Les nekonečný ako vesmír

Čo je pre divočinu lepšie? Keď do nej človek nebabre? Alebo keď zasahuje? Oba príbehy majú čosi do seba. Prinášame prvý z nich.

, 17.08.2021 06:00
Erik Baláž, Lea Kurpasová, Tichá dolina,... Foto: ,
Erik Baláž a Lea Kurpasová počas nakrúcania v Tichej doline. Za nimi prekypuje les. Nikto ho nesadil. Takto úžasne sa obnovuje sám a vďaka tomu, že tu ochranári nedovolili spracovať kalamitu.
1

Lea, Jakub a Erik sa v Tatranskom národnom parku pustili do inovácie, akú vraj svet nevidel. Nazvali ju Lesmír. Nakrúcajú interaktívneho sprievodcu prírodou do vrecka. Zoberiete stopára?

„Ale zober si bicykel. Pôjdeme po asfaltke. Na koniec Tichej doliny a späť.“ Po asfaltke?! Žiaden spacák, karimatika, žiaden spánok pod hviezdami? „Máš povolenie?“ Nie. „Tak vidíš. Po asfaltke.“

Je to bizarný kus asfaltu. Vinie sa jedným z najdivokejších miest v Európe. Akoby americký lesník a inovátor ochrany prírody Aldo Leopold do svojej knihy Obrázky z chatrče zrazu umiestnil diaľnicu. Asfaltka v Tichej doline je taká cudzia, taká škaredá. Ale je.

Vybehneš po nej na bicykli hore. Zídeš dole. A to je všetko. Uhýbaš sa džípom. Najnovšie stádam seniorských elektrocyklistov. Hromžíš na elektrinu, ale ticho závidíš, lebo oni sa v horúčave smerom do kopca usmievajú, ty nie. Len funíš a smutne nazeráš do tieňov bočných dolín. Lebo vieš, že práve tam sa skrývajú najcennejšie poklady zamknuté pred verejnosťou.

Ako sa nakrúcal Lesmír v Tichej doline?

Čo ak to bola chyba?

Gigantické borovice limby drzo vykúkajú spoza zrázov. Riavy zahádzané prastarými kmeňmi, koreňmi ich stískajú prisaté mladé smreky. Rašeliniská. Nory pre vyše 40 medveďov. Tu je jedno z posledných miest v Európe, kde sa správajú prirodzene. Kde medvedí charakter nekrivia kukuričné polia, vnadiská fotografov, smetiaky. Zovšadiaľ vytryskujú divné huby. A tá pôda! Poddajná ako kráľovská posteľ. Ale to všetko sú len sny. Nezídeme z oficiálnej trasy. Len šliapeme v ústrety asfaltovej nude a – ukrutnému nebezpečiu.

Hneď v úvode návštevníkov totiž štát víta strohou tabuľou. Nie informačnou. Výhražnou. Jej posolstvo? Zlí ochranári nedovolili ťažbu, tak pozor, zrúti sa na vás celá dolina. Hneď za tabuľou sa parí z čerstvého medvedieho lajna. Núka sa dovetok – a zožerú vás premnožené medvede.

Jakub Mrocek. Foto: Andrej Barát, Pravda
Jakub Mrocek, kameraman Jakub Mrocek.

Jakub Mrocek je programátor, filmár, fotograf divokej prírody. Erik Baláž je vyštudovaný lesník, ekológ, filmár, podpredseda strany Spolu. A je jedným z tých pár desiatok ľudí, ktorí sa pred vyše 15 rokmi postavili ťažbe v Tichej doline. Priväzovali sa k stromom. Štát na nich poslal policajtov, tí odvádzali ochranárov v putách, no odpor nezlomili. V Tichej a Kôprovej doline sa neťažilo. Lykožrút tu mal voľné ruky.

„Ale nebolo to zle? Nemal predsa len človek pomôcť? Ako si môžeš byť taký istý? Odkiaľ to vieš? A kde sú tie pestré lesy, o ktorých hovoríš, Erik? Nevidím tu žiadne javory, len jarabiny.“ Lea Kurpasová Erikovi všetko len tak nezhltne. Kladie mu prosté a pritom dobre cielené otázky. Jakub to celé natáča.

Marek Kuchta, výskum, úsmev Čítajte rozhovor Marek Kuchta: Slovensko nemá národný park. Je odvaha to zmeniť?

Horela hora, horela

Pred stovkami rokov tvorili limbové lesy v Tichej doline pás od výšky 1 350 metrov až k hranici asi 1 750 metrov nad morom. Dnes ich pripomínajú pralesové zvyšky, limby poskrývané v najstrmších úbočiach. Majú 500 až 800 rokov, podaktoré možno klíčili v čase vlády Svätopluka. Vypaľovali ich valasi. Až do 20. storočia sa zachovali rozprávania o tatranských vrchoch blčiacich do noci.

Keď vznikol TANAP, bola zakázaná pastva. Ktovie, možno už vtedy sa zasiala nenávisť. „Nemám vás rád, lebo vy ochranári ste zakázali jalovinu pásť!“ spomína Erik na slová, ktoré mu adresoval starý pastier. „No vážil som si ho. Rozumel prírode ako nik.“

Klapka. 40. roky 20. storočia. Obrovská veterná kalamita. Následne podkôrniková. Spracovala sa. Zostali gigantické rúbaniská. Les sa vysadil nanovo. Klapka. 90. roky. Donekonečna sa tiahne zelená smrečina. Klapka. Rok 2004. Víchrica vypestovanú smrečinu spustošila na mesačnú krajinu. A tak sa malo začať znovu s prácnou obnovou lesa. No k stromom sa priviazali ochranári.

Popadané kmene podnietili návrat pralesa. Foto: Andrej Barát, Pravda
kalamita, Tichá dolina, prales, kmene Popadané kmene podnietili návrat pralesa.

„A to nebolo dobre, že tu ľudia predtým vysadili smrečiny?“ pýta sa Lea. „Smrek sem naozaj patrí. Ale nie v takom množstve. A nie v rovnakom veku. Človekom vysadená smrečina bola chudobná na život. Málo stabilná, náchylná na kalamity. Aj preto sa tu odohrala veľká kalamita v roku 2004. Odvtedy dostali lesy šancu vyvíjať sa prirodzeným spôsobom,“ odpovedá Erik.

Rozhadzuje rukami navôkol. „Veď sa pozrite.“ Pred 15 rokmi mnohí predpovedali lesu v Tichej doline zánik, smrť, ničotu – ako výsledok nehorázneho ochranárskeho experimentu. Ale nič také sa nekoná. Je jedno, či človek verí Erikovi alebo nahnevaným lesníkom. Naozaj sa to nedá prehliadnuť. V celom kalamitisku bujnie zelený mladý les. Nikto ho nemusel vysadiť, pestovať, upravovať. Rastie zadarmo. Ale prežije?

Hviezdoslav, medveď, jantár a starý priateľ

„Ty sa ale nebojíš, že lykožrút celé tieto lesy nakoniec zožerie?“ nedá sa Lea. „Chápem obavy v hospodárskych lesoch, kde pestujeme les preto, aby sme predali drevo. Kde lykožrút kazí výrobu. Ale v rezervácii máme predsa iné ciele. Každý strom v nej raz zomrie, je to prirodzená súčasť vývoja lesa. Tu lykožrút napráva chyby z minulosti, nakoniec zlepšuje stav lesa,“ naznačuje Erik. No s odpoveďami sa pridávajú ďalší.

Hviezdoslav už koncom 19. storočia v Hájnikovej žene kritizoval, že lykožrút je neraz len zámienkou pre bezohľadnú ťažbu. „Nadarmo vzdychá, tesklí zem: tnú, rúbu ďalej bez milosti; hluk horou duní – počujem…Vraj kôrovec, vraj lykožrút… Nejedna hora-mladica už posávaď im v obeť klesla; nejedna klesla – stratou vesla, tam mladá, hybká sťa panna, hja, lykožrúta na nej hana…“

Ale to je stále primladá odpoveď. Prvotná, prastará sa skrýva v jantári. Nie, nemusíme ísť k Baltskému moru. Dovedie nás tam medveď. Z ničoho nič zaprská! Aha, tuto, hneď pri nás! Pri asfaltke! Pozrite! Strmhlav vybehne od nás preč, kaličí konáre.

Turistický semafor Čítajte aj Tip: Turistický semafor vám ukáže, ktoré miesta v slovenskej prírode sú preplnené

Jakub však rozkladá statív a kameru až pri mladom smreku popri ceste, ktorému chýba vršok. Nakrúca nudný dolámaný strom, okolo ktorého práve prefrčali ďalší veselí cyklisti na baterky, nevenovali mu jediný pohľad. Zrazu ho Erik schmatne, akoby sa doň zahryzol medveď. „Toto je spôsob, akým medvede komunikujú. Nerozprávajú sa, ale nechávajú si takéto značky.“

Medveď sa pri strome vymočí, potom sa v mláčke vyváľa, aby naniesol na šiju pach, odhryzne vrcholec, obtiera sa oň, „zatancuje si“ a zanechá odkaz. Som veľký medveď a toto je moje teritórium, vypadni! Alebo: som medvedica a mám záujem.

Erik však pozornosť upriami na živicu vytekajúcu z „odhryzku“. „Keby sa do nej zachytil lykožrút a živica by skamenela na jantár, o 100 miliónov rokov by sa naši potomkovia dozvedeli, že tu kedysi žil lykožrút.“ Vtip je v tom, že presne takto sa vedci dozvedeli, že lykožrút tu bol už 100 miliónov rokov pred nami. 100 miliónov rokov nie je nepriateľom, nie je škodcom, ale je úplne prirodzenou súčasťou lesov.

Široká jarabinová náruč

Lea sa usmieva, no jej protirečivý prúd neustáva. „Ale aj tak je to miestami smutný pohľad. Aj tak si myslím, že je správne vysádzať les, pomôcť prírode. To množstvo mŕtvych stromov pôsobí na mňa dosť tragicky.“

„A ja zasa všade vidím dôkazy, že si príroda dokáže pomôcť sama. Napríklad jarabiny,“ presviedča Erik. Jarabiny predstavujú podľa neho sofistikovaný spôsob, akým príroda po kalamite dokáže ochrániť pôdu a celý lesný ekosystém.

Rýchlo vyrastú. Plodia miliardy semien. Na jeseň sa tu na niekoľko mesiacov zastavia drozdy, ktoré tiahnu zo severu na juh. Miliardy semiačok roztrúsia po lese. A sadia jarabinu. V jej područí a tieni sa chystajú na svoju úlohu vŕby, brezy, osiky, topole, jelše. Ale aj ihličnaté stromy. Ale kde? Nápovedu nečakane prinesie akýsi hmyz. Hryzie do prsta. Veď to je jeden zo vzácnych fúzačov, ktorých do Tichej doliny chodia obdivovať entomológovia z celého sveta (Parádny kúsok v žargóne volajú špek. Takým špekom Tichej doliny je napríklad fúzač zemolezový). „Živí sa mŕtvym drevom. Tam!“ ukazuje Erik z asfaltky. Z mŕtvych popadaných kmeňov vyrastajú mladé smreky.

Keď spadne semeno smreka do lesnej pôdy, nikto naň neberie ohľad. Jarabina si rastie, veľké byliny sa strkajú o najlepšie svetlo a živiny, malý semenáčik má sotva šancu a zahynie. Ale na hnijúcom ležiacom kmeni, ktorý je nasiaknutý vodou, plný živín, porastený len machom, tam si mladý strom rastie ako v bavlnke. Kmeň sa rozloží, korene semenáčika zostanú „visieť“ vo vzduchu. Také je vysvetlenie bosoráckych smrekov s barlovitými koreňmi.

V mŕtvom dreve sa rád vŕta aj medveď.

Pralesní kolonizátori

Pochúťkou sú preň mraveniská, mravce aj larvy mravcov, osie hniezda. Stačí sa na asfaltke zastaviť, zadívať sa do kalamitiska a všade vidieť, ako sa to hemží. „Predtým, keď tu bola smreková monokultúra, medveď tu nemal nič. Ani potravu, ani úkryty,“ hovorí Erik.

Lea stále dobiedza. Nevidno javory, jedle, buky, bresty. „Netreba aspoň tie vysádzať?“ „Nie. Nejaké sa predsa len zachovali,“ ukazuje Erik ponad hrozitánske neprístupné strže. Tam sa udržali niekoľkostoročné jedle, aj javory. A práve počas kalamity dostanú šancu šíriť sa do okolia. „Ale čo je ešte zaujímavejšie, vďaka tomu, že sa zachovali staré stromy rôznych druhov, zachovalo sa aj celé spoločenstvo pralesných organizmov. Iné huby rozkladajú drevo javorov, iné rozkladajú smreky. Vedci, ktorí v Tichej doline robia výskumy, zistili, že do okolitého lesa sa šíria viaceré druhy chránených živočíchov. Do Tichej doliny sa z útočísk znova šíri prales,“ prezrádza ekológ.

Pri pramenisku. Foto: Andrej Barát, Pravda
prameň, Tichá dolina, Erik Baláž Pri pramenisku.

Vzácne rastliny pomáhajú šíriť lavíny. Strhávajú semiačka až k Tichému potoku, ten ich odovzdá Belej, ktorá ich nesie kilometre ďaleko popod Tatry. Preto možno v jej koryte nájsť botanické prekvapenia. Rastliny – špecialistov rastúcich len v drsnom alpínskom pásme.

Do lavínových žľabov chodievajú medvede. Na prelome júla a augusta je veľká šanca ich zazrieť, ako sa pasú na čučoriedkach, vyjedajú osy, ktoré vyhrabávajú zo zemných hniezd. Opäť, stačí sa na asfaltke zastaviť, byť ticho a pozorovať.

Ale mimo tieňa sa dlho nedá vydržať. Pečie. Reč sa zvrtne k pracovnému táboru, ktorý v Tichej doline kedysi bol. Počas druhej svetovej vojny sa v barakoch tiesnili desiatky Rómov, ale veľmi pravdepodobne aj Židov. Po vojne v roku 1946 bol pracovný tábor obnovený. „Cítiš ten chlad?“

Koralový útes

Áno! Spočiatku nepatrný závan, akoby niekto pootvoril chladničku. Odkiaľ to vychádza? Z rozľahlého suťoviska pri ceste, pod ktorým sú veľké zásoby ľadu, ktorý sa ani v lete celý neroztopí. Drobné pramienky, ktoré tadiaľto stekajú, v chladnom prievane zamŕzajú, ľad sa zväčšuje. V lete sa len pomaly topí. Pulzuje ako veľké a pomalé ľadové srdce. „Máme tu celoročný ľad. Ako v Demänovskej ľadovej jaskyni!“ usmieva sa Erik.

Vlhký, chladný vzduch vanúci zo škár v kontakte s okolitým prostredím vytvára na balvanoch neuveriteľné obrazce. Machy hrajú od červenej, cez ružovú, sýtozelenú až po ľadovo bielu. Sú prerastené zvláštnymi rastlinami a drobnými kvietkami. Šťavnaté, vodnaté, nasýtené kvapkami a miniatúrnym životom. Takmer ako koraly v plytkom mori. Ďalší úchvatný obraz, ktorý sa v Tichej dá ľahko prehliadnuť, ak vás naň nik neupozorní.

Machy nad ľadovou suťou. Pomedzi ne sa vlní... Foto: Andrej Barát, Pravda
mach, Tichá dolina Machy nad ľadovou suťou. Pomedzi ne sa vlní zelený plavúň obyčajný.

Pritisli sa k nám Červené vrchy. Červenejú sa vďaka tráve, no zvláštne sú na nich poddajné vápence. Voda v nich vyhĺbila jeden z najväčších jaskynných systémov Karpát, časť prechádza aj Slovenskom, no väčšina je v Poľsku, vrátane pôsobivej Veľkej snežnej jaskyne.

„Zdá sa, akoby sme sa dostali do najväčšej divočiny. Ale nie je to tak,“ tajuplne poznamená Erik.

Drak sa vracia. Aj limba

„Vrchy neznámych mien shrkly sa tu proti nim v nevraživom zoskupení. Predný ich rad je temer na dosah ruky. Jeho výstražne vycerený hrebeň vynára sa z hmly čoraz hrozivejšie. Posunuje sa k nám bližšie a bližšie a zdá sa, strojí sa chňapnúť a rozdrviť ich obrovskými kerešami.“ Dobroslav Chrobák zasadil svoje dielo Drak sa vracia do Tichej doliny. Drak zachráni čriedu dedinského dobytka.

Z úbočí sa pripomína stará pečať kultúrnej krajiny. Všetky tie lúky sú dielom človeka. Kedysi sa tu intenzívne páslo. Dobytok nahradil borovice limby. Dnes sa nepasie a limbu vracia orešnica. Vták, ktorý si oriešky limby odkladá do skrýš na zimu. Borovica vyrastie, ak orešnica naň zabudne. Alebo ak zahynie. Rozloha limbových porastov sa vďaka orešniciam zväčšila v posledných rokoch o tretinu.

Asfaltka sa končí. A s ňou aj prekvapivý divočinový zážitok – z chodníka. Stačilo chodiť s otvorenými očami a mať sprievodcu. Hltačov kilometrov prebudí zavrčanie vo vrecku. V mobile sa ozýva Lesmír, upozorní na zaujímavú zastávku. Spustí animáciu o ľadovcoch, ukáže medveďa zblízka. Peniaze, ktoré projekt zarobí, plánujú autori vložiť do ďalších virtuálnych chodníkov v národných parkoch. Zatiaľ sú štyri.

Ambícia je prostá. Konečne poukázať na veci, pre ktoré sa chráni príroda v národných parkoch. Pretože, ako štát víta návštevníkov v najdivokejšom srdci Tatier? Tabuľou s hroziacou vetou – vstup na vlastné nebezpečenstvo!

Počasie, teplo, snežienky Čítajte aj Pokuta za zničenie či odtrhnutie chránenej rastliny je aj vyše 9900 eur

Pochybnosti

„Nedozviete sa nič. Prečo sa to tu chráni? Čo sa to tu chráni? Toto chceme zmeniť,“ hovorí ekológ. Chcú primäť ľudí, aby sa v Tichej naozaj zastavili. Popremýšľali. Zapochybovali.

Premýšľame. Pochybujeme. To naozaj chceme, aby si takto ľudia užívali prírodu? Aby čumeli do obrazoviek? Nebolo by lepšie sprevádzať ich osobne?

Bolo. Ale legislatíva na Slovensku je v tomto smere natoľko zvláštna, že je to obtiažne – sprevádzať ľudí osobne po prírode, po chodníkoch, po cudzích pozemkoch, rozprávať im pri tom o druhoch, väzbách. Organizácie, ktoré sa posledné roky snažia rozvíjať prírodný či divočinový turizmus, vedia o útrapách svoje.

Zastaví sa pri nás džíp. „Erik, veď vy tu sprevádzate ľudí. A to nemôžete.“

V potravinách, niekoľko kilometrov od Tichej, si na lavičku prisadne chlapík v montérkach. Počuj, daj mi euro. Nemám. A čím si platil v potravinách? Kartou. Tak hybaj a kúp mi borovičku. Nejdem. Tak dobre, a kde si bol? V Tichej. Sám? Nie, s Erikom Balážom. Jáj, to keby sa všetko tak robilo, ako chcú ochranári, že nič, tak aj ostane – nič. Žiadna robota, žiadna príroda.

Utekáme z Tatier a zastavíme sa až pri Dunaji, kde sa skrýva protiklad. Pretože aj na Veľkolélskom ramene sa niekoľko rokov robí tak, ako chcú ochranári. No kým v Tichej doline mocnie príroda preto, že do nej človek nebabre, na juhu prekvitá nenapodobiteľne krásna a rovnako divoká príroda len preto, že sa človek do nej usilovne stará. Hospodári, riadne pasie, kosí, jazdí s traktormi, reže stromy, aby mal palivové drevo. A fantasticky to tam vraj vyzerá. Ideme sa pozrieť.

SR Rusovce Gerulata múzeum archeológia BAX Čítajte aj Slovensko má ďalší zápis v Zozname svetového dedičstva UNESCO

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
1 debata chyba
Viac na túto tému: #príroda #prales #medvede #limba #les