Obaidullah Mir: Taliban si nemôže dovoliť páchať zločiny ako kedysi

Hovoríte po slovensky ako rodený Slovák. Ako dlho žijete na Slovensku a ako ste sa sem dostali?

Do bývalého Československa som prišiel v roku 1985. Po skončení vojenského gymnázia v Kábule. Vtedy bola u nás pri moci ešte prokomunistická vláda a Československá socialistická republika, ktorá ju podporovala, umožňovala Afgancom študovať v ČSSR. Po jazykovom kurze v Bratislave som sa šesť rokov vzdelával na lekárskej fakulte v Košiciach. Vyštudoval som ju v roku 1992.

Keď ste získali vysokoškolský diplom, vrátili ste sa domov?

Zbalil som si veci, vybavil som si letenku, chcel som odísť do Afganistanu, ale nešlo to.

Prečo?

Bohužiaľ, moc získali mudžahídi, ktorí bojovali proti vojakom Sovietskeho zväzu a vláde prezidenta Dr. Nadžíbulláha. V podstate nastala situácia, aká je presne teraz v Afganistane. Nikto nevedel, čo bude ďalej. Prevládala neistota. Mudžahídi začali vládnuť v apríli 1992 a o necelé dva mesiace, keď som v Košiciach promoval, to už bolo veľmi zlé. Vypukli bratovražedné boje medzi jednotlivými ozbrojenými skupinami. V Kábule zomrelo veľa ľudí. Moji rodičia mi napísali, že utiekli do Pakistanu, s tým, aby som sa určite do Afganistanu nevrátil. Môj plán návratu sa zrútil, zostal som na Slovensku, lebo inú možnosť som nemal. Zamestnal som sa ako lekár v Rimavskej Sobote.

Neskôr si krajinu podmanil Taliban, vládol v rozpätí rokov 1996 – 2001. Kedy sa vám podarilo prísť konečne do Kábulu?

Až v roku 2003, čo bolo v čase, keď v Afganistane už pôsobili zahraničné spojenecké vojská.

Foto: NAVSTEVALEKARA.SK

Obaidullah Mir, lekár, Afgánec Obaidullah Mir je afganský lekár, ktorý už dlhé roky pôsobí na Slovensku.

Korene Talibanu siahajú do Kandaháru. Dá sa nábožensky, etnicky alebo geopoliticky objasniť, prečo toto radikálne hnutie vzniklo v tomto meste?

Najprv pripomeniem, že členovia Talibanu sú pokračovatelia mudžahídov, ktorí viedli boj proti vojakom Sovietskeho zväzu po jeho invázii do Afganistanu. Keď Moskva rozhodla o stiahnutí svojej armády, afganský prezident Nadžíbulláh ešte dva-tri roky odporoval radikálom, ale jeho vláda sa napokon rozpadla v dôsledku vnútorných rozporov. K moci sa dostali mudžahídi, ktorí sa však nevedeli medzi sebou dohodnúť, a následne nastala občianska vojna. Vtedy vznikla v Kandaháre jedna skupina; šírili sa reči, že v pozadí boli nejaké temné sily, k čomu sa nechcem vyjadrovať, lebo sa vyhýbam špekuláciám. Išlo o zrod Talibanu. Mulla Omar bol zakladateľ. Rodák z Kandaháru si svojím náboženským učením získal ľudí, ktorí chceli presadiť v celom Afganistane šaríu, čiže veľmi prísne poňatie islamského práva. Prevažná časť členov Talibanu sú Paštuni, ale v jeho radoch sú zastúpení aj príslušníci iných národností Afganistanu.

Ako vnímali Afganci zahraničných vojakov, keď ste sa vrátili do Afganistanu?

Bolo od prípadu k prípadu. Záviselo od toho, s kým som sa rozprával. Povedal by som, že spočiatku v Kábule väčšina ľudí, s ktorými som debatoval, boli s cudzími vojskami spokojní. Postupom času a rokov sa ich názory zmenili.

Prečo?

Lebo spočiatku mnohí z nich pred Talibanom utiekli do zahraničia, po roku 2001 sa začali vracať do vlasti. Tešili sa, že násilnosti sa skončili. Dúfali, že konečne bude pokoj. Verili, že ich deti zažijú normálne časy – napríklad to, že môžu bezpečne chodiť zase do škôl, že ich niekto nezabije. V Kábule bola spočiatku nálada, myslím si, že celkom optimistická. K zmene došlo po roku 2010 pôsobením po uši skorumpovanej vlády v Afganistane a nárastom nepokojov v celom Afganistane vrátane samovražedných atentátov, nárastu kriminality atď. Časom si ľudia mysleli, že sa skôr hrajú s teroristami, ako proti nim bojujú.

Čítajte viac Taliban ukáže svetu viac tvárí

Vrátili ste sa do vlasti, ale stále to bola krajina existujúca vo veľmi chudobnom prostredí. Podarilo sa vám ako-tak uživiť ako lekárovi?

Nevrátil som sa natrvalo. Každoročne som raz alebo dva razy cestoval do Kábulu, aby som navštívil príbuzných. Pracovať som zostal na Slovensku. V Afganistane som mal kompletnú rodinu. Aj brata, ktorý bol veliteľ väčšieho vojenského oddielu. Bohužiaľ, Taliban ho neskôr v roku 2016 zabil… Chcel som sa síce vrátiť tak, že v Kábule zostanem, ale stále som mal pocit, že ešte nenastal vhodný čas.

Čo bolo najhoršie počas diktatúry Talibanu podľa svedectiev, ktoré ste počuli?

Bolo to obdobie temna. Afganistan sa vrátil o niekoľko storočí dozadu. Možno až o 1 400 – 1 500 rokov do minulosti. Prinajmenšom do stredoveku. Taliban zakázal hudbu. Muži museli mať brady. Keď sa radikálom nepozdávala podoba brady, dokázali poslať človeka do väzenia. Prevládal strach, neistota, dokonca beznádej. Taliban zakazoval pozerať vysielanie satelitných televízií. Keď nejaká žena išla von, zbičovali ju, ak nemala mužský sprievod. Ak kráčala s mužom, zastavili ich, aby skontrolovali, kto je ten muž. Manžel? Otec? Brat? Božechráň, ak nevedela dokázať, že to nie je niekto z nich! Na druhej strane, a to je vám pritom jasné, že dôrazne odsudzujem to, čo páchali talibanci, bol som proti nim aj som proti nim a proti ich filozofii aj praktikám, ale počas vládnutia Talibanu sa výrazne zlepšila bezpečnosť v Afganistane aj v samotnom Kábule. Len to konštatujem.

O čo išlo?

Počas bratovražednej vojny, čiže pred rokom 1996, sa nielen zabíjalo, ale aj kradlo. Prejsť vtedy z jednej časti Kábulu do druhej bolo prakticky nemožné. Dalo sa jedine s obchádzkami, čo trvalo dlhé hodiny. Obrovské riziko spočívalo v tom, že jednotlivé oblasti Kábulu kontrolovali rôzne skupiny, bol tam vyslovene nebezpečný chaos. Streľba, raketové útoky, absolútne zničené mesto, hlad atď. Keď do Kábulu prišiel Taliban, tieto hrozby sa pominuli. Obyvatelia si museli veľmi rozmyslieť, či urobia niečo zlé. Krádež – rovná sa odseknutie ruky. Ťažší zločin – často strata života. Bez mihnutia oka páchateľa obesili. Verejne. Na výstrahu. Kto kradol, natreli ho čiernou farbou a vláčili po meste a na čelo alebo na hruď mu dali papier, na ktorý napísali, čoho sa dopustil. Zvolávali ľudí, aby sa prišli pozrieť na podobu trestu. Rozsudky vykonávali najmä na športoviskách. Niekoho obesili, niekomu odťali ruky a možno že ho nechali aj vykrvácať.

Čítajte viac Rozdrvilo ho lietadlo. Pri úteku zahynul veľký afganský talent

Ako si vysvetľujete, že na konci 20. storočia Taliban páchal ohavné zločiny v mene islamu? A že moslimovia zabíjali moslimov?

Odpoveď sa ťažko hľadá. Jednou z príčin bola zjavne nevedomosť tých, ktorých uchvátila predstava hrozného radikalizmu. Boli to ľudské bytosti, ktorým náboženskí fanatickí lídri vymyli mozgy. Bohužiaľ, v dejinách sa vyskytujú situácie, keď choré myslenie má prevahu.

Dá sa to porovnať s fanatickými kresťanmi v minulosti? Katolícka cirkev sa šialene zviditeľnila inkvizíciou i križiackymi vojnami. A bol to nielen stredovek – veď v prvej polovici 20. storočia sa tváril ako počestný kresťan Adolf Hitler, ktorý sa pritom stal najťažším páchateľom vraždenia v histórii ľudstva.

Je to porovnateľné. Nacizmus či fašizmus majú jednu spoločnú vec s ideológiou Talibanu. Hitler chcel rasové zákony, islamskí fundamentalisti chceli šaríu. A v určitej miere ich spájala aj takzvaná čistá národnosť ľudí.

Čo čaká ženy a dievčatá v Afganistane? Taliban tvrdí, že ich práva mieni rešpektovať, ale jedným dychom prízvukuje, že to musí byť v súlade so šaríou.

Netuším, veľmi ťažko sa to dá predvídať. V zmysle, čo naozaj budú talibanci robiť? Čas ukáže, či sú iní ako do roku 2001. Či sa v niečom zmenili. Faktom je, že stále deklarujú, že sa zmenili, tvrdia, že chcú dodržiavať práva žien, ale zdôrazňujú, že to musí byť v súlade so šaríou. Z čoho napríklad vyplýva, kde ženy môžu pracovať a ako sa smú obliekať. Uvidíme, no nazdávam sa, že Taliban by to teraz mal určite zložité, keby sa chcel vrátiť k tomu, čo robil kedysi.

Foto: SITA/AP

Herát, Afganistan, Kábul, cestovanie Zahalené afganské ženy v Heráte, ktoré sa vezú so svojimi deťmi.

Prečo by to mal mať ťažšie?

Keď sa vrátime o dve desaťročia dozadu, Afganistan mal približne 13 až 15 miliónov obyvateľov. A v Kábule žilo maximálne do milióna ľudí, ale v súčasnosti ich tam žije okolo šesť miliónov. Celý Afganistan obýva 36 miliónov osôb. Úsilie podmaniť si takú masu či prinútiť ju, aby počúvala skupinu radikálov, to by pre Taliban podľa mňa mohol byť obrovský problém. Ak sa Taliban sa nezmenil za tých 20 rokov, naopak, Afganistan, myslenie ľudí a technické možnosti sa za tých 20 rokov zmenili. Predpokladám, že Taliban od niečoho ustúpi. Usudzujem, že by to mohol byť režim porovnateľný s tým, ktorý existuje v Iráne.

Konkrétne?

Aj Irán uznáva práva žien len na základe šaríe. Ženy tam nemajú veľké vymoženosti.

Ako môže vyzerať budúcnosť Afganistanu – jednej z najchudobnejších krajín na svete? Alebo lepšie povedané: čo si želajú nenásilní Afganci?

Obdivujem odhodlanie mladých ľudí. Venujú sa štúdiu cudzích jazykov, informačných technológií. Sú úžasne ambiciózni. Až tak, že často sa s takou ambcióznosťou v Európe nestretávam. Keď sa tu opýtate mladého človeka, čo by chcel robiť v budúcnosti, veľakrát vám odpovie, že ešte nevie. Ak rovnakú otázku dáte mnohým Afgancom, tak už šiestak-siedmak na základnej škole má jasnú vidinu. Odpovie napríklad, že by chcel študovať medicínu alebo túži stať sa pilotom atď. Snaha je veľká. Bohužiaľ, chýbajú im možnosti, aby sa im splnilo to, o čom snívajú.

Čítajte viac O Afganistane trochu inak

Afganistan dlhodobo trpí tým, že veľa nespracovaných tovarov vyváža (zvlášť do susedného Pakistanu), lebo nemá výrobné kapacity. Prečo sa to nezmenilo aspoň v niečom k lepšiemu?

Jedným z veľkých problémov sú energie. Afganistan je závislý od dodávok elektriny z Uzbekistanu a z Iránu. To nie je všetko – Taliban často v rámci povstaleckých operácií zlikvidoval stožiare elektrického napätia. Keď nemáte energie – pravidelný prísun elektriny či plynu – ako môžete niečo produkovať?! Ďalší problém spočíva v nedostatočne rozvinutej infraštruktúre. Ale vrátim sa ešte k mladým Afgancom. Chcú mať pokoj, teda žiť v mieri. Nechcú vojnu. Nechcú bojovať. Nikomu nechcú ubližovať. Bohužiaľ, netušia, že čo bude poobede, večer, čo bude potom ráno, či sa vôbec zobudia. Je to vlastne tragédia, ktorá trvá už približne 40 rokov. Afganistan sa niekoľko desaťročí nachádza v bludnom kruhu – v prostredí opakujúcich sa bojov. Ale verím, že raz sa konečne všetko zlé pominie.