Masky v Peru rozprávajú príbehy mladé, napríklad o pôvabných devách z obce San Salvador z 18. storočia. Alebo veľmi staré, predinkské, sotva rozlúštiteľné.
„História masiek siaha v Andách viac ako 10-tisíc rokov dozadu,“ pripomína denník El Peruano slová významného peruánskeho výskumníka, režiséra a držiteľa Národnej ceny za kultúru Miguela Rubia Zapatu. Dôkazy možno nájsť aj v jaskynnom komplexe Toquepala v južnom Peru, ktoré je bohaté na prehistorické jaskynné maľby.
Masky saqras na nás vrčia, krútia rohami. Vraj nie sú zlí, len zlomyseľní. V dave pomaly kráča trojhlavý duch. Zamaskované deti tancujú s malými lamami priviazanými o opasok. Za nimi krásne ženy s klobúkmi posiatymi stužkami, flitrami, pierkami papagájov a uprostred majú všité obrázky Panny Márie.
Tanec katedrály
Všetci sa krútia vo večernom šere v Cuzcu pod katedrálou Santo Domingo. Aj táto budova „tancuje“, a to na ruinách kedysi najvýznamnejšieho svätostánku v celých Andách – Coricancha, Zlatého chrámu (alebo Zlatého dvora) zasvätenému Intimu, bohovi Slnka. Prezrádzajú to základové kamene, dokonale otesané a vsadené jeden do druhého bez malty, bez medzery.
Inkský chrám zbúrali španielski dobyvatelia na začiatku 16. storočia a na jeho základoch postavili kresťanskú katedrálu.
Keď o niekoľko rokov neskôr Cuzco zasiahlo silné zemetrasenie, kresťanská nadstavba nadskočila a zrútila sa. Jediné, čo ostalo bez ujmy, boli základy, ktoré položili Inkovia.
Katedrálu po zemetrasení vybudovali znovu. Dnu sa naskytá neuveriteľný pohľad. V bokoch klasicky európsky vybudovaného nádvoria stoja časti pôvodných inkských stavieb. Steny sú impozantnou prehliadkou synkretizmu, miesenia náboženstiev, kultúr, umeleckých smerov.
Cestou po stopách Inkov v Peru spoznávame zásadný problém, ktorému krajinu čelí - topiace sa ľadovce a úbytok vody.
Kto zničil raj
Súbežne s tým, ako Španieli dobýjali Inkskú ríšu, v hlavnom meste vznikol umelecký smer – škola Cuzco. Trvala až do 18. storočia. Aby dokázali Španieli obrátiť podmanených Inkov na katolicizmus, spoliehali sa na náboženské umelecké diela, v ktorých sa prelínali katolícke motívy s inkskou ikonografiou.
A tak druhú katedrálu v Cuzcu (Nanebovzatia Panny Márie) zdobí nástenná maľba Marcosa Zapatu venovaná Kristovej poslednej večeri, na ktorej sa podáva – morča.
Foto: Andrej Barát
Steny pôvodného chrámu Coricancha pokrývalo 700 dvojkilogramových zlatých plátov, jeden zdobili smaragdy. Uprostred nádvoria žiarila „rajská“ záhrada zo zlata. Tráva, kvety, ovocie, kukurica, pasúce sa lamy, spievajúce vtáky, to všetko bolo z drahého kovu.
Španielski dobyvatelia ho zobrali a roztavili.
Baby lama nie je zadarmo
Aj koloniálne budovy na uliciach Cuzca ponúkajú geniálne detaily. Ako napríklad v reliéfe skrytú tvár inkského vládcu nad hlavou sochy Ježiša. Inde zas inkská mytologická postava sekunduje klasickým zaobleným anjelikom.
Foto: Andrej Barát
Mestom z každej strany prúdia davy. Z jednej strany turistické. Z druhej pôvodné, viac alebo menej autentické. Členka našej výpravy Mirka neodolá dokonale oblečeným peruánskym babičkám so živou „baby“ lamou.
Len čo dofotí, tvár Peruánky stvrdne a pýta si mobil. Ráta fotky, násobí poplatok.
Nebyť výškovej choroby, všetko sa zdá byť z pohľadu návštevníka nakoniec pokojné, normálne. Ale nie je.
Zázrak života skrytý v ľadovci
Posvätným údolím Inkov, ktoré sa tiahne za mestom Cuzco, nás vezie šofér Alex Mandurtupa de la Cruz. Je Kečuánec, hovorí kečuánčinou, ovláda a praktizuje veľmi staré kečuánske zvyky. Okrem iného sprevádza dobrodruhov za šestisícovkami. „Mocnými bohmi,“ dodáva potichu.
A ako našu cestu vstrebáva nočná hmla, rozprestrie nám príbeh.
Podľa mytologickej tradície Inkovia dlho putovali, kým našli – pupok sveta. Úrodné údolie. Cuzco. Cuzco tu však bolo ešte pred Inkami. Prebrali aj legendárne terasy. Takisto preslávený spôsob stavby, vďaka ktorému chrám Coricancha odolal „hromžiacej“ zemi a ktorým sa dodnes inšpirujú architekti, Inkovia ho tiež len prebrali od kultúr, ktoré pôsobili v meste Tiahuanaco (jedna z najvýznamnejších pamiatok dnešnej Bolívie). Inkovia rovnako prevzali už existujúci systém ciest (od starších civilizácií Tiahuanaco a Huari) a zavlažovacích kanálov, ktoré tu zanechali predchádzajúce kultúry.
Foto: Andrej Barát
Neprišli teda do panenskej človekom neobývanej zeme. A ich príchod nebol pokojný, ale krvavý. Ale napokon to boli Inkovia, ktorým sa podarilo zjednotiť a spravovať geograficky aj ľudsky členité prostredie a stvoriť najväčšiu ríšu predkolumbovskej Ameriky.
Nuž a Cuzco a za ním sa tiahnuce asi 100 kilometrov dlhé Posvätné údolie Inkov by nikdy neexistovali bez sily „mocných bohov“ – horských ľadovcov. Utvárali sa po tisíce rokov. Celé veky boli stabilným zdrojom vody pre posvätnú rieku Inkov Urubamba. A teda aj zdrojom života v inak beznádejne erodujúcich horách rozpadávajúcich sa do suťovísk.
Lenže posledných viac ako 100 rokov ľudský svet rástol vďaka fosílnym palivám.
Foto: Andrej Barát
Polovica večného ľadu je preč
Zhruba posledných 50 rokov svet dobre vie, že vďaka fosílnym palivám zhorí. Pretože napríklad v roku 1978 pred Valným zhromaždením OSN po prvýkrát vystúpil zástupca arktických národov a nositeľ najvyššieho duchovného titulu Inuitov Angaangaq Angakkorsuaq, aby svet varoval, že ľadovec v Grónsku sa topí.
Zatlieskali mu, ale nikto ho v skutočnosti nepočúval. Osobne mi o tom rozprával, keď pred desiatimi rokmi navštívil Zvolen. A keď dopovedal, tak sa ho kolega novinár opýtal – a lovíte ešte oštepmi?
Čítajte viac Zem sa otepľuje, pretože človek má srdce z ľadu
Emisie celého sveta z roka na rok stále rastú. Topia sa ľadovce v Grónsku, v Antarktíde, čo má za následok dvíhanie hladiny svetového oceánu, ktorý sa chystá zožrať maličké ostrovné štáty v Pacifiku. Áno, niektoré krajiny ako Vanuatu dnes zúfalo hľadajú miesto, kam presídliť vlastné obyvateľstvo.
Nuž a topia sa aj mohutné ľadové príkrovy v horách. V Bhutáne a pod Himalájami to ohrozuje poľnohospodárstvo. Alex sprevádza odvážlivcov k topiacim sa andským ľadovcom. Rúca sa tisícročné dielo prírody, na ktorom vyrástli civilizácie. Krutú zmenu je podľa obyvateľov Cuzca poznať na vlastné oči. Z „pupku sveta“ bolo vždy vidieť večne biele vrcholky. Rozhliadnite sa dnes, sotva nejaké rozoznáte.
Podľa UNESCO Andy stratili za posledných 40 rokov 30 až 50 percent „večného“ ľadu.
Slovenska sa to netýka?!
Mylná je predstava, že topenie ľadovcov sa Slovenska nijako nedotýka. Žiadne horské ľadovce predsa nemáme. Ale Slovenskom preteká Dunaj, rieka, ktorá sýti zdroje pitnej vody na Žitnom ostrove a ktorá – je závislá od ľadovcov v Alpách. A tie sa dramaticky strácajú tiež. Len za posledné dva roky stratili desatinu objemu.
Klimatológ Slovenského hydrometeorologického ústavu Jozef Pecho sa pre portál Euractiv vyjadril, že do roku 2075 môže podľa vedeckej štúdie zmiznúť 90 (!) percent ľadovcov v Alpách. Aj to je optimistický scenár.
Ak Slovensko malo niekedy nejaké istoty, tak to bola tá, čo súvisela s vodou skrytou v horských ľadovcoch. O túto stabilnú dodávku vody prichádzame. Podľa Pecha bude Dunaj závislý od toho, či a koľko v jeho povodí naprší alebo nasneží.
Môže sa stať, že Dunaj bude „bláznivou“ riekou, ktorou sa raz bude valiť extrémne veľa vody a v iných obdobiach úplné minimum, až nebude možné plaviť sa Dunajom. Plavbu museli na Dunaji obmedzovať z dôvodu drastického sucha už v uplynulých rokoch.
Aký to asi bude život? Nahliadnuť naň môžeme v Cuzcu.
Foto: Andrej Barát
Pitná voda bude až zajtra
„Máme veľký strach, čo bude. Ľadovec je tým, kto nám dával vodu. Cuzco a celé údolie jej už nemajú dostatok,“ vzdychne si Alex, ktorý hľadá v hmlistej ceste oporné body.
Ako sa to prejavuje? Sú podľa neho lokality, kde majú ľudia pitnú vodu k dispozícii iba každý druhý deň. Dnes otočíte kohútikom a nič. Musíte počkať do zajtra. „Predtým sme mali vodu každý deň.“
Ak nemáte vodu z ľadovca, tak sa obraciate k oblohe a zostáva jediné. Čakať na dážď.
Alex nám však rozpráva, ako sa vplyvom klimatickej zmeny znásobilo sucho a ako sa „zbláznilo“ rozloženie zrážok. Hovorí o lokalitách, kde vlani nepršalo vôbec, kde pôdy vyschli natoľko, že nedokázali dať úrodu.
Foto: Andrej Barát
A potom je dlho ticho. Mlčky pozorujeme obrysy obrovských nádrží na vodu, ktoré lemujú domy pri ceste. „Každý dom ich má. Každá rodina,“ všimne si Alex, kam sa pozeráme.
Ľudia buď stavajú tieto záchytné nádrže. Alebo – opúšťajú mesto. Skúšajú to na vidieku. A tam sa niektorí naozaj obracajú k oblohe, k starým bohom.
Čím zaplatiť bohom?
Inkskí sedliaci v minulosti uctievali boha dažďa a hromu Illapu, ktorý kropil krajinu vodou z džbánu, kde uchovával Mliečnu cestu. V Andách ju vraj v noci vidieť prekrásne, ale nám to mliečna jarná hmla nedovolí.
Alex nespomína Illapu ale Intiho, boha Slnka. Inti predstavoval ešte v 80. rokoch 20. storočia peniaz, ktorým sa platilo v Peru. Dnes je to sol, čo je po španielsky takisto slnko.
Kečuánci sa obracajú k Intimu, žiadajú ho, aby nebolo sucho. Aby privolal dažde. Deje sa to počas veľkého Sviatku slnka (Inti Raymi), ktorý sa slávi v deň zimného slnovratu. Na severnej pologuli bol pred pár dňami, na južnej ho oslavujú 24. júna. Pre Kečuáncov predstavuje začiatok nového roka.
Ale akou menou tentoraz platia? Čo treba obetovať?
Srdce najkrajšej lamy
Vstup do Posvätného údolia Inkov je impozantný. Cesta padá nadol. Ukazujú sa staré inkské terasy, na ktorých ľudia na samotách dodnes hospodária.
Hory sú takmer suché, ale dole je šťavnatá rovina rozdelená na zeleno-bielu šachovnicu kvitnúcich i dozrievajúcich plodín. „To, čo vidíte na protiľahlom svahu v diaľke, sa vám určite zdá ako obrovská kamenná lavína. Ale nie je to tak. Odtiaľ brali Inkovia kamene na stavbu Ollantaytambo,“ upozorňuje Alex.
Ollantaytambo je mestečko, nad ktorým sa kedysi tiež týčil jeden z chrámov slnka, kde Inkovia vykonávali obety. Človek je tu bližšie k nebu aj k vysvetleniu.
Kečuánci podľa rozprávania Alexa dnes obetujú Intimu to isté, čo kedysi Inkovia. Schádzajú z hôr, vedú tú najkrajšiu a najsilnejšiu lamu z komunity, aby obetovali jej srdce. „Šaman pri pohľade na srdce predpovedá, aký bude nasledujúci rok.“
Čo budeme musieť obetovať na Slovensku, aby sa vrátila voda?
Foto: Andrej Barát
Nevzdávať sa
Presúvame sa do Limy, hlavného mesta Peru a zároveň druhého najväčšieho púštneho mesta sveta (prvenstvo má Káhira v Egypte). Limu takisto sužujú problémy s vodou. Aby ich vyriešili efektívne a čo najlacnejšie, pozerajú sa hlboko do predkolumbovskej minulosti.
Americký denník The Washington Post priniesol presne pred rokom reportáž Simeona Tegela o tom, ako nad Limou obnovujú amunas. Ide o špeciálne priepustné kamenné kanály, technológiu starú niekoľko storočí. Počas období dažďov dávne civilizácie odvádzali s pomocou týchto kanálov prebytočnú vodu z potokov do infiltračných priekop, kde sa voda vstrebávala do pôdy a dopĺňala hladinu podzemnej vody. Aby potom v období sucha, keď niekoľko mesiacov putovala podzemím, vyvierala v prameňoch.
V Lime sa prepletáme pomedzi hudobný sprievod. Tanečníci v pestrofarebných krojoch, tancujú v rytme bubnov a v ich tvárach vidno – nefalšovanú úprimnú radosť. V Peru napokon nerezignovali na hľadanie riešení aj v zdanlivo beznádejných krízach. Neobetovali radosť zo života.
Foto: Andrej Barát
Cestu do Peru hradila a organizovala organizácia Fairtrade Česko a Slovensko.