Dnes je to už zabudnuté slovo – „odpočivné“. Znamenalo starobný dôchodok alebo penziu. Pred 100 rokmi sa „odpočivného“ domáhali na Slovensku aj farári a ďalší duchovní. Poslanci ľudovej strany predložili v československom parlamente (v Národnom zhromaždení) návrh zákona, aby duchovní mali nárok na „odpočivné“, ako ho už mali niektoré kategórie štátnych úradníkov, predovšetkým učitelia. Návrh vtedy neprešiel.
Slovensko bolo prevažne agrárnou krajinou, nie ako Česko, kde sa priemysel značne rozvinul už za Rakúsko-Uhorska. Preto agrárna strana intenzívne presadzovala „odpočivné“ pre deputátnikov, nádenníkov a vôbec poľnohospodárskych robotníkov. Ale ani agrárnici na prvýkrát neuspeli.
Čítajte aj Kríza, hlad a cholera: Nešťastný rok 1873 vyhnal Slovákov do sveta
Zákon o penzijnom poistení sa stal predmetov odbornej i verejnej diskusie na jeseň 1923, parlament ho však schválil až v nasledujúcom roku. Ale najprv si povedzme niečo o tých, ktorí dôchodok poberali už v Uhorsku. Nebolo ich veľa a väčšinou sa nemali čím chváliť.
Výhody čerpala najmä vyššia úradnícka vrstva
Najväčšia reformátorka spomedzi Habsburgovcov Mária Terézia zaviedla takzvané penzijné normály. Ako uvádza odborník na sociálne zabezpečenie Ján Matlák z Univerzity Komenského, výhody z toho čerpala najmä vyššia úradnícka vrstva: „Dekrétom z roku 1771 sa udeľovali mimoriadne penzie a odmeny obľúbeným radcom, úradníkom, dvorným dámam a podobne.“
Nasledoval dekrét o penzijnom systéme pre štátnych úradníkov, ktorí „sa najmenej po desiatich rokoch uspokojivej služby stali neschopnými práce“ a pre ich pozostalých. Ale pozor, iba pre pozostalých tých úradníkov, čo verne slúžili.
Panovník Jozef II., syn rakúskej cisárovnej (a uhorskej kráľovnej) Márie Terézie, vydal dekrét o dôchodkovom zabezpečení vojakov a zriadil penzijný fond pre profesorov univerzít a gymnázií. Od roku 1788 zahŕňal tento fond aj učiteľov ľudových škôl.
Zo spomienok slovenských vzdelancov 19. storočia sa dozvedáme, čo to boli za penzie. Učiteľ spisovateľa Jozefa Gregora-Tajovského na ľudovej škole dostával desať zlatých mesačne. Do dôchodku odišiel okolo roku 1860, keď budúci botanik a etnograf Jozef L. Holuby začal študovať na bohosloveckej fakulte vo Viedni. Ako neskôr spomínal, za šesť zlatých mohol celý mesiac obedovať v hostinci U čierneho leva. Obed pozostával „z polievky, mäsa, prívarku a kúska chleba.“
Už o trinásť rokov neskôr by mu šesť zlatých stačilo leda na dva obedy. Po krachu viedenskej burzy zavládla v krajine veľká drahota. Spisovateľ Ondrej Seberíni opísal v Národných novinách svoje zážitky počas cesty z Pešti do Nitry: „Hospoda v Pešti činí 2 zlaté a 50 grajciarov, denný výdavok aj s kočiarom k Dunaju 5 zlatých, večera na lodi 1 zlatý a 95 grajciarov.“
Starobné dôchodky učiteľom a ďalším štátnym zamestnancom vzrástli až v roku 1896. „Odpočivné“ predstavovalo po novom 40 % priemerného platu za 10 rokov služby a 2 % navyše za každé ďalšie dva odslúžené roky. To už Rakúsko-Uhorsko preberalo nemecké skúsenosti z uplatňovania sociálnych reforiem, ktoré zaviedol „železný kancelár“ Otto von Bismarck. Ako píše jeho životopisec Hans Rosenberg, poradca Hermann Wagener presvedčil kancelára, že práve takto sa dá kontrolovať rozmáhajúce sa robotnícke hnutie…
Platby sa rozdelili na tretiny
Vďaka Bismarckovi vznikli prvé zásady povinného starobného poistenia. Príspevok na poistenie mal byť štandardný bez ohľadu na výšku príjmu zamestnanca a platby sa rozdelili na tretiny medzi zamestnanca, zamestnávateľa a štát.
Výška dôchodku sa odvíjala od dĺžky poistenia. Ibaže nárok na dôchodok vznikal poistenému zamestnancovi v nemeckom priemysle až od veku 70. rokov, ktorého sa koncom 19. storočia dožil málokto. Továrenský robotník sa totiž po tridsiatich rokoch musel zodrať. Nemal čas na reprodukciu svojej pracovnej sily. To platilo aj v Uhorsku, dokonca u takých osvietených zamestnávateľov ako boli Pálkovci, majitelia kožiarskych závodov v Liptovskom Mikuláši.
V tie časy sa pracovalo od 5. hodiny rannej do 7. hodiny večernej, i v nedeľu ráno dve hodiny.Ivan Stodola, spisovateľ
„V tie časy sa pracovalo od 5. hodiny rannej do 7. hodiny večernej, i v nedeľu ráno dve hodiny,“ spomínal spisovateľ Ivan Stodola (jeho otec bol spolumajiteľom garbiarne). „Ale pridalo sa aj raz-dva razy do týždňa pracovať, prezčas, na fajront, večer od 8. do 10. hodiny.“ Je zaujímavé, že túto prax tak dlho tolerovalo prevažne katolícke Uhorsko. Cirkev pritom neprestajne odporúčala svätiť nedeľu ako „deň Pána“ – dies dominica. V ranom štádiu kapitalizmu sa však muselo pracovať až do úmoru.
Čítajte aj Báli sa viac Dubčeka alebo Havla? Z politického zákulisia novembra 1989
Uhorský živnostenský zákon z roku 1884 zakazoval začínať prácu v továrňach pred 5. hodinou ráno a končiť ju po 21. hodine. Čiže pracovný čas mohol trvať aj 16 hodín. Pravda, do toho sa započítavali dve polhodinové prestávky na desiatu a olovrant a hodinová prestávka na obed.
Ale vráťme sa do Nemecka. Tým, čo sa dôchodku predsa len dožili, zabezpečoval vládny návrh starobného poistenia veľmi skromnú existenciu. Pruský priemyselník Carl Ferdinand von Stum-Halberg, ktorý takisto radil Bismarckovi, bol presvedčený, že jeho baníkom a hutníkom to bude stačiť. Veď po skončení zamestnania sa väčšina z nich beztak vracala z miest na vidiek, odkiaľ prišli a kde sa dalo ľahšie vyžiť.
Nemecký ríšsky snem však prijal v roku 1889 značne okresanú podobu pôvodného návrhu zákona, ktorý doplnil o nové ustanovenia. Vzťahoval sa na všetkých robotníkov od veku 16 rokov a na úradníkov v súkromnom sektore s platom od dvetisíc mariek.
Štát už nemusel platiť tretinu poistného, ale fixných 50 mariek ročne na jednu penziu. Neprešla ani navrhovaná výška platieb bez ohľadu na príjmy zamestnanca. Namiesto toho začal fungovať systém progresívnych príspevkov, vypočítaných na základe štyroch (neskôr piatich) samostatných príjmových kategórií. Výsledná vyplácaná čiastka dôchodcom potom závisela od zaradenia bývalých zamestnancov do tej-ktorej kategórie.
Starobný dôchodok sa však aj podľa upravenej a prijatej predlohy zákona mal vyplácať skutočne až po dosiahnutí veku 70 rokov. Aj preto sa stal predmetom ostrej kritiky odborových zväzov a sociálnych demokratov. Odborníkmi na sociálne reformy je však dodnes považovaný za pokrokový čin. Vtedy inšpiroval viaceré vlády v Európe a dalo sa ním ovplyvniť aj rakúsko-uhorské zákonodarstvo.
V roku 1901 prišla Viedeň s návrhom vládneho zákona o penzijnom poistení pre štátnych zamestnancov. Parlament ho schválil až o päť rokov neskôr a začal platiť v roku 1909. Na rozdiel od nemeckého systému sa však starobný dôchodok priznával mužom už od veku 60 rokov, ak sa podieľali na poistení aspoň 40 rokov. Ženy takisto mali nárok na dôchodok od 60 rokov, no stačila im o päť rokov kratšia doba poistenia.
Kurz na rozšírenie sociálnych a pracovných práv robotníkov však čoskoro zvrátila prvá svetová vojna. Zákon o vojnových úkonoch zakotvil vojenskú právomoc nad zamestnancami a obmedzil pôsobnosť živnostenského zákona. Navyše poisťovne, v Uhorsku nazývané pokladnicami, nemali finančné prostriedky, ktoré prednostne slúžili potrebám armády a frontu.
Foto: Poštové múzeum
Karel Engliš bol za solidaritu
Samostatná Československá republika v prvých rokoch po svojom vzniku nadväzovala na sociálne zákonodarstvo bývalej monarchie – na Slovensku na uhorské právne normy a v Česku na rakúske. Boli medzi nimi určité rozdiely, preto existovalo ministerstvo pre unifikáciu, ktoré ich postupne odstraňovalo, respektíve zmierňovalo.
Diskusiu o tom, ako ďalej v starobnom poistení, ovplyvnili názory významného českého národohospodára Karla Engliša, niekoľkonásobného ministra vo vládach ČSR.
Profesor Engliš bol za to, aby finančné prostriedky na sociálne opatrenia štátu plynuli v značnej miere z príjmov a majetku najbohatších vrstiev. Preto aj zdroje na financovanie starobných dôchodkov videl vo vyššom zdaňovaní najväčších firiem a nehnuteľností.
Nie je teda pravda, že s týmto spôsobom prerozdeľovania národného produktu a s princípom solidarity v spoločnosti prišli až komunisti. Engliš bol v čase prijímania zákona o penzijnom poistení poslancom za Národno-demokratickú stranu. Politológovia ju dnes charakterizujú ako konzervatívno-nacionálnu.
Ale zámer vlády zaťažiť firmy platbami do penzijného systému za ich zamestnancov narazil na odpor veľkopodnikateľov. V médiách, ktoré vlastnili alebo mali v nich výrazný vplyv, rozprúdili kampaň už v čase, keď o návrhu zákona rokovali parlamentné výbory.
„Podniky sú už aj tak preťažené rôznymi daňami, platby poistného ich buď dovedú do úpadku, alebo sa budú snažiť preniesť toto bremeno na spotrebiteľa,“ písal ľudácky denník Slovenský národ.
Kritici vyčítali navrhovateľom zákona, že zaťaží aj tých daňových poplatníkov, ktorých sa penzijné poistenie zatiaľ netýka, štát však bude prispievať do systému aj platbami z ich daní.
Výsledkom diskusií bola kompromisná legislatívna úprava. Zákon sa netýkal roľníkov, živnostníkov ani slobodných povolaní. Zákonodarcovia mlčky predpokladali, že tieto kategórie daňovníkov si na starobu budú šetriť samy alebo sa o ne postarajú deti.
Povinné náklady na starobné dôchodky, ktoré v prípade robotníkov vyplácala Ústredná sociálna poisťovňa, niesli spolovice poistenci a spolovice ich zamestnávatelia. Štát prispieval do systému čiastkou 500 korún na osobu ročne.
Čítajte aj Ako sa hľadalo vhodné miesto na zemeguli pre židovský štát. Veľa nechýbalo a vznikne v Afrike
Poistencov rozdelili podľa výšky miezd do desiatich tried a podľa toho stanovili odvody aj dávky. Ale z dobových svedectiev vyplýva, že zamestnávatelia i zamestnanci často vykazovali nižšie mzdy, aby ušetrili na poistnom.
Prečo aj zamestnanci? Robotníci proti nútenej zrážke zo mzdy namietali, že pochybujú, či sa dôchodkového veku vôbec dožijú. Zákonodarca stanovil totiž odchod do dôchodku na 65 rokov. V 20. rokoch minulého storočia sa však muži u nás dožívali v priemere 53 a ženy 57 rokov.
Továrenskí robotníci v tom čase zarábali v priemere okolo 600, baníci 940 a úradníci približne 1 400 korún. Po 20 rokoch platenia poistného mal robotník nárok na 200, ale úradník až na 800 korún dôchodku. Čo sa vtedy dalo kúpiť za 200 korún? Pánske poltopánky stáli 101 korún (ale pánsky vlnený oblek až 700), kilogram hovädzieho 15 korún a liter 10-stupňového piva 2,90.
Kto sa po dovŕšení 65. roku veku rozhodol ďalej pracovať, mohol popri dôchodku poberať už iba polovicu priemernej mzdy zamestnanca.
Foto: Archív autora
Britský systém vystriedal sovietsky
Schváliť takýto zákon je jedna vec a uviesť ho do života druhá. Zákon o starobnom poistení nadobudol účinnosť až v júli 1926 po vydaní niekoľkých vyhlášok a zriadení príslušných poisťovní, respektíve penzijných ústavov.
Napriek tomu bol zákon viackrát novelizovaný. Nespokojní s ním boli najmä „staropenzisti“ (obdoba súčasných „starodôchodcov“), ktorí odišli do dôchodku ešte pred vznikom ČSR a penzia im bola vymeraná podľa starých uhorských noriem. Väčšinou išlo o úradníkov a učiteľov v už pokročilom veku.
Senátor Teodor Wallo zo Zvolena ich nazval „štátnymi sirotami“. Poberali výrazne nižšie dôchodky ako ich mladší kolegovia. „Z tých penzií sa v dnešných pomerov vyžiť nedá a oni právom očakávajú nápravu,“ vyhlásil v júni 1926. Tej sa však dočkali (aspoň niektorí) až o desať rokov…
Odborníčka na túto oblasť práva Viera Štangová z Univerzity Karlovej v Prahe vidí svetlá i tiene systému sociálneho poisťovníctva prvej republiky. Za negatíva považuje najmä to, že sa poisťovníctvo rozpadlo do malých uzavretých celkov s uprednostňovaním štátnych zamestnancov. Robotnícke poistenie nedosiahlo ani zďaleka takúto úroveň a starobné poistenie samostatne hospodáriacich osôb sa vôbec nekonalo.
Po druhej svetovej vojne sa v obnovenom Československu rozhodla koaličná vláda prekonať rozdrobené sociálne poisťovníctvo. Vznikla jedna štátna Ústredná národná poisťovňa s pomerne širokou samosprávou. V Bratislave pôsobila akási jej pobočka pre Slovensko.
Hlavné nóvum, pokiaľ ide o starobné dôchodky, spočívalo podľa českého odborníka na pracovné právo Petra Tröstra v tom, že sa penzijné poistenie rozšírilo na ďalšie skupiny obyvateľstva. Prvýkrát aj na samostatne hospodáriace osoby.
Nárok na dôchodok vznikal po 20 rokoch poistenia, každý ďalší odpracovaný rok znamenal jeho zvýšenie o 0,4 %, ale horná hranica nesmela prekročiť 85 % priemernej mzdy. Základ dôchodku pritom predstavovala suma 8 400 korún. Na ňu sa nabaľovali pohyblivé zložky.
Tento systém fungoval ešte rok a pol aj po „Víťaznom februári“. V roku 1951 Československo prevzalo sovietsky model sociálneho zabezpečenia.
Nové právne predpisy vytvorili tri kategórie zamestnancov, z ktorých prvé dve boli výrazne preferované (napríklad baníci v prvej a hutníci v druhej). To sa týkalo aj veku odchodu do starobného dôchodku. Muži odchádzali spravidla v 60. a ženy v 55. roku veku.
Novinkou bolo zavedenie takzvaného osobného dôchodku. O jeho udelení rozhodovala špeciálna vládna komisia podľa politickej smernice, ktorá nikdy nebola zverejnená. Oficiálne mal tento dôchodok dostať každý, kto preukázal mimoriadne zásluhy v kultúre, vede, pri obrane štátu a podobne, ale prilepšili si takto aj prominenti režimu.
Princíp zásluhovosti sa však z penzijného systému časom vytrácal a nahrádzalo ho rovnostárstvo. Jednou z hlavných príčin bol nedostatok financií.
Čítajte aj Koľkokrát chceli zabiť Jozefa Tisa
V podmienkach výstavby socializmu musel každý pracovať (či skôr byť zamestnaný), inak bol braný ako príživník. To až niekoľkonásobne zvýšilo náklady na dôchodkový systém. Ak už štát nedokázal všetkým ľuďom starobu osladiť, snažil sa ju každému aspoň pocukrovať. Ale ani to sa mu, najmä v horších rokoch, nedarilo.
Po roku 1989 sa aj sociálna sféra u nás musela prispôsobiť trhovému hospodárstvu. Prebehol návrat k penzijnému poisteniu. Nasledovalo niekoľko reforiem dôchodkového systému alebo aspoň pokusov o ne. Vznikli jeho piliere – povinný, priebežný a dobrovoľný. Štátom garantovaný vek odchodu do dôchodku sa posunul na 64 rokov. Ale to všetko súčasní seniori spoznali už na vlastnej koži.
Foto: Archív autora
Čestné penzie iba najviac zaslúžilým
Čestná penzia bola pozostatkom monarchie, ale udržala sa aj v prvej Československej republike. Navrhovala ju vláda údajne tým najzaslúžilejším spomedzi zaslúžilých a schvaľoval to prezident. Mohla sa ujsť domácej, ale aj zahraničnej osobnosti.
Napríklad v auguste 1931 ju prezident Tomáš. G. Masaryk udelil Mauricovi Janinovi, francúzskemu generálovi, ktorý sa v januári 1918 stal vrchným veliteľom československého zahraničného vojska. Nepodarilo sa nám zistiť výšku tohto mimoriadneho dôchodku, ani dokedy ho generál poberal (zomrel vo februári 1946).
V roku 1948 poskytla vláda čestnú penziu vdove po prezidentovi Edvardovi Benešovi, a to „vo výške platu aktívneho ministra“. Takto by sme mohli pokračovať.
Tradícia udeľovať čestné penzie (Honorary Pensions) vznikla vlastne v britskom kráľovstve v roku 1837. Panovník ju priznával na odporúčanie prvého lorda štátnej pokladnice (First Lord of the Treasury). Podľa prijatého štatútu sa udeľovala „len osobám, ktoré majú oprávnený nárok na kráľovské benefícium alebo ktoré svojimi osobnými službami korune, plnením verejných povinností či užitočnými objavmi vo vede a úspechmi v literatúre a umení si zaslúžili láskavé uznanie svojho panovníka a vďačnosť svojej krajiny“.
Podľa zistení amerického historika Jeroma J. McGanna činila britská čestná penzia v roku 1911 okolo 1 200 libier a priznali ju 20 osobám ako prilepšenie k ich platnému dôchodku. Vo finančnom roku 2012 – 2013 ju vyplatili 53 osobám v celkovej sume vyše 126 000 libier.
{* sablona=„citajte_viac“ | clanok=„676417“ | popisok=„citajteAj“ *} .
Po oslobodení v roku 1945 u nás zriadili podľa sovietskeho vzoru titul národný umelec, na čo bola viazaná aj čestná penzia. Do mája 1948 titul udelili 33 umelcom, vtedy sa prvýkrát zverejnilo, že tento osobitný dôchodok sa rovná služnému vysokoškolského profesora. „Ženatí národní umelci budú dostávať ročne 158 000 a slobodní 156 000 korún,“ informoval denník Národná obroda.
Práve v máji 1948 sa stal asi bezprecedentný prípad, keď český básnik Petr Bezruč odmietol prijať s titulom národného umelca aj čestnú penziu. „Mesačná penzia poštovného úradníka vo výške 3 500 korún mi úplne stačí na skromné živobytie,“ zdôvodnil svoje rozhodnutie.
Do roku 1990 u nás udelili titul národný umelec 316 osobnostiam, potom ho zrušili. Medzi prvými Slovákmi, ktorých takto vyznamenali, bol spisovateľ Janko Jesenský, architekt Dušan Jurkovič, básnik Ivan Krasko, prozaička Ľudmila Podjavorinská a ďalší.
{* koniec-sablona *}