Kto neverí na zázrak, nie je politický realista

, 13.05.2014 10:52
Martin Muránsky
Martin Muránsky Autor: ,

Marcové prezidentské voľby zdanlivo ukázali, že je naša spoločnosť rozdelená na dva nezmieriteľné tábory. No tých táborov je iste viac a hranice, ktoré medzi nimi prechádzajú, bývajú priepustné. A hoci sú ľudia vystavení krupobitiu čierno-bieleho hodnotenia sveta, tušia, že je oveľa farebnejší. "Mám pocit, že dnes je u nás najväčším lúzerom chladný rozum," hovorí ľavičiar a filozof Martin Muránsky.

V našich médiách sa často zužuje podstata rozhovorov Ruska s USA na vetu – „keď sa hluchý s hluchým zhovára“. V čom vidíte príčinu, že nám chýba širší kontext?
Treba pripomenúť, že tí istí „hluchí“- Američania a Rusi – sa spolu zhovárali aj po invázii do Maďarska v roku 1956, aj po invázii do Československa v roku 1968. Svet je prepojený a alternatívou tohto prepojenia môže byť len eskalácia konfliktu, čo, žiaľ, už je reálna geopolitická alternatíva. V našej semiperiférii sa dnes ukazuje, koľko tu máme jednookých analytikov. Koľko jednookých propagandistov na Slovensku dokáže žiť z témy, pri ktorej už len mierna konfrontácia s faktom, kto je dnes vlastne vo vláde na Ukrajine, núti niektoré stanoviská formulovať oveľa opatrnejšie.

V akom zmysle?
Keď sa ide len jedným smerom: jediným vinníkom je „Rus“ a všetci ostatní chcú slobodu, mier a demokraciu, nikam to nevedie. S týmto konceptom by nevydržala žiadna spolupráca ani päť minút. No myslím si, že geopolitická realita nepustí: po takýchto hardlineroch prídu na rad iní. Takí, čo budú riešiť problémy a konflikty v prospech jednotnej Ukrajiny. Som optimista a verím, že garancia teritoriálnej integrity Ukrajiny zo strany Moskvy by bola realitou, ak by sa rezignovalo na členstvo Ukrajiny v NATO.

Odkiaľ čerpáte svoj optimizmus v tomto smere?
Stále je možné ustanoviť nový typ medzinárodných dohôd, v rámci ktorých sa budú garantovať hranice a budú fungovať menšinové práva. Musí sa to znova skúsiť zadefinovať podobne, ako sa to udialo v roku 1975 v Helsinkách. V ľavicovej západnej tlači sa napríklad objavuje termín „finlandizácia Ukrajiny“. Ide o model ekonomickej spolupráce zo strany EÚ s Ukrajinou pri zachovaní jej vojenskej neutrality s ekonomickým priestorom prepojeným aj na Rusko. Zdá sa mi, že je to lepšia terminológia, ako vyhlásenia typu, že je tu jedna „ríša zla“ a všetci "dobrí“ sa teraz musia proti nej spojiť.

V našich čierno-bielych pomeroch je to dosť odvážne, čo hovoríte.
Na Slovensku sa pestuje „moralistická“ tradícia interpretácie politiky. Ľudia ako Václav Havel naozaj mohli hovoriť o politike v morálnych termínoch, lebo ju takto prežili a prežívali celý život. No dnes ide väčšinou o politicky účelovú moralizáciu politiky, z ktorej sa na rozdiel od Havlovho osudu dá aj dobre žiť. Keď sa raz vyhlásil Bagdad za zlo, titulok týždenníka Domino Fórum znel „Na Bagdad!“ Keď sa ukázalo, že aj humanitárne intervencie v mene ľudských práv v 90. rokoch vedú k masovým zločinom proti ľudskosti, pod lampou zavládla veľká tma a ticho. Ustavičné moralizovanie konfliktov, až do nepríčetnosti, je unikum dominujúcej časti našej „slušnej“ mediálnej scény.

V zahraničí majú podobné názory protiváhu. U nás neexistujú?
Toto „nezmieriteľné“ moralizovanie môže naraziť na svoj mantinel práve pri konfliktoch, aké prepukli na Ukrajine. Našťastie, napríklad na internetových stránkach Britských listov alebo Slova človek naozaj nájde reálne texty o tom, čo sa tam deje – často v prekladoch serióznych západných médií. Netvrdím, že tieto články sú nespochybniteľné, ale dá sa s autormi o tom zhovárať. No ak raz operujete s výrazom „toto je absolútne zlo, ideme ho zničiť“, môžete chcieť zrejme už len zbrojiť – a manipulovať verejnú mienku vo vyššom záujme.

Čím si vysvetľujete, že sa všetko zjednodušuje na väčšie a menšie zlo, aby boli len dve možnosti, žiadne iné?
Možno to spôsobila absencia skutočnej disidentskej tradície a kultúry na Slovensku, ktorú mnohí začali jednoducho imitovať a prebrali z nej len povrch – „moralizujúcu technológiu“. Neskôr, po páde newyorských dvojičiek 11. septembra 2001, sa k tomu pridal geopolitický aspekt Bushovej doktríny, ktorá priniesla moralizátorský slovník pri presadzovaní geopolitických záujmov v celosvetovom meradle.

Prečo sme neboli proti tomu ani trochu imúnni?
Subjektívne je to jednoduchšie ako používanie rozumu – a dá sa z toho slušne žiť. Objektívne je to azda preto, že stále máme nezvládnutý problém s vlastnými dejinami. Máme tu napríklad dodnes polarizujúci a nevybavený účet s katalógom viny z čias slovenského vojnového štátu, ktorý prenášame z jednej politickej generácie na ďalšiu. Pustiť sa do vyrovnávania sa s dejinami je naozaj oveľa ťažšia téma, než moralizovať. Musíte sa naučiť rozumieť svetu ponad optiku a záujmy vlastnej skupiny či skupinky.

Neraz ste písali aj pre Pravdu, že naša spoločnosť zatvára oči pred minulosťou veľmi pragmaticky. Prečo sa vlastne nedokáže pozrieť do zrkadla dejín?
Skepsa z pasivity občanov je pochopiteľná. Keď majorita stráca dôveru v budúcnosť, návraty k minulosti sú takmer vylúčené. Ku kritickému postoju potrebujeme sociálne emancipovanú spoločnosť, v ktorej sa nerieši, či je pre vysokoškolského docenta dostupný úver v banke, alebo nie, lebo ináč nemá kde bývať. Ak je každodennou starosťou mňa a mojich blízkych, ako vyžijeme z 500 eur, záujem o vyrovnávanie sa s minulosťou prekrývajú iné motívy občianskeho bytia. V strednej Európe cítiť masové zneistenie aj znechutenie z toho, čo ľudia prežívajú vo svojej každodennosti.

V čom je to iné oproti uťahovaniu opaskov v 90. rokoch?
Vtedy sa ľuďom hovorilo: vy ste vlastne starí, vy to musíte zniesť, veď tento svet slobody a prosperity je tu pre vaše deti… Táto perspektíva sa však u väčšiny stráca. Nedávno som videl nový filmový dokument Slovensko 2.0, v ktorom ide o obraz krajiny po desiatich rokoch vstupu do EÚ. V jednom z príbehov starý manželský pár sleduje televízny prenos pohrebu Václava Havla a čaká pritom na sanitku pre manžela. Pasivita dvojice sledujúcej televíziu bije do očí najmä v súvislosti s pohrebom autora aktívneho princípu moci bezmocných. (Václav Havel v eseji Moc bezmocných (1978) pomenoval zmysel disidentských občianských iniciatív – pozn. red.) No sanitka nepríde a na súkromnú pár dôchodcov nemá peniaze. Prenos z pohrebu pokračuje aj v preplnenej nemocnici, kde vidíte ďalších divákov. Masu bezmocných nesolidárnych egoistov, ktorých – a to zďaleka nie len v nemocnici – nečaká ani úcta, ani dôstojnosť občana. Vstup do EÚ, ktorý vo svojom dokumente režisér Martin Šulík paroduje ako insitnú vieru v spásonosný zázrak, nebol v tomto ohľade žiadnym zázrakom. Takáto zneváženie občana je manifestáciou inej bezmocnosti a pasivity než Havlova otázka moci bezmocných. Demokracia v nebohatých krajinách EÚ má problém: ako vysvetliť ľuďom, že majú slobodu a dôstojnosť, keď ju de facto nemajú. Ako im vysvetliť, že sú dôstojné bytosti? Keď vojdú do nemocnice alebo do inej verejnej inštitúcie, ľahko zistia, že to tak nie je.

Ako to riešia v susedných postkomunistických krajinách?
Napríklad v Maďarsku spoločná otázka, ktorá sa objavila vo väčšine politických strán v nedávnych parlamentných voľbách, znela: Čo majú Maďari z toho, že sú v EÚ a že porazili komunizmus? Môžeme si povedať, že je to prízemná otázka, príliš materialistická, málo idealistická. Ale bez sociálnej emancipácie sú ostatné „vyššie“ témy v liberálnej demokracii nefunkčné.

V tom istom Maďarsku sociálne témy nenastoľujú naslovovzatí demokrati…
To by som dal až na druhé miesto. Prvou otázkou je, či je to tak a či je to realita, na ktorú vedia demokratické strany reagovať. Skôr nevedia.

Po prezidentských voľbách Eduard Chmelár vyčítal Smeru, že nie je skutočnou sociálnou demokraciou a má si to konečne priznať. Mnohí mu dali za pravdu, ale vy ste s ním nesúhlasili. Prečo?
Podľa mňa je Smer ľavica, na ktorú táto spoločnosť má.

Na inú „nemá“?
Ak by mala, tak iná sociálnodemokra­tická strana tu už je. Každý má právo aj možnosť založiť stranu, keď si myslí, že ľavicová agenda je taká dôležitá, že ju musí zvládnuť. Poznám veľa ľudí, ktorí už roky tvrdia, že Smer je zlo a nová ľavicová strana je nanajvýš potrebná, ale „skutek utek“. A potom pred každými voľbami odporúčajú spravidla voliť pravicového kandidáta. To tiež o niečom svedčí.

Konkrétne o čom?
Naša spoločnosť zatiaľ nedokáže prijať niektoré témy konsenzuálne a vážne asi aj preto, že sa stráca v tých najzákladnejších otázkach každodenného občianskeho prežitia. Navyše sa na politickú triedu, osobitne ľavicu, permanentne vedie mediány útok. Určite by bolo chybou znovu všetko rozobrať, rozbiť a povedať si: tak teraz začnime znovu a na zelenej lúke postavme „tú pravú“ ľavicová stranu. Žiadna zelená lúka neexistuje. V zásade by strany mali zostať stranami nielen pre jednu generáciou jej členov. Ak sa to nepodarí, prídu nové strany s rizikom, že po nich nasledujú ďalšie. A to je otázka, ktorá stojí pred Smerom – či sa zrecykluje na ďalších 15 rokov.

Ako vnímate celý rad signálov, ktoré vysielajú občania Slovenska proti partokracii, keď si radšej vyberajú neznámych občianskych kandidátov ako skúsených politikov?
Obávam sa tejto apolitickej politiky. Bazálnymi aktérmi kolektívneho rozhodovania v občianskej spoločnosti sú parlamentné politické strany a odbory. Navyše si myslím, že apolitická „občianska“ politika opakuje neoliberálnu dogmu: riadiť politiku ako firmu, kde existuje len jedno správne „nadstranícke“ riešenie – to ziskotvorné. Tým sa len zakrýva elementárna skutočnosť, že demokratická politika je vecou udržiavania rovnováhy protichodných záujmov.

Ktoré to sú?
U nás sa nadáva v princípe len na politikov. Lenže od roku 2008, keď prepukla kríza, je predsa zjavné, že politika v nej ťahá za kratší koniec. Skutočnú moc a vplyv bolo nezvratne vidieť v roku 2008: za dlhy, ktoré vytvoril súkromný finančný sektor, zaplatili všetci daňoví poplatníci. Toto je naozaj demokratický škandál v dejinách kapitalizmu. Škoda, že sa nedarí vysvetľovať túto chýbajúcu moc bezmocných aj z tohto pohľadu. Stále sa ozýva: to tí politici, politici, politici! Na druhej strane takmer o každom biznise sa dokážete dozvedieť „transparentne“ veľa, ale o aktéroch obchodov s dlhmi štátov, ktoré si požičiavajú v EÚ skoro každý polrok, sa ako občan nedozviete dokopy nič.

Súkromný ekonomický záujem má tak absolútnu prevahu nad verejným záujmom a politikou?
Nedávno vyšla zaujímavá kniha Kapitál v 21. storočí, v ktorej autor, Francúz Thomas Piketty, jasne ukazuje spôsob, ako sa dnes koncentruje bohatstvo. Už sa „neoplatí“ podnikať, inovovať, vytvárať pracovné miesta. Tých menej ako jedno percento ľudí, čo vlastní 60 percent svetového bohatstva, sú rentieri, ktorí bohatnú z úrokov a dokážu si tieto úroky ochrániť pred zdanením a daňou z dedičstva. Celá ťarcha financovania života spoločnosti tak padá na chudobný štát a, samozrejme, na strednú vrstvu, ktorá nemá dostatok prostriedkov na to, aby čokoľvek inovovala a už vôbec nie na to, aby zakladala nejaký inovatívny výrobný program. Na konci je typ bohatnutia bez produktivity, ktorý sa stal tichým štandardom dneška a istým spôsobom sa akceptuje. A v tejto situácii niekto hádže blato na všetkých politikov a tvrdí, že apolitická moc je lepšia…

Neboli azda protesty proti Gorile snahou usvedčiť finančné skupiny, že si kupujú politikov a ich moc, ktorú im zverili do rúk voliči?
To posledné, čo mám na mysli, je chrániť politikov a ich korupčné aféry. Som však pevne presvedčený, že apolitická moc nedokáže zrenovovať demokraciu. Práve naopak, apolitické osobnosti môžu veľmi jednoducho nastoliť autoritatívny typ vládnutia v reakcii na to, že sa ľudia majú horšie, cítia sa horšie a ich očakávania do budúcnosti určite nie sú svetoborné. Nepoznám parlamentnú demokraciu, kde by sa strany jednoducho vyhodili z kola von a namiesto nich prišla apolitická moc, ktorá hovorí, ako ďalej. Vôbec nechcem zľahčovať korupciu, iba sa obávam, že naša spoločnosť smeruje k postdemokra­tickej – nevolenej – podobe politiky, čo sa mi prieči. Ak sa na Slovensku niečo neurobí pre vyčerpanú väčšinu, ak nebude cítiť, že aj tie nemocnice sú tu pre ňu, bude to veľmi ťažká hra.

Ako vyzerá taká „ťažká hra“?
Liberálna demokracia v nej riskuje prehru v súboji s oligarchickou nevolenou mocou ekonomického libertianizmu. V podmienkach relatívnej chudoby sa politické strany zoligarchizujú a premenia sa na obyčajný nástroj bohatnutia na štátnych zákazkách. Preto potrebujeme silnejšie strany, a nie malé päťpercentné straničky, ktoré sú veľmi ľahko ovládateľné. Aj toto je súčasť príbehu Smeru – pre spoločnosť by bolo oveľa lepšie mať silné strany, a nie päť či desať maličkých, ktoré sa vedia dohodnúť iba na tom, že sa nevedia dohodnúť na ničom.

Keď Smer zvíťazil v predčasných parlamentných voľbách s veľkou prevahou, nebolo to aj vďaka tomu, že sa pravica úplne roztrieštila?
Chyba pravice je, že ponúkla stranícku agendu, ktorá je pre voliča nečitateľná. Smer ešte dokáže svojho voliča nejako aktivizovať. Myslím, že 900¤000 ľudí, ktorí volili prezidentského kandidáta Fica, mohli byť v podstate aj voliči Smeru. Ale keď vidíte 1¤300¤000 hlasov pre Kisku, je jasné, že to neboli len hlasy voličov pravicových strán. Ľudia hlasovali za osobnosť, ktorá podľa ich mienky alternuje celú politickú parlamentnú scénu. Preto každý pokus prisvojiť si toto volebné víťazstvo ako značku svojej strany vyzerá skôr smiešne ako vážne. Dnes apolitická sila akumuluje väčšinové hlasy v spoločnosti. Som zvedavý, akou politickou odpoveďou bude na túto situáciu reagovať pravica. A je to definitívne zlá správa aj pre parlamentnú ľavicu.

Ľudia sa zhodujú v názore, že demokracia je v kríze. A obavy vyvoláva aj to, ako dopadnú voľby do Európskeho parlamentu. Má ešte sociálna demokracia nejaký ideál, ktorý by sme tu u nás mohli a mali reálne dosiahnuť?
Na Slovensku sa radi hráme na vlastnom piesočku, v malých vzťahoch: občania – národovci, národovci – občania. Takto prežívame všetky zážitky z politiky dosť bezpečne, nedotknutí tým, čo je mimo nás. No ak sa pozrieme na našu krajinu ináč, nie len ako na naše malé ihrisko, pred nami sa vynorí jedna obrovská výzva: Európska únia sa bude meniť. Výsledkom krízy je nárast ekonomického nacionalizmu – „dobré“ severské štáty nemajú čo platiť za dlhy tých „zlých“ južných štátov. Vie sa zároveň, že dlhy jedných štátov sú ziskami súkromného sektora tých druhých štátov. Táto asymetria je odvrátenou mincou „voľnotrhového“ fungovania EÚ. Politickým ideálom EÚ však zostáva spoločenstvo štátov a občanov založené na popretí sily jedného hegemóna na úkor ostatných – v politickom, sociálnom aj ekologickom zmysle. Toto je veľká výzva pre všetky progresívne sily, pričom európska karta ide veľmi dobre dnešnej politickej elite na Slovensku.

A čo doma?
Naliehavo si musíme poradiť so zamestnateľnosťou nízko kvalifikovanej skupiny obyvateľstva. To nie je môj termín – vymyslel ho poradca ministra financií a ministra vnútra v jednej osobe. Je to, samozrejme, ťažká téma, lebo sa bezprostredne týka aj rómskeho obyvateľstva.

Kde vidíte riešenie?
Pre nás je to vlastne výzva pokúsiť sa vybudovať veľmi unikátny pracovný trh. Začnime hovoriť o tom, že jedno pracovné miesto pre Róma prináša dve pracovné miesta v majorite. Začnime hovoriť o tom, že pri veľmi malých investičných možnostiach sa dá tvoriť práca na úrovni stavby vlastných domov. Koľko potrebujeme kanalizácie, koľko ciest okolo rómskych osád? Na tomto sa dá vybudovať typ samonosnej komunitárnej lokálnej ekonomiky. Iste existuje aj spôsob, ako sa extrémne chudobní znovu naučia farmárčiť a nebudú musieť nakupovať drahé potraviny v supermarketoch. Počul som aj nápad z prostredia dnešného ministra financií – prečo neobnoviť na základe týchto participatívnych väzieb starú myšlienku družstiev? Ľudia by tak spoločne obhospodarovali spoločný priestor, ktorý by im prinášal výnosy. To všetko predpokladá odvahu ísť do riešení, ktoré tu zatiaľ nie sú.

Nie sú tu, lebo neprinášajú okamžitý zisk…
Ak necháme spustnúť ďalších 300-tisíc ľudí, ak pripustíme, aby nadobro civilizačne upadli, tak pri pohľade na demografickú krivku v roku 2030 musíme hovoriť o nezvládnuteľných stratách. Nechcem to preháňať, ale dá sa to relatívne dobre spočítať Ak radikálnu chudobu nepremeníme na nový typ ekonomickej komunitnej aktivity, ktorá vie využiť civilizačnú schopnosť ľudí postarať sa o seba, politicky za to tiež zaplatíme. Dnes je jasné, že bez štátu sa problém Rómov nevyrieši. Ilúzie, že to vedia vyriešiť občianski nadšenci, sú za nami. Dnes však existujú komunitné koncepty, ktoré sú už vyskúšané a vypracované v neziskovom sektore tak, že môžu byť veľmi zaujímavé aj pre štátnu investíciu. Potrebná je „len“ politická odvaha na novú spoločenskú dohodu medzi majoritou a minoritou. Ale kto neverí na zázrak, nie je politický realista.

A problém chudoby majoritného obyvateľstva?
Pri dobrej vôli sa podarí vyskúšať typ alternatívnej ekonomiky družstevníctva na Slovensku pre oveľa širší okruh ľudí. A v prvom rade pre tých najchudobnejších.

Už v časoch prvej Československej republiky boli družstvá postavené napríklad aj na tom, že ľudia spoločne sporili a navzájom si požičiavali peniaze takmer bezúročne.
Podobné projekty spoločného sporenia, podnikania a investovania sú už dnes vypracované. Znie to, akoby sme sa naozaj vracali do starých čias, ale riešenie radikálnej chudoby sa nedá docieliť ináč ako komunitárnym, organizovaným spôsobom – v prospech relatívne chudobnej väčšiny. Ak by sa do toho pustila skupina skúsených domácich expertov, ktorí by to vzali do vlastných rúk, dokázali by vytvoriť know how, ktoré sa dá exportovať. Dnešná chvíľa si už žiada iba politické rozhodnutie.

Čo mu stojí v ceste?
Zišiel by sa, napríklad, spoločenský konsenzus. Musíme si naliať čistého vína a na to potrebujeme ináč orientovanú verejnosť, ale aj spoločenských vedcov, ktorí svoju zodpovednosť nevidia iba v tom, že sú úspešní, vedia sa presadiť a dajú si dobre zaplatiť – najlepšie v nejakej PR agentúre. Tí generačne najlepší hľadali vždy svoje poslanie vo výzvach v prospech ľudskosti, a preto aj najslabších. Toto chýba v našej demokracii a o charite to nie je. Nič však nie je definitívne. Kotleba bol takým prvým veľkým prebudením.

Nie je to trochu naopak? Mnohí spoločenskí vedci prežívajú výrazné zneistenie, keď ich výkony porovnávajú s aplikovaným výskumom prírodovedcov, prinášajúcim finančný zisk…
Je to tragédia, že tu nikto nevidí kapacitu a potenciál spoločenskovedného uvažovania o našej vlastnej spoločnosti. Mám pocit, že dnes je u nás najväčším lúzerom chladný rozum. Schopnosť naliať si čistého vína a nerozprávať iba jazykom mojej (politickej) skupinky sa nenosí. Po ideologizovanej minulosti spoločenských vied sa u nás presadil ideál pozitivistického prístupu. Dnes sme podľahli biznis-idei, že tí, čo sú schopní predať svoje poznanie, sú aj vo vedeckom zmysle tí naj.

V čom je teda politický potenciál humanitného poznania?
Predsa v schopnosti ľudí vyznať sa v strategických záujmoch spoločnosti a nemenej dôležitej schopnosti ísť proti väčšinovým konvenciám a predsudkom. Stratilo sa nám to aj z tej vážnejšej žurnalistiky. Vo svojom hlavnom prúde sa naša žurnalistika obmedzila na to, aby nám vysvetlila, koho máme ísť voliť, prípadne na vlastný spoločenský vplyv. Všetko ostatné akoby už nebolo dôležité. A nemáme to zvládnuté ani na úrovni tých vážnejších kníh. Aspoň niektorí ľudia by mali mať v hlavách úplne jasno, aby to vedeli naučiť na univerzitách ďalších. Prinajmenej základné, ťažko pochopiteľné veci. No prenos ideí do politického sveta je z tejto strany takmer nebadateľný. To je tiež niečo, čo skôr hovorí o krajinách semiperiférie ako o krajinách jadra, kde je tento typ intelektuálneho politického know-how vysoko váženou a náročnou disciplínou.

V globálnom svete sa však dostávame aj k poznatkom, ktoré časom ovplyvnia životy všetkých. Ako vnímate debatu o narastajúcej nerovnosti?
Dnes sa ukazuje, že obrovská nerovnosť medzi bohatými a chudobnými je v podstate základným zdrojom neslobody. A to slovo nesloboda je tu naozaj kľúčovým pojmom, lebo ľudia reálne strácajú príležitosť postarať sa sami o seba. Môžem mať právnu slobodu, morálnu slobodu, ale bez schopnosti postarať sa o seba a o svojich blízkych sa stáva táto sloboda prázdnym pojmom. Stále sa tu rozpráva o slušnosti vo vzťahu k slobode, ale o tej elementárnej mož­nosti postarať sa o seba – nie. A ak sa ľuďom nedarí vyviaznuť z tejto neslobody – už sú odrazu neschopní, leniví, môžu si za to sami. To sú ilúzie, ktoré nám zostali z 90. rokov.

V 90. rokoch aj u nás začal diktovať svoje podmienky kapitál a diktuje ich dodnes: nulová strata a obrovský zisk.
Dostali sme sa takto do 19. storočia.

Ak dnešní najbohatší ľudia nič neriskujú, neboli kapitalisti v 19. storočí predsa len iní, keď podnikali, budovali a vytvárali pracovné miesta?
Ale predsa už vtedy začal rentiersky kapitalizmus dominovať, už vtedy priniesol masovú nezamestnanosť a napokon dva svetové vojnové konflikty. V podstate sa dostávame k tomu, že chudobné štáty, ako sme my, nemajú možnosti generovať vlastné verejné výdavky. Nemáme ani osvietenú vrstvu kapitalistických podnikateľov, ktorí držia elementárny obrat, ako je to v rozvinutých ekonomikách. A na konci sú smutné preteky o to, kto dostane investície. No už aj Nemecko či Rakúsko hlásia problémy. Teraz sa hovorí, že tretina produktívnej generácie vypadáva z pracovného systému, lebo ho vďaka dedičstvu nepotrebuje. Ináč povedané, o postavení v spoločnosti rovných práv nerozhoduje talent, práca na seba a sloboda sebaurčenia, ale dedičstvo a dobrá svadba.

Do toho prichádzajú nové technológie, robotizácia, keď vzniká otázka, či bude ešte práca človeka vôbec žiadaná…
K takejto vízii som veľmi skeptický, lebo vychádza z definície námezdnej práce. Ale keď sa spýtam, že nemám z čoho žiť a môžem si vyprodukovať jedlo, keď sa mi to  umožní, musí to byť vyslovene námezdná práca? Môže to byť ináč pochopená práca. A je azda takejto práce málo?

Hovorí sa, že roboty je fúra, to len práca – ako zamestnanie – chýba…
Ide tu o zmenu pohľadu. Nemci napríklad investujú šesť miliárd eur do predškolskej výchovy. Ak sa rodičom dlhodobo nedvíhajú platy, ako ináč môže štát pomôcť rodinám? Aj dnešná česká vláda sa rozhodla zamestnať jednu generáciu ľudí, ktorí opatrujú deti, a vytvoriť sieť kvalitných škôlok, kde sa deti naučia byť spolu. Kde sa naučia, že nie sú samy na svete, kde sa môžu spolu hrať, oslavovať, všetky tie prvotné kolektívne väzby ľudí na ľudí. No kde inde sa to dá získať? Verím, že máme veľmi málo peňazí, ale pri všetkej úcte, keby sa trochu otočili európske dotácie aj týmto smerom, úspech je zaručený. A čo by na to povedal politikovi občan? No konečne viem, načo ťa mám!

Martin Muránsky (1966)

  • Vyštudoval filozofiu na FF UK v Bratislave.
  • V doktorandskom štúdiu pokračoval v Bonne a v Kolíne nad Rýnom, kde aj promoval.
  • V minulosti aj ako šéfredaktor pôsobil v týždenníku Slovo.
  • V nadácii Friedricha Eberta v Bratislave pracoval ako projektový manažér politického vzdelávacieho cyklu Akadémia sociálnej demokracie.
  • V súčasnosti pôsobí na Filozofickom ústave SAV, kde v spolupráci s Peter Lang Verlag vo Viedni a vydavateľstvom Veda nedávno dokončil monografiu o Kantovej filozofii slobody.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Politika #finančné skupiny #Václav Havel #kauza Gorila #Thomas Piketty #Kapitál v 21. storočí #občania
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku