Kávoví farmári: Klímu pokazili najmenej, bojujú s ňou najviac

Upúšťajú od hnojív, postrekov, no najmä neorú, rýpu sa čo najmenej a čo najplytšie v zemi, aby nezabili život v pôde. Všemožne ho chránia, aby im pomohol s vodou. Lenže čas sa kráti. Arabike, farmárom, všetkým. Aj návšteve v horstve Nandi, regióne niekdajších zlodejov dobytka. Na Slovensku by v takejto výške bol ešte sneh, tu bujnejú palmy. A šofér Francis Murei nás súri. Treba odísť, kým sa zotmie. Prečo? Kávovú farmu prekročí čierny tieň.

Do hôr Nandi prechádzame impozantným šírym krajom vyhasnutých sopiek. Kľučkujeme na diaľnici smerujúcej až do Ugandy v mäteži nákladiakov, dobytka, predavačov banánov, čaju, motorkárov prevážajúcich fotelky, kozy. Hakuna matata, svahilsky – žiaden problém. Kamže, priateľu? Zastavuje Francisa prekvapený policajt. Do Nandi. Nandi? Tak veľa šťastia.

Míňame zebry, gazely. Pri ceste čakajú paviány. „Zastavia sa pri nich ľudia, podelia sa o jedlo,“ vysvetľuje Francis.

V horách Nandi žijú ľudia Nandi. Francis hovorí, že kedysi zvykli kradnúť v nížinách dobytok. Pôvodný vlastník si vlastnú kravu už nespoznal, pretože ľudia Nandi ju zamaskovali zemou, popolom.

Sčerneté polia plné popola sa ťahajú úpätím. Odchádzajú z nich traktory obťažkané cukrovou trstinou. „Takto sa zbiera najrýchlejšie. Zapálite pole a zvyšok pozbierate,“ dodá Francis. Pridáva plyn. Kolesá prešmykujú. Asfaltka sa už dávno skončila.

Stúpame čoraz strmšie po nemožných prašných cestách vymletých až na skalnú dreň. Krajina sa v nadmorskej výške blížiacej sa k 2 000 metrom krásne zazelená. Nie je to však les. Nie sú to ani polia. Ale pozoruhodná ukážka agrolesníctva. Praxe, ktorú slovenská krajina takmer nepozná, hoci aj v nej sa zachovali staré stopy. Ide o jednu z elegantných odpovedí na potravinovú, klimatickú aj ekonomickú krízu. A nie je to nič viac a nič menej ako pragmatické hospodárenie.

V dedine kávových farmárov Kibukwo vo veľkom vysádzajú stromy. A popritom rešpektujú pôvodný les. Nerúbu ho, nechajú ho, nech sa sám rozvíja. Spestrujú krajinu, až cudzinec ťažko rozoznáva hranice, čo je prírodné a čo kultúrne. A práve od toho závisí ich živobytie.

Koniec arabiky?

V Kibukwo nás ponúknu kenským čajom – čajom s mliekom. Kto čakal kávu na kávovom družstve, musí byť nutne sklamaný. Ale taká je realita. Rovnako ako pestovatelia kakaovníka v drvivej väčšine nepoznajú chuť čokolády. Čokoláda aj káva predstavujú pre pestovateľov pridrahú fajnovosť. A možno ju ani nestihnú spoznať.

Ocitli sme sa v ideálnej nadmorskej výške 1 777 metrov. Ale už dávno nie v ideálnej teplote. „Arabika na svoj rast potrebuje teplotné rozmedzie 14 až 25 stupňov,“ načrtne Getahun Gebrekidan, produktový manažér pre kávu a čaj pre strednú a východnú Afriku z organizácie Fairtrade Africa. Bez zaváhania odpovie na pochybovačnú otázku, či naozaj svet stratí arabiku. „Áno, môže sa to stať.“

Čítajte viac Bude svet bez kávy či kakaa?

Počasie, na ktoré boli obyvatelia rovníka zvyknutí po generácie, sa mení. V Kibukwo sa predlžuje obdobie sucha. Chýba vlaha, keď to kávovník potrebuje – keď kvitne.

Na družstve Kaliluni, ktoré navštívime neskôr, nás Bernard Mumo Maingi, učiteľ farmárov, zas privíta so slovami: „V čase vašej návštevy malo byť chladno a vlhko. No je chladno a sucho. Mení sa rozloženie zrážok. Z normálnych podmienok sme prešli do – abnormálnych.“ A to výrazne mení správanie (nielen) kávovníka. „Nemôžeme si dovoliť technológie. Ale môžeme sa učiť.“ Farmári sa všemožne učia ovplyvniť mikroklímu, aby si udržali kávovníky. Robia maximum preto, aby ochránili pôdu, vodu. To je jedna možnosť.

A druhá? „Pestovať robustu. Tá rastie do 38 stupňov,“ vzdychne si Getahun. „Chutí vám instantná káva?“ Nie je zlá, ale je horkejšia, zemitejšia, nemá takú pestrú paletu olejov a cukrov, neprekvapí sladkými a ovocnými tónmi skaramelizova­ného cukru.

Lenže káva ako taká je podľa vedcov v ohrození. Pri zvýšení priemernej teploty o dva stupne kávovník prestáva plodiť. Ak sa oteplí o tri stupne – zahynie. Presne k takému otepleniu svet zatiaľ smeruje.

Arabika ešte nejaký čas ponúkne rozmanitý zážitok ako tiene, vône a štruktúry na kávových políčkach farmára Williama Togoma z družstva Kibukwo. Noríme sa za ním čoraz hlbšie do podmanivého buša. Mohutné klenby vysokých stromov ochraňujú mikrosvet pod nimi, poschodie kríkov dotvárajú kávovníky. Je ťažké uveriť, že tento chrám zbudoval človek, a nie príroda. Zháčime sa – svah je mimoriadne strmý. Ak tu William hospodári, jeho pozemky musí ničiť drastická erózia pôdy. Nič také sa však nedeje. Ako je to možné?

Ako sadiť vánok

Ruky vystrelí pod nohy. „Robím terasy.“ Sú rovnaké ako tie, ktoré sa ako spomienka na dávnu krajinu tiahnu pri Zázrivej či Terchovej. William opisuje, ako nimi bráni erózii, zadržiava vlahu, živiny. Akurát ich musí rok čo rok ručne obnovovať. „A ak sú dažde intenzívnejšie, musím to robiť častejšie.“ Usmieva sa. Ale ruky prezrádzajú, aká je to neuveriteľná drina.

Na družstve Kaliluni učiteľ Bernard zas učí kolegov, že nesmú ničiť pôdu. „Už nesmú kopať hlboko, len zľahka obhospodarovať. A nemôžu nechať pôdu holú, vždy na nej niečo musí byť alebo rásť. Inak slnko z nej vytiahne cenné živiny, pôda stratí schopnosť ich viazať a rovnako zadržiavať vodu!“ Akoby sme boli na Slovensku a počúvali prednášku ambasádora živej pôdy Ľubomíra Marhavého o regeneratívnom poľnohospodárstve. Tu to volajú – rozumné hospodárenie.

Čítajte viac Hľadáte nádej? Možno na nej práve stojíte

Nie je to len tak – posadiť tieniaci strom. Učiteľ prstami imituje lúče slnka. Strom by mal tieniť a chrániť špičku kávovníka. Ale zároveň musí doobeda a poobede umožniť slnku, aby svetlo krík sýtilo zboku.

Suge Shadrack, člen užšieho vedenia družstva Kibukwo, hovorí, že stromy im pomáhajú nielen zadržiavať vodu, ale ju aj čistia. „Tento bambus som posadil pred desiatimi rokmi. Takto narástol.“ Neveriac si obzeráme obrovskú rozrastenú drevinu, ktorú by neoblapilo pätoro chlapov. „Nie je pôvodný. Ale posadil som ho tu zámerne,“ vytrháva zo zeme drobné korienky. Bambus nimi čistí zvyškovú vodu pritekajúcu do potoka z linky, ktorá kávové čerešne zbavuje šupiek a triedi ich. Vodu recyklujú, rovnako aj v Kaliluni, tu však z nej ešte šikovne získavajú živiny. Nemusia kupovať toľko chémie. Z bambusov je perfektný zdroj dreva na žľaby.

A stromy robia ešte čosi – Suge zvláštne zavlní prstami. „Vyrábajú si vôkol seba mierny vánok. Aj preto ich sadíme.“ Jeho kolegovia strhávajú z vysadených stromov plody neznámych afrických mien, trpkých, kyslých, sladkastých chutí. Niektoré spoznáme. Makadámiové orechy. Avokádo. Keď rezkému šesťdesiatnikovi z družstva Kaliluni Juliusovi Ngeovi prezradíme, za koľko sa predáva jeden kus na Slovensku, vzrušene zvýskne.

Milionár

„Budem bohatý!“ usmieva Julius sa doširoka. „To sa vážne u vás predáva jedno avokádo za 160 kenských šilingov?!“ pýta sa s vytreštenými očami programová tímlíderka z Fairtrade Africa Faith Muthoni. V Kaliluni sa totiž predáva za 5 až 10 šilingov (jedno euro je asi 125 kenských šilingov), nižšie v mestečku Machakos za 20. V miliónovej Mombase za 50. Je to stále menej než tretina najnižšej slovenskej ceny, a to nejde o čisté bioavokádo bez chemických postrekov.

Pre ľudí znalých v biznise nejde o žiadne prekvapenie. „Veď aj z celkovej ceny čokolády ide farmárom nakoniec len šesť percent,“ pripomenie Viktória Tenzerová z českej neziskovej organizácie Na mysli. Farmári nám ochotne trhajú avokáda. Ponúkajú. Chutia úžasne. A až tu sa nejeden Európan dozvie, akú silnú a osviežujúci chuť má čerstvý banán.

Jediný avokádovník prináša viac úžitkov, zdôrazňuje učiteľ Bernard. Chráni krehké kávovníky pred čoraz prudšími vetrami. Farmár plody zužitkuje v kuchyni, šupy dá zajacom, obsahujú veľa vitamínov. Časť plodov predá. Julius nadšene prikyvuje.

Aj preto Fairtrade pomáha farmárom investovať do vysádzania ovocných stromov. Ale aj do úľov, chovu sliepok. A to všetko je súčasťou nie celkom nadšeného obrazu prostých hospodárov, ktorí sa chystajú na zmenu klímy. Nevyhnutne musia hľadať ďalšie zdroje príjmov a obživy pre rodiny. „Ak živobytie niektorých domácností závisí najmä od jednej plodiny, napríklad od kávy, sú v ohrození,“ varuje odborník na kávu Getahun.

Stačí rýchly pohľad na tabuľu kávových výnosov v Kibukwo za posledných 20 rokov. Klimatická kríza sa do zápisov drsne pečatí. Produkcia sa dramaticky prepadávala najmä v ostatnej dekáde, napríklad v rokoch 2007, 2008, 2016.

Ale problém nie je len v tom, že sa oteplí. Aj samotný kávovník a tvory, ktoré o jeho život usilujú, sa správajú divne.

Chameleón je šťastie

Hučí stroj, ktorý oddeľuje kávové zrná od šupiek. Chutia sladko, pripomínajú čerešne. Družstevníci ich naberajú plné hrste, v dlaniach rozomieľajú a ukazujú gumové – čiže nepoužiteľné kávové zrná. Červené bobule oklamali farmára telom. A toto je tiež klimatická kríza. Kávové čerešne sa červenajú, hoci zrná ešte nie sú zrelé. Úroda vychádza navnivoč.

Joseph Matingi Mbithi pestuje kávu od roku 1960. Jeho otec ju pestoval tiež. Joseph je najstarší pestovateľ, ktorého v Keni stretneme a jediný, ktorý si predsa dúšok kávy dopraje. Ukazuje šálku. Rozpráva, ako sa v ostatných rokoch vplyvom meniacej sa klímy rozširujú škodcovia. Ak ich neodstránite, kávovník dorazia choroby. „A je po úrode.“

Farmár nemá potom inú možnosť, len založiť novú plantáž. Tri roky trvá, než sa dostaví prvý zber. Ako dovtedy prežiť?

V Kaliluni sa celková produkcia kávy v rokoch 2018 a 2019 prepadla takmer o polovicu! Práve pre premnožené choroby a škodcov.

„Ale kto má na pozemku chameleóna, má šťastie. Väčšinu škodcov vyloví,“ poznamená učiteľ Bernard. A jedného kolegovia pohotovo prinesú ukázať na paličke. Objavia ho na kraji chrámu, posvätného miesta stráveného vegetáciou. Nik doň nesmie vstúpiť, nič sa nesmie narušiť. Tu predkovia kedysi obetovali kozy bohom. Tí istí, ktorí kedysi budovali terasy. Družstevníci sa s nami vítajú aj lúčia kresťanskou modlitbou. No svoj pôvodný chrám pôvodného božstva majú v nesmiernej úcte. Tradície nevykorenili ani nezabetónovali.

Chameleón je síce šťastie, no krízu nerieši. Nedokážu to ani tradície. A čo teda?

Ženy

Pestovatelia kávy spájajú staré s novým. Používajú korene starých pôvodných kávovníkov, pretože sú dlhé, dokážu vytiahnuť vodu z väčších hĺbok. Na kmene však štepia vrúble nových odrôd, odolnejších proti chorobám, škodcom.

Ale v komunite sa odohráva ešte jedna zaujímavá zmena. Čoraz viac priestoru dostávajú ženy pestovateľky. Violah Chemeli z družstva Kibukwo dostala kávovníkové políčko od manžela. Hrdo hovorí, že už nejaký čas nekupuje žiadne umelé hnojivá. Boli čoraz drahšie. Namiesto toho hnojí s tým, čo jej poskytuje hospodárstvo – kravský hnoj, listy, odrezky. Nepoužíva už ani herbicídy, namiesto toho poctivo kosí, orezáva. Sama si pripravuje semenáčiky z materských stromov. Útlm chémie povzbudí život v pôde. A vitálny pôdny život je dobrý v ukladaní uhlíka a vo vytváraní zásob vody.

Ročne si Violah sama zarobí asi 400 eur. Keď k tomu priráta manželov príjem, pokryje im to všetko, čo treba? „Takmer.“ A čo sa stane, keď nebude dážď? Vie si to predstaviť?

No, zadíva sa do neznáma. „Budem si musieť zobrať pôžičku.“ Ich živobytie závisí len od kávy. Tak trochu ešte od kravského mlieka. V tomto okamihu zistíme, že ženy pestovateľky zohrávajú v klimatickom boji svojskú úlohu.

Djiko

Naši hostitelia v Kibukwo zdôrazňujú, že v ich komunite nemajú ženy zakázané hovoriť alebo niečo vlastniť. Ale jednoducho je tradične dané, že hovoria menej. Vlastnia menej.

Mení sa to. Ženy sa osamostatňujú. Fairtrade Africa povzbudzuje mužov, aby manželkám darovali políčka, podobne ako uspela Violah. Zmenu badať aj na štruktúre družstva Kibukwo. Muži už nemajú v posledných rokoch takú výraznú prevahu, medzi členmi pribudlo veľa žien. Na družstve Kaliluni je to už vyvážené, z vyše 1 200 aktívnych členov je žien takmer polovica.

V Kaliluni sa ženy združujú do úverových družstiev. Vyberajú príspevky, z ktorých potom hradia potreby pre komunitu. Práve ony rozprúdili trh so stromami. A ukazujú nám, že nakúpili hoci aj obyčajné stoličky, na ktorých práve sedíme, aby ich mohli prenajímať na oslavy, svadby a tým si ďalej privyrobiť, ale najmä, aby sa mohli ľudia stretávať, debatovať, aby mohla komunita rásť. A byť odolnejšia.

Ešte pre niečo je dôležité, aby ženy neboli finančne závislé od mužov. V maďarskom magazíne Magyar konyha (Maďarská kuchyňa) vyšla pred dvomi rokmi reportáž, ktorá spomínala práve tento fenomén z pohoria Nandi. Predtým sa často stávalo, že muži príjmy jednoducho minuli. Nezostalo na výdavky pre deti. A tak muž napríklad predal kravu, aby mal z čoho zaplatiť školné. Žena pestovateľka to však dokázala zaplatiť z vlastných peňazí. A rodina si mohla ponechať zdroj mlieka.

Nuž a sú to práve ženy, ktoré vracajú stromy do krajiny. A prekvapujúco – súvisí s tým varenie. V Kibukwo do rodín v spolupráci s Fairtrade rozdávali prenosnú piecku – djiko. Nielenže sa na nej ľahšie varí. Ale nezačadí príbytok sadzami ako pôvodné „piecky“ zložené z kameňov. A – výrazne znižuje uhlíkovú stopu. Do djiko stačí hodiť dve, tri polená a navaríte rovnako ako predtým z celej kopy narúbaného dreva. Ženy priznávajú, ako sa aj ony predtým podieľali na odstraňovaní stromov z krajiny, kvôli palivovému drevu. Teraz ich vysádzajú a vracajú späť.

Pozoruhodná zmena, ktorou prechádzajú tradičné komunity, má dokonca aj meno a chuť. Zawadi je káva vypestovaná manželkami a dcérami v družstvách Kabngetuny a Kapkiyai. Darom získali pôdu a s ňou príležitosť osamostatniť sa. Zawadi znamená vo svahilčine dar.

Multa tuli

Tu niekde by sme mali vysvetliť úlohu Fairtrade. Ide o obchodné partnerstvo, ktoré sa usiluje dosiahnuť spravodlivosť v medzinárodnom obchode. Nejde o charitu, dobročinný spolok, nič podobné.

Impulzom pre vznik bol rok 1988, keď sa ceny kávy prepadli na voľnom trhu asi o polovicu. Z 1,37 dolára za libru na 77 centov. Cenu kávy riadil kartel (podobne ako OPEC dnes určuje ceny ropy). Z tejto ceny pestovatelia už predtým dostávali nedôstojný zlomok, ktorý nepokrýval ani len náklady na výrobu. A teraz sa tento zlomok scvrkol na polovicu. Ide o dedičstvo koloniálneho obrazu sveta, ktoré dosiaľ nebolo vysporiadané. Koloniálne správy nútili farmárov v Afrike, v Južnej Amerike, v Ázii pestovať čo najviac. A za čo najnižšiu cenu.

Reakciou bolo vytvorenie značky kávy Max Havelaar, za ktorou stála holandská organizácia Alternative Trade Organizations, usilujúca sa o čo najpriamejšie spojenie medzi pestovateľmi a spotrebiteľmi. Aby sa na cene nenabaľoval ten, kto sa najmenej narobil. Káva Max Havelaar si požičala meno knižky z 19. storočia, ktorá opisovala vykorisťovanie jávskych pestovateľov kávy holandskými koloniálnymi obchodníkmi. Napísal ju Eduard Douwes Dekker pod pseudonymom Multatuli. Čo v latinčine (multa tuli) znamená – veľa som trpel.

Snaha o čo najférovejšie ceny sa zachovala dodnes, akurát škála produktov sa rozšírila na kakao, bavlnu, ruže, cukrovú trstinu, banány, čaj a mnoho ďalších. Fairtrade však dnes nezabezpečuje len férové ceny. Už sme spoznali djiko, ktoré farmári nakúpili vďaka zapojeniu sa do programu Fairtrade aj preto, aby znížili ničenie stromov a svoju uhlíkovú stopu. V rámci projektu Climate Academy zavádzajú klimatické opatrenia, osádzajú solárne panely. Rozrôzňujú príjmy pestovateľov a chystajú ich na výpadky kávy.

Pre spotrebiteľa by mala byť známka Fairtrade zárukou, že farma, z ktorej napríklad káva pochádza, nezneužíva prácu detí, nevykorisťuje ľudí, povzbudzuje rovnoprávnosť, zlepšuje postavenie žien. A mala by byť aj prebudením, že (nielen) kávový pôžitok nakoniec stojí na úsilí drobných farmárov.

Drobní. Zraniteľní

V Keni je do Fairtrade zapojených asi 150-tisíc malých farmárov spolupracujúcich v 24 družstvách. Priemerná plocha, na ktorej hospodári jednotlivec, je štvrť hektára.

K férovým cenám získavajú družstvá aj peniaze navyše, takzvaný fairtradový príplatok. O týchto prostriedkoch demokraticky rozhodujú na valných zhromaždeniach. Počas pandémie nakúpili rúška, dezinfekciu. V Kibukwo postavili sušiarne. Ide o kritickú časť výroby kávy, na ktorú bez férových cien mnohí farmári nedosiahnu. Sušiarne sú najdrahšou investíciou. „Pritom až 80 percent kvality kávy závisí od správneho sušenia,“ upozorňuje Getahun. V Kibukwo si postavili takú, ktorá nepotrebuje žiadnu dodatočnú energiu. Dômyselne využili fólie a – silu slnka.

Ale nie je to ľahké. Kávové zrná treba chrániť pred dažďom. Ale rovnako aj pred prisilným slnečným svitom, ktorý je v čase meniacej sa klímy nevyspytateľný. Priveľa slnka poškodí tenký „papyrus“ chrániaci zrno. Praskne a uvoľní esenciálne oleje.

Nie je to však celé len naoko? Nepumpujú sa peniaze zbytočne? Výkonný riaditeľ Fairtrade Česko a Slovensko Lubomír Kadaně presviedča, že funguje nezávislý a silný audit. Ako dôkaz uvádza fakt, že v poslednej chvíli sa musela hľadať náhrada za jednu z kávových fariem, ktorú sme mali navštíviť. Pôvodná nesplnila podmienky a dočasne jej bol pozastavený certifikát. Náhradou bolo družstvo Kaliluni.

Keď sa k nemu blížime, šofér Francis poznamená, že je to najzdravšie miesto v Keni. Kvôli pôde. Jej okrový prach lemuje strmé cesty, tlačí sa do pľúc, až sa od „číreho zdravia“ rozkašleme. Stúpame do podobných nadmorských výšok ako v Kibukwo – 1 800 až 2 000 metrov. Prechádzame cez periodické toky a ich mdlé kamenné korytá. Mala by nich hučať voda z dažďov. No neprší.

Až po chvíli si v Kaliluni uvedomíme, že nás obklopili samí seniori. Ich rozprávanie o vlastných vitálnych rodičoch hreje pri srdci, je ťažké sa lúčiť. Vyhŕkne ešte jedna zvedavá otázka. Žije tu nebodaj viac ľudí nad 100 rokov? Áno, nie je to zriedkavé.

Nasledujúce otázky otvoria skrývané obavy. A nestratia sa s kávou aj jej pestovatelia? Bude mať vôbec kto pestovať kávu?

Je táto Zem pre mladých?

„Áno, je to zvyčajný obrázok fariem, všade sú väčšinou seniori,“ nadhodí programová tímlíderka Faith. „Mladí odchádzajú preč, do miest. Nechcú tu zostať.“ Faith opisuje, ako sa snažia prácu na farme zatraktívniť. Ako vysoká miera nezamestnanosti môže byť nakoniec šancou. Mení sa to? „Je to… proces,“ odpovie diplomaticky. A vzápätí sa pýta ona – ako je to u vás s mladými ľuďmi? Chcú pracovať na vidieku? Po odpovedi debata utíchne.

V Kibukwo sa zdvihne prudký vietor. Po tieni prichádza ďalšie varovanie. Zahrmí. Zablysne sa. Francis pobáda – „Poďme už, inak sa odtiaľto nedostaneme!“ O chvíľu skutočne spadne mohutný dážď, cesty pretvára na bahnisté riavy.

Ešte stíhame zakývať deťom, pre ktoré sú belosi hotová atrakcia. Aj dospelí ľudia zvedavo vybiehajú zo skromných príbytkov, z európskeho pohľadu možno drobných.

A práve títo drobní, skromní ľudia sa obracajú. Snažia sa robiť vlastnú tradičnú spoločnosť inkluzívnou, znižujú uhlíkovú stopu, zavádzajú agrolesníctvo, dôsledne chránia pôdu, zachytávajú vodu.

„A práve títo ľudia prispeli ku klimatickej kríze najmenej,“ upozorní Getahun. „Lenže ten najväčší slon na Zemi je na opačnej strane.“ Kedy sa konečne rozhýbe?