Najmä na slovenskom vidieku mali oslavy pestrý program a popri spoločných zhora predpísaných akciách sa pripúšťali miestne odlišnosti. Ľudovej tvorivosti sa medze nekládli.
Napríklad v Brezovej pod Bradlom sa slávnosti konali už v sobotu 27. októbra, lebo nasledujúci deň, teda v nedeľu sa mala uskutočniť dlhšie plánovaná posviacka kostolných zvonov.
Program sa začal o ôsmej ráno slávnostnou akadémiou v meštianke, kde sa zúčastnili aj žiaci ľudovej školy. O 9. hodine sa išlo do chrámu na slávnostnú bohoslužbu.
Večer o šiestej hodine sa vybral lampiónový sprievod od budovy školy na dolný koniec a odtiaľ na horný ku katolíckemu kostolu. Na spiatočnej ceste sa zastavil pri Husovom pomníku, kde vystúpil školský zbor a po ňom i cirkevný spevokol. Potom sa rečnilo. Občanom sa prihovoril starosta mestečka a evanjelický farár.
„V českej reči prehovoril učiteľ Procházka,“ informoval Slovenský denník. "Obecné predstavenstvo nariadilo, aby boli všetky okná osvetlené a obrazy T. G. Masaryka a generála M. R. Štefánika ovenčené.“
Čítajte viac Život na prídel: niekomu 30 dkg mäsa a niekomu nič. Bola menová reforma krádežou storočia?
Práve z týchto novín máme informácie o oslavách v ďalších mestách a mestečkách.
Napríklad aj v Galante boli v predvečer sviatku všetky domy slávnostne osvetlené a úradné budovy bohato vyzdobené zástavami. V Deň slobody, ako vtedy volali sviatok vzniku ČSR, usporiadala Čs. vzdelávacia beseda slávnostnú akadémiu. Rečnilo sa na nej, recitovalo a spievalo.
V Hlohovci polícia rozohnala na námestí zhromaždenie zvolané komunistickou stranou. Namiesto neho sa tam konal tábor ľudu ohlásený inými organizátormi.
Veľkolepé oslavy sa konali v Bratislave. O pol desiatej predpoludním sa na Námestí slobody uskutočnila vojenská prehliadka, ktorá „prevyšovala svojou hromadnosťou všetky doterajšie“. Nad námestím krúžili počas prehliadky vojenské lietadlá.
Z námestia pochodovalo vojsko mestom k divadlu a vládnej budove (Ministerstvo s právomocou pre Slovensko sídlilo v terajšej budove Filozofickej fakulty Univerzity Komenského pri moste cez Dunaj). O pol dvanástej sa tam konala slávnostná recepcia za účasti vládnych činiteľov z Prahy i zahraničných hostí.
Večer bolo v Slovenskom národnom divadle slávnostné predstavenie Smetanovej opery Libuša, ktorú dirigoval Oskar Nedbal.
Nadšenie po rokoch opadlo
O tom, že vyhlásenie Československej republiky 28. októbra 1918 sa stane štátnym sviatkom, rozhodla koaličná vláda sociálneho demokrata Vlastimila Tusára už necelý rok po tejto udalosti.
„Dvadsiaty ôsmy október patrí medzi najvýznamnejšie dni v dejinách národa a štátu československého a určite sa bude navždy pripomínať s nadšením vzrušenou mysľou.“ Týmito slovami zdôvodňoval Tusár vládny návrh zákona pred poslancami parlamentu.
Podľa českého historika Vojtěcha Kesslera išlo o sviatok „symbolický nadriadený všetkým dovtedajším sviatkom“. Od samého začiatku sa oslavoval v celom štáte ako „deň oslobodenia československého národa“. Na Slovensku aj ako „deň vyslobodenia spod tisícročného maďarského jarma“.
Prvého prezidenta ČSR Tomáša G. Masaryka preto titulovali „prezident Osloboditeľ“, čo poslanci neskôr posvätili aj osobitným zákonom.
Čítajte viac Silvester 1992, koniec Československa. Komu bolo do smiechu a komu nie
Už v roku 1919 dostali okresné úrady a obvodné notárske úrady na Slovensku inštrukcie, ako 28. októbra postupovať. Mali podniknúť „všemožné kroky, aby deň štátneho sviatku bol dôstojne oslávený“. Duchovných mali požiadať, aby v tento deň konali bohoslužby (neskôr aj s odporúčaním, aby na záver omše zaznela československá hymna).
Zrejme nie všade sa to podarilo naplniť. Slovensko sa stále spamätávalo nielen z následkov svetovej vojny, ale aj z vpádu maďarských červených gárd. Okrem toho sa ľuďom po mnohé generácie vštepovali uhorské tradície a rituály, mnohí si iba ťažko zvykali na nové sviatky a oslavy.
Kto 28. október skutočne oslavoval a komu bol od začiatku proti srsti? Predstavitelia vyše triapolmiliónovej nemeckej menšiny „Deň slobody“ viac-menej ignorovali, jeho oslavy sabotovali. Podobne sa správala politická reprezentácia takmer 700-tisícovej maďarskej menšiny.
Opozičný poslanec Kálman Füssy v októbri 1920 vyhlásil: „Tento deň nám pripomína výročie, keď došlo k národnej katastrofe Maďarov.“
Foto: MZV.CZ
Za prvej republiky išlo o deň pracovného pokoja, nie ako dnes. Živnostníci mohli dostať od okresného úradu pokutu, ak nemali zavreté. Josef Tomeš z Historického ústavu AV ČR uvádza príklad, keď četník predviedol na policajné oddelenie „slovenskú ženičku, ktorá si dovolila 28. októbra vešať na dvore vypratú bielizeň“.
Česi a Moravania považovali 28. október za významný deň, čo tam platilo aj naprieč politickým spektrom. „Vrátane krajnej ľavice, keď ani komunisti nevystupovali proti 28. októbru,“ dodáva historik Jan Rychlík z Karlovej univerzity.
Čo sa týka slovenských politických strán, tie vládne a provládne podporovali dôstojné oslavy výročí vzniku ČSR. Ba čo viac, aktívne sa zúčastňovali na rôznych slávnostných akciách: táboroch ľudu, lampiónových sprievodoch a podobne.
Na piate výročie trvania ČSR v októbri 1923 však už „nadšenie vzrušenej mysle“ opadlo a prejavovalo sa iba u časti československej populácie. Najskôr to spôsobila konfrontácia s realitou a jej pričastý rozpor s ideálmi aj politickými deklaráciami. Na Slovensku zaujali kritické stanovisko k oslavám najmä ľudáci a vôbec strany z takzvaného autonomistického bloku (dožadujúce sa slovenskej autonómie).
Začiatkom októbra 1923 zvíťazila ľudová strana vedená Andrejom Hlinkom v župných voľbách (a to vo všetkých župách s výnimkou košickej) a pocítila, že si môže dovoliť viac. Vzápätí nasledovala razantná odpoveď.
Pozor, teroristi – autonomisti!
Krátko pred župnými voľbami (prvými a jedinými svojho druhu) sa v Bratislave začalo trestné stíhanie proti skupine osôb. Podozrievali ich zo „spolčovania sa s úmyslom usmrtenia“ vtedajších i bývalých členov vlády ČSR – Vavra Šrobára, Ivana Dérera, Milana Hodžu a Ivana Markoviča.
Obecné predstavenstvo nariadilo, aby boli všetky okná osvetlené a obrazy T. G. Masaryka a generála M. R. Štefánika ovenčené.Slovenský denník
Všetci menovaní vládni činitelia mali spoločné to, že boli slovenskej národnosti a boli zároveň stúpencami čechoslovakizmu. Vyznávali Masarykovu teóriu jednotného československého národa. Preto ich nazývali čechoslovakistami. Zastávali napríklad názor, že v školách sa má namiesto slovenského jazyka vyučovať československý jazyk v slovenskom znení. Trvali na tom, že zásadné slovenské záležitosti sa majú riadiť z Prahy. „Načo Slovensku osobitný snem v Bratislave, keď máme spoločný parlament v Prahe?“ pýtali sa.
Naopak, údajní organizátori atentátov boli za rozsiahlu autonómiu Slovenska v rámci ČSR, za samosprávu politickú, nielen kultúrnu.
Vo vyšetrovacej väzbe sa ocitlo šesť prevažne mladých „sprisahancov“. Udal ich istý Vendelín Kaviak, bývalý správca väznice, s tým, že navádzali jeho syna Ignáca, aby tieto atentáty vykonal. Zločineckú skupinu mal viesť Augustín Čaderna, tajomník Slovenského národného obranného zväzu a redaktor časopisu Národná obrana, ktorý razil heslo "Slovensko Slovákom“.
Foto: Slovenský denník
Proti Čadernovi a ďalším „sprisahancom“ vypovedal len Ignác Kaviak, ktorý potvrdil, že sa zúčastňoval ich tajných schôdzok, ale len preto, aby získal čo najviac informácii o chystanej akcii. Čaderna vraj naňho pôsobil dojmom, že plány s atentátmi myslí vážne.
Dominika Borbélyová preštudovala v rámci prípravy svojej dizertačnej práce o Ivanovi Markovičovi aj archívne dokumenty týkajúce sa tejto kauzy. Ďalší účastníci „sprisahania“ podľa vyšetrovacích protokolov zhodne vypovedali, že na ich stretnutiach žiadne atentáty neplánovali. Jediný, kto splietal podobné plány bol, naopak, Ignác Kaviak. Zrejme zohral úlohu, povedané dnešným slovníkom, agenta provokatéra.
„Áno, skutočne som zamýšľal odstrániť vedúcich slovenských politikov, ako je Hodža a Šrobár, ale nie cestou násilnou, lež politickou,“ vypovedal Čaderna.
Vyšetrovanie malo zrejme dokázať, že autonomisti sa na ceste za svojím cieľom neštítia ani teroristických útokov. Zároveň malo pravdepodobne preukázať, že v pozadí stojí ľudová strana. Nie náhodou vyšetrovatelia vypočuli ako svedka i jej popredného predstaviteľa Vojtecha Tuku. Ten vypovedal, že Čadernu pozná len zbežne a považuje ho za duševne nevyrovnanú osobu.
Je príznačné, že nevypočuli ani jedného z údajne ohrozených politikov.
Treba poznamenať, že vyšetrovanie sa začalo len sedem mesiacov po tom, čo v Prahe zomrel na následky atentátu Alois Rašin, minister financií. A štyri mesiace odvtedy, čo nadobudol účinnosť zákon na ochranu republiky so sprísneným sadzbami za podobné trestné činy. Keby zadržaným „sprisahancom“ dokázali ich úmysel, hrozilo by im až doživotie.
Čítajte viac Aféra okolo Štefánikovej pozostalosti
Vyšetrovaných držali za mrežami počas župných volieb i neskôr. V polovici decembra, po troch mesiacoch väzby, ich prepustili na slobodu. Keď kauza prepukla, boli jej plné noviny. O prepustení „sprisahancov“ sa zmienili iba niekoľkým riadkami v stručných správach.
Dvadsiateho ôsmeho slávi štát. Tridsiateho – Slovensko. Prvý je sviatkom štátu. A tento – sviatkom srdca.denník Slovák
Čaderna zostal autonomistom, ale časom sa radikalizoval. V roku 1925 spoluzakladal Radikálnu stranu sedliakov, živnostníkov a robotníkov Slovenska. Jej bližším cieľom bol vznik „Dunajských spojených štátov“ a vzdialenejším – založenie „Európskych spojených socialistických štátov“. Žeby Čaderna bol socialistom? O pol roka sa jeho strana rozpadla…
Česi čihi, Slováci hota?
Vráťme sa však k udalostiam, ktoré sprevádzali piate výročie vzniku spoločného štátu. Zo strany autonomistov, predovšetkým ľudákov, vtedy prvýkrát a naplno zaznela požiadavka, aby sa na Slovensku oslavovalo 30. októbra. Dôvod? Slováci sa k „projektu ČSR“ prihlásili nie v pondelok 28. októbra 1918, ale v stredu, o dva dni neskôr…
Foto: archív V. Jancuru
Vtedy sa v Martine, v budove tamojšej Tatra banky, zišla novoutvorená Slovenská národná rada a pozvané osobnosti verejného života. Práve sa dozvedeli o revolúcii v Budapešti, o prevrate v Prahe a o Viedňou prijatých mierových podmienkach, predložených americkým prezidentom. Dvorana banky sa ozývala nadšenými výkrikmi: „Živio, Wilson!“ Andrej Hlinka vtedy vyriekol pamätnú vetu: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo. Sme za bratskú jednotu s bratmi Čechmi.“
Zhromaždenie potom prijalo deklaráciu, ktorá požadovala zbaviť uhorskú vládu právomoci nad Slovenskom, prízvukovala svojbytnosť slovenského národa a zároveň sa vyjadrila za čo najužšie jeho spojenie s českým národom v spoločnom štáte.
Vari ľudáci zabudli na to, že pod vyhlásením Národného výboru československého 28. októbra 1918 sa medzi podpismi piatich jeho signatárov nachádzal aj podpis slovenského politika Vavra Šrobára? Vyhlásenie sa začínalo vetou: „Samostatný štát československý vstoupil v život.“ Ešte v ten istý deň výbor prijal ďalších štyroch slovenských zástupcov.
Nie, nezabudli, ale… Denník ľudovej strany Slovák vyjadril jej stanovisko slovami: „Dvadsiateho ôsmeho slávi štát. Tridsiateho – Slovensko. Prvý je sviatkom štátu. A tento – sviatkom srdca.“ O dva roky schválilo Národné zhromaždenie (parlament) zákon o štátnych sviatkoch a pamätných dňoch – 30. október sa medzi nimi neobjavil.
Čítajte viac Pamätný deň s priam krkolomným vývojom
"My budeme oslavovať 30. októbra, hoci teraz je zo zákona vynechaný,“ vyhlásil Andrej Hlinka. Postoj ľudovej strany bol dôležitý, v tom istom roku vyhrala na Slovensku voľby do československého parlamentu.
Podľa Kesslera bola požiadavka slovenských elít oprávnená: „České elity v plnej nahote ukázali, ako paternalisticky a prezieravo si predstavujú bratstvo oboch národných vetiev.“ Historik však zároveň dodáva, že by bolo nelogické oslavovať dva štátne sviatky s podobným, ak nie rovnakým obsahom dvakrát v priebehu troch dní. Alebo dokonca raz v Česku a druhýkrát na Slovensku…
Napokon v roku 1928 Praha pristúpila na slovenský návrh aspoň čiastočne. Odvtedy sa Martinská deklarácia pripomínala 28. októbra ako rovnocenný štátotvorný akt s vyhlásením Národného výboru československého. Ale po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 a nástupe ľudovej strany k totalitnej moci sa u nás prestal sláviť nielen 28., ale aj 30. október. V kalendári sa objavili celkom iné štátne sviatky.
A ako je to dnes? Výročie Martinskej deklarácie patri medzi pamätné dni Slovenskej republiky, pri storočnici ČSR dokonca bolo, aj keď len jednorazovo, štátnym sviatkom.