Z jeho spomienok na mnohých prominentných hostí od hercov a architektov až po politikov z rôznych krajín sveta by sa naozaj dal nakrútiť film. Dokonca by sa mohol volať podobne ako snímka Jiřího Menzela, kde vrchného hral Martin Huba. Feješ obsluhoval nielen Martina Hubu, ale aj jeho otca Mikuláša a mamu, opernú divu Mimi Hubovú Kišoňovú, ale neskôr aj anglickú kráľovnú Alžbetu II.
Absolútny profesionál
Na Karola Feješa, o ktorom som písala do Pravda magazínu v roku 2011, sme si zaspomínali s jeho kolegom a kamarátom Jozefom Melencom. „S Karolom alebo Feješkom, ako mu niekedy hovorím, som robil v Carltone 20 rokov a potom ďalších štyri či päť rokov na Úrade vlády, kým šiel Karči do dôchodku. Ja som o 11 rokov mladší.“
Foto: archív Jozefa Melenca
Feješ nastúpil do Carltonu v roku 1955 ako 15-ročný. „Vtedy sme tam v takom veku ako učni nastupovali. Ja som sa vyučil v hoteli Tatra, potom som išiel na vojnu a v roku 1972 som nastúpil do Carltonu. Môj majster Kremnický pracoval totiž v Savojke, v reštaurácii z Mostovej ulice. Takže až do roku 1992 som tu pracoval aj s Karolom Feješom, kým hotel zavreli pre rekonštrukciu. Keď ho po rokoch znovu otvorili, my s Karčim už sme boli inde, už sme boli starí,“ spomína Melenec.
Čítajte viac Karolko šúpal Chruščovovi cesnak
„S Karolom sme boli kamaráti, mali sme spolu šatňu, bol to skvelý, čestný človek, priateľský, nekofliktný. A spoločnú šatňu sme mali aj na Úrade vlády. Bol absolútny profesionál, jednička vo svojom fachu, takého kellnera som ešte nevidel.“ Na moju otázku, či v Carltone neboli všetci čašníci len profíci, sa zasmeje: „Aj futbal hrajú jedenásti, ale Ronaldo alebo Messi vynikajú, však?“ Aj keď sa hneď zarazí: „No musím objasniť, že Karol nebol vodca ako oni, líder, čo by búchal do stola, to nie. On chcel všetko vyriešiť mierumilovne, aby všetci boli spokojní. Dobre sme sa dopĺňali, ja som bol trošku impulzívnejší.“
Pritom Feješ o čašníckom povolaní nesníval. Ako to mal jeho kamarát? „Chcel som byť kuchár, aj som robil skúšky na kuchára. Škola bola v 60. rokoch pri Starom rozhlase, na Podjavorinskej ulici. Riaditeľ školy a zástupkyňa sa na mňa pozreli, bol som vtedy štíhly vysoký chlapec a vravia: viete čo, vy nebudete kuchár, ale čašník! Ale neľutujem. Dnes by som však čašníkom byť nechcel, to je niečo celkom iné, ako byť čašníkom v 60. a 70. rokoch, možno ešte aj osemdesiatych.“
Prečo? „Prekáža mi neúctivosť, koľkokrát personál nevie hosťa ani pozdraviť, nehovoriac o usadení. A oblečení sú čašníci všelijako, v rifliach, zásterách, vlasy im padajú do tváre, potetovaní sú. Celý život som pracoval v reštauráciách, pred otvorením o 11. 30 bol nástup a vrchný vždy kontroloval personál: či má v poriadku vlasy, nechty, či máme vývrtku, pero a iné pomôcky. Dnes na takom niečom nikomu nezáleží, akoby už majitelia nedbali na úroveň.“
Čítajte viac V Carltone víťazí vášeň
Jasné, že sa Melenec rozhorčuje, veď s Feješom ešte zažil časy, keď v Carltone obsluhovali na striebre. „Reštauračná práca bola drina, proti tomu to v kaviarni bola pohoda – tam sa len objednala káva či pohár vínka, zato v reštaurácii od aperitívu až po digestív po káve sme museli odviesť kopec roboty. A v našich časoch to malo úroveň, uplatňoval sa francúzsky systém obsluhy. Chodilo sa s vozíkom na aperitív, bol tam ľad. Servírka hosťovi ponúkla aperitív, druhá prišla s vozíkom, kde boli šunkové rolky, vajíčka, losos, artičoky, kaviár. Až potom nasledovali polievky, hlavné jedlá. Obed trval aj hodinu a pol.“
Od Chruščovova po Putina
A akí hostia chodievali do Carltonu? "Keďže sme boli v centre, chodili k nám herci, napríklad Hubovci, tí mali vlastný stôl. Starý pán Mikuláš Huba s manželkou, opernou speváčkou Mimi Kišoňovou Hubovou, aj so synom Martinom a dcérou. Skoro každý deň prišiel aj Lacko Chudík, ani on nebol vyberavý. Mal rád palacinky s tvarohom a šľahačkou, vtedy sa im hovorilo bliny, alebo si rád dával jablkový závin ako múčnik.
Chodili k nám aj športovci zo Slovana, poznal som ich, lebo som vyrastal v starej Petržalke s bratmi Jankom a Jožom Čapkovičovcami, aj kapitán Tonko Ondruš. Skoro celé mužstvo Červená hviezda tam chodilo za mnou, môj kamarát bol aj Janko Lehotský z Modusu, pamätám si na architekta Karola Kállaya, jeho otca fotografa som vídaval menej, ale synovia chodili aj s rodinami. Všetci sme sa poznali, kellneri aj hostia," spomína Jozef Melenec.
Pamätá si aj slávnu Feješovu historku s Chruščovom, keď mu vraj musel čistiť misku cesnaku, lebo ráno vypil fľašu vodky? „To som nezažil, ale Karol rozprával, ako sovietski politici pili vodku a cesnak vraj sťahuje vysoký tlak, tak si ho želali.“ Chruščov bol jedným z mnohých politikov, ktorých Feješ obsluhoval – od socialistických Kádára, Ulbrichta, Živkova, Jaruzelského, neskôr aj Viktora Orbána a Pála Schmitta. Posledných dvoch už však nie v Carltone, to už čašnícke duo pracovalo na Úrade vlády.
Čítajte viac Zápas o bratislavský hotel Carlton
„Zato si pamätám, ako sme obsluhovali v Inchebe, keď sa v Bratislave v roku 2006 konal summit Bush – Putin. Tri roky predtým bol v Bratislave aj pápež Ján Pavol II., obsluhoval som aj jeho a myslím, že tam bol aj Karol Feješ. S Karčim sme chodievali obsluhovať aj na viaceré veľvyslanectvá – rakúske, nemecké, české, japonské, slovinské, francúzske. Najviac si nás s Feješom obľúbila slovinská veľvyslankyňa, ktorá mala rezidenciu v Mlynskej doline, vždy s nami bola spokojná. Nabehli sme v smokingoch a motýlikoch, načesaní, ešte sme od nej dostali ako výslužku fľašu slovinského vína,“ smeje sa.
Philip chcel pivo
Mali niekedy z niektorého hosťa čašníci aj stres? „To nie, ale rešpekt áno, napríklad keď prišiel britský premiér David Cameron alebo keď sme obsluhovali pri obede v Miestodržiteľskom paláci kráľovnú Alžbetu II. Bolo tam okolo 20 ľudí, väčšia akcia pre hádam 150 či 200 ľudí a konala večer v Redute. Pri večeri som mal na starosti princa Philipa, manžela kráľovnej. Neviem, koho dostal na starosti Karol, ale každý sme sa starali o jedného hosťa pri hlavnom stole pre šesť ľudí. Ostatní čašníci už mali dvoch hostí na starosti. Tu sme mali zložité servírovanie, všetky pokrmy mali pokrievky, aby nevychladli.“
Nedá mi neopýtať sa Melenca, či mu Philip, známy vtipkár, niečo povedal? „Áno, jednu holú vetu: Beer. Chcel pivo. Totiž podávali sme biele a červené víno, ale mal chuť na pivo. Jasné, že sme mu želanie splnili. Ale Alžbeta pila svoj obľúbený gin s tonikom. Išlo sa síce podľa protokolu, ale samotná akcia už je na kellneroch, aby ju zvládli. Našťastie, všetko bolo v poriadku.“
Nuž, kto roky servíroval jedlá na striebre v Carltone, pokojne zvládne aj večeru pre kráľovnú.