„Je vás veľa. Ste pomalí, neuvidíte nič. Vlky tu na vás čakali, už dvakrát zavýjali a odišli,“ smeje sa Juraj Lukáč, náčelník Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, ktorý nás míňa opačným smerom. Nevieme, ako veľmi si z nás strieľa, no v jednom má pravdu. Pravé stopovanie divokých šeliem je skôr sólo dobrodružstvo.
Keď sneh bezočivo odkrýva to, čo sa každá šelma snaží zakryť. Keď sa stopár snaží príliš nerozochvieť dokonalé zimné ticho. Každý skok treba prehodnotiť, preskúmať, pokúsiť sa rozlúštiť v rytme odtlačkov príbeh.
Posledný deň lovu vlka
„Cítil som, že je ten deň, keď sa mi môže podariť výnimočné pozorovanie a sen sa premení na skutočnosť. Bolo veľa čerstvého snehu, dalo sa ticho chodiť, silný vietor pofukoval správnym smerom. Predstavoval som si ich pri každom kroku, obdivoval každú ich stopu. V strmších úsekoch vlčí rodičia zámerne skracovali krok, aby mláďa stíhalo. Keď som prišiel na ležovisko na vrch strmého hrebienka, čítal som zo stôp, ako vodca svorky pozoroval les pod sebou. Musel pri tom vyzerať ako sfinga, hlava vztýčená, zadné laby skrčené pod telom, predné natiahnuté dopredu.
Po ďalších niekoľko sto metroch sa vynoril veľký kanec, preklusal na päť krokov od mňa. Vedel som, že vlky nebudú ďaleko. Nakoniec sa to podarilo uprostred lesa rozvráteného kalamitou, ktorý si vlky vybrali ako ďalšie útočisko. Podarilo sa mi zachytiť iba hlavu rodiny, ale na sérii fotiek je vidno rozostrené tiene jeho družky a mláďaťa. O niekoľko dní som našiel jeleňa, ktorého ulovili,“ opisuje filmár, ochranár a spoluzakladateľ iniciatívy My sme les Karol Kaliský, ako sa vlani prestopoval k jednému zo svojich životných záberov.
Urobil ho 15. januára 2021 v posledný deň lovu vlka na Slovensku. „Keď som si naplno uvedomil, čo mi práve divoká príroda dopriala, plakal som ako malý chlapec.“ Svorku stopuje aj práve vo chvíli, keď píšeme tento článok. Dnes má svorka už osem členov a všetkým sa darí.
Predvlani v nej boli tri vĺčatá. Dve na zvedavých výletoch zastavila puška.
Pes sa vlní, vlk čiaruje
Na ceste k Udave sa kľukatia stopy ďalšej šelmy. Vzdúvajú sa v oblúčikoch, odbiehajú z cesty ku kríkom, vracajú sa, potom zase bežia k stromu. Zamotajú sa na lúke pod lesom. Vlk, vlk! Kdeže. Pes. Prezradila ho práve hravosť stôp.
„Pes sa teší, že je vonku. Potrebuje všetko preskúmať, objavovať, odbáčať, oňuchať,“ vysvetľuje Lenka Paulíková, projektová manažérka SOS/BirdLife Slovensko, ktorá s WWF Slovensko a neziskovou organizáciou Aevis spolupracuje na medzinárodnom projekte Otvorené hranice pre voľne žijúcu divú zver v Karpatoch. Začíname tušiť, čí je to pes. Čierny Lukáčov, ktorý prechádzal pred nami – Fliačik.
Vlk na rozdiel od psa čiaruje – zanecháva za sebou takmer dokonalú čiaru stôp. „Snaží sa nebadane pohybovať terénom, našľapuje do stôp iných, ide najľahšou cestou, šetrí energiu. Často možno stopovať kilometer dlhú rovnú stopu, potom sa zastaví na hrebeni, odkiaľ je výhľad,“ naznačuje stopár Ján Barilla, ktorý sa podieľal na výskumoch medveďov na Slovensku, Ukrajine aj v Škandinávii. Je držiteľom medzinárodného stopárskeho certifikátu CyberTracker Trailing Level III.
Pes na rozdiel od človeka číta z neviditeľných stôp. Dokáže priviesť k ďalším príbehom, ktoré mali ostať skryté. Poľovnícky pes priviedol poľovníkov k upytliačenému vlkovi. V katastri Mengusoviec v ochrannom pásme Tatranského národného parku. Bolo to 16. januára 2022, rok a jeden deň po Kaliského fotke, po poslednom dni lovu vlka na Slovensku.
Čítajte viac Potrebujeme medvede strieľať, alebo spoznať?
Šelma vegetarián
Zvedavý pes dokáže majiteľa priviesť aj k medveďovi, alebo skôr – medveďa k majiteľovi. „Medvede v zime spia, ale môže sa stať, že človek pri stopovaní naďabí aj na medvedie stopy,“ dodáva stopár.
Veľkosť medvedej laby vôbec nemusí naznačovať veľkosť jedinca. Stáva sa, že velikáni zanechávajú menšie stopy a naopak. Jazvec má podobné stopy ako medveď, ale sú výrazne menšie.
Medveď biely je na 98 percent mäsožravec. Ale medveď žijúci na Slovensku je podľa stopára na 92 percent vegetarián. Veľmi mu však chutí všetko, čo je v rozklade, obľubuje zdochliny, ktoré ucíti aj na veľkú vzdialenosť.
Ale čo robiť, keď sa priblíži?
O niekoľko dolín skôr si vypočujeme príbeh o letákoch k medveďovi, ktoré sa kedysi roznášali. Pokyny zneli – zahodiť oblečenie, v ktorom človek jedol, zahodiť batoh a vyštverať sa na strom aspoň do 40-metrovej výšky. Posledný údaj bol tlačovou chybou.
Pán, ktorý pred niekoľkými rokmi chcel v Poloninách stopovať a fotiť jelene a vyplašil ho pritom medveď (prišiel si po zdochlinu), pokyny dodržal. Do rána visel vyzlečený a vystrašený vysoko na strome.
Pred medveďom nasprejujte Z ako Zuzana
Keď to prerozprávame Barillovi, len krúti hlavou, o ničom podobnom nepočul. Radí ozvať sa k medveďovi pokojným hlasom, dať mu vedieť, že tu sme. „Medveď je za normálnych okolností plachý a utečie. Ak sa to nestane, treba ostať pokojný. Netreba robiť hluk, netreba strieľať, stále sa pokojne prihovárame, cúvame a vyhýbame sa mu veľkým oblúkom.“
Ale čo ak sa medveď stále približuje? Začína cvakať zubami? Či sa dokonca rozbehne proti nám? „Najprv ide o falošný útok, medveď vyrazí, no zastaví sa tesne pred človekom. Vtedy ľudia často vytiahnu zbraň, ak ju majú poruke. Medveďa však nezastrelia, iba zrania, a práve vtedy sa to často končí útokom,“ hovorí Barilla a pripomína švédsky výskum, podľa ktorého pri stretnutí s medveďom najhoršie obišli tí, ktorí mali pri sebe zbraň. Na druhom mieste boli lesní robotníci. Tretím faktorom bol – pes.
Odporúča nosiť so sebou medvedí sprej a nasprejovať Z ako Zuzana. „Vytvorí to stenu z mračna, sprej obsahuje čili. Medveď má päťkrát citlivejší čuch a toto ho odradí. Ak sa aj napriek všetkému medveďovi nedá vyhnúť, treba si chrániť šiju a ľahnúť na zem,“ radí stopár.
Čítajte viac Ak stratíme hlucháňa, stratíme lesy. Ak medveďa bieleho, prehráme všetko?
Aj napriek tomu presviedča, že v 99,9 percenta prípadov by sa mal človek tešiť, že vidí medveďa. Pretože k stretnutiam s najväčšou šelmou dochádza oveľa častejšie, než si ľudia myslia. Vôbec o tom nevedia. „Potvrdzuje to ďalší švédsky výskum. Výskumníci sa pokúšali priblížiť k medveďom s obojkom, no len vo dvoch z desiatich prípadov medveďa aj uvideli, keď sa priblížili na viac ako 80 metrov.“ Zrazu sa nervózne pomrví. „Ale pokazeného medveďa by som sa bál.“
Zdatní zlodeji aj plavci
Zahodiť batoh pred medveďom – takéto odporúčanie bolo kedysi platné aj v USA. Podľa Barillu sa tu v uplynulých desaťročiach podarilo výrazne znížiť počet ľudí, ktorých zabil medveď. „Kedysi to bolo 10 ročne, priemer v posledných rokoch je asi jeden takýto prípad ročne.“ Ako je to možné? „Prestali kŕmiť medvede.“
Investovali do dôslednej prevencie (čo nám potvrdzuje aj Michal Haring zo Zásahového tímu pre medveďa hnedého, ktorý kvôli tomu USA viackrát navštívil), zabezpečenia odpadu a odpadových košov, do vzdelávania návštevníkov národných parkov. Tí napríklad pred bivakovaním dostanú špeciálnu nádobu, do ktorej musia uzavrieť jedlo.
Nuž a Barilla opisuje príbeh, ako jeden turista dodržal staré odporúčanie a pred medveďom naozaj zahodil batoh a utiekol. „Medveď sa z batohu nažral. Je to veľmi bystrý tvor. Ešte v ten deň pobral batohy ďalším turistom! Rangeri sa potom ponáhľali s puškami, aby pokazeného medveďa zastrelili.“
Keď stopár rozpráva o šelmách, cítiť rešpekt. Hovorí, že každý medveď má vlastnú osobnosť, vlastnú cestu. Jeden miluje bahno, druhý zbožňuje výhľady na krajinu, rovnako ako ľudia. Pri šťastí sa to dá pozorovať, dá sa to však aj vyčítať zo stôp. Niektoré medvede možno stopovať, ako okľukou obchádzajú vodné plochy, iné sa vyberú cez Starinu. V Chorvátsku nám ochranári rozprávali o medveďoch, ktoré sa cez more vybrali navštíviť ostrovy. Sú dobrí plavci. Barilla rozpráva o medvedici, ktorá sa vo Švédsku pred samcami s mláďatami ukryla na ostrove. Keď medvieďatá vyrástli, celkom prirodzene vyhľadávali vodné prostredie.
Mosty a bariéry
Poloniny, to sú aj prepadávajúce sa doliny, do ktorých sa rútia ohromné kmene. Križujú potoky a vytvárajú mätež zvláštnych žilnatých spojení v pralesnej krajine. Oplatí sa ich preskúmať. Po mostoch sa rady pohybujú mačkovité šelmy – rys alebo mačka divá. Nenaháňajú korisť ako vlk, striehnu na moment prekvapenia.
Pri stopovaní pomôže jednoduchá vec. Kreslenie. Až keď sa človek pokúsi prekresliť objav do zošita, zrazu rozlišuje nuansy. Zbadá, že rys má na vrchnej strane spodného vankúšika prehĺbeninu, a nie oblúk ako pes, vlk či líška.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Zimný monitoring veľkých šeliem však nie je len o príbehoch. Odborníci predovšetkým zisťujú, či zvieratá naozaj dokážu prechádzať krajinou, ktorú z pohľadu zvierat cesty nespájajú, ale, naopak, rozdeľujú na izolované ostrovy.
Terénnemu prieskumu predchádzala analýza satelitných snímok Slovenska, Maďarska, Rumunska, Ukrajiny, vytypovali sa problematické oblasti. Teraz sa zisťuje, či niekde zver nezostala uzavretá alebo či nedochádza k častým zrážkam s premávkou. Výsledky prieskumu môžu poslúžiť aj ako podklady pre ďalšiu výstavbu.
Hlavu znova skloníme k bielosivej zemi, tak veľmi chceme prečítať ďalší príbeh. Ale nečakaná stopa príde zhora.
Najmocnejší hlas zimy
Ozve sa sýkorka hôrna. Čo je?! Čo sa deje?! Mrví sa skupina. Kde sa zdržujú ostatní? Ále, to zoológovia botanizujú, hlesne ktosi.
Medzi ornitológmi sa totiž rozprúdi prekrásna zvukomalebná debata o tom, čo tu pri potoku rastie a žije. A či ten spev nepripomínal skôr drsnejšie déé déé déé déé déé alebo ci-ci déé déé déé. Hm, žeby to bola nakoniec veľmi podobná sýkorka čiernohlavá? Nie, nie, určite sýkorka hôrna.
Obe sýkorky tu bývajú. Ale pri čiernohlavej ornitológovia poznamenajú, že v Spojenom kráľovstve ju vyhlásili za najohrozenejšieho spevavca. Miluje vrbiny pri potokoch a tie v anglickej krajine takmer všetky „vymydlili“.
Lenže na Slovensku tento vtáčik ešte stále žije.
Až po chvíli si uvedomíme, že tieto zdanlivo nebadané zvukové stopy nás obklopujú celý čas. Pridá sa drozd čvíkotavý. Možno on roztrúsil statné čerešne, ktoré sa ako obrovské stopy mihajú v zasneženom lese pod Udavou. Ktosi vysloví domnienku, že ich mohli zasadiť horári. Robilo sa to na celom Slovensku po 2. svetovej vojne. Dôkaz možno nájsť na daktorých horských hrebeňoch – egreše! V snehu sa strácajú laby líščej šelmy. Čo ak ona sadila kôstky?
Jeden z najsilnejších hlasov má jeden z najdrobnejších spevavcov Slovenska. Oriešok hnedý, ozýva sa aj v zime. A veľmi pekne spieva najmä vtedy, keď je nahnevaný! Bodaj by nebol, keď má rýchly metabolizmus ako kolibrík a musí prežiť mrazy s malými zásobami.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Kde je vlk, tam je život
Prírodovedec a lektor z Aevisu Slavomír Senk nás pozýva k orieškovi do obývačky. V zabudnutej budove pod lesom v odštiepenom murive je starostlivo a pritom nenápadne naukladaný mach. „Našiel som ho predvlani, ale neskôr sa tu odohrala dráma. Asi ich niečo vyžralo a zabilo to samicu,“ čítal Slavo zo stôp ďalšej, tentoraz malej šelmy, možno kuny.
Jedna 60-ročná pani sa na exkurzii rozplakala. Uvidela prvýkrát v živote vlčiu stopu.Zuzana Burdová, Aevis
Sneh križujú vlčie odtlačky, rezko a rovno vybiehajú hore svahom. Barilla sa zvláštne usmieva. „Keď som prvýkrát šiel sprevádzať za vlkom cudzincov na Liptove, mal som veľký strach. Ešte nikdy som totiž predtým nevidel vlka v divočine naživo, iba jeho stopy. A teraz – ako to dopadne? Vykročili sme z parkoviska, prešli niekoľko metrov a rovno pred nami sa ukázal – vlk!“
Staré ruské príslovie hovorí – kde je vlk, tam je les. Divá šelma sa aktívne podieľa na podobe lesa. Lenže čoraz viac ľudí si začína uvedomovať, ako veľmi vplýva aj na tvár regiónu. Šelmy, autentická príroda, sú unikátnymi hodnotami v Európe. Na utorkovom stretnutí k destinačnej stratégii pre okres Snina, ktorá má určiť budúce smerovanie najodľahlejšieho kúta Slovenska, zrazu zašumí medzi ľuďmi, ktorí prišli z rôznych obcí regiónu – práve v tomto majú Poloniny potenciál, v sprevádzaní po divočine, v pozorovaní zvierat!
Záujem vystrelil, čo potvrdzuje aj Zuzana Burdová z Aevisu. Čoraz viac ľudí chce zažiť zimné stopovanie. „Niektorým stačí iba ten fascinujúci pocit, že prechádzajú po ceste, ktorou predtým išla svorka.“ Jedna 60-ročná pani sa na exkurzii rozplakala. Čo sa stalo? „Uvidela prvýkrát v živote vlčiu stopu. V Udave.“
Čítajte viac Nádhera vyvážená zlatom. Posledná pevnosť bez cesty