Komu ďakovať za čistú vodu?

Rýchlo prebehnime z parkoviska obchodného domu cez rušnú cestu v Detve, aby nás nezrazilo auto. K vysokému komínu, k nehoráznym neporiadkom, dolámaným plastom, bezočivo odhodeným fľašiam. Po blate sa šmyknime doprostred Slatiny. A teraz tomu ťažko uveriť. Jedným skokom z vrčiaceho mesta sa ocitáme v riečnej divočine!

22.01.2022 06:00
Slatina Foto: ,
Rieka Slatina stále ukrýva takéto divoké zákutia.
debata (2)

Ako dôkaz zoológ Ján Černecký zo Štátnej ochrany prírody vyťahuje z vody bytosť vzácnejšiu ako raka. Korýtko riečne. Bahno dvojnožcov ďalej nepustí, akoby chránilo stovky jednonožcov, hoci ho práve požierajú.

Korýtko v usadeninách spod koreňov mohutných jelší a vŕb nasáva zmútenú vodu, filtruje ju, čistí. A nahrádza drahé laboratórium na rozbor vôd. Lastúrnik signalizuje, že táto voda je bez chemického znečistenia. To všetko robí zadarmo.

Korýtko riečne je pritom len zrniečkom z vesmíru organizmov, ktoré sa podieľajú na tom, že voda, ktorú si práve naberáme do pohára, je taká čistá. Na príklade korýtka však možno ukázať, ako si spoločnosť túto službu cení.

Hodnota korýtka riečneho je stanovená na 200 eur za kus. Sotva to však zabránilo tomu, aby na Slovensku zostalo už len asi 50 miest, kde korýtka žijú. Aj to sa na väčšine lokalít rátajú už iba na kusy (!), nie po stovkách ako v Detve. Čo sa stalo?

Priamo v Detve v Slatine objavujeme vzácne korýtka riečne.

Chcú zachrániť ľudí

Andrej Saxa, vedúci odboru monitoringu v ŠOP SR, zastaví premávku na kruhovom objazde vo Zvolene kvôli užovke fŕkanej. V rieke je to vrcholový predátor, ako medveď v lese. Hada zanesie späť do vlhkého riečiska. No zamračí sa.

Je to zbytočné, užovka sa vráti, asfalt úžasne hreje. Na cestách popri Slatine často vídať zrazenú vydru, ktorá sa snažila navštíviť susedov v ďalších tokoch.

Takmer vždy, keď sa stavali cesty, rieky museli autám ustúpiť. Domy sa stavali na miestach, kde sa rieky prirodzene vylievali. Potom sa stavali hrádze, napriamovali korytá a ničili brehy, aby „zlé rieky“ domy v záplavovom území nepoškodzovali.

medveď, Kuterevo Čítajte viac Potrebujeme medvede strieľať, alebo spoznať?

Nuž a postavili sa stovky priehrad. Kvôli elektrine, kvôli zásobám pitnej vody, ale najmä kvôli potrebe kontrolovať vodu. Človek, ten maličký záblesk na hodinách Zeme, vie totiž lepšie než príroda rozhodnúť, kde, kedy a koľko vody má krajinou tiecť.

Rieka však nie je iba modrá čiara. Nepredstavuje iba technicky merateľné potrubie, ktorým tečie voda. Naopak – živo pulzuje, vsakuje, drví, hnojí, kalí, upokojuje, sadí pastviny, prebuduje lesy, je domovom, diaľnicou, pracoviskom miliárd organizmov, je bankou ich najcennejších úspor – semien, vajíčok, génov. Aj to je nakoniec len zlomkom toho, čo o sebe ľuďom dosiaľ prezradili rieky. Každý však vie, čo sa s jeho telom stane, keď zasiahne do tepny.

Do orgánov prestanú prúdiť živiny, kyslík a nespočet ďalších „drobných vecí“, ktoré sú rozhodujúce pre život. Aj korýtko je len drobnou vecou v tepne – rieke, ktorej púť po tele – krajine, ľudia znemožnili. Kým v minulosti vody čistili miliónové armády korýtok, dnes ich je len niekoľko.

Ak to ešte niekto nepochopil, ochrana všetkých tých drobných, veľkých organizmov a ich domovov nie je nakoniec ničím iným ako zúfalou záchranou jediného druhu – ľudského. „Čím pestrejšie územie si zachováme, čím komplexnejšie v ňom zostanú vzťahy, tým je to aj pre človeka lepšie,“ hovorí Černecký. Ale niečo tu nesedí.

Z nesprávne navrhnutého rybovodu pod bariérou...
Jedna z bariér, ktorá zasiahla do života rieky.
+5Náhradné koryto Slatiny v Detve nepôsobí umelým...

Riečna hromadná doprava

Ako môže mať priehrada vplyv na cestovanie korýtok, ktoré samy ani poriadne necestujú? Tieto mäkkýše väčšinu života (žijú dlhšie ako psy a mačky, aj 30 rokov) presedia v mäkkom bahne. A ak sa aj niekedy presúvajú, tak to s jednou nohou vyzerá smiešne a trvá pomaly. Za noc prejde korýtko sotva päť metrov. Korýtko však využíva riečnu hromadnú dopravu. Ryby. V Slatine čereble.

Jedno korýtko vypustí do vody tisíce glochídií. Ide o zubaté zárodky, ktoré sa prichytia na žiabrach rýb, kde sa vyvíjajú, parazitujú na telesných tekutinách. Na jednej čerebli sa ich uchytí asi päť. Keď narastú, odpoja sa.

Spolu s rybami by teoreticky mohli prekonávať veľké vzdialenosti. No ryby veľkú časť priehrad na Slovensku nedokážu prekonať. Niekde sú síce vybudované rybovody alebo rybie schody, no už sme venovali niekoľko článkov tomu, že sú často nefunkčné, zle naprojektované, postavené iba preto, aby sa zatvorili ústa ochranárom. Ryby ústa len nemo otvárajú, nemigrujú, stoja pod priehradami, darmo ich pradávne volanie vábi hore prúdom. A kde neprejdú ryby, neprejdú ani korýtka.

Ako málo poznáme z vlastnej krajiny

A predsa možno v zmenenej riečnej krajine nájsť krásne miesta, kde Slatina s prítokmi meandrujú takmer slobodne, bez diktátu, kde na brehoch vysádzajú ostrice a nádherné orchidey vstavačovce májové a po dne rozhadzujú korýtka.

Ďalšie a ďalšie nám nadšene ukazuje Černecký. „Sú pod obrovským tlakom spoločnosti, a predsa odolali.“ Čižma človeka ich nerozdrví, doslova, schránka sa nerozpučí. Jedine vydra ich rozhryzne. Ale tá radšej loví niečo ľahšie, na čom si nevyláme zuby.

Detviansky potok sa vpíja do Slatiny. Ich sútok kreslí úchvatné scenérie, ktoré však človek neuvidí, kým sa neodváži prejsť cez skládky. Prekypujú životom, neresia sa tu ryby. Hmýria sa korýtka.

Nájsť raka riečneho je aj pre zoológa Jána Černeckého detektívka.

Zoológovia o nich spočiatku nevedeli. Keď cestári začali stavať neďaleký výjazd, časť rieky sa mala presunúť. Už prvé zistenia prírodovedcov prekvapili a keď s nimi oboznámili stavebnú spoločnosť, stretli sa spočiatku s rozpačitými pohľadmi. Korýtka?! Kde?! 200 eur za jedno? A sú ich stovky. Aha.

Nové, človekom vybudované koryto Slatiny v Detve je nakoniec kompromisným, ale ukážkovým riešením. Usporiadanie balvanov, vysadené jelše, vŕby, nič nenasvedčuje tomu, že ide o umelý výtvor. Presunuli sem korýtka aj raky. Hoci niekoľko metrov ďalej stoja pôvodné brehové zvyšky, pomedzi ktoré už neprúdi voda. Zmĺknu.

Z ukážkového riešenia by však nebolo nič, ak by sa ochranári o korýtkach nedozvedeli. A to je pointa. Tak ako sa pod každou cestou, pod každým domom robí archeologický prieskum (a vždy sa nájde niečo zaujímavé), mal by sa robiť aj prieskum druhov. Slatina, jedna z posledných krásnych kľukatiacich sa riek v Európe, je dôkazom, že ani zďaleka nevieme o všetkých pokladoch, hoci sú pod nosom. O koľkých sa nedozvieme, lebo ich zasypeme, zakryjeme betónom, asfaltom, štrkom?

Slovenský raj, Tomáš Dražil Čítajte viac Pekelné cesty do raja

Dopredu! Bez vody?

Aj preto Štátna ochrana prírody v spolupráci s WWF Slovensko pracujú na projekte SaveGREEN. Prehliadnu územia v okolí ďalších úsekov rýchlostnej cesty R2 a v regióne Novohrad. Štátni ochranári zmapujú vodné živočíchy, odborníci z WWF šelmy, menšie cicavce, ale napríklad aj motýle. Zmonitorujú toky, bariéry. Jeden z výstupov projektu by mali tvoriť návrhy, ako zmierniť negatívne dôsledky bariér pre živočíchy. Ale nakoniec – aj pre človeka.

V českom časopise Vodohospodářské technicko-ekonomické informace vyšiel pred dvomi rokmi článok odborníčok zo Slovenského hydrometeorolo­gického ústavu. Hľadali odpoveď na otázku, či chradnú prietoky na Slovensku. V rokoch 2001 až 2015 naozaj došlo k poklesu.

Prehradením riek obmedzujeme riečny život.

„Je najvyšší čas, aby si vodu začali všetci skutočne vážiť a chrániť. Pre históriu, súčasnosť, ale aj budúcnosť platí, že ľudská spoločnosť napreduje najmä tam, kde je vody primerane,“ píšu autorky Lotta Blaškovičová, Zuzana Danáčová, Katarína Jeneiová a Katarína Melová. Nie diaľnice či priemyselné parky, ani automobilky. Voda ľudí posúva vpred.

Keď rieka nemôže komunikovať

To, že vody je menej aj v malých potôčikoch, hovoria aj pamätníci, s ktorými sa Černecký zhovára. „Všetci povedia, že v potokoch bolo dvakrát viac vody. Kedysi, keď chodili prať, bielizeň im strhával prúd.“

Rozloženie zrážok v priebehu roka kazí klimatická zmena. Ich zachytávanie nefunguje v tých lesoch, ktoré zdevastovala ťažba. A zlyháva aj ďalší prírodný fenomén, ktorý slúži na zadržanie vody v krajine. Nielenže ľudia rieky prehradili, ale obmedzili aj ich „komunikáciu“ s nivou, brehmi. Väčšina vody rýchlo tečie vo vybetónovaných kanáloch, ponáhľa sa z krajiny preč. Namiesto toho, aby do nej vsakovala. Sýtila mokrade, ktoré by v čase horúčav vodu do vysmädnutej krajiny spätne vracali a ochladzovali prostredie.

Ryby sa rodia v lese a na lúkach. „Viaceré druhy sa rozmnožujú na vegetácii, napríklad kapor či šťuka. Na Latorici kedysi pásli svine na kaproch, ktoré uviazli na lúkach, ako klesla voda,“ hovorí ekológ Erik Baláž.

Slobodná rieka cez neporušenú nivu komunikuje s človekom. Sýti jeho studne, políčka.

Odborne sa to nazýva bočná spojitosť. Ak ju človek zásahmi naruší, doplatí na to rak riečny. Keď sa tok prestane vylievať, neprináša živiny, ktoré by raky mohli prečesávať. Raky a rovnako aj korýtka ohrozuje aj rúbanie brehových porastov, ktoré sa čistia vo viere, že to zníži riziko povodní.

Mladého kôrovca vyťahuje Černecký z Jelšového potoka. Šermuje klepetami menšími ako palec. Au! Vie cvaknúť do krvi.

Zasahovaním do riek ohrozujeme raka riečneho. Foto: Andrej Barát, Pravda, Andrej Barát
Slatina, rak Zasahovaním do riek ohrozujeme raka riečneho.

Ochutnať rieku

Rak riečny je tiež ukazovateľom čistoty vody a podobne spoľahlivým „laboratóriom“ ako korýtko. Decimuje ho však račí mor, choroba, ktorú priniesli invázne druhy rakov – najmä rak signálny (ten má medzi článkami bielu farbu, rak riečny červenú), ktorý vytláča náš pôvodný druh. Na Hrone zmizli celé populácie.

Rak takisto filtruje vodu, loví malé živočíchy. Je mimoriadne dôležitý, tak ako sup na súši – živí sa zdochlinami, tlmí rozkladné procesy.

Černecký obracia skaly, skoro pod každou číha cvakavec. „Ako päťročný som sem chodil chytať raky. Dnes mám 40 a raky stále na Podpoľaní žijú,“ hovorí spokojne v tieni vŕby. Nie sú práve toto hodnoty slovenskej krajiny?

Stačí sa začítať do kníh zahraničných autorov, ktorí sa nadchýnajú, akú úžasnú divočinu objavujú v odľahlých kútoch Európy, divočinu, akú ich domovina stratila. Nemecký lesník Peter Wohlleben vo svojich knihách píše, ako putuje ďaleko na sever do Švédska a s úžasom nachádza – medvediu stopu. Ornitológ Ján Dobšovič z rodinnej cestovnej kancelárie watching.sk vodí nadšených Angličanov za humná slovenských miest, aby im ukázal – sovu dlhochvostú, žlnu sivú, ďatľa bielochrbtého, pôtika kapcavého. Mnohé z druhov, ktoré v ich domovine poznajú len z obrázkov, zrazu ožívajú. A kde všade v Európe sa ešte môžu pochváliť rakom riečnym?

Rozhliadame sa v širšom povodí Slatiny. Podpoľanie si zachovalo mozaiku so starými terasami. Zadržiavajú vodu a – život. Hmyz, na ktorý striehnu jašterice. Desať rakov kedysi predstavovalo malý obed pre jedného človeka. Koľko ich asi v slovenských riekach žilo?

Vyššie po prúde Slatiny a zas nenápadne pri ceste nachádzame ďalšiu divočinu. Rieka sa vlní v bokoch, rozlieva sa do sýtych mokradí pod horským lesom. Kráčame po nasiaknutých chumáčoch zeme, z ktorých trčia ostrice. Tečie tu dokonale čistá voda. Keby sme riekam a ich obyvateľom dopriali slobodu, chránili ich pred znečistením, isto by taká istá voda tiekla aj dole v nížinách. Nielenže by sa ľudia nebáli v riekach kúpať. Nebáli by sa priamo z nich piť.

Erik Baláž, Lea Kurpasová, Tichá dolina, príroda, les Čítajte viac Les nekonečný ako vesmír

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Detva #Slatina #rak riečny #korýtko riečne
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy