Dožili ste sa úctyhodného veku. Ako vám slúži zdravie?
Ďakujem za opýtanie, ale momentálne sa nemám veľmi čím pochváliť. Bol som nepozorný, pošmykol som sa v kúpeľni, spadol som a v zápästí si zlomil ruku. Nie je to síce až taká tragédia, ale ruka ma pobolieva a zranenie ma dosť obmedzuje.
V čom najviac?
V mojom veku už skoro vo všetkom. Zmenilo to môj bežný denný režim. Ťažšie sa mi pracuje s počítačom, som nemotorný, teraz takmer nevychádzam z domu. Dá sa to však zvládnuť, mám ošetrovateľku, dokonca dve, striedajú sa, pomáhajú mi celý deň. Byť taký starý, to už nie je nijaké veľké víťazstvo (smiech).
Boli ste vždy aktívny človek. Ako vyzeral váš deň, kým ste sa nezranili?
Keď som sa ráno zobudil, vždy som cvičil aspoň pätnásť minút. Potom som si sadol na niekoľko minút na stacionárny bicykel. Po tom, čo som sa trochu rozhýbal, vybral som sa do neďalekej kaviarne na rannú kávu a croissant, prečítal som si noviny. Každý deň som si zahral stolný tenis a vždy si nájdem chvíľu aj na meditovanie. Môj dom leží na morskom pobreží a podvečer som pravidelne chodieval na dlhšie, asi hodinové, prechádzky. Často lúštim sudoku, to je moja obľúbená činnosť. Mám veľkú záhradu, dosť času trávim tam a potom pozerám televíziu.
Čo najradšej sledujete?
Som veľký futbalový fanúšik, takže najviac času venujem futbalu, sledujem najmä anglickú Premier League.
Máte aj svoj obľúbený klub?
Držím palce Liverpoolu, ale nie som fanatický fanúšik, mám rád najmä dobrý futbal. Pôsobil som v ňom aj ako funkcionár. Najskôr pätnásť rokov v známom írskom klube Shamrock Rovers. Keď sa dočasne rozpadol, môj priateľ, doktor Tony O Neill ma presvedčil, aby som zobral funkciu výkonného viceprezidenta University College Dublin. Chodil som na každý domáci zápas a na štadióne som mal aj rôzne povinnosti, preberal som tržbu za vstupenky a vyplácal rozhodcov. V roku 2015 som náš tím priviedol aj do Bratislavy, stretol sa v pohári so Slovanom Bratislava.
Slovan vtedy vyhral doma i v odvete a postúpil…
Chceli sme byť úspešní, ale dalo sa čakať, že na Slovan nebude náš univerzitný tím stačiť, bol lepší. My sme hrali v tom čase v druhej lige. Na ostrovoch je veľa dobrých mužstiev a futbal je populárny aj v Írsku. Keď som študoval v Dubline na univerzite, jedna naša pani profesorka pochádzala z Liverpoolu a domov lietala na každý zápas. A keď Liverpool prehral a chybu urobil Martin Škrtel, ktorý tam vtedy hrával, hnevala sa potom aj na mňa…
To nebolo tak dávno, čo Škrtel pôsobil v Liverpoole. Vy ste v tom čase ešte študovali?
Navštevoval som univerzitu tretieho veku. Bol som vôbec najstarším študentom vo vyše storočnej existencii Trinity College Dublin. Mojím koníčkom je história, najskôr som sa venoval moderným dejinám Európy a potom som sa vrhol na americkú históriu. Mal som aj známych spolužiakov. Jedným z nich bol napríklad Peter Higgs, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku. Moje štúdium prerušil covid, myslím, že do školskej lavice sa už nevrátim.
Foto: ARCHÍV JOE VESELSKEHO
Čo vás v sto rokoch ešte motivovalo, aby ste navštevovali školu?
Vzdelanie považujem za veľmi dôležité. Každý by sa mal vzdelávať stále, minimálne v odbore, v ktorom pôsobí. Podľa mňa má vzdelanie význam aj pre športovcov. Len málo z nich zostane po kariére na poste trénera či funkcionára. A úspešný športovec nemusí byť automaticky aj úspešný tréner. Sláva a peniaze sú dočasnou devízou a máloktorý športovec vie s nimi po kariére racionálne narábať. Poznal som aj dosť smutných príbehov. Mnohí si možno spomenú na hviezdneho írskeho útočníka Manchestru United Georgea Besta, ktorý predčasne odišiel z tohto sveta. Boli sme v Dubline dlhé roky susedia…
Spomenuli ste futbal, ale vy ste boli najmä výborným stolným tenistom, reprezentantom. Aké výsledky ste dosiahli?
Nebola to až taká sláva. Na Slovensku bolo po vojne zopár šikovných hráčov, samozrejme, na prvom mieste musím spomenúť veľkú legendu Fera Tokára. Ja som sa pohyboval na štvrtom-piatom mieste v rebríčku. V roku 1945 som sa usiloval, aby sme mohli vystupovať pod hlavičkou slovenskej reprezentácie. V Prahe však súhlasili len s tým, aby sme pôsobili ako Československo B. Odohrali sme aj nejaké zápasy.
Boli ste v nich úspešní?
V semifinále Európskeho pohára sme nastúpili v Belehrade proti Juhoslávii. Vycestovať bol v tom čase problém, ale bol som tajomníkom Ústrednej športovej rady, vybavil som to. Stal som sa kapitánom tímu a v ňom hral aj Tokár a Max Marinko, pôvodom Juhoslovan, ktorý zostal po vojne v Bratislave. Postúpili sme a vo finále v pražskej Lucerne sme sa stretli s Československom A.
To bol asi prestížny zápas…
Samozrejme, bol oň veľký záujem. Čechov sme zdolali a ťažko to znášali. Tento úspech mal doma ohlas. Mal nás prijať vtedajší povereník ministerstva školstva a osvety Laco Novomeský, ale na stretnutie nakoniec neprišiel, blahoželal nám jeho zástupca, významný telovýchovný činovník profesor Karol Stráňay. Mimochodom, písala o tom aj Pravda, na prijatí bol jej športový redaktor Karol Weiss. Ale najpopulárnejší bol aj na Slovensku futbal. Od detstva som ho sledoval, vyrastal som v Trnave, poznal som jej hráčov. Hovorí vám niečo táto zostava: Obeda – Kurpas, L. Kozma, I. Kozma, Bunta, Hadraba, Braun, Fried, Masarovič, Žigárdy, Tomeček?
To je ešte predvojnová trnavská jedenástka?
V tomto zložení hrali Trnavčania v prvej polovici tridsiatych rokov. O nich by som vedel rozprávať historky… Ale poznal som osobne aj hráčov, ktorí prišli po nich. Mojím veľkým kamarátom bol slávny trnavský tréner Anton Malatinský. Hrával za Rapid Trnava. Nastúpil občas tajne aj za našu študentskú jedenástku, ale nechcel, aby sa to v Rapide dozvedeli. Neskôr som často navštevoval legendárneho brankára Imricha Stacha, na sklonku života mal zdravotné problémy, žil v Piešťanoch a keď som mal zopár koruniek navyše, pomohol som mu.
Pohybovali ste sa dlho aj vo svete športu. Poznali ste sa aj so známymi športovcami?
Ešte na Slovensku som viedol po vojne chvíľu stolnotenisový zväz a neskôr som zastával funkciu predsedu stolnotenisového zväzu aj v Írsku. Poznal som sa osobne s mnohými velikánmi športu a veľmi ma inšpirovali. Či to bol geniálny atlét Emil Zátopek, alebo rovnako výnimočný futbalista Ferenc Puskás. Stretol som sa s viacerými známymi anglickými i írskymi futbalistami. Mojím priateľom bol Japonec Ičira Ogimura, legendárny stolný tenista, dvanásťnásobný majster sveta, špičkový tréner i funkcionár.
Ako si spomínate na zápas so Slovanom v Európskej lige v lete 2015?
Nastúpili sme ešte na Pasienkoch a prehrali sme tesne 0:1, gól sme inkasovali až v závere. Ale ešte viac si spomínam na niečo iné: na štadióne na Pasienkoch som stál pri obraze mužstva ŠK Slovan z roku 1927 a spoznával som na ňom Príboja, Šorala, Čambala. Bol som nadšený, to boli pre mňa futbaloví bohovia.
Boli ste odvtedy v Bratislave?
Nie, to bola moja posledná cesta na Slovensko. Myslím, že ani do zahraničia som už potom necestoval. Mal som 97 rokov a dlho som váhal, či mám letieť na zápas. Priatelia i hráči nášho tímu ma dlho prehovárali, vedeli, že pochádzam zo Slovenska a je to pre mňa špeciálna udalosť. Slovan bol pre mňa vždy pojem, je to klub s veľkou tradíciou i úspechmi, hoci je o niečo mladší ako ja (smiech).
Foto: ARCHÍV JOE VESELSKEHO
Chodievali ste často na Slovensko?
V roku 2015 som strávil na Slovensku zopár dní, navštívil som ho po ôsmich rokoch. Ešte silnejšie som si uvedomil, ako veľmi tu všetko milujem. Po mojej emigrácii v roku 1948 som sa do Československa vrátil prvý raz až v roku 1976 – na majstrovstvá Európy do Prahy. Ako tréner írskeho stolnotenisového tímu. Ale potom som chodil na Slovensko pomerne často. Minimálne raz do roka.
Mali ste na Slovensku obľúbené miesta?
Vždy som strávil nejaký čas v Bratislave, zastavil som sa v Trnave, spomínam si na dovolenku na Donovaloch. S manželkou Katkou sme si obľúbili Piešťany. Navštevovali sme ich pravidelne, kým nezomrela. Boli sme tam možno dvadsaťkrát. Na Slovensku mám stále veľa priateľov, často debatujem s bývalým skvelým stolným tenistom a úspešným manažérom Štefanom Kollárovitsom a jeho manželkou Vierkou. Pravidelne sa stretávame, ale v posledných rokoch už viac chodili oni ku mne do Dublinu.
Čítajte viac Servis áut, hodinky, diamanty. Hrdina SNP Veselsky sa stal v Dubline kráľom
Udržiavali ste sa dlho vo výbornej fyzickej i psychickej kondícii. Máte na to špeciálny recept?
Bol som stále aktívny, hýbal som sa. V strave som sa neobmedzoval, jedol som to, čo mi chutilo. V Írsku mi chýbali slovenské jedlá, keď som prišiel na Slovensko, tak som to dobiehal. Milujem bryndzové halušky, slivkové knedle či parené buchty. Ale vždy som si dával pozor aj na líniu. Aby som si ju udržal, k tomu mi pomáhalo práve pravidelné cvičenie. Ale mám aj recept na spokojný a vyrovnaný život. Je ním šťastné manželstvo.
Koľko trvalo?
S mojou Katuškou sme žili spolu 64 rokov, bol to krásny vzťah, to si ťažko niekto vie predstaviť. Už je to trinásť rokov, čo zomrela. Mám veľký dom, zostal som v ňom sám, ťažko a dlho som sa s touto stratou vyrovnával. Často ma navštevujú naše deti, ktoré sa už dávno osamostatnili, majú svoje bývanie. Mám syna i dcéru, obaja sú pokročilí sedemdesiatnici, dôchodcovia. Radosť mi robia dvaja vnukovia i pravnuk. Spokojná rodina bola pre mňa vždy veľmi dôležitá.
Veselsky patrí medzi najstarších
Podľa údajov Štatistického úradu SR k 1. januáru 2021 žilo na Slovensku 38 obyvateľov vo veku 103 rokov a viac. Vôbec najstarší mal 107 rokov. Pravdu o tom informovala hovorkyňa Sčítania obyvateľstva, domov i bytov Jasmína Stauder. Z týchto údajov vyplýva, že Joe Veselsky patrí medzi vôbec najstarších žijúcich Slovákov.