Mohlo Československo prežiť ako únia?

Vznik Československa má stále nezodpovedané otázky, a to si pripomíname už jeho 104. výročie. Prežilo by, keby existovalo ako voľný zväzok dvoch štátov? Čiže ako konfederácia alebo únia?

28.10.2022 13:04
Masaryk, Štefánik, Československo, ČSR republika Foto: ,
Nie je ťažké si predstaviť, že v prípade nejakej veľkej medzinárodnej krízy, by sa primkli k sebe najmä tie národy alebo štáty, ktoré majú k sebe tradične blízko. Ako Česi a Slováci.
debata (8)

Predísť zániku spoločného štátu sa pokúsil v poslednej chvíli poslanec za sociálnu demokraciu Miloš Zeman. V októbri 1992 predložil vo Federálnom zhromaždení návrh vytvoriť komisiu pre prípravu ústavného zákona o transformácii federácie na česko-slovenskú úniu. Parlament to uznesením podporil. „Malo ísť o voľný zväzok dvoch štátov, fungujúci na základe princípu ,každý za svoje', teda s oddelenými rozpočtami," spomínal po rokoch súčasný český prezident Zeman.

S podobným návrhom už pred ním prišiel Vladimír Mečiar so svojím Hnutím za demokratické Slovensko (HZDS). Delegácia vedená podpredsedom HZDS a šéfom federálneho parlamentu Michalom Kováčom rokovala od leta 1992 o projekte únie nielen s Občianskode­mokratickou stranou (ODS) Václava Klausa, ale aj s Českou stranou sociálnodemokra­tickou. ČSSD, ktorá bola v opozícii, dokonca vytvorila komisiu zloženú z historikov a ďalších odborníkov.

Mečiarovci si predstavovali, že Česko a Slovensko budú úplne zvrchované republiky s vlastnou ústavou, emisnou bankou i daňovou politikou, a každá by vystupovala navonok ako subjekt medzinárodného práva. Spoločné záležitosti (hlavne v obrane, zahraničnej politike a ekonomike) mali riešiť koordinačné výbory zložené z rovnakého počtu zástupcov oboch republík.

zväčšiť Najstaršia socha Milana R. Štefánika na... Foto: SITA, Pavol Machovič
socha Milana Rastislava Štefánika, história, Československo Najstaršia socha Milana R. Štefánika na Slovensku sa nachádza v parku pri evanjelickom kostole v Trnave. Jej Autorom je akademický sochár Ján Koniarek (1878 - 1952). Snímka je z roku 2015, keď sochu presúvali z pôvodného miesta v meste ku kostolu.

Projekt bol vo vývoji. Na jednom rokovaní v Brne (ešte pred prijatím Ústavy SR) prišli predstavitelia HZDS s nápadom, že prezidenti Slovenska a Česka by sa striedali na čele únie. Dva-tri roky by bol prezidentom únie napríklad Slovák, po ňom Čech atď. Po schválení slovenskej ústavy 1. septembra 1992 však ODS začala nástojiť na urýchlení legislatívneho procesu v tomto zmysle: do konca roka musí spoločný štát zaniknúť a basta!

Politické špičky v Bratislave musela Praha zaskočiť. Podľa historika Ivana Laluhu, ktorý pôsobil ako predseda Zahraničného výboru Slovenskej národnej rady za HZDS, mal Mečiar predstavu, že federálna vláda s oklieštenými právomocami bude existovať ešte aspoň rok alebo rok a pol. Za ten čas by sa Slovensko malo pripraviť na hladký prechod k samostatnosti. Podľa Zemanových predstáv mala únia existovať až do vstupu oboch republík do EÚ, čo by znamenalo (ako ukázal neskorší vývoj) do mája 2004.

Parlamentná komisia sa napokon nezišla ani raz. ODS totiž odmietla vyslať svojho zástupcu a 6. októbra 1992 na rokovaní v Jihlave dal Klaus Mečiarovi tvrdé ultimátum. Buď bude HZDS lojálne spolupracovať na rozdelení spoločného štátu, alebo Česká republika vykoná túto operáciu jednostranne. „Mečiarovi neostávalo iné, než súhlasiť, a projekt únie spadol pod rokovací stôl," poznamenal český historik Jan Rychlík.

Takzvaný „dvojdomček“

Už v novembri 1991 prišiel s návrhom špecifického modelu súžitia Čechov a Slovákov český premiér Petr Pithart. Jeho nápad dostal prezývku „dvojdomček". Bolo to krátko po tom, čo sa v stavbe federácie objavili vážne trhliny: bolo pol roka po tzv. pomlčkovej vojne a práve sa viedol zápas o kompetencie národných republík.

Pithartovi Išlo vlastne o zmenu formálne federatívneho štátu na dualistický, o prechod na dvojštátie, o čosi podobajúce sa na rakúsko-uhorské vyrovnanie. Slovenský premiér Ján Čarnogurský reagoval kladne, pochopil to ako ponuku dohodnúť sa na voľnejšom zväzku dvoch republík.

Lenže Klausa, šéfa najsilnejšej politickej strany v Česku, koncept „dvojdomčeka" doslova pobúril: „Je to konfederatívny výmysel jeho projektanta, s ktorým sa nestotožňuje väčšina občanov v Čechách," vyhlásil bez toho, aby svoje tvrdenie podložil faktami. Odvtedy zaznievajú o únii alebo o „dvojdomčeku" len príležitostne viac-menej ironické zmienky pri rôznych výročiach. Naozaj však nemali nijaké racionálne jadro? Podľa Rychlíka mohla byť takáto únia dokonca aj funkčná, keby vedenie HZDS uzemnilo svoje predstavy a pristúpilo by na určité kompromisy. Pri rokovaniach s predstaviteľmi ČSSD ich však odmietlo.

Únie, konfederácie, rôzne súštátia nie sú fikcia. Existovali aj v stredoeurópskom priestore. Typickou úniou bola habsburská monarchia po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, po ktorom takmer päťdesiat rokov fungovala ako voľný zväzok dvoch štátov – Rakúskeho cisárstva a Uhorského kráľovstva. Historik Roman Holec z Univerzity Komenského v jednej prednáške priblížil poslucháčom rakúsko-uhorské vyrovnanie tak, že ho prirovnal k snahám o štátny dualizmus v bývalom Československu po roku 1989.

Viedeň s Budapešťou sa pred 155 rokmi nedohodla hneď a proces vyrovnávania takisto sprevádzali spory o to, kto na koho dopláca, politické otrasy i vzájomné vydieranie. Po vyrovnaní však mali obe časti podunajskej ríše svoje vlády a vlastný parlament. V Uhorsku to bol snem a v Rakúsku ríšska rada. Mali pritom spoločného panovníka: cisára a uhorského kráľa v jednej osobe. Spoločné mali aj tri ministerstvá – vojenstva, zahraničnej politiky a financií, ktoré spravovali spoločné záležitosti Rakúsko-Uhorska. Armáda bola spoločná, každý štát únie mal vlastný bezpečnostný aparát a vlastnú domobranu.

Novú expozíciu súvisiacu so životom Milana R.... Foto: SITA, Slovenské národné múzeum
SNM: Nová expozícia Milana Rastislava Štefánika, múzeu, SNMm Novú expozíciu súvisiacu so životom Milana R. Štefánika otvorilo Slovenské národné múzeum v máji 2021 v jeho rodnom dome v Košariskách. Výstava ho približuje nielen ako štátnika a diplomata, ale aj ako znalca umenia a cestovateľa.

Malé ministerstvo financií malo prerozdeľovať prostriedky na panovnícky dvor, zahraničnú službu a armádu. Dohoda znela, že Uhorsko bude znášať 30 % a Rakúsko 70 % týchto výdavkov. Ako je možné, že Viedeň súhlasila s takým nepomerom? Veď obe časti monarchie boli približne porovnateľné svojou rozlohou i počtom obyvateľov. Dá sa to vysvetliť len výraznou hospodárskou prevahou Rakúska.

Obe polovice Rakúsko-Uhorska mali spoločné diplomatické zastúpenie v zahraničí, spoločné colné územie, spoločnú emisnú banku a vnútorný voľný obchod.

V tomto ohľade išiel teda projekt „ekonomicko-obrannej únie" v spoločnom štáte Čechov a Slovákov z dielne HZDS ešte ďalej. Predpokladal pre Slovensko ešte aj medzinárodnú subjektivitu i vlastný rezort diplomacie.

Štefánik Čítajte aj Aféra okolo Štefánikovej pozostalosti

Čo v monarchii ešte spoločné nemali? Reč a kultúru. Bol tam jednotný ekonomický priestor, ale dohoda o spoločných hospodárskych záležitostiach Rakúska a Uhorska sa uzatvárala len na desať rokov a obnovovala sa na rokovaniach delegácií oboch štátnych útvarov. Nezriedka išlo o tvrdé rokovania. Takpovediac to bola časovaná rozbuška, ktorá každých desať rokov hrozila výbuchom. Problémy hospodárskeho vyrovnania preto patrili medzi časté terče kritiky opozície v uhorskom sneme.

Možno ešte väčším problémom sa stala neriešená národnostná otázka.

Obe časti únie sa totiž líšili zákonodarstvom, mali vlastnú ústavu aj právny systém. Obyvatelia Uhorska sa preto mohli cítiť v Rakúsku ako cudzinci, nemali tam politické práva, čo platilo aj opačne. Slováci však mohli Čechom a Moravanom závidieť. Hoci patrili do Rakúska, na nimi obývanom území bola úradným jazykom čeština. Viedeň sa neusilovala Čechov ponemčiť (hoci pokusy germanizovať ich sa vyskytovali), na rozdiel od Budapešti, ktorá si vytýčila cieľ pomaďarčiť nemaďarské národy a vytvoriť z Uhorska maďarský národný štát.

Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.
úryvok z Pittsburskej dohody z mája 1918

Z hľadiska českých a tobôž maďarských elít fungovala únia celkom obstojne a do istého času nemali voči nej zásadné výhrady. „Až do roku 1917 neboli v Čechách a na Morave žiadne viditeľné známky protihabsburského odporu," napísal uznávaný publicista Ferdinand Peroutka.

Väčšina českých politických strán podporovala vojnové úsilie Rakúsko-Uhorska, českú samostatnosť presadzovala iba marginálna štátoprávna Pokroková strana.

Ako sa zachovali predstavitelia slovenskej politiky? Mali síce podstatné výhrady k národnostnej politike Budapešti, tradične však boli lojálni voči Viedni a habsburskej dynastii. Kľúčové slovenské strany svoju činnosť po vypuknutí prvej svetovej vojny radšej utlmili. O to aktívnejšie sa prejavoval zahraničný protihabsburský odboj, ktorý sa už prezentoval ako československý.

Ktosi mal veľké oči

Na čele tohto odboja stál Tomáš G. Masaryk, profesor filozofie a bývalý poslanec rakúskeho parlamentu za Pokrokovú stranu. Jeho predstavy o podobe budúceho spoločného štátu Čechov a Slovákov sa od roku 1915 vyvíjali, pôvodne sníval o „federalizácii podľa švajčiarskeho vzoru". A ešte koncom mája 1918 podpísal Masaryk v Pittsburghu s predstaviteľmi amerických Slovákov dohodu, ktorá obsahovala aj toto: „Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec."

Vo Washingtonskej deklarácii koncipovanej Masarykom a prijatej v predvečer vzniku Československa však už nebola ani zmienka o samospráve pre Slovákov, ba ani o slovenčine. Písalo sa v nej síce o „skutočnej rovnosti národov" v novom štáte, ale už len o „československom národe".

Ani v Martinskej deklarácii, ktorou sa zástupcovia slovenských politických strán prihlásili 30. októbra 1918 k českos­lovenskému štátu, sa nespomína Pittsburská dohoda. A slovenský národ sa deklaroval ako „čiastka jednotného česko-slovenského národa" (na pomlčke niektorí deklaranti nástojili). Martinské zhromaždenie síce malo k dispozícii aj návrh deklarácie od Emila Stodolu, ktorá obsahovala požiadavku slovenskej autonómie v rámci nového štátu, ale v diskusii sa všetci (vrátane Andreja Hlinku) uzhodli, že to nie je aktuálna otázka.

Ako to bolo možné? Hlinkovi sa Pittsburská dohoda dostala do rúk až po pol roku, krátko pred Parížskou mierovou konferenciou, ktorá sa skončila podpisom zmlúv medzi víťaznými a porazenými štátmi v prvej svetovej vojne. Odvtedy sa stala zbraňou v politickom boji Hlinkových ľudákov za autonómiu. Prečo potom jej myšlienky nepresadili do Ústavy Československej republiky (ČSR) z 29. februára 1920?

V snemovni Revolučného národného zhromaždenia (ako sa vtedy volal parlament) zasadalo aj šesť poslancov za Slovensku ľudovú stranu. Tí sa síce v rozprave opakovane dovolávali prijatia slovenskej autonómie, nakoniec sa však s nechuťou podpísali pod pôvodný text ústavy. Vrátane ustanovenia, že „československý jazyk" sa stane oficiálnym na celom území spoločného štátu. Údajne sa dali presvedčiť prísľubom, že ide len o dočasnú ústavu.

Mnohé sa dá vysvetliť zložitou povojnovou dobou, ale potom sa pomery v strednej Európe stabilizovali, no stále nič. Jeden z argumentov Prahy znel takto: dáme autonómiu Slovákom, budú ju chcieť aj Nemci a bude zle!

Pithart si myslí, že Československo sa dalo federalizovať už v roku 1926. Praha však poskytla Slovensku autonómiu až po Mníchovskej dohode v októbri 1938 pod vonkajším tlakom a hrozbou rozpadu ČSR. To už bolo neskoro. V roku 1968 síce vznikla československá federácia, ale počas normalizácie bola značne oklieštená.

heger Čítajte aj Premiér: Prvá ČSR garantovala slobodu. Základ, na ktorom stojíme dodnes, uviedla Čaputová

Niektorí historici sú presvedčení, že ČSR od začiatku niesla v sebe „gén skorého zániku", že išlo o štát „umelo vytvorený" a „zle poskladaný". Tvrdí to napríklad britská historička Mary Heimannová. Jej kniha s názvom Československo: Štát, ktorý zlyhal vyšla predvlani v českom preklade a vyvolala značný rozruch. Podľa Heimannovej Masaryk uviedol západných spojencov do omylu, keď ich presviedčal o potrebe vzniku Československa ako „hrádze proti nemeckej rozpínavosti na východ".

Mal im pritom zámerne predostrieť nepravdivé údaje o národoch a národnostiach, ktoré budú žiť v novom štátnom útvare. Keď to spojenci zistili, bolo neskoro. Britský premiér David Lloyd George už vraj mohol iba konštatovať toto: „Do Československa zahrnuli aj státisíce protestujúcich Maďarov a niekoľko miliónov rozhnevaných Nemcov, ktorých sa nikto nepýtal."

Vzniklo tak akési „malé Rakúsko-Uhorsko" bez väčšinového národa. Tzv. československý národ ho nemohol nahradiť, lebo išlo o konštrukt, ktorý sa rýchlo rozplynul. A údajná hrádza" proti nemeckej rozpínavosti vydržala sotva dve desaťročia.

Oponenti Heimannovej argumentujú, že Masaryk a jeho spoločníci nemohli vtedy vedieť, koľko Nemcov a Maďarov sa ocitne v pohraničí nového štátu. A keď kreslili jeho hranice, boli pod tlakom spojencov (najmä Francúzov), ktorí mali veľké oči.

Dosť na tom, že za týchto okolností sa nemohla vyvinúť československá identita, ktorá by štát stmeľovala. Po siedmich desaťročiach ho považovalo za svoj veľmi veľa Čechov, nie však priveľa Slovákov. To bol zásadný rozdiel v porovnaní so Švajčiarskom, kde sa z rôznych národov postupne vyvinul jeden politický švajčiarsky národ. Trvalo to však šesť storočí, nebolo to nanútené zhora, ale išlo to zdola, pravda, v iných štátoprávnych pomeroch.

Koľko percent ľudí by chcelo vidieť úniu?

V súčasnosti majú Česko a Slovensko nadštandardné vzťahy. Pravidelne to konštatujú politici na oboch stranách rieky Morava. Môže to niekedy v budúcnosti viesť dokonca až k vzniku voľného zväzku dvoch štátov, napríklad únie? Politici o tom nehovoria, ale sociologický výskum pred štyrmi rokmi ukázal, že okolo 40 percent opýtaných (viac v Česku ako na Slovensku) by to uvítalo.

Niektoré záblesky únie sa už prejavujú: napríklad vo vojenstve či v obrane. A darí sa uchovávať spoločný duchovný a kultúrny priestor. Vo výpočte príkladov by sa dalo pokračovať.

Nie je ťažké si predstaviť, že v prípade nejakej veľkej medzinárodnej krízy (napríklad nedajbože keby sa rozpadla EÚ), by sa primkli k sebe najmä tie národy alebo štáty, ktoré majú k sebe tradične blízko. Ako Česi a Slováci…

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba
Viac na túto tému: #história #Vznik Československa #Československá republika
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy