Povojnová Orava nedotknutá industrializáciou a kolektivizáciou zostáva v pamäti len najstaršej generácie, tá súčasná je iná. Vracia sa k svojim koreňom, no nezadržateľne zápasiac o svoju novú podobu sa mení.
Keď zmeny po novembri 1989 vyniesli na dva roky do funkcie námestníka ministra poľnohospodárstva súkromného roľníka z Oravy Jozefa Habovštiaka, chovateľa oviec a včelára, bol presvedčený, že tisíce Oravcov po bolestných skúsenostiach z kolektivizácie vystúpia z družstiev a založia si rodinné farmy. Nestalo sa tak. Spomedzi všetkých družstiev zaniklo len jedno v Oravskej Polhore. To je aj na slovenské pomery vzácnosť.
Tridsaťtri rokov po revolúcii sa však oravské družstvá ešte nikdy tak neobávali o svoju budúcnosť ako dnes. Dôvodom je snaha vehementne podporiť malých, mladých a začínajúcich súkromných hospodárov prostredníctvom novej Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Družstvá sú presvedčené, že na ich úkor vládna politika nerešpektuje reálny stav vecí ani nálady a predstavy ľudí o živote na vidieku.
Spojiť svoj život s rodinnou farmou znamená prijať iný nekonformný životný štýl – nie na rok, ale naozaj na celý život.
Nerozumieme sami sebe
Nič nie je na Slovensku protirečivejšie ako jeho vlastné dejiny. Tápeme aj v období, ktoré sme celkom nedávno prežili. Roľníci zväčša proti svojej vôli vstúpili do družstiev. Nečudo, Slovensko sa ocitlo v zóne sovietskeho vplyvu a jedným z dôsledkov bola kolektivizácia, ktorá úplne zmenila slovenské dediny. Od Tatier až k Dunaju na ich okrajoch vyrástli hospodárske areály družstiev s farmami dobytka, ošípaných a oviec. Aj maloroľnícka Orava s pásikmi terasovitých roličiek a lúk, s mozaikou medzí, ktoré poznáme už len z obrazov, dobových dokumentárnych filmov a fotografií, podľahla poľnohospodárskej veľkovýrobe.
Charakter bývania na dedinách a priority roľníckych rodín sa postupne menili. Doplnková záhumienková samozásobiteľská produkcia, ktorá za socializmu plnila vidiecke komory aj mestské panelákové špajzy, ani zďaleka neprerástla v deväťdesiatych rokoch do energického farmárskeho podnikania. Očakávania konzervatívnych politických kruhov o raste rodinných hospodárstiev sa nenaplnili.
Ani družstvá, ani rodiace sa rodinné hospodárstva, z ktorých mnohé boli nie hlavným, ale doplnkovým zdrojom príjmov, nemali za uplynulé tri desaťročia na ružiach ustlané. Boli na vine vlády a ich nesúrodé, chaotické hospodárske politiky (najmä agrárne), alebo predstavy mladých ľudí, ako si inak, teda jednoduchšie, ľahšie, s nižším rizikom, ako je podnikanie na roli dedičnej, zabezpečiť lepší život?
Novou hodnotou generácie narodenej pár rokov pred novembrom 1989 a po ňom sa stal voľný čas, šport, rekreácia a vôbec fenomén užívania si života. Spojiť svoj život s rodinnou farmou znamená prijať iný nekonformný životný štýl – nie na rok, ale naozaj na celý život. Možno to je jedna z príčin, o ktorej sa príliš nehovorí, prečo slovenské poľnohospodárstvo stále stojí na krížnych cestách.
Foto: Vladimír Križo, Suchá Hora
Sme to my aj nie sme
Stav, do ktorého sa dostalo poľnohospodárstvo na Orave, dnes neuspokojuje ani stúpencov družstiev, ani rodinných fariem. V roku 1989 obhospodarovali družstvá na Orave takmer všetku poľnohospodársku pôdu – dovedna 73 485 hektárov. Zamestnávali 12 500 ľudí, z čoho 2 500 pracovalo v pridružených výrobách. Tie sa zaoberali rôznymi druhmi priemyselných či stavbárskych aktivít a keď boli dobre manažované, prinášali do pokladníc družstiev nemalé zdroje.
V tieni družstiev stáli na Orave JHR, teda jednotlivo hospodáriaci roľníci. Boli na okraji záujmu, považovaní za nespoľahlivých. Režim im po čase dal pokoj, možno aj preto, že žili na periférii vidieka a väčšinovej spoločnosti. Zato družstvá sa časom vzmohli aj zásluhou podpory štátu (dotácie boli porovnateľné s tými, ktoré dostávali západoeurópske rodinné farmy). Tisícorakým spôsobom vstúpili do ľudských osudov a v osemdesiatych rokoch sa stali organickou súčasťou slovenských dedín. Tak hlboko prenikli do povedomia i podvedomia, že dodnes si ľudia, čo zažili éru ich jednoznačnej dominancie, stotožňujú pojmy družstvo s poľnohospodárskym podnikom a družstevníka s poľnohospodárom.
Čítajte viac Uspejeme tam, kde staré civilizácie zlyhali? Vrátime pôde život?
Lenže život, ako si pred vyše dvetisíc rokmi všimol v Efeze starý Grék Herakleitos, plynie a mení sa. Panta rhei. Platón neskôr podal ľudstvu skvelú interpretáciu slávneho výroku: "Zostupujeme i nezostupujeme do tých istých riek, sme to my i nie sme to my, lebo sa nedá dva razy vstúpiť do tej istej rieky.“ Dodnes oná pravda, ktorú si uvedomili v antickom Grécku, platí a vzťahuje sa aj na to, čo prežil slovenský vidiek.
Dva roky po novembri 1989 bol prijatý reštitučný zákon (1991), ktorý vrátil ľuďom pôdu. O rok nato stihlo ešte federálne zhromaždenie ČSFR schváliť transformačný zákon, na základe ktorého sa bývalé JRD začali meniť na družstvá podielnikov. Kto chcel, či skôr mal guráž, chuť, odvahu, mohol začať hospodáriť na svojom. Vláda Jána Čarnogurského poskytla pionierom súkromného podnikania 70-percentné dotácie na nákup traktorov. Napriek tomu to nebolo jednoduché. Družstvá už mnohým vyhovovali, stali sa súčasťou ich prirodzenosti, naopak iní nechceli byť zväzovaní družstvom a systémom jeho písaných aj nepísaných hodnôt, chceli zobrať osud do vlastných rúk.
Medzi oboma líniami rozvoja poľnohospodárstva, ktoré tiež menia svoju tvár i tvar, prebieha tri desaťročia zápas. Je ovplyvňovaný meniacimi sa prioritami vládnych agrárnych politík. To, čo vidíme, a nielen na Orave, je súčasná podoba poľnohospodárstva. Je odrazom našich predstáv, ekonomických možností, vyzretosti nás samých, kvalít 14 ministrov s odlišnou mierou politických aj nevyhnutných manažérskych (odborných a ľudských) skúseností a vôbec porozumenia pre rozdielne potreby poľnohospodárskych regiónov krajiny, mentalitu ľudí, ktorí ich obývajú.
V roku 2004 Slovensko vstúpilo do Európskej únie a prijalo Spoločnú poľnohospodársku politiku. Mala viesť k postupnému odstráneniu rozdielov medzi bohatšou západnou časťou EÚ, ktorá rozvíjala poľnohospodárstvo založené na rodinných farmách, a chudobnejšou východnou časťou s rôznou veľkovýrobnou skúsenosťou.
Do čoho vyústili zmeny na Orave?
Stratégia zoči-voči faktom
Na začiatku roku 2022 oravské podielnické družstvá (31) zúžili svoj operačný podnikateľský záber na 28 969 hektárov pôdy. Ich pôdnu základňu tvorí napospol prenajatá pôda zakladateľov družstiev. O čosi viac pôdy, vyše 30-tisíc hektárov, majú pod kontrolou drobní vlastníci a užívatelia pôdy. Využili reštitučný a transformačný zákon, aby sa pokúsili postaviť na vlastné nohy. Nájdu sa medzi nimi profesionálni farmári, ale väčšina z nich skončila ako drobní hospodári. Úrady ich označujú za fyzické osoby nepodnikateľov, vedú ich ako tzv. fonkárov.
Sme hlavní producenti horského mlieka, za posledných päť rokov ho ročne predáme do mliekarní takmer 35 miliónov litrov.Tomáš Lúchava, predseda Oravskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory
Veľkú časť kedysi obrábanej pôdy tvoria tzv. biele plochy. Evidované sú ako poľnohospodárska pôda (lúka, pasienok či kúsok poľa), no v skutočnosti na nich rastie les. Hora – niekde mladá, inde už aj 50– či 60-ročná – rastie na tisíckach hektárov a robí zlú krv medzi rezortmi pôdohospodárstva a životného prostredia aj medzi vlastníkmi pôdy a jej užívateľmi. V časoch socializmu sa les rýchlo uchycoval na všetkých strminách, kam sa nevedeli družstvá dostať s technikou. Posledných tridsať rokov opúšťaných plôch obsadzovaných lesom pribúda bez rozdielu, kto na pôde hospodári.
To všetko rámcuje pomery, v akých sa na Orave hospodári na pôde. Mimoriadne ich ovplyvňuje agrárna politika – nedávna i aktuálna v podobe Strategického plánu Spoločnej poľnohospodárskej politiky na roky 2021 až 2027. Hrá sa v nej o milióny eur. Tí, čo ich dostanú, sa budú rozvíjať, kto získa menej, môže odumierať. A práve toho sa obávajú oravské družstvá.
Foto: Vladimír Križo, Suchá Hora
Nehľadiac na výrazne zníženú obhospodarovanú plochu, produkujú oravské družstvá viac potravín ako sektor, do ktorého sa vkladá toľko nádejí najmä v súvislosti s prirodzenou generačnou obmenou ľudí pracujúcich v poľnohospodárstve. Odvetvie starne, oravské poľnohospodárstvo nie je výnimkou. Preto je také dôležité omladiť ho a zabezpečiť kontinuitu na najbližšie desaťročia. V Strategickom pláne, ktorý vláda na poslednú chvíľu minulý týždeň odoslala do Bruselu, je čitateľné, že zmladenie agrosektora by malo vyústiť aj do zmeny štruktúry podnikov. Posilniť by sa mala rola malých, mladých a začínajúcich rodinných farmárov. Družstvá za tým šípia viac než snahu oslabiť ich podnikateľskú pozíciu. Berú to ako útok na svoju ekonomickú podstatu.
Čo ju charakterizuje? "Sme hlavní producenti horského mlieka, za posledných päť rokov ho ročne predáme do mliekarní takmer 35 miliónov litrov. Chováme dovedna 19-tisíc kusov dobytka, z čoho je 6-tisíc kráv. Naproti tomu malí poľnohospodári chovajú vyše 5 300 kusov dobytka, ale ich produkciu, hoci poberajú dotácie, zreteľne nevidno,“ hovorí predseda Oravskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Tomáš Lúchava, inak predseda PD v Bobrove.
Čítajte viac Do hory, do lesa, valasi. A my kam?
Po roku 1991 si stovky Oravcov povyťahovali pôdu z družstiev. Mnohí z nich začali chovať dobytok či ovce. Niektorí profesionálne, ale zväčša rozvíjali za socializmu zrodenú kovoroľnícku prax. Tam, kde sú kravy a ovce, je mlieko a šikovné gazdinky vedia z neho vyrobiť nielen maslo, ale najmä žiadané nite, korbáčiky, oštiepky.
Rozsah tejto produkcie v oživenom súkromnom sektore nikto doteraz poctivo nezmeral. Možno len odhadovať, koľko z neho zostáva v rodinách na samozásobenie a koľko rozmanitým spôsobom presakuje mimo akéhokoľvek daňového režimu na čierny trh. Domáce mliečne výrobky často rozpredávajú týždňovkári pracujúci v mestách – na Slovensku, Morave, v Čechách. Je to verejné tajomstvo. Vedia o ňom kompetentní, susedia, ale akosi sa nepatrí o tom hovoriť. Taká našská črta.
Foto: archív Tomáša Lúchavu
Podpory verzus nájomné za pôdu
Teraz podľa Strategického plánu majú malí, mladí a začínajúci farmári dostať výrazne pridané podpory na rozvoj ich hospodárstiev. Pomôže im okrem iného tzv. redistributívna platba, keď na úkor veľkých poľnohospodárskych podnikov porastú dotácie malým a začínajúcim farmám. V prípade začínajúcich farmárov môže priama podpora na hektár dosiahnuť až 250 eur a mladí hospodári nie starší ako 40 rokov môžu rátať až s 350 eurami.
To, čo mladí vítajú ako konečne výdatné štartovné umožňujúce uchytiť sa na rodnom grunte, družstvám robí vrásky na čele. Táto podpora je totiž "odviazaná od produkcie“. Oná formulka preložená do ľudskej reči znamená, že farmár teoreticky ani prakticky nemusí za tieto peniaze nič dopestovať či dochovať, stačí mu udržiavať pole, lúku či pasienok v nezaburinenom stave a dotácie nabehnú na účet.
To sa vôbec nepáči družstvám. Nazdávajú sa, že takto zadefinovaná podpora umožní vznikajúcej farmárskej triede špekulatívne zvyšovať ceny nájomného za pôdu, čo povedie vlastníkov pôdy k rušeniu nájomných zmlúv s družstvami. Na konci bude destabilizácia živočíšnej výroby, produkcie mlieka predovšetkým, úplne zabrzdenie obnovy už aj tak opotrebovaných maštalí a technológií. A ohrozenie 800 pracovných miest na Orave, lebo mlieko je kľúčovým trhovým produktom, ktorý živí družstvá a ľudí, čo v nich pracujú.
Foto: Vladimír Križo, Suchá Hora
"Nevieme vôbec odhadnúť, kam sa bude uberať vývoj. Okrem mliečnej farmy máme vlastnú mliekareň. Keby sme chceli posilniť ekologický program a investície do ďalšieho rozvoja, potrebujeme mať istotu, že vlastníci pôdy nám nebudú vypovedúvať nájomné zmluvy. Túto garanciu však nemáme,“ zhŕňa to, čo nedáva spávať manažérom družstiev, predseda PD Pod skalkou v Krásnej Hôrke Peter Ondreják. Celkom otvorene hovorí, že pri nájmoch nie je všetko s kostolným riadom. Pôdu, ktorú si majitelia vyberú, píšu na deti či vnukov. Tí neraz pracujú v cudzine alebo sú študenti a odrazu sa z nich "stávajú farmári“.
Teraz je očividná snaha liberalizovať nájomné vzťahy. Bez dlhoročných nájmov sa však nedajú plánovať investície a podnikanie na pôde.Vít Čelko, zástupca PD Čimhová
Ondreják potom porovná slovenské pomery s Francúzskom, ktoré mal možnosť osobne bližšie spoznať. Upozorní, že problém s malými farmármi trápi celú Európu, západnú aj východnú. Vo Francúzsku krachujú predovšetkým malé 20– až 50-hektárové farmy, najživotaschopnejšie sú podniky s väčšími rozlohami.
"Noví či začínajúci farmári nevstupujú do rozbehnutého vlaku, ako sa im zachce, ale ich podnikateľský zámer vrátane dodávateľských a odberateľských zmlúv posudzuje regionálna stavovská komora,“ vysvetľuje Peter Ondreják. Samospráva posudzuje, ako nový subjekt zapadne do podnikateľského prostredia, dôležité je udržať farmármi roky prácne budovanú ekonomickú a sociálnu stabilitu regiónu. Preto sú takí prísni na každého, kto sa mieni začleniť do nimi budovaného prostredia.
Ondreják je presvedčený, že ak má byť podpora mladých farmárov pre Slovensko a Oravu prínosom, potom nech im dajú podmienku, že napríklad do päť rokov, ak sa budú orientovať na chov mliečneho dobytka, vyrobia toľko a toľko litrov mlieka, alebo podľa ich zamerania dopestujú isté množstvo zeleniny či ovocia. Rovnica má jednoducho dve strany – dostal si verejné zdroje, niečo si za ne povinný spoločnosti vrátiť.
Čítajte viac Čo dekáda, to iný ideál. Rača zostala symbolom poctivého červeného vína
Kto chce horské mlieko? Slovensko
S Ondrejákovým názorom súhlasia aj ostatní členovia oravskej komory. Skrátka a dobre: podpory, čo mladí dostanú, by mali byť spojené s produkciou, ktorá Slovensku chýba. Celkom jednoznačne mu chýba aj mlieko, ktorého ročne teraz napospol veľkovýrobný sektor vyrobí len okolo 800 miliónov litrov. Daniel Hajdučík, predseda PD Zubrohlava, pripomenie, že len samotná Orava by bola schopná zvýšiť výrobu mlieka päťnásobne, teda na 200 miliónov litrov.
Je to vôbec reálne? Je. Veď Hajdučíkom vedené 400-hektárové družstvo v Zubrohlave predá do mliekarne ročne 1,8 milióna litrov mlieka. V prepočte na hektár (ide o plochu zhruba jedného futbalového ihriska), je to cisterna s objemom 4 500 litrov mlieka alebo 2,5 litra mlieka denne na jedného obyvateľa Zubrohlavy. V chotári obce je ďalších 270 hektárov pôdy. "Keby boli všetci ostatní takí intenzívni producenti, ako sme my, mali by vyrobiť aspoň jeden milión litrov mlieka,“ porovnáva Hajdučík.
Potom s nadhľadom človeka, ktorý v poľnohospodárstve pracuje bezmála polstoročie, uzavrie svoj názor na vec: "Nekritizujem nikoho z malých chovateľov. Keď chcú dýchať, musia okolo zvierat poctivo robiť, aby uživili svoje rodiny, ale na Orave je dosť aj takých, čo nič nevyrábajú a chystajú sa vo veľkom poberať zvýšené dotácie. A to robí zlú krv medzi malými a veľkými. Späť! Nie medzi malými a veľkými, ale medzi tými, čo poctivo hospodária, bez ohľadu na to, či sú v družstve, alebo gazdujú na pôde svojich starých rodičov.“
Hajdučíkove slová možno pochopiť aj ako všestrannú mobilizáciu každej zdravej roľníckej ruky s cieľom zvýšiť výrobu toho najlepšieho, čo vie Orava ponúknuť – horské mlieko a výrobky z neho, k tomu ovčie mlieko, hovädzie a jahňacie mäso. Z pohľadu Slovenska prirodzená vec má však niekoľko háčikov.
Európa ako celok má mlieka viac než dosť, v prebytku sa kúpe susedné Poľsko, ktorého maslo a syry hravo vyvažujú slovenský deficit, v nie menšej miere ako české či nemecké alebo iné zahraničné mliečne výrobky. Ak však Brusel hovorí o znižovaní uhlíkovej stopy, ktorú spôsobuje aj prevoz potravín tisíckami kamiónov z jedného konca Európy na druhý, potom je na programe dňa úloha dostať do rovnováhy produkciu, a to nielen mlieka, ale aj mäsa, ovocia či zeleniny vo všetkých európskych regiónoch. Aj tzv. odviazaná produkcia má totiž dnes toľko skloňované ekologické hranice. Za nimi sa však nástojčivo vynára otázka, kto a v čích záujmoch ekolimity poľnohospodárskej výroby určuje. Za ekológiou, o ktorej vedia tak náruživo diskutovať poslanci Európskeho parlamentu, sú totiž ekonomické záujmy.
Kapitál Oravy
Lenže poďme späť na Oravu, tú trápia dôsledky aplikácie Spoločnej poľnohospodárskej politiky na slovenské podmienky. "Ten, kto robí, nemá čo špekulovať,“ zdôrazní Peter Ondreják. A predseda komory Tomáš Lúchava k tomu dodá, aby vláda a rezort pôdohospodárstva robili agrárnu politiku s ohľadom na rozvoj aj podnikov, ktoré doteraz ako oravské družstvá poctivo vyrábali potraviny. Sú to stále družstvá Oravcov, nevstúpili do nich investičné skupiny – ani slovenské, ani zahraničné.
"Rozumieme poľnohospodárstvu, nechajte nás robiť to, čo vieme a čo dáva Slovensku na medzinárodnom trhu konkurenčnú výhodu,“ hovorí Vít Čelko, zástupca PD Čimhová. Medzi predsedami družstiev na Orave tvorí spolu Jánom Slovíkom, predsedom RD Babia Hora v Rabčiciach, mladú nastupujúcu generáciu manažérov – tridsiatnikov. Ak sa hovorí o nevyhnutnosti omladiť poľnohospodárstvo, treba transfúziu čerstvej krvi viesť naprieč všetkými typmi podnikania na pôde.
Čelko sa vracia k podstate problému, a tým je pôda. "Potrebujeme mať rovnako ako vlastníci pôdy istotu v nájomných vzťahoch. Teraz je očividná snaha liberalizovať nájomné vzťahy. Bez dlhoročných nájmov sa však nedajú plánovať investície a podnikanie na pôde. To sa netýka iba nás, ale aj malých hospodárov, z ktorých sa raz stanú väčší a z nich ešte väčší. Aj oni si budú musieť onedlho pôdu prenajímať, aj oni budú musieť raz zamestnávať ľudí a platiť odvody, príplatky za soboty a nedele ako my. Alebo budú stále podnikať v inom režime? Neťahajme si medové motúzy popod nos, keď vieme, kam vývoj speje,“ načrtol situáciu Vít Čelko.
Čítajte viac Boj so suchom je o hľadaní dôvery. Ku krajine
Čelko je 36-ročný muž. Už päť rokov stojí na čele družstva, ktoré sa zameriava na chov plemenných býčkov pinzgauského plemena. Je po nich dopyt po celom Slovensku. Iné oravské družstvo PD Tvrdošín, ktoré viedol až do januárového skonu tvrdohlavý, no ľudí vynikajúco motivujúci Anton Palider, má na Slovensku najlepší šľachtiteľský chov slovenského strakatého dobytka. Za vlaňajšok dosiahol ich chov v kontrole úžitkovosti pôdoj na dojnicu vyše 10-tisíc litrov. To je dôvod, prečo si do Tvrdošína chodia nakupovať dobytok aj mladí oravskí farmári vrátane predsedu Združenia mladých farmárov Milana Jurkyho.
Napokon sa vždy ráta výsledok, a nie forma, v ktorej sa podniká. To je vari hlavné, čo by mali brať do úvahy tí, čo formujú a ohýbajú raz tak, druhý raz onak líniu slovenskej agrárnej politiky. Už je taká dokrivená, že jej ľudia, ktorých sa týka, prestávajú rozumieť.
Ako to vidí minister Vlčan
Po vlne kritiky, ktorá sa v januári zniesla na hlavu ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka za rozdelenie dotácií pre chovy ošípaných, Samuel Vlčan pozval skupinu novinárov, aby si s nimi, a teda aj s verejnosťou vydiskutoval nielen kauzu najdrahších svíň bývalého štátneho tajomníka. Pravda sa spýtala na spektrum otázok, ktoré trápia oravských poľnohospodárov.
V súvislosti so Strategickým plánom a zacielením dotácií na mladých ľudí odhodlaných podnikať v poľnohospodárstve Vlčan povedal, že „určite nechceme nastaviť pravidlá tak, aby sa stali živnou pôdou pre špekulantov. Pripravíme register poberateľov priamych podpôr, ktorý by mal vyčistiť prostredie od podvodníkov“. Minister tiež spomenul, že urobí poriadok aj s „fonkármi“, teda s fyzickými osobami nepodnikateľmi, ktoré nehrajú fair-play. "Ak sa medzi nimi nájdu takí, čo nazbierali 500 hektárov pôdy, potom chcem vidieť, čo na tej ploche vyprodukovali.“ Vie teda, čo sa mu v rezorte deje.
A na margo podnikania načierno povedal, že sa „budú usilovať povyťahovať mladých farmárov zo sivej zóny ekonomiky, kde v nejakej miere fungujú. Teda ide o to, „aby jednoducho začali priznávať príjmy a platili dane nielen preto, že cez ne potrebujeme dostať do štátneho rozpočtu viac peňazí, ale aj preto, aby sme zrovnoprávnili podnikateľské prostredie a tým vykompenzovali nevýhodu väčších a stredných (podnikov)".
Ubezpečení, ktoré by mali upokojiť etablované a spoľahlivo fungujúce poľnohospodárske družstvá, odznelo viac než dosť. Otázkou však bude konečné znenie Strategického plánu, ktorý je teraz pod drobnohľadom Európskej komisie. Práve on nastaví pravidlá, podľa ktorých sa pôjde v tomto desaťročí. Hospodárska prax sa riadi podľa nich, a nie podľa vyhlásení.
Panta rhei. A vody Oravy ďalej plynú. Kto si z nich trúfne vyčítať osud poľnohospodárstva na jej brehoch?