Ženy už nechceli. Tanečnica Bakerová sa však v špionáži nestratila

"Stretávala sa s diplomatmi, ktorí boli vzrušení a uchvátení z jej prítomnosti. Na schôdzkach si to, čo zistila, zapisovala na toalete na ruku alebo na papier, ktorý ukryla v spodnej bielizni,“ povedala o Bakerovej odborníčka na francúzsku históriu Hanna Diamondová z Cardiffskej univerzity, ktorá o celebritnej špiónke pripravuje knihu. Bakerovú na konci novembra uviedol do Panthéonu v Paríži prezident Emmanuel Macron. Pamätník je miestom posledného odpočinku slávnych osobností francúzskeho politického, vedeckého a umeleckého života. Bakerová je prvá černoška a iba šiesta žena, ktorá v ňom symbolicky spočinula.

Začnime tým, čo je o živote Josephine Bakerovej známejšie. Narodila sa v roku 1906 v St. Louis v americkom štáte Missouri. Ako sa dostala do Francúzska?

Asi pred troma rokmi som robila výskum o Bakerovej, z ktorého vznikol aj článok. Som špecialistkou na francúzsku históriu počas druhej svetovej vojny, zaujímam sa najmä o to, ako ju prežívali ženy. Zistila som, že existuje minimum akademických serióznych diel, ktoré sa venujú činnosti Bakerovej počas druhej svetovej vojny. Povedala som si, Hanna, toto je úloha pre teba. Bakerová pochádzala z mimoriadne chudobných pomerov. Naučila sa tancovať na ulici a prepracovala sa do revuálnych černošských predstavení. V roku 1924 si ju vyhliadla Caroline Dudleyová, ktorá hľadala ľudí do svojej šou v Paríži. Bakerová sa jej páčila aj pre komediálny talent. Tak sa stalo, že americká tanečnica sa dostala v roku 1925 do Francúzska a začala vystupovať v predstavení s názvom Černošská revue.

Určite nebolo pre Bakerovú jednoduché byť černošskou umelkyňou v 20. a 30. rokoch minulého storočia v Európe. Ako ste spomenuli, mala komický talent, ale pohrávala sa aj so sexuálnymi motívmi a s rasovými predsudkami, z ktorých sa vysmievala. V čom spočíval jej úspech?

Bakerová mala 19 rokov, keď prišla do Paríža. Nemala formálne vzdelanie a nehovorila po francúzsky. Bola však pripravená urobiť to, čo od nej žiadali. Teda vyzliecť sa a tancovať divokým, neočakávaným spôsobom, ktorý niektorí ľudia považovali za šokujúci a iní ním boli uchvátení. Stala sa senzáciou, ktorú si prisvojila aj francúzska inteligencia. Diváci boli užasnutí z toho, čo v podaní Bakerovej vnímali ako tanec z africkej džungle. Čo bola bizarná predstava, lebo sa dívali na Afroameričanku.

Bakerová sa trafila do koloniálnych fantázii divákov, ktoré však zároveň spochybňovala svojimi komediálnymi výstupmi. Pravdepodobne to bol jej spôsob, ako sa vyrovnať s tým, ako musela byť takmer nahá vystavená publiku. Na druhej strane vôbec nepochybujem, že milovala, keď bola stredobodom pozornosti. A nemohla uveriť tomu, že si vo Francúzsku mohla užívať slobodu, ktorú by v rasovo segregovanej Amerike nemala. V USA by sa nestala medzinárodnou hviezdou.

Jeden z jej spoločníkov knieža Pepito, ktorý, samozrejme, nebol žiadnym šľachticom, mal veľmi dobrý zmysel pre marketing. Ten Bakerovej pomáhal. Správala sa ako celebrity, ktoré poznáme dnes. Po Champs-Élysées sa prechádzala s darovaným leopardom, ktorý mal diamantový obojok. Bakerová predávala vlastné kozmetické výrobky a ďalšie rôzne produkty, a keď sa učila šoférovať, ľudia sa na ňu chodili pozerať.

Na začiatku druhej svetovej vojny bola naozajstnou hviezdou. Bakerová potom pomáhala odboju, ale francúzska tajná služba mala zlú skúsenosť s celebritnou špiónkou. Mata Hari pre ňu pracovala počas prvej svetovej vojny, no popravili ju v roku 1917, keď sa ukázalo, že odovzdáva informácie Nemcom. Ako sa k špionáži dostala Bakerová?

Zverbovala ju francúzska vojenská tajná služba, ktorá mala názov Deuxième Bureau. Pôsobil v nej dôstojník Jacques Abtey. Jeho sieť informátorov sa volala čestní korešpondenti a jedným z nich bol Daniel Maurani, ktorý s Bakerovou spolupracoval. Abteyovi povedal, že Bakerová cíti k Francúzsku veľký patriotizmus. Občianstvo získala v roku 1937, keď sa vydala za Jeana Liona, ktorý mal židovský pôvod. Bakerová chcela po vypuknutí vojny Francúzsku pomáhať a hovorila o tom. Maurani preto Abteyovi tvrdil, že tajná služba by zo spolupráce s ňou mohla získať, lebo sa ako umelkyňa voľne pohybovala a cestovala a mala veľa kontaktov. Abtey to však najprv odmietal. Tvrdil, že francúzska tajná služba má už dosť problémov so ženami, keďže Mata Hari bola absolútnou katastrofou. No Maurani bol neodbytný. Abteya predsa len presvedčil, aby sa s Bakerovou stretol v jej vile v Le Vésinet.

Čítajte aj Agent Minařík: Československý James Bond alebo babrák?

Vieme, čo sa na tej schôdzke udialo?

Abtey v roku 1948 opísal, čo s Bakerovou zažil. V prípade, že budeme veriť tomu, čo tvrdí, tak vravel, že na stretnutí v Le Vésinet ho jednoznačne presvedčila svojím zanietením a inteligenciou. Preto sa Bakerovú rozhodol vyskúšať. Poslal ju napríklad na talianske veľvyslanectvo v Paríži. V tom čase ešte nebolo jasné, čo urobí Rím v druhej svetovej vojne. Bakerová mala všade otvorené dvere, stretávala sa s ľuďmi pod zámienkou organizovania koncertov. Abtey potom napísal, že informácie, ktoré mu podávala, boli veľmi hodnotné, a že keď dostane trocha výcviku, tajnej službe sa jej pomoc oplatí.

Takže Bakerová si dokázala získať jeho dôveru, lebo hneď na začiatku spolupráce sa ukázala ako schopná špiónka?

Nikto Bakerovú nepodozrieval. Stretávala sa s diplomatmi, ktorí boli vzrušení a uchvátení z jej prítomnosti.

A boli to muži…

Áno, väčšinou to boli muži. Bakerová mala charizmu a vyžarovala sexualitu. Na schôdzkach si to, čo zistila, zapisovala na toalete na ruku alebo na papier, ktorý ukryla v spodnej bielizni. Abtey napísal, že takto mu počas vojny prenášala odkazy. Bakerová bola príkladom toho, že pod lampou býva najväčšia tma.

Foto: SITA/AP

Josephine Baker, vystúpenie Josephine Bakerová počas kabaretného predstavenia v Paríži v máji 1957.

Nechcem, aby táto otázka vyznela nejako bulvárne, ale aký mala Bakerová s Abteyom vzťah?

Podľa toho, čo tvrdili, neboli vo vzťahu. No spôsob, akým o Bakerovej hovoril, niečo naznačoval. V istom momente boli spolu v severnej Afrike a ona ochorela, dokonca to vyzeralo tak, že môže zomrieť. Bakerová mala izbu na klinike a Abtey spával pri nej na prístelke. Vyzerá to, že boli viac ako len priatelia.

S Abteyom, ale neskôr aj sama, cestovala z Francúzska do Madridu, Lisabonu či Casablancy. Bakerová preberala, získavala a odovzdával odkazy o nacistoch a ich spojencoch napísané neviditeľným atramentom. Ako krytie využívala svoje predstavenia. Bakerová neskôr tvrdila, že to bol dokonalý spôsob, akým mohla bojovať vo vojne. Dá sa povedať, nakoľko bola ako špiónka úspešná, čím najviac pomohla francúzskemu hnutiu odporu?

Ako som spomenula, o tom, čo Bakerová robila počas druhej svetovej vojny, je veľmi málo serióznych diel. Usilujem sa, aby sme sa o nej dozvedeli viac. Bakerová bola veľkou hviezdou, preto sa mohla voľne pohybovať. Zároveň takto vedela dostať iných ľudí tam, kde boli potrební. Aj Abtey niekedy predstieral, že je jej asistentom, cestovali spolu a Bakerová usporiadala koncert, kým on sa stretával s ďalšími agentmi. V tomto mala veľmi dôležitú úlohu. Umožnila iným ľuďom, aby si mohli robiť svoju prácu. Špióni sú zvyčajne obyčajní, ťažko zapamätateľní. Bakerová bola úplne iná. Veľmi ma zaujíma, aké informácie dokázala získať a odovzdávať ďalej. Je však možné, že sa nikdy nedozvieme všetko a je pravdepodobné, že ani ona sama nemusela vždy vedieť, nakoľko sú tajomstvá, ktoré získala a odovzdala ďalej, dôležité. Plánujem po tom pátrať v britských a amerických archívoch. Abtey a Bakerová komunikovali s agentmi Spojeného kráľovstva a USA. V archívoch budem hľadať veci, ktoré s tým súvisia. Dúfam, že nájdem niečo zaujímavé.

Čítajte aj George Blake: Agent s dvoma tvárami sa dožil takmer stovky

Čelili Bakerová alebo Abtey niekedy situácii, že ich takmer odhalili?

Zatiaľ som sa s tým nestretla. A asi to ani nie je niečo, čím by sa chválili. Povedala by som však, že Abtey chcel propagovať aj sám seba a nie vždy sa pohyboval vo vhodnej spoločnosti. Videla som o ňom správy tajnej služby vo Vichy (sídlo francúzskeho režimu, ktorý počas druhej svetovej vojny kolaboroval s nacistami, pozn. red.) aj tej, ktorú vytvorili gaullisti. Abtey sa rád zahrával a rôznym ľuďom rozprával odlišné verzie toho, čo sa dialo. Nie som si istá, prečo to robil. Je to tak trochu záhada. Nedá sa vylúčiť, že nastala situácia, keď ohrozil Bakerovú aj seba, ale zatiaľ nemám o tom žiadny dôkaz, ktorý by to podporil. Nie celkom Abteyovi dôverujem. Mal pôsobivé vojenské záznamy a z materiálov v archívoch vyplýva, že ho podporovali naozaj dôležití ľudia. Ale zdá sa, že sa chvíľu rozhodoval, na ktorá stranu sa pridá, a vyhodnocoval, čo by bolo najlepšie preňho a pre Francúzsko.

Bakerová bola černoška. Ako sa k nej správali nacisti?

Je to zaujímavá otázka. Nenatrafila som zatiaľ na niečo, čo by naznačovalo, že ju urážali. Existuje príbeh, ako v novembri 1940 prišli nacisti do jej zámočku v Dordogne. Mal tam byť vtedy aj Abtey a Bakerovú vraj niekto udal, že pomáha hnutiu odporu a ukrýva zbrane. V tom príbehu je však veľa vecí, ktoré sa mi nezdajú. Nemci nemali v tom čase dôvod byť Dordogne (je to oblasť na juhozápade Francúzska vzdialená viac ako 400 kilometrov od Paríža, pozn. red.). Pátrala som po tom aj v miestnych archívoch, ale nenašla som nič, čo by naznačovalo, že v novembri 1940 nacisti do Dordogne prišli. Preto pokladám za nepravdepodobné, že sa ten príbeh naozaj stal. Bakerová na rozdiel od niektorých slávnych francúzskych hudobných umelcov nikdy nerobila predstavenia pre nacistov. Vždy to odmietala. Je preto otázne, ako často sa s nacistami stretávala. Nie je vylúčené, že ju obdivovali, ale asi len z diaľky.

Čítajte aj Volali ju Trixi. Príbeh slovenskej špiónky

Povedali ste, že Bakerová odmietala vystupovať pred nacistami. Po vojne v USA zase nerobila predstavenia pred publikom, ktoré bolo segregované.

Ale nielen to. Nevystupovala ani pred segregovaným publikom v severnej Afrike. V novembri 1942 sa tam vylodili angloamerické jednotky a Bakerová organizovala predstavenia pre spojeneckých vojakov. Trvala však na tom, že nebude robiť žiadne koncerty, ak v publiku uvidí akýkoľvek náznak segregácie.

Hanna Diamond Profesorka Hanna Diamond z Cardiffskej univerzity je odborníčka na francúzsku históriu.

Aká dôležitá bola jej podpora boju za občianske práva v Amerike?

Po druhej svetovej vojne mala Bakerová pocit, že dokáže odovzdať verejnosti istý odkaz. Aj preto ma zaujíma, čo robila počas konfliktu a čo dokázala, lebo to malo na ňu vplyv. Verila, že je správne bojovať proti nacizmu a podporiť slobodné Francúzsko. Myslím si však, že bola po vojne sklamaná, že sa v USA nezmenili veci týkajúce sa segregácie a rasizmu. Bakerová to odsudzovala, hovorila o tom na svojich turné a kritizovala, čomu sú vystavení černosi v Spojených štátoch. V USA ju vnímali ako súčasť hnutia za občianske práva a v marci 1963 vystúpila po boku Martina Luthera Kinga.

Bakerová bola jednoznačne presvedčená, že multikulturalizmus môže fungovať, že rôzni ľudia môžu žiť spoločne. Fakt, že sa dostala do Panthéonu v Paríži, zásadne súvisí s jej pôsobením počas druhej svetovej vojny. Macron sa tomu vo svojom prejave pomerne výrazne venoval. Usiloval sa z nej urobiť národnú hrdinku. Lenže o tom, čo všetko urobila počas vojny, vieme málo. Takže Macronova snaha vyznieva trochu paradoxne. Z môjho pohľadu bolo na Bakerovej úžasné, čo dokázala urobiť so svojím životom, keďže pochádzala z biednych pomerov, nemala vzdelanie a bola černoška. Získala si pozornosť, mala celebritný život, ale využila to pre dobré veci. Či už sa to týka francúzskeho odboja, alebo snahy zabezpečiť občianske práva pre Afroameričanov.

Foto: SITA/AP

Josephine Baker, herečka, mama, deti Nielen obdivovaná umelkyňa a hrdinka, ale aj starostlivá matka. Josephine Bakerová v decembri 1957 s jej troma deťmi, ktoré si všetky adoptovala (zľava Marianne, Koffi a Brahim).

Podporila by teraz hnutie Black Lives Matter (Na čiernych životoch záleží)?

Pravdepodobne áno. Ale v Bakerovej sa skrývali aj paradoxy. Po tom, čo ju uviedli do Panthéonu, som rozmýšľala nad tým, ako veľmi bola zameraná na boj s rasizmom v USA. No veľmi sa nedívala na to, čo sa deje v jej krajine. V období po vojne bolo vo Francúzku veľa rasizmu, dekolonizačné vojny boli zložité. Bakerová to akoby prehliadala a sústreďovala sa len na Ameriku. Takže odpoveď na otázku, či by podporila Black Lives Matter, nie je úplne jednoznačná, hoci si myslím, že by to urobila.

Ale chcela by som poukázať ešte na jednu vec. Bakerová zbožňovala Charlesa de Gaulla. Neustále mu písala. Od roku 1944 a až do jeho smrti v roku 1970 mu každý rok posielala listy. Vždy mu písala na 18. júna (18. júna 1940 de Gaulle z londýnskeho exilu predniesol po páde Francúzska prvú reč, pozn. red.), písala mu, keď počula, že je chorý, a písala aj jeho manželke, gratulovala mu, keď urobil niečo, čo pokladala za správne. Podporila de Gaulla v roku 1968 počas študentských protestov. Politicky to Bakerovú dostalo do trocha čudnej pozície, lebo sa postavila na stranu klasickej pravice. Ako som však už povedala, myslím si, že by sa priklonila k podpore Black Lives Matter, ale v istom zmysle to bola aj zložitá osobnosť.