Navštívili ste mnohé nebezpečné miesta v rizikových krajinách, kde sú ozbrojené konflikty na dennom poriadku – čo vás priviedlo k práci vojnového reportéra?
Začínal som v tlačovej agentúre a chcel som sa zaoberať Afrikou. Moji šéfovia si však mysleli, že Afrika nie je pre nás taká dôležitá, a poslali ma na Kaukaz, na juh Sovietskeho zväzu. Boli 80. roky, perestrojka, a tá sa nás dotýkala. Lenže tento región nepatril len do vtedajšieho Sovietskeho zväzu, ale tiež do celej strednej Ázie, a tak do môjho teritória pripadol aj Afganistan, Pakistan a Kašmír. Keby tam nedošlo ku žiadnemu vojnovému konfliktu, nikdy by sa zo mňa nestal vojnový reportér.
Nevyhľadával som to, ale nakoniec, keby som bol korešpondentom z Kanady alebo z Austrálie, žiadnu vojnu by som nevidel… Vojny v Afrike, v strednej Ázii a na Kaukaze boli dôležité a ja som nemohol povedať, že pocestujem radšej na voľby, lebo to je bezpečné a vojna je nebezpečná. Môj vstup na dráhu vojnového reportéra mi uľahčili prvé "malé domáce vojny“ v Osetsku a v Abcházsku, či v Náhornom Karabachu, kde medzi sebou ľudia ešte nebojovali tou najmodernejšou technikou, ale obyčajnými puškami.
Z vašich kníh človek pochopí, že hranice v tejto časti sveta vôbec nie sú také pevné, ako vyzerajú na mape, nie sú ani presné, národy a etniká často žijú na oboch stranách v dvoch i viacerých štátoch. Zmaže tieto hranice čas alebo tam stále budú hroziť vojny?
My Európania si myslíme, že hranice fungujú všade na svete tak ako u nás. V iných častiach sveta však hranice v európskom ponímaní vôbec neexistovali, a zrazu preťali mnohé národy v Afrike či v Ázii a vyžiadali si mnohé obete. Hranice, ktoré sú zakreslené v Ázii aj v Afrike, nakreslili Európania. Nie sú to prirodzené hranice – prírodné ani národné či etnické, vytvorili ich európski kolonizátori.
Fikcia ma neláka, pretože to, čom videl a zažil ako novinár, je také bohaté, až je to neuveriteľné.
Aj to je príčinou konfliktov v tejto časti sveta?
Je to jedna z príčin. Všetky umelo vytvorené štáty s umelými hranicami vznikli ako dôsledok koloniálnej politiky. Napríklad v Afrike je jedinou krajinou, ktorú si nikdy kolonizátori nepodmanili, Etiópia. Bez zásahu Európanov by iné národy žili celkom inak a aj hranice bývalých veľkých kráľovstiev ako Čína či Perzia by dnes veľmi pravdepodobne boli iné. India sa rozdelila z podnetu Britov, pri vzniku Pakistanu sa hromadne sťahovali moslimovia do nového štátu a nemoslimovia do Indie a počas treníc, ktoré to spôsobilo, zomrelo milión ľudí.
Odvtedy uplynulo už skoro sto rokov a ľudia v štátoch dokaličených umelými hranicami sa s tým do značnej miery už zmierili, aj hraničných a etnických konfliktov je oveľa menej ako kedysi. Dnes už to nie je primárna príčina konfliktov v týchto častiach sveta.
Prečo ste sa ako novinár rozhodli o vašich skúsenostiach písať aj knihy? Chýbala vám istá dávka fikcie, ktorú spisovateľ použiť môže, ale novinár nie? Alebo ste chceli povedať o všetkých tých krajinách a ľuďoch viac, než dovoľuje priestor správy a reportáže?
Fikcia ma neláka, pretože to, čom videl a zažil ako novinár, je také bohaté, až je to neuveriteľné. Nepotrebujem si vymýšľať, hoci teraz už necestujem, reálny svet a skutočné udalosti sú dostatočne pestré. Začal som pracovať ako spravodajca a dlho mi to stačilo. Lenže v správach nie je miesto pre hrdinov v treťom či štvrtom pláne. Môžete písať o ľuďoch na vysokých postoch a dôležitých udalostiach, ale nie o živote obyčajných ľudí. Môžete písať o vodcovi gruzínskej opozície, ale už nie o majiteľovi zmrzlinárne, ktorému ju počas demonštrácií zničili, lebo to už nie je politika.
Čítajte aj Taliban zakázal holičom v provincii Helmand holiť či upravovať brady
Mne práve také príbehy chýbali, tak som začal okrem správ písať aj reportáže z jednotlivých krajín. Knihy som začal písať až o niekoľko rokov, keď sa mi moje zážitky poukladali do príbehov. V mojej knihe Vypaľovanie trávy, ktorá ešte v slovenčine nevyšla, som popísal, ako jedno malé mestečko v južnej Afrike prešlo svojou transformáciou od apartheidu k demokracii. Žiadny z hrdinov nie je nikto významný, nezastáva žiadnu dôležitú funkciu, a tak by som o nich mohol písať iba ak v reportáži, aj to iba v jednej jedinej. Nezachytil by som všetko, celý príbeh – a tak som začal písať knihy.
V knihách som objavil možnosť hľadať, čo majú mnohé tieto miesta spoločné, pozrieť sa na ne univerzálnejšie. Zistil som, že všetky konflikty na Kaukaze sprevádza veľká túžba po slobode a zároveň smútok a rozčarovanie nad nadobudnutou slobodou, ktorá je iná, ako si ju ľudia predstavovali. Afganistan, ktorý sledujem už toľko rokov, je zas krajinou nekompromisnosti a cenou, ktorú za ňu ľudia platia, je neustály chaos a konflikty.
Foto: SITA/AP
Afganistan ste navštívili myslím až jedenásťkrát – čo sa tam z vášho pohľadu deje teraz?
Jedenásťkrát som tam bol len do roku 2002, potom ešte niekoľkokrát. Dnes máme v Afganistane dočinenia s radikálnou zmenou vlády, ktorá odmietla všetko za posledných dvadsať rokov a pokúša sa zaviesť nové poriadky. Talibanci tvrdia, že sa krajina vráti do piatich rokov z konca minulého storočia, keď boli pri moci a že sa poučili zo svojich chýb. Aj situácia vo svete mi pripomína čas, keď na Afganistan zaútočil Sovietsky zväz a všetci dávali od toho ruky preč, akoby sa snažili na tú epizódu zabudnúť.
Talibanci prišli k moci bez vojny, a teda aj bez jasného víťazstva. Rovnako sa to stalo aj za Nadžibulláha, aj za Američanov a nikto nevydržal dlho. Taliban nie je jedna strana, ale koalícia, a vo vnútri vedú medzi sebou spory o moc. Najviac sa bojím novej občianskej vojny. Nechcel by som žiť v Afganistane ovládanom Talibanom, ale ešte menej v Afganistane, kde zúri občianska vojna, táto krajina mi prirástla k srdcu. Aj v roku 1992 partizáni – mudžahedíni tiež prevzali vládu bez vojny a do pol roka sa v krajine začal boj o moc. Teraz znova hrozí, že medzi Talibancami dôjde k sporom a tie vyvolajú novú vojnu, do ktorej sa zapoja všetci.
Prečo podľa vás práve v Afganistane neuspel nikto, kto ho chcel ovládnuť – ani Briti, ani Rusi, ani Američania?
Nikto nechcel obsadiť Afganistan pre bohaté ložiská ropy či náleziská zlata, pre všetkých to bola len nárazníková zóna voči iným možným nepriateľom. Briti v Afganistane chceli len zaujať pozíciu, rovnako aj Rusi a Američania, keď ich vytlačili z Iránu. Američania hovoria, že tam prišli, aby rozbili Al-Káidu, ale to si vymysleli až dodatočne. Stačí sa pozrieť na mapu a vidíte obrovskú krajinu, je to však spálená zem – polovicu tvoria vysoké neprekonateľné hory bez ciest a druhú polovicu púšť. Ktosi vypočítal, že keby chcel niekto túto krajinu naozaj ovládnuť, potreboval by na to polmiliónovú armádu. Kto by to robil a prečo? Ďalším dôvodom, prečo mocnosti v Afganistane neuspeli, sú samotní Afganci – sú veľmi pohostinní, ale alergickí na každého, kto im chce čokoľvek nanútiť. Preto vyhnali Britov, Rusov, Američanov, ale aj Arabov z Al-Káidy, keď sa u nich začali rozťahovať.
Je pravda, ako píšete vo svojej knihe Modlitba za dážď, že v Afganistane stále nie sú ani železnice?
Áno, je to tak.
Čítajte viac Taliban obnoví v Afganistane tvrdé tresty vrátane popráv či odsekávania rúk za krádeže
V Európe sa po všetkých teroristických útokoch ľudia boja islamského radikalizmu. Vy tieto časti sveta dobre poznáte – aký je na to liek? A ako by sme im podľa vás mohli skutočne pomôcť?
Na extrémizmus ešte nikto liek nenašiel ani nevyskúšal. Podhubím extrémizmu je pocit nespravodlivosti a túžba po odvete, pocit, že nie ste vypočutí. Vylúčenie nejakej skupiny ľudí ich potom ženie do krajnosti. Každý hľadá toho, kto ho vypočuje, a preto aj minulé americké prezidentské voľby vyhral Donald Trump, podporili ho ľudia, ktorí mali pocit, že nemajú žiadny vplyv na beh udalostí. Nechcem porovnávať Trumpa s islamskými extrémistami, len hľadám princíp.
Afgancov nezaujíma nič iné okrem samotného Afganistanu a Taliban sa tiež stará len sám o seba, nemiešajú sa do záležitostí Uzbekistanu, Pakistanu či Iránu. Samozrejme, za podmienky, že susedia sa nemiešajú do nich. Druhá vec je, či si Taliban dokáže podrobiť celé územie krajiny, niekde sa tam môže usídliť Al-Káida a narobiť problémy aj samotným Talibancom. Už len fakt, že niekto dokázal vytlačiť Rusko či Ameriku, môže motivovať extrémistov hocikde na svete, aj v Európe.
Ako pomôcť Afganistanu? Západ sa dvadsať rokov snažil Afganistanu pomáhať a vidíte, ako to dopadlo, musel sa stiahnuť. Západ sa musí pozerať na Afganistan ako jeho susedia, nemiešať sa do jeho vecí, inak nastúpi reakcia odporu. Ak Európa nechce prijímať armádu utečencov, mala by Afganistanu ekonomicky pomôcť, aby sa krajina vzchopila. Lenže dnes to znamená podporiť Taliban.
Je to irónia osudu: Západ sa dvadsať rokov snažil v krajine nastoliť nejaký poriadok, prehral a teraz má Afganistan ekonomicky podporovať? Na to nie je nikto pripravený a asi ťažko by sme vysvetľovali aj Poliakom či Slovákom, prečo máme pomáhať Talibanu. Môžeme vyhlásiť, že to, čo reprezentuje Taliban, je pre nás neprijateľné, ale ekonomická pomoc je jediná cesta ako dosiahnuť, aby sa v Afganistane žilo v mieri a v pokoji.
Foto: SITA/AP
Vo svojej najnovšej knihe sa vraciate do obdobia detí kvetov, keď sa v 60. rokoch mladí ľudia po tisícoch sťahovali do Indie a miestni obyvatelia hľadali šťastie zasa na Západe. Prečo o tom píšete teraz, v dnešnom svete?
Indiu som spoznal ako vojnový korešpondent a v žiadnom prípade mi nepripomínala šťastný svet, aký tam hľadali hippies. Aj ja som obdivoval túto hudbu a módu, som ročník 1960 a do Poľska to prichádzalo s určitým oneskorením. Kedysi ľudia cestovali zo západu na východ, aby tam hľadali duchovné bohatstvo a dnes cestujú z východu na západ, aby našli materiálne zabezpečenie. Jedným aj druhým smerom ich prešli milióny. Pre migrantov do Európy to nie je tak celkom ich voľba, nútia ich k tomu životné okolnosti.
Pre mňa je táto kniha dôležitá pre zistenie, že šťastie človeka nezávisí ani tak od miesta, ale od jeho vnútorného pocitu. Traja hrdinovia knihy Na východ od západu žijú v rôznom čase – jeden starý hippie prišiel do Indie v prvej vlne detí kvetov v 60. rokoch, druhý je novinár, ktorý tam prichádza o dvadsať rokov neskôr a odkrýva svoj pohľad na to, čo tam zažil, a hrdinka Kamal pricestovala medzi poslednými, aby v Indii našla svoje šťastie. Chcel som písať o tom, aká ťažká je cesta skutočnej premeny človeka, nie teraz aktuálnu knihu.
Čítajte rozhovor Obaidullah Mir: Taliban si nemôže dovoliť páchať zločiny ako kedysi
V tejto knihe je zaujímavá aj cesta Kamalinho syna, mladého Lhama, ktorého láka západný svet so všetkými vymoženosťami, pred ktorými ho chcela matka uchrániť.
Lhamo dnes býva v Poľsku u svojho strýka, neďaleko od môjho bydliska, Kamal ostala v Indii. Musela pochopiť, že aj jej syn má rovnaké právo vybrať si svoju cestu, ako to urobila svojho času ona. To je skutočný epilóg tejto knihy.
A ako to všetko, čo ste v iných krajinách a kultúrach videli a zažili, zmenilo vás?
Určite ma to obohatilo, som veľkým dlžníkom svojho povolania. Tie cesty a ľudia, ktorých som spoznal, ma naučili pokore, najmä chudoba a extrémna chudoba, ktorú som videl. Myslím, že si viem viac vážiť to, čo mám a uvedomujem si, že to nie je navždy dané. V Európe žijeme skoro sto rokov bez vojny – a to nie je samozrejmé. Môžeme si to sami pokaziť a dohnať sa do zúfalstva z celkom prozaických dôvodov ako je nepozornosť, ľahostajnosť či pýcha. Aj tie dokážu zničiť to, čo sme síce nevytvorili, ale si to užívame. Nechcem, aby bol svet pre mojich synov horší ako ten môj.
Čítajte viac Taliban od prevzatia moci zadržal najmenej 32 novinárov