Pásol tu otec, dedo, jeho dedovia. Stovky rokov. Stovky jaskýň ukrývajú planiny. Z jednej správcovia vyháňajú turistov, ktorí vychutnávali tisícročné ticho. Dostali oznam zo susediaceho lomu – budeme strieľať, vypracte jaskyňu, môže vám spadnúť na hlavu. Vitajte v Národnom parku Slovenský kras!
Zachráňme národné parky – seriál Pravdy
Seriál vzniká v spolupráci s kampaňou Osloboďme národné parky pod záštitou iniciatívy My sme les, občianskeho združenia Prales a ďalších 26 ochranárskych organizácií.
Národné parky čaká historický okamih. Ak štát zjednotí správu pozemkov, utlmí sa ťažba, výstavba, poľovanie, rozvinie sa turizmus a citlivé spravovanie krajiny. Sú však na to pripravené?
1. časť: Slovenský kras
Narúbali ste pokuty a pýtate pomoc?
More nad hlavou pastiera zo Silice maľuje Dalí. Straší búrkovými mrakmi, no nakoniec iba tiene kropia riedku krajinu. Vyroja sa z nej v húfoch modráčiky, za nimi hlohy, liesky, drienky, ktoré sa za desaťročia dokázali ubrániť dobytku. Okrem oviec a kôz sa tu kedysi pásli kone, kravy, mangalice. Pasienky s poľami padajú do jám. Voda padajúca na planinu okamžite zmizne. Varovali nás. Nebude na vás pražiť len zhora, ale aj zdola, z rozpálenej skaly. Kde sa napiť?!
Psy už žrali. Pastier ich okríkne. Štekajú, vrčia, hrozivo sa preskupujú. No predsa vlk stádo občas prekabáti. Aj vlani strhol ovce. Mal by sa strieľať? „Hát, nie. Veď vlk sem patrí.“
Fúzatý pastier hlavou pokyvuje k starým miestam, kde možno nájsť v tejto pustine vodu. Tam, v závrtoch. No ubúda jej. A takých, čo by dnes ešte chceli pásť, už nadobro ubudlo. „Mladí prídu. Ale vydržia robiť deň, dva.“ Pasie sa oveľa menej. Rusznyák hovorí, že tento kraj bol kedysi oveľa krajší, vraj ako park, návštevníci sa nevedeli dojesť čerstvého syra. „Dnes syr už nerobíme.“ Pastva na Silickej planine je len drobným črepom Národného parku Slovenský kras. No v minulosti predstavovala dôležitú súčasť pestrej mozaiky. Jeden zo psov neodolá a hryzká votrelcovi ruku.
Pastierov zhruba pred polstoročím vyhnali ochranári. Z najkrajších prekvitajúcich a bzučiacich parkov s podivuhodným menom. Škrapy. Keď sa vyhlasovali rezervácie na Domických či Kečovských škrapách, vyhlásil sa piaty stupeň ochrany, na pastvu sa uvalil zákaz. Ľudia naň nedbali. Dostali pokuty. A ako asi bolo gazdovi, čo mal desať oviec, keď mu vyrubili trest 10 000 korún?
Prestalo sa pásť. Krása potemnela, zarástla, kvety mizli. Chytro sa znížil stupeň ochrany na štvorku, aby sa znova páslo. „Ale čo vy chcete?! Pred pár rokmi ste nám narúbali pokuty, a teraz chcete, aby sme to dávali do poriadku?!“ spomína na výčitky strážca NP Slovenský kras Juraj Popovics. „Aký môžu mať títo ľudia vzťah k ochranárom?“
Ježibaby sú už len v krase
Kras znamená botanickú hostinu. Panónske druhy sa tu miesia s karpatskými. Rastie tu viac ako 1 500 druhov vyšších rastlín. Len tu, jedine tu rastie žltá nádhera – chudôbka drsnoplodá Klášterského. Je za bohatosťou kveteny aj človek?
„Vždy si na exkurziách s turistami kladieme otázky. Prečo sa už nekosí? Prečo sa nepasie? A čo vlastne bolo prvé? Les? Pastvina? Máme sa zlostiť alebo radovať, keď stráne zarastajú? Vracia sa krajina k pôvodnému?“ pýta sa sprievodkyňa Andrea Miškufová z EduTrek Slovakia. Organizujú turisticko-vzdelávacie exkurzie pod názvom Krížom-Krasom. Ide o zásadné otázky. Totiž, ako by mal vyzerať národný park? Mal by sa nechať zarásť? Spásť?
„Je fakt, že človek sa v krajine Slovenského krasu vo veľkej miere prejavoval desaťtisíce rokov,“ naznačuje jaskyniar Gabriel Lešinský. Po prvé, kras bol aj v minulosti teplou oblasťou. Podľa tunajších jaskyniarov patril medzi prvé lokality na území Slovenska, ktoré osídľovali ľudia. Ľahko sa tu pestovalo, zimy boli slabšie.
„No najmä – pasie sa tu už 7 500 rokov! Lovci a zberači, tí lovia a zbierajú. Ale pastieri? Tí potrebovali pastviny, trávu, museli vo veľkom odlesniť krajinu,“ upozorňuje Lešinský. Takže je nakoniec krása krasu aj ľudským výtvorom? Jednu z odpovedí prináša pichľavá, a predsa pôvabná stvora.
Slovenský kras je dnes už posledným miestom na Slovensku, kde ešte rastie ježibaba. Kriticky ohrozený druh. Presnejšie ježibaba belasá rusínska. Kedysi sa vyskytovala aj v okolí Topoľčian, Trnavy. V Česku sa považuje za vyhynutý druh, naposledy ju uložili do herbárov v roku 1922. Mizne. Pretože mizne pastva.
No z pastvy netreba robiť „hrdinku“. Väčšinu územia Slovenského krasu aj tak tvoria lesy. Čo s nimi?
Drevo? Orol z vás spraví boháčov
Jedna z trás Krížom-Krasom vedie na planinu Dolný vrch, do kedysi neprístupnej zóny, do lesa mŕtvych obrov, po bývalých uhliarskych chodníkoch za prastarými dubmi. Vydali sme sa za nimi na vlastnú päsť, bez sprievodcu, a tak sme aj dopadli. Sklamaní sme sa motali obyčajným hospodárskym lesom. Asi sme si naivne mysleli, že nám budú padať rovno pred nohami. Tak kde sú tie velikány? Kde sú tie poklady?
V jadrovej zóne, v najzachovanejších častiach, kde sú sústredené prírodné hodnoty najvyššieho významu. Jadrová zóna tvorí 24 percent z celkovej výmery parku (pričom v 5. stupni sú len štyri percentá územia). Podľa kritérií Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN) by to však malo byť až 75 percent. V Nemecku žiaden z národných parkov nespĺňa tento cieľ, aj NP Bavorský les má len 72 percent. No rozdiel oproti slovenským národným parkom je ten, že Nemci sa rozhodli k tomu cieľu priblížiť, hoci to potrvá desaťročia.
Dobrou správou je, že lesnatosť NP Slovenský kras je už dnes na úrovni 78 percent. Tieto lesy dokážu dlhodobo fungovať bez zásahu človeka a môžu sa vhodne dopĺňať s pastvinami.
Na Správe NP Slovenský kras chvália lesníkov za to, že väčšinou prebieha šetrná ťažba. Cestou k Dolnému vrchu však míňame haldy spílených kmeňov, zákruta za zákrutou, zablatené zerodované lesné cesty, ktoré žmýkajú zo svahov poslednú vodu. Patrí takýto obrázok do národného parku?
„Patrí, ak by sme boli v nárazníkovej zóne, kde sa môže robiť napríklad opatrenie proti šíreniu lykožrúta,“ povzdychne si Marek Kuchta, koordinátor kampane Osloboďme národné parky. No Slovenský kras problém s kalamitami a lykožrútom nemá. Takisto v haldách, ktoré si fotíme, neležia agáty – invázne dreviny, ktoré by sa mali naozaj odstraňovať. Ležia tu duby.
„Nech sa na to pozeráte akokoľvek, naukladané drevo je niečo, čo človeka v národnom parku nepríjemne prekvapí, vyruší. A na Slovensku je to žiaľ častá skúsenosť,“ dodá Kuchta.
Užívatelia lesov v Slovenskom krase málo využívajú pomoc od štátu – kompenzácie za to, že nebudú ťažiť. Niektorí uverili nezmyslom na sociálnych sieťach, že štát ich nevypláca. Vypláca – a štedro, denník Pravda tomu venoval pár reportáží. Zoológ Milan Olekšák si spomína na prípad, keď ktosi dostal kompenzáciu za to, že na jeho pozemku zahniezdil orol skalný. 200-tisíc korún! Riaditeľ Správy NP Slovenský kras Ján Kilík však vidí väčší problém skôr v poľovníctve. Mnohí vlastníci pozemkov nepristúpia na kompenzácie, ak by prišli o právo poľovať.
Aj štát však v prípade krasu spravil kiksy. Pred niekoľkými rokmi nevyužil predkupné právo na množstvo pozemkov v rámci národného parku. Priestor obsadili firmy, ktoré chcú na planinách zarábať na dreve. Les však nie je jediná zlatá baňa národného parku.
Keby ste videli, koľko vagónov odchádza
Obrovské lomy zaťali do Dolného vrchu, Jasovskej planiny a inde. Záujem o nerastné suroviny stúpa, no ťažba je podľa predstaviteľov národného parku často v rozpore s vodohospodárskymi záujmami, nehovoriac o následkoch na prírodu.
Stretávame mladého jaskyniara, ktorý hovorí, že „vyháňanie“ z jaskýň pre streľby je naozaj časté. Hnevá sa. „Je toto národný park? Je nejaký lom dôležitejší ako jaskyňa utváraná milióny rokov?“ Riešenia skomplikovala už v zárodku – privatizácia.
Ale čo ak to trápi len jaskyniarov, ochranárov? Riaditeľ Kilík totiž poznamená, že v Rožňave veľa ľudí ani nevie, že dva kilometre od nich sa rozkladá národný park. Schválne, spravíme si krátky výlet do mesta. Náhodne na ulici sme oslovili vyše 70 ľudí. A reakcie? Tie lomy, to je strašné! Žiadna ťažba do národného parku nepatrí, ani kameňa, ani dreva! Choďte sa pozrieť na Jasovskú planinu, je to smutné. Chcem, aby to už prestalo. Pracujem na železnici, keby ste videli, koľko kamiónov dreva odchádza. A myslíte si, že sa niečo zmení? Som poľovník, dajte s tým pokoj. A z čoho chcete, aby sa tu ľudia uživili, keď nie z roboty v lese?!
Čítajte viac Prežijú u nás národné parky?Žeby z turizmu? Zo služieb? Skrz penzióny, reštaurácie. Vyskúšajme ich! Ale nie v meste, poďme bližšie k národnému parku. Už zďaleka zo stredu jednej dediny na nás kýva podivuhodná postavička. Ahój! Čo hľadáte? Chceme sa najesť. Tam!
Prichádza obsluha. Aj budete niečo chcieť? Čapujete desiatku? Čo? No, asi. Dobre, dáme si halušky. Obsluha krúti hlavou. Tuším, že nemáme dačo s bryndzou. A pirohy? Tak tie určite nie sú. Objednali sme dačo iné, čo je. A kávu. Sedíme, čakáme. Čašník obchádza druhé stoly, ktoré začínajú prskať po otázke, či už majú dačo objednané. Áno, čakáme už pol druha hodiny!
Prichádza účet. Ale to je len za jedlo, lebo neviem nájsť tú, u ktorej ste si objednávali nápoje. Káva vôbec nedorazila.
Už sa hrčia reči o tom, že takéto je Slovensko. A takéto sú služby v národných parkoch. Nevľúdne, protivné, mizerné. Ozaj? Druhý deň, druhá reštaurácia a zrazu úplne iný, fantastický zážitok.
Kto má zmeniť myslenie?
Len čo vytiahneme fotoaparát, aby sme si odfotili budovu Správy NP Slovenský kras v Brzotíne, na streche sa zrazu zdvihne štvorica bocianov. Predvádzajú sa, aké sú parádne. Fakt, pózujú!
Tak čo hovoríte na reformu? Pýtame sa vnútri. „Konečne nebudeme čierna diera Európy v ochrane prírody. Máme šancu ukázať daňovým poplatníkom, ako dobre to môže vyzerať v národnom parku,“ odpovedá zoológ Olekšák.
Predpokladá sa, že do tímu priberú asi 20 lesníkov zo štátneho podniku Lesy SR. A to len tak? Pýtame sa Lesov SR, či si títo lesníci vedia predstaviť prácu a budúcnosť pod hlavičkou národného parku. Odbijú nás s tým, že sa máme pýtať ministerstva pôdohospodárstva. A ministerstvo – neodpovedá.
Od kohosi padne otázka – ale podarí sa zmeniť nastavenie lesníkov? Zaznie protiotázka – a čo ak bude treba skôr prestaviť ochranárov, aby sa konečne začali zaoberať cestovným ruchom?
Riaditeľ sa chytá za hlavu. V súčasnosti v správe národného parku pracuje 11 ľudí. Z toho jeden zoológ, jeden botanik, jeden krajinár. Už teraz sú vraj vyťažení na 100 percent, okrem iného zavalení papierovačkami, žiadosťami o stanoviská. Ako by sa niekto mohol naplno zaoberať konceptom rozvoja cestovného ruchu v národnom parku?
„Ak v septembri schvália chystanú reformu národných parkov, očakávam, že vzniknú nové pracovné miesta. Dokopy by tu mohlo pracovať 60 ľudí. Ak prijmeme 20 lesníkov, vznikne ešte 30 nových pracovných miest,“ mieni riaditeľ Kilík. A mohli by sa z Brzotína presťahovať do Rožňavy, do väčšej budovy po štátnych lesoch. Obzrieme si ju. Dole je reklama na motorové píly.
V čom vidia pracovníci národného parku potenciál? Napríklad v značke národného parku, pod ktorou by sa predávali tunajšie syry, víno, výrobky. A aké je vlastne najväčšie lákadlo Slovenského krasu? Zádielska tiesňava. „Cez Veľkú noc ju navštívi za deň aj 800 ľudí,“ dodáva riaditeľ. Poďme!
Skaly sa predsa musia hýbať!
Pod nohami sa pohne asi stokilová skala. V mori kameňov vyrobí prúd. Celá skupina zamrie. Niet sa kde chytiť, kde uhnúť. Kde strčíš nohu, tam striehnu ostré skaly prichystané dodrúzgať členok, privrieť prsty, len dolámať, pováľať. Ozajstná neprístupná divočina.
A predsa sa suťovisko hýbe príliš pomaly. Vlastne vôbec. Zastalo. Pre asfaltovú cestu, ktorá sa drzo vinie Zádielskou, najkrajšou dolinou Slovenského krasu. V suťovisku však okrem skál ustrnul zvláštny život.
Erózia zo strmých brál strháva kamene, hromadia sa v suťových kužeľoch, plazia sa k rieke, ktorá si z nich berie. Tisícky rokov sa to takto dialo. Kým sa nepostavila v doline cesta. „Rastliny boli zvyknuté, že sa toto prostredie hýbe. Druhy, ktoré potrebujú pohyb, miznú,“ zamračí sa strážca Štefan Matis. Slabne omamná vôňa mesačnice trvácej. „Pre cestu miznú aj druhy, pre ktoré sa vyhlasovala samotná rezervácia.“
Nehybné suťoviská začala prerastať miesto vzácnejších druhov protivná žihľava. A nakoniec aj predstava o neprístupnej divočine je len ilúziou. Greenfluencer Michal Sabo, ktorý sa vybral do Zádielskej doliny s nami, v nej loví skvostné suveníry. Fľaše, obaly od keksov, konzervy. V najprísnejšom, piatom stupni ochrany.
Miesto vody kakao
Vzácny život hynie priamo na asfaltke. Je pozostatkom oficiálnej cesty z Košickej kotliny do Rožňavskej. Zákazy vjazdu nepomáhali, ľudia si cez Zádiel často skracovali cestu. Pred desiatimi rokmi namontovali rampy. No autá stále chodia. Občas k bufetu, niekedy štátni lesníci idú do záveru doliny. A to je veľa, jedno auto raz za čas? Pohroma!
Asfaltka sa vyhreje viac ako okolité prostredie. Láka hmyz, ktorý, aby fungoval, potrebuje sa dobre a rýchlo zohriať. A hmyz láka obojživelníky, vtáky.
„Jeden rok som robil výskum. Zaznamenal som všetky živočíchy, ktoré prešlo auto. Vyčíslil som ich spoločenskú hodnotu, vtedy ešte v korunách – 750-tisíc! Toto sa deje v rezervácii. Aj preto podľa mňa tu asfaltka nemá čo hľadať. Nelákalo by to turistov viac, keby prekračovali miesto asfaltu drevené mostíky cez potok?“ pýta sa strážca.
Došla nám voda. Isto sa napijeme z priezračnej vody tohto prírodného zázraku. Figu! V Chotárnom potoku (Blatnici) tečie kakao. Chvíľkový dážď priniesol odpoveď, prečo autá občas chodia až do záveru doliny. Ťaží sa tam. V národnom parku.
Prví objavitelia
Štefan Matis je horolezec, vášnivý chiropterológ a objaviteľ jaskýň. Len za päť rokov ich v krase objavil 40. A tú, ku ktorej nás vedie náročným zahmleným terénom ako z inej planéty, len pred štyrmi rokmi. Skrýva netopiere, haldy guána.
Slovenský kras je útočiskom pre tretiu najväčšiu zimnú kolóniu netopierov v Európe. V Gombaseckej jaskyni a v Domici býva najnohatejší tvor slovenskej fauny – slepá mnohonôžka rodu Typhloiulus. Má 147 párov nôh a zároveň je najväčším troglobiontom – jaskynným živočíchom. Patria k nim štúriky pripomínajúce škorpióny, tiež drobné priesvitné kôrovce z priepastí či drobná bystruška, ktorá sa našla v Silickej ľadnici, najnižšie položenej ľadovej jaskyni na Slovensku. Pod zemou sa skrýva druhý, temný, krásny národný park.
„Povrch krasu je zaujímavý. Ale jaskynné prostredie je natoľko zvláštne, že umožnilo vývin druhov, ktoré sa nikde inde nenachádzajú, skrýva tie najväčšie skvosty,“ nadchýna sa strážca. Schádzame z nedávno objavenej jaskyne.
Čítajte aj Šokovaní návštevníci. Výzdoba v Demänovskej ľadovej jaskyni sa roztopilaHoci správne by malo byť znovuobjavenej. Hneď pri vchode archeológovia našli hlinené črepy staré 2 000 rokov. Načo by sa tam ktosi štveral? Je to naozaj ťažko prístupná jaskyňa, bez vody. Z nej bolo treba schádzať strašidelným terénom dole k Blatnici. A čo mal na nohách? Kožené krpce? No a? Veď daktorí tu máte botasky.
Z 1 300 jaskýň Slovenského krasu bolo veľa takých, ktoré človek využíval v minulosti. Mnohé nie sú hlboké diery, slúžili ako prístrešky. Na planinách sídlila keltská civilizácia, kyjatická kultúra a ďalšie. Jaskyniar Lešinský nám ukazuje hrot šípu starý vyše 30-tisíc rokov!
Ľudia tu budovali hradisko, val, vláčili kamene na zvláštne stavby. Pásli. Ale ako na planinách zadržali vodu, keď všetka sa na ich vrchu ihneď stratí?
„Budovali cisterny. Dokonca aj na kužeľovitých kopcoch, na samom vrchole vykopali studňu 15 metrov hlbokú. Predpokladám, že dno vydupali nepriepustným jaskynným ílom. Vytvoril sa stĺpec dažďovej vody,“ opisuje jaskyniar.
Sadila kvietky dynamitom
V Jasovskom kláštore je knižnica stará „iba“ stovky rokov. Strážca spomína na obdobie, keď sa k nej správcovia správali barbarsky. Dovolili mu holými rukami listovať v kódexe spred štyroch storočí. Kniha sa opierala o zábradlie, vlastnou váhou sa trhala. Zalamentoval. Vzdychli si. Nad tým plačete? Keď sa rekonštruovala Spišská Kapitula, vyložili sa knihy na dvor, prišla búrka, niekoľko tisíc sa ich zničilo.
V lesoch pri kláštore sa holými rukami dotýkame ohromných bukov. Výskumník ekológie lesa Ondrej Kameniar ich obchádza s doširoka otvorenými očami. Neskrýva úžas, prekvapenie. Navštívil najstaršie pralesy v Gruzínsku, Rumunsku, Albánsku. Plahočil sa za nimi dolinami bez ciest, signálu, civilizácie. „A tu? Rastú rovno za dedinou.“ No je fakt, že bez sprievodcu by sme ich nenašli, podobne ako sa nám to stalo v Dolnom vrchu. Hlbšie za Jasov nejdeme. Prečo? Je tam ťažba. V národnom parku.
Jasovskú skalu prerastá borovica čierna. Botanik nás upozorní, že sem nepatrí. Naprieč celým krasom vidno, ako ho borovica čierna prerastá v mohutných pásoch. V 60. rokoch 20. storočia ju vysádzali za pomoci dynamitu.
Z vtedajšieho pohľadu išlo o dobrý úmysel. Dať zmysel a využitie neúrodným „suchopárom“ planín. Chlapi navŕtali diery, vložili dynamit, odpálili. Ženy sypali zeminu a do nej sadenice. Celé svahy sa takto ťahajú až po Turniansky hradný vrch. Umelé zalesnenie zničilo jediné miesto na Slovensku, kde kvitol zbehovec Laxmannov.
Národný park nesmie ležať ladom
Jaskyniar Lešinský sa zadíva do zeme. „Na dne jaskýň je ukrytá história Slovenského krasu.“ Z vekov ju tam stiahla voda, drieme v sedimentoch. „Je tam zapísané všetko, čo sa dialo. S klímou, s civilizáciami, s lesmi, ktoré ľudia vypaľovali, s pasienkami. Všetko je to zakonzervované na dne.“ Ale je náročné zliezať do priepastí, skúmať ich bez svetla, vody. Aj preto sa podľa Lešinského tento výskum ešte nerozbehol.
Hoci by sprístupnil ďalšiu úžasnú knižnicu Slovenského krasu. Dal odpovede. Odomkol príbehy. A do tejto krajiny prúdia ľudia ochotní ich počúvať. „Objavila sa úplne nová kúpna sila. Ľudia, ktorí sú ochotní dať peniaze za odbornú exkurziu,“ hovorí Lešinský, ktorý takisto sprevádza Krížom-Krasom.
Správa národného parku im sprvu povolila iba štyri trasy. Dnes ich organizujú 15. No Lešinský vidí potenciál až na 180! A je veľa záujemcov, ktorí by to chceli robiť. Pracovať doma, pre národný park. „My nechodíme na výkon, prevýšenia. Ani nevieme, koľko kilometrov majú naše trasy. Je to zbytočné.“
Predávajú najmä poznatky. Podporujú reštaurácie, penzióny. Debata sa vyšvihne do výšav. Čo ak je upadajúci záujem miestnych o pastierstvo príležitosťou? Čo ak je slabý prieskum dna jaskýň takisto šanca? Čo ak by sa turista mohol podieľať s odborníkmi na objavoch? Čo ak by pásol ovce?
Nie je to vzdušný zámok. S takouto ponukou prišli Francúzi v Alpách, ponúkajú turistom brigádu na horskej farme. Pre ľudí z mesta je to práca snov.
Čo ak národný park nemusí byť vitrínou? „Krajina nesmie ležať ladom. Ale nemusí sa vyťažiť. Turizmus je jednoznačná alternatíva voči exploatácii,“ uzatvára Lešinský. „Nie je to lepší spôsob, ako zveľaďovať potenciál krajiny? A nie ho ničiť, vyťažiť, rozpredať?“
Slovenský kras
- V roku 1973 bola vyhlásená chránená krajinná oblasť Slovenský kras.
- Na národný park sa zmenila v roku 2002.
- Má rozlohu vyše 346 km2, výmera ochranného pásma je vyše 117 km2.
- Ide o najväčšie krasové územie planinového typu v strednej Európe.
- Bol ako prvý zo Slovenska zapísaný do medzinárodnej siete biosférických rezervácií UNESCO.
- Jaskyňa Domica sa v roku 2001 zaradila do Zoznamu mokradí medzinárodného významu Ramsarskej konvencie, v rámci Európy ide o výnimočný typ podzemnej mokrade.