V tatranských záhyboch zurčí potok, jelšinami a hrabinami sa vinie nekonečná modrá stužka a… podobné idylické nezmysly. V skutočnosti sa pozeráme na – totálne pokazený potok. Akých je na Slovensku drvivá väčšina.
Je ťažké to prijať, pretože ide o hlboko vžitú predstavu – o žblnkotajúcom, súvislom, neprerušenom prúde vody, ponad ktorý sa pekne nakláňajú jelše. Celé generácie v rozprávaní, umení, fotografii a dokonca vo vede si ani nemohli odovzdávať iný obraz. Pretože takýto je výsledok, keď v potoku niet bobra. Na Slovensku chýbal 200 rokov.
Posledných 30 rokov sa ale pomaly vracia. Vlastne, dosť rýchlo…
Rast bobrej populácie je za posledných 100 rokov ohromujúci, nedá sa s ničím porovnať. Zozbierané dáta hovoria o náraste početnosti medzi rokmi 1960 až 2016 o neuveriteľných 16 705 percent.
Stromy na vode
V 80. rokoch 20. storočia bola prijatá vo vede teória o riečnom kontinuu. Vedci nepochybovali o tom, že rieka je vtedy prirodzená, keď tečie neprerušene (kontinuálne) od prameňa až po ústie do mora. Lenže americká vedkyňa Denise Burschstedová publikovala v roku 2010 štúdiu o riečnom diskontinuu, a teda, že prirodzené rieky majú vyzerať úplne inak a majú byť – prirodzene prerušované. Dôkazy si možno pozrieť na vlastné oči na Slovensku.
Na Záhorí, v Poloninách, ale aj v Tatrách „stavia“ bobor úžasné komplexy a ukazuje – takto má vyzerať potok. Záhadný, nečitateľný, strácajúci sa sústave jazierok, močarísk, vlhkých lúk, ramien a močiarov. „Kde je extrémne rozmazaná hranica medzi tým, čo je voda a čo suchá zem,“ hovorí zoológ Ondrej Kameniar, ktorý vodí odvážlivcov do bobrieho sveta ako sprievodca v rámci Lesmíru. „Všetky potoky boli kedysi plné bobrov. Nebolo miesta, kde by neboli bobry. Celá krajina má byť nasiaknutá vodou.“
A stromy majú rásť na vode!
Presne také svedectvá sa zachovali od prvých európskych kolonistov, ktorí sa pred 200 rokmi presekávali prírodou Severnej Ameriky. Aj veľké 100–150 metrov široké rieky vyzerali dramaticky odlišne ako dnes. Boli rozdelené do tisícov bobrích hrádzí tak nahusto a na divoko, že sa na hojdajúcich naplaveninách uchytávali semená, ktoré vyklíčili do mohutných stromov. Naplavené stromy tvorili kostru týchto hrádzí.
Staré bobrie hrádze boli také široké a pevné, že po nich mohol bezpečne prejsť konský povoz. Ondrej k tomu doplní odhady, že v Severnej Amerike žilo 40 až 400 miliónov bobrov. „V Európe to muselo byť niečo podobné.“ A len čo to dopovie, gumáky sa povážlivo zaboria a do sár vovalí voda.
Prvá potopa
V Európe ľudia vykynožili bobrov a vygumovali starý obraz krajiny oveľa skôr ako v Severnej Amerike. Preto sú zápisky z putovania americkou divočinou pre vedu také cenné. Hoci si ich nezapisovali vedci, ale lovci, ktorí prišli do divočiny vystrieľať, stiahnuť z kože, pozabíjať všetko, čo sa hýbalo.
Mimoriadne podnetné sú aj záznamy pôvodného severoamerického obyvateľstva, a to práve z obdobia kolonizácie. Kmene žijúce pozdĺž vyše tisíc kilometrov dlhej rieky Gila zaznamenali prvú povodeň vo svojej histórii práve v čase, keď sa začali masívne hubiť bobry. Pritom taký kmeň Huhugam tu existoval už od 3. storočia pred naším letopočtom. „Bobrie hrádze sa začali rozpadávať, močiare sa vysušili a riekou sa valilo obrovské množstvo vody. Povodie, ktoré bolo predtým vďaka bobrom stabilné, sa stalo nevyspytateľným,“ prízvukuje Ondrej.
Foto: Andrej Barát
Pointu naformuloval novinár Ben Goldfarb v roku 2018 v knihe Eager: The Surprising, Secret Life of Beavers and Why They Matter (názov knihy na obálke je slovnou hračkou, preto ho voľne preložme len ako Prekvapivý, tajný život bobrov a prečo na nich záleží). „Naše priehrady sme navrhli sčasti práve preto, aby vyriešili problém, ktorý vytvorili lovci.“
Severoamerickí Indiáni mali k bobrom zaujímavý vzťah, ktorý sa odvíjal od klimatických podmienok. Kmene žijúce na západe a v strede kontinentu, kde bola suchšia klíma, mali zakázané bobrov loviť. Vnímali ich ako dôležitých pre udržanie životného prostredia. Zabiť bobra bolo v týchto kultúrach neakceptovateľným činom. Vo východných častiach kontinentu, kde bola vlhkejšia klíma, bobra síce lovili, ale podobne ako bizóny, s mierou.
Niektoré kmene nazývali bobry „malými ľuďmi“. Vnímali ich ako druhov, ktorí podobne ako človek dokázali modelovať prostredie. No je ešte pozoruhodnejšie, že Indiáni poznali pôvod prastarých záhadných útvarov, nad ktorými si vedci dlho lámali hlavu.
Diablove vývrtky
V polovici 19. storočia vykopali pionieri, zakladatelia prvých rančov, vo vyprahnutej pôde štátu Nebraska, obrovské skrutky z kameňa, vyššie ako človek, ktoré nazvali diablove vývrtky. Trvalo niekoľko desaťročí, kým vedci odhalili, že ide o skamenené chodby dnes už vyhynutého bobra rodu Palaeocastor.
Foto: University of Nebraska
Nestaval hrádze, žil na prérii a chodby si hĺbil ako úkryt. Dnu si dômyselne postavil komoru, v ktorej bol v suchu, zatiaľ čo okolitá krajina mohla byť celá pod vodou.
Ben Goldfarb vo svojej knihe uvádza spomienky rangera a biológa Trevora Williamsa. „Hoci tieto chodby zneisťovali paleontológov, miestni domorodci nemali žiadne pochybnosti o ich architektoch.“ Špirály mali svoje miesto v mytológii Lakotov. Hromové bytosti premenili bobry na kameň, aby poskytli ochranu pred vodnými monštrami. Jazyk Lakotov tieto útvary označoval ako „ca’pa el ti“, čo v preklade znamená bobrie komory. Je fascinujúce, ako to mohli vedieť, keďže Palaeocastor vyhynul pred 23 miliónmi rokov!
Ide však aj o dôkaz toho, aká pestrá bola kedysi bobria rodina. V minulosti žilo asi 30 rodov, dnes už iba jeden – Castor a aj to už iba dva posledné druhy, európsky a kanadský.
Nie všetky rody bobrov stavali hrádze, táto schopnosť sa vyvinula postupne. Pokusy preukázali, že ide o vrodenú vlastnosť. Aj bobry, ktoré sa narodili v zajatí a nemali sa kde učiť, po vypustení do prírody hrádze postavili. Práve tejto bobrej schopnosti by malo byť ľudstvo vďačné za úrodnú pôdu.
Rieky nesú živiny, ale niekto ich musí zachytiť
Ondrej strčí ruku do vody. Našiel zvieratko podobné škorpiónovi, ktoré dýcha zadkom – splošťulu bahennú.
Položí ju späť. O chvíľu úplne splynie s jemným závojom sedimentu, ktorý ju pred jej obeťami zneviditeľní ako zázračný plášť. Práve na tomto možno pozorovať skutočný „zázrak“, ktorý ovláda bobor.
Odjakživa sa myslelo, že úrodné nivy vznikli len činnosťou rieky. Tá nesie jemné čiastočky – živiny, ale to je len časť príbehu. Niekto musí tieto čiastočky v krajine zadržať, inak skončia v mori. A ideálne ich rozprestrieť na širokej ploche plytkých mokradí. Presne toto robí bobor.
Najnovšie výskumy dokazujú, že práve bobor sa významnou mierou podieľal na stvorení úrodných pôd. Jedna analýza napríklad potvrdila, že zhruba polovica čiastočiek v skúmaných pôdach je príliš jemná a museli sa usadiť v bobrej hrádzi, inak by ich odplavilo. Bobrie hrádze pritom nie sú nemenné, ide o dynamickú mozaiku. „Ľudia si neuvedomujú, že to, ako dnes vyzerá krajina, ako vyzerajú roviny, je z veľkej časti výsledkom práce bobra. Väčšina poľnohospodárstva dnes funguje práve na bývalých bobrích hrádzach,“ upozorňuje výskumník.
Počkať, počkať! Ale práve zanášanie sa je hlavným argumentom proti výstavbe umelých betónových priehrad. Pri bobrovi je to v poriadku? Áno. Pretože s bobrom sa do krajiny nevracia len voda, ale aj život.
Foto: Andrej Barát
Volajú späť bobrov, aby sa vrátili lososy
V klasickej priehrade rieka sedimenty len ukladá. V bobrej hrádzi sa však spúšťajú rôzne procesy. Okrem splošťúl žije na dne množstvo ďalších zvláštnych druhov, ktoré sa v sedimentoch prehrabávajú, vŕtajú, narúšajú dno a zabezpečujú neustály kontakt vody a živín medzi riekou a hlbšími sférami. Ako malý čínsky drak sa tu vlní napríklad larva potápnika, loví žubrienky a dokonca aj malé ryby.
Toto sa v umelej nádrži nedeje, pretože dno sa po čase upchá – odborne sa tomu hovorí kolmatuje. Kolmatačnú vrstvu vo svojej hrádzi narúša aj samotný bobor, čím okrem iného zabezpečuje, aby voda vsakovala do hlbších vrstiev. Pod podmočeným dnom opísal český ekológ Otakar Štěrba úplne nový, stále málo prebádaný svet organizmov.
V bobrom svete sa voda výrazne spomalí a živiny sa hneď ukladajú. Je tu dostatok svetla, čo znamená perfektné podmienky pre fytoplanktón a hmyz. A kde sa darí hmyzu, darí sa všetkému. „Celá naša súčasná biodiverzita, všetky zvieratá, cicavce sa vyvíjali v močaristom prostredí, kde bol bobor formujúcim faktorom,“ dodáva Ondrej a ako ďalší dôkaz pridáva ryby.
Čítajte viac Kto vysúša rieky, ak nie bobor?
Vážnym problémom umelých priehrad je, že prerušia rieku, a ako neprekonateľné prekážky zahatajú migráciu rýb. A opäť – je v poriadku, ak rieku preruší bobor? Samozrejme. „Bobrie hrádze prerušia rieku len opticky. Pre život nepredstavujú žiadnu bariéru. Ryby sa vyvíjali milióny rokov spolu s bobrom. Lososy odjakživa tiahli skrz bobrie hrádze. V Amerike robia veľké projekty pre návrat bobrov práve preto, aby obnovili populácie lososov. Uvedomili si, že tam, kde sa vráti bobor, vrátia sa aj ryby.“ Apropo, bobor ryby nežerie. Je to nezmysel, ktorý sa stále šíri. Bobor je vegetarián.
Nuž a bobor do krajiny „nenalieva“ len ryby, obojživelníky, vtáky, hmyz, cicavce a bujnú zeleň. To, čo vidíme, je nakoniec len malým zlomkom bobrieho úspechu. Bobor vženie do krajiny obrovské množstvo vody v podzemí. Čo je zásadný fenomén v krajine, ktorý žiadne technické dielo človeka nedokáže.
Stáť na špičke ľadovca
Preskakujeme zvláštne úzke kanály, ktoré vedú od hrádze do lesa. Dron z veľkej výšky odhalí, že kanálov je podstatne viac, ako vejár sa rozbiehajú z bobrej stavby. Bobor si tieto vodné cesty stavia najmä preto, lebo na suchu je nemotorný, vo vode je ako blesk.
Foto: Ondrej Kameniar
Práve tieto vodné cesty prispievajú k napĺňaniu podzemných zásobníkov vody. Objem je ohromný. „Podľa vedeckých štúdií je až desaťnásobok vody, ktorú vidíme v priehrade, skrytý v zemi všade navôkol. Toto je jedna z najdôležitejších vecí v čase klimatickej krízy. Bobor zadržiava vodu v krajine,“ zdôrazňuje Ondrej.
Pod umelou priehradou sa koryto rieky zarezáva. Ide o efekt hladnej vody, ktorý spôsobuje vysúšanie krajiny. Pretože spolu s korytom klesá hladina rieky a s ňou klesá aj hladina podzemnej vody. Aj priehrady sa podieľajú na vysychaní studní!
V bobrích hrádzach sa deje pravý opak. Hladina podzemnej vody stúpa. Čo nie je skvelé len pre studne a pitnú vodu. Vodou nasiaknuté územie je ako klimatizácia v čase horúčav. Je zdrojom vlahy, ktorá môže povzbudiť malý vodný cyklus a teda aj zrážky. To všetko robí bobor úplne zadarmo.
Keď si túto jeho schopnosť spojíme s neuveriteľným rozsahom jeho práce, natískajú sa zaujímavé otázky. Presne pred rokom vydala knihu Beaverland environmentálna novinárka Leila Philipová. Naznačuje, že práve tak by sa mala nazývať celá Amerika – Krajina bobrov. A to vzhľadom na vedecky preukázaný rozsah ich diel a aj význam pre naštartovanie najväčšej ekonomiky sveta – USA.
Bobry zaplavili v priaznivých časoch v Severnej Amerike územie dvakrát väčšie ako Poľsko! Čo ak vyhubenie bobrov a zničenie ich hrádzí vyvolalo niečo oveľa desivejšie? Čo ak sa práve strata takejto gigantickej klimatizácie v krajine podieľala na prehĺbení sucha? Bolo by zaujímavé to vedecky preskúmať.
Ak by sa mal život bobra prerátať na peniaze, čo je pre každého, kto má rád prírodu, absurdná vec, tou najdrahšou položkou by bolo práve zadržiavanie vody. No človek si na bobrovi dlho cenil čosi iné.
Foto: Andrej Barát
Úspech Ameriky. Módna tragédia
Zlato? Kdeže! Jedna z dôležitých vecí, ktorá hnala dobrodruhov do Severnej Ameriky, bola práve správa, že tu ešte žijú bobry. Bobria kožušina bola mimoriadne cenná, keďže v Európe ľudia vybili takmer všetkých bobrov ešte v 16. storočí. Objav Ameriky prišiel „viac než vhod“.
Je na neuverenie, ako mohli milióny bobrov ľudia vykántriť za krátky čas. V povodí rieky Big Horn na to stačilo zhruba 30 rokov.
Na jeseň roku 1807 sa vybral lovec John Colter hore touto riekou, aby obchodoval s Indiánmi. Stal sa prvým bielym človekom, ktorý uvidel široké doliny plné „pokladov“. Dobová tlač písala, že bohatstvo miestnych kožušín neprevýšili ani zlaté bane v Peru. O 34 rokov sa do tých istých končín vybral iný lovec Osbourne Russell, ktorý už len skonštatoval, že je čas, aby biely muž odišiel z týchto opustených miest, keďže bobry a ostatná zver takmer vymizli. Len z Kanady sa v roku 1875 vyviezlo 275-tisíc kožušín za rok.
A prečo to všetko? Z bobrích kožušín sa vyrábala kvalitná nepremokavá plsť a z nej sa zhotovoval módny doplnok – klobúk.
Práve „hlad“ po kožušine bol určujúcim pri rozrastaní sa nového impéria v Severnej Amerike. Svetové finančné centrum Manhattan vyrástlo na obchode s bobrími kožušinami. Píše o tom Eric Jay Dolin v knihe Fur, Fortune and Empire (Kožušina, bohatstvo a impérium).
Trh na masívnu ponuku bobrích kožušín z Ameriky zareagoval poklesom cien. Klesli natoľko, že v roku 1900 v Montreale zapálili v skladoch tri štvrtiny všetkých kožušín a mesto sa zahalilo do dymu.
Nezmyselnejšie zabíjanie si podľa Ondreja len ťažko predstaviť. „Najmä, keď si uvedomíme, že sme pre módnu mániu prišli o taký dôležitý druh, ktorý v Severnej Amerike fungoval popri Indiánoch. Prišiel biely múdry inteligentný človek a spravil toto. Je to až do plaču.“
Aj napriek tomu dnes bobor píše jeden z najúspešnejších ochranárskych príbehov.
Čítajte viac Bobor je jediný, kto zadržanie vody v krajine berie vážne
Prečo dnes bobrov nevyhadzujú s padákmi
„Rast bobrej populácie je za posledných 100 rokov ohromujúci, nedá sa s ničím porovnať,“ mieni zoológ. Dôkazom je aj vlaňajšia vedecká správa Wildlife Comeback Report 2022 (Správa o návrate divočiny). Zozbierané dáta hovoria o náraste početnosti medzi rokmi 1960 až 2016 o neuveriteľných 16 705 percent. Areál bobra narástol v Európe o 835 percent.
Práve preto sme aj na Liptove, pod Tatrami. Kým pred piatimi rokmi tu bol bobor vzácnosťou, dnes je už aj na satelitných snímkach vidno, ako sa pustil do práce. Počet kolónií za päť rokov narástol z nuly na 30, aj to ide len o odhad.
Prvé úspešné reintrodukcie bobra mali za sebou práve v Severnej Amerike, aj keď išlo o bizarné projekty. Bobrov vyhadzovali z lietadiel v debničkách s padákmi. Väčšina ich skutočne prežila a založila kolónie. Dôvod, prečo sa to dnes už nerobí, možno prekvapí.
Za ten čas sa spamätali populácie šeliem a bobor výsadkár by už zrejme nemal šancu.
Aké sú ale naše šance bez bobra?
Kým spočítame hodnotu bobra, môže byť neskoro
Bobor sa vracia do zmenenej krajiny. Niekdajšie rozsiahle bobroviská sa premenili na polia, krajinu fragmentuje infraštruktúra. Návrat sa nedeje bez toho, aby ľuďom spôsoboval starosti, čo predstavuje veľkú samostatnú tému. Existujú horšie a šetrnejšie spôsoby, ako sa s bobrom „vyrovnať“. Prístup závisí od úrovne poznania tohto živočícha. A o to tu ide.
Napríklad veta „zabi bobra, zachrániš strom“ predstavuje absurdné tvrdenie. Bobor robí pravý opak. Niekoľko stromov zlikviduje, ale inak svojou činnosťou stromy sadí – najmä vŕby. A tým, že dopraví vodu ďalej od rieky, pomáha lesom, aby sa rozširovali.
V Severnej Amerike sa snažili vyčísliť hodnoty, ktoré prináša bobor. Keď sa pozreli len na javy súvisiace s úrodnosťou a ochranou pôdy pred eróziou, vyšlo im, že za každých päť dolárov investovaných do návratu bobra sa im vrátilo 300.
Keď sa však pozreli na ďalšie „služby“, ktoré bobor pre spoločnosť robí, zistili, že ide o sumu 69-tisíc dolárov ročne z jedného kilometra štvorcového bobrieho biotopu.
Niekto by namietal, že ide o virtuálnu sumu, ktorú nikto nikdy nikomu nezaplatí. Nie je to tak. „Keď nám začnú klesať spodné vody, keď naozaj nebudeme mať kde pásť, lebo vyschnú nivy, tak potom zistíme, že sú to reálne peniaze a že prínos prírody pre ekonomiku je obrovský. Preto by sme sa mali usilovať vrátiť prírode funkčnosť,“ upozorňuje vedec. „Bobor je jedným z kľúčov. Je spojencom a nie nepriateľom.“