
Vo svojich knihách vyrozprával množstvo príbehov a anekdot, zážitkov najmä s obyčajnými vidieckymi ľuďmi, ktoré svedčia o tom, ako ich mal rád. Práve oni mu spievali svoje piesne. Od „hojákania“ bačov medzi salašmi cez spev pastierov na pastvinách či dievčat dojacich kravy až po slovenské cigánske piesne (odlišoval ich od maďarských cigánskych), ktorých speváci sa vraj svojou upravenosťou a odevom podobali bankárom. O tom, že zbieranie nebolo vždy jednoduché, svedčí aj táto milá historka s pasákmi kráv Floriánom a Karolom Chlebekovcami a Jozefom Salašom z okolia Námestova, ktorú Kuba publikoval v Hlase národa v roku 1888.
Foto: RODINA LUDVÍKA KUBU
„Doufali jsme uloviti od hochů nějakou písničku, ale zdráhali se zpívat. Ani gazda, jenž se tu nachomýtl a pobízel chlapce, řka: ,Len naučte tych pánov spievať!’, ničeho nesvedl. ,Sa hambíme’, byla jejich stálá odpověď. Slibujeme, že jim zaplatíme, ale marně. ,Tož si vlezte támhle za křoví, když je vám hanba!’ navrhuji a hoši opravu mizí v zeleni, kde po delší úradě spustí.
Inokedy piesne prichádzali takmer samy.
„Zašli jsme si s přítelem na vínko do dubňanské hospody, které se už také Musa lidu zmocnila… A když k nám později doléhala řeč pana starosty vedle ze šenkovny, pozvali jsme ho k sobě. Mého přítele měl od srdce rád a po nedlouhém zdráhání uvolil se zazpívati. Podívav se na pohár vína, nebyl v rozpacích, jakou spustiti.
Ej, vínko, vínko, dobré je,
Ej, kdo nám ho naleje?
Naleje nám ho svatý Ján,
Požehná nám ho Kristus pán.
Šelmové – Slováci! Nezapomínají při víně na pobožnost, aby zase při pobožnosti směli mysliti na víno.“
Ako Ludvík Kuba začal zbierať slovanské ľudové piesne:
„Při harmonizování nápěvů převzatých z tištěných pramenů mi bylo záhy jasno, že chci oživovat jen sušené byliny vzaté z herbáře, aniž bych je poznal ve stavu živoucím, čili: že bych se potřeboval pustit do slovanského světa, abych všechno poznal vlastními smysly. Už východomoravské a slovenské písně si toho žádaly. Jiná rytmika než u písní českých. A ty tóniny! A což, když jsem si opatřil písně jihoslovanské a ruské a zabral se do nich!“
Citácia z knihy Ludvík Kuba: Zaschlá paleta, str. 105
Nad Tatrou sa blýska
Ludvík Kuba svojím impozantným dielom ovplyvnil históriu nielen vo vzdialených krajinách, ale možno aj (česko)slovenskú. Po konzultáciách s vedúcimi osobnosťami slovenského národného hnutia vybral za prvú pieseň svojej vplyvnej slovenskej zbierky (vychádzala po častiach v rokoch 1884 až 1887) pieseň Nad Tatrou sa blýska, neskoršiu slovenskú hymnu.
Foto: Rodina Ludvíka Kubu
Do slovenskej zbierky pripísal aj svoje vzácne venovanie: „Posvěceno bratřím na Slovensku, trpícím a bojujícím.“ Zaradil aj krátke pojednanie o slovenskom jazyku a jeho výslovnosti, ale na rozdiel od iných svojich slovanských zbierok ponechal piesne, samozrejme, bez prekladu do češtiny.
„Mluva zpěvné Slovače, jakož známo, neliší se v mnohém od češtiny… V prvé řadě jest pozoruhodna nevšední lahoda, plnozvučnost a zároveň měkkosť jazyka slovenského, kterýmižto vlastnosťmi nad češtinu vyniká a zvláštním půvabem se obetkává,“ napísal Kuba v publikácii Slovanstvo ve svých zpěvech.
Čítajte viac Zabudnuté slovo - odpočivné. Ako sa žilo, keď penzia nebola bežná vec?
Ľudové piesne a P. I. Čajkovskij
Už prvé Kubove zbierky (česká, moravská a slovenská) boli na svoju dobu zrejme celkom výnimočným počinom. Ich recenzie vychádzali aj za hranicami Rakúsko-Uhorska a vysoko ich oceňoval aj hudobný skladateľ Piotr Iľjič Čajkovskij. Mladý Ludvík Kuba sa s ním osobne zoznámil na Čajkovského klavírnom koncerte v Prahe 7. februára 1888 a potom si dlhé roky písali. Časť ich korešpondencie bola publikovaná aj v Súborných spisoch P. I. Čajkovského v Moskve. V jednom z listov vtedy 48-ročný Čajkovskij na vrchole svojej kariéry v júli 1888 píše:
Foto: Rodina Ludvíka Kubu
„Odkedy som sa vrátil do Ruska, často na Vás spomínam, pretože Váš krásny zborník ma veľmi zaujíma a z času na čas venujem svoj voľný čas jeho štúdiu. Ak dovolíte, niekedy Vám poviem svoj úprimný názor na Vaše pozoruhodné dielo, ale už teraz môžem povedať, že sa skláňam pred vynikajúcou kvalitou Vášho zborníka. Vložili ste do neho veľa trpezlivosti, svedomitej práce, lásky k umeniu a k svojmu národu a napokon aj veľkú dávku hudobného talentu, lebo vaše harmonizácie sú nádherné.“
Kuba zapísal tisíce piesní
V nasledujúcich rokoch Kuba za piesňami precestoval – najčastejšie koňmo – všetky slovanské národy. Väčšina Kubových zápisov ľudových piesní bola vôbec prvá a nepochybne tak mnoho ľudových piesní zachránil. Celkovo zapísal viac ako 4 000 ľudových piesní slovanského sveta, a to bez možnosti ich nahrávania! Všetky piesne nielen jednoducho zadokumentoval, ale ich aj harmonizoval pre klavír a spev a so spolupracovníkom ich pre ľahšiu popularizáciu v Čechách preložil do češtiny.
Vydávanie piesní však bolo veľmi náročné. Desiaty zväzok Slovanstva ve svých zpěvech (Piesne dalmatské) mohol byť posledným, lebo vydanie takého rozsiahleho diela vlastným nákladom priviedlo Kubu do značných finančných ťažkostí. Vydávanie preto musel na dlhých tridsať rokov pozastaviť. Zvyšných päť kníh Slovanstva mohlo vyjsť až počas prvej republiky, okrem iného aj vďaka štedrej podpore prezidenta T. G. Masaryka.
Foto: Rodina Ludvíka Kubu
Zo svojich ciest napísal množstvo fejtónov a cestopisných i odborných článkov do českých novín, ktoré sa bežne dostávali na titulné stránky. Neskôr ich, spolu s vlastnými obrázkami, vydal knižne v sérii „Čtení o…“ jednotlivých krajinách, ktoré navštívil. Vydal aj niekoľko kníh o zbieraní ľudových piesní: Cesty za slovanskou piesňou, Křížem krážem – Slovanským světem a ďalšie.
Ludvík Kuba – maliar dvoch stáročí
Verejnosť však možno pozná Ludvíka Kubu skôr ako maliara. Okrem zbierky piesní vytvoril počas svojich ciest po slovanských krajinách aj rozsiahlu kolekciu obrazov dokumentujúcich ľudové tradície a miestne reálie. Maľbe sa preto rozhodol venovať dôkladne a začal ju študovať v relatívne pokročilom veku 28 rokov. Ako druhé z 13 detí v rodine zámočníka by si asi štúdium skoršie ani nemohol dovoliť. Študoval najprv na pražskej Akadémii a neskôr na Julianskej akadémii v Paríži. Od roku 1896 strávil celých osem rokov na škole Antona Ažbeho v Mníchove. Medzi jeho spolužiakmi bolo viacero neskôr chýrnych maliarov, napríklad Vasilij Kandinskij.
Neúnavne potom maľoval až do samého konca svojho dlhého života – dožil sa na svoju dobu obdivuhodného veku 93 rokov. Zbierka jeho obrazov preto zahŕňa celkovo takmer 4 000 diel. Okrem bežného života obyčajných ľudí aj krajiny, zátišia a (auto)portréty.
Päť súbežných výstav obrazov
Maliarske dielo Ludvíka Kubu sa však donedávna zdalo byť v Českej republike nedocenené, možno bol slávnejší v zahraničí. V posledných približne desiatich rokoch sa však stáva opäť veľmi populárnym maliarom. Určite aj vďaka rozsiahlej retrospektívnej výstave Posledný impresionista v Národnej galérii v Prahe, ktorú v roku 2013 pri príležitosti jeho vtedajších 150. narodenín kurátorsky pripravila Veronika Hulíková.
Pri príležitosti stošesťdesiateho výročia boli jeho obrazy len v Českej republike prezentované na piatich samostatných výstavách. Popri nich sa uskutočnilo aj množstvo ďalších kultúrnych podujatí vrátane koncertov z jeho zbierok ľudových piesní zo slovanského sveta, napríklad pražskej Slovenky Svetlany Sarkisian, bosnianskej speváčky Aidy Mujačić a poľskej speváčky Ewy Żurakowskej. Nechýbajú ani vzdelávacie programy pre deti.
Lužickí Srbi
Sú najmenší slovanský národ, ktorý – pravdepodobne už od 7. storočia až dodnes – žije najmä na území dnešného Saska a Braniborska, v okolí mesta Budyšín (Bautzen). Lužica bola až do tridsaťročnej vojny súčasťou krajín Koruny českej.
Z Lužice až na tajomný Balkán
Na Kubove obrazy ľudovej kultúry sa zamerali najmä v Polabskom múzeu v Poděbradoch, jeho rodisku a zároveň aj častému námetu jeho tvorby. Mladá agilná kurátorka Veronika Liptáková pripravila podrobnú a prepracovanú výstavu Kubových obrazov ľudových krojov a ďalších reálií slovanského sveta. Informatívne tablá priblížili krásu a jedinečnosť týchto tradícií (napríklad „polosmutok“ lužických žien, „plávajúci nebožtík“ slovanských moslimov z Bosny a Hercegoviny či slovenská „poľná“ kolíska).
Foto: Rodina Ludvíka Kubu
Návštevníci oceňovali najmä to, do akých detailov bol namaľovaný každý kroj, každý gombík a každá výšivka so všetkými farebnými odtieňmi a akú pozornosť a úsilie im Ludvík Kuba musel venovať. Aj krásne slnečné farby jeho vidieckych motívov sú ďalšou obdivovanou signatúrou jeho maliarskeho rukopisu – a ostatní maliari mu ich môžu len závidieť.
Počas slávnostného večera Kubovej výstavy vystúpil s pútavou odbornou prednáškou básnik Jurij Łušćanski – vedúca osobnosť Lužických Srbov a bývalý predstaviteľ ich zastrešujúcej organizácie Domowina, ale predovšetkým popredný svetový „kubológ“. Prítomní ju vysoko ocenili aj preto, že pre väčšinu poslucháčov to bolo prvé stretnutie so živou lužickou srbčinou, Čechom a Slovákom dobre zrozumiteľnou.
Čítajte viac Na štátny sviatok nevešať bielizeň, osvetliť okná, ovenčiť obrazy Masaryka a Štefánika
Ludvík Kuba – prvý národný umelec maliar
Ludvík Kuba, skutočná renesančná osobnosť slovanského sveta, získal za svoju prácu na zachovávaní slovanských ľudových tradícií veľa ocenení v mnohých krajinách. Ulice nesú jeho meno nielen v Českej republike (vrátane Prahy a Brna), ale aj v ďalších európskych krajinách, najmä v bývalej Juhoslávii. V Bratislave však zatiaľ nie. V Československu bol vôbec prvým maliarom, ktorého vláda v roku 1945 spolu s maliarmi Václavom Rabasom, Václavom Špálom a Maxom Švabinským vymenovala za národného umelca.
Foto: RODINA LUDVÍKA KUBU
Ešte predtým, počas prvej republiky, bol vymenovaný za čestného doktora Karlovej univerzity, čestného člena Juhoslovanskej akadémie vied a umenia v Záhrebe alebo francúzskej Société de musicologie. Získal aj bulharskú cenu a srbský Rad svätého Sávu. V roku 1928 sa stal zástupcom Československa v Medzinárodnej komisii pre ľudové umenie pri Spoločnosti národov (predchodkyni dnešnej OSN), kde bol zvolený do jej päťčlenného riadiaceho výboru. V roku 1945 sa stal aj čestným občanom srbskej Lužice.
Ludvík Kuba strávil život štúdiom a podporou slovanských myšlienok. Nie nadarmo ho v mnohých krajinách považujú za ich národného buditeľa. Slovanské krajiny však celý život študoval, dokumentoval a propagoval aj preto, aby podporil slovanského ducha a kultúru tiež medzi českým a slovenským obyvateľstvom vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku.
Ľudová kultúra žije
Päť paralelných výstav ukazuje mimoriadny záber Ludvíka Kubu, najmä ak si uvedomíme, že maľovanie nebolo jeho jedinou, ba ani hlavnou profesiou. Obrazy Ludvíka Kubu dodnes priťahujú množstvo návštevníkov a sú trvalou súčasťou zbierok Národnej galérie v Prahe (119 obrazov), Národného múzea (78 obrazov), Galérie Ludvíka Kubu v Březnici a 44 diel aj v Polabskom múzeu v Poděbradoch. Šesť jeho obrazov stráži aj Slovenská národná galéria. Jeho obrazy, kresby a akvarely sa často dražia v aukciách a tešia sa čoraz väčšej obľube širokej verejnosti. Najväčšiu časť jeho práce pritom tvoria cenné námety z folklóru slovanských krajín, ktoré v jeho podaní stále priťahujú pozornosť verejnosti. Veríme preto, že jeho dielo je nielen živé, ale že sa od Ludvíka Kubu môžeme aj dnes hocičomu priučiť.
Spomienka Ludvíka Kubu na stretnutie s Jozefom M. Hurbanom v roku 1885
(Kuba navštívil Hurbana na jeho fare v Hlbokom, Hurban bol totiž evanjelickým farárom)
Fara pěkně do zelena natřená, obstoupená řadou stromů, stála ve stínu, který bezděčně přispěl mé fantasii, abych si snadněji představil události z roku 1848, kdy tu marně hledali Hurbana a proto alespoň před farou postavili šibenici a na ni přibili zatykač. (…)
Hurban se mnou mluvil česky. Protože Nitru, kterou od roku 1844 vydával slovensky, začal po roce 1875 vydávat opět česky, ačkoliv kdysi ve Slovenských pohľadoch hned při jejich založení roku 1846, urputně bojoval proti pražským Hlasům za samostatný slovenský jazyk, nebolo divu, že jsem se v hovoru dotkl těchto otázek. Hurbanovým vysvětlením jsem byl překvapen. „Stali jsme se obětí své šlechty,“ řekl mi bez obalu, „a můžeme být vám, Čechům odstrašujícím příkladem. Mluvili do nebožtíka Štúra, že – chceme-li, aby s námi byli zajedno a nás podporovali – musíme mít jako uherský národ svoji literaturu.
Oni aspoň, jakožto uherská šlechta, nebudou prý nikdy stavěti se v jednu řadu s Čechy a jejich literaturu podporovati. ,Odstupte od Čechů!’ volali, ,a my přistoupíme k vám!’ Štúr se dlouho rozmýšlel, která výměna by byla lepší… Jak dalece šlechta pak slib svůj, když se Štúr rozhodl, splnila, víte. ,Łaska pańska na pstrym koniu jeździ,’ praví Polák a my jsme trpce poznali pravdivost přísloví tohoto…“
(…) Teprve v pozdní odpoledne jsem se daleko za vsí loučil s Hurbanovými. Když jsem skrz šedý Hurbanův vous prodíral se k poslednímu polibku a patřil při tom v jeho jasné krásné oči a svěží zdravou tvář, domníval jsem se, že se všichni budem ještě dlouho těšit z jeho života. Za dva a půl roku na to, někdy v polou února roku 1888 se mi donesla zpráva, že se maďarské vládě podařilo konečně Hurbana obžalovat. Zdálo se, že sokol bude alespoň na sklonku života polapen. Ale osud se stal jeho spojencem. Dne 21. února ho smrtí vymanil z tohoto nebezpečí.
Ludvík Kuba: Zaschlá paleta (úryvky)
Autor uverejňuje súbor článkov k 160. výročiu narodenia Ludvíka Kubu v hlavných novinách slovanských krajín, pre ktoré Ludvík Kuba vykonal veľké dielo. Články doteraz vyšli v Bosne a Hercegovine, Čiernej Hore, Českej republike, Chorvátsku, Macedónsku, Nemecku (Srbská Lužica), Srbsku a teraz aj na Slovensku.