Vedeli ste odmalička, že budete učiť?
Cítila som, že ma to baví. Odmala som sa hrala s bábikami, neskôr so súrodencami, ktorých som učila, pripravovala som im písomky. Ale ten seriózny zlom nastal neskôr. Keď som si začala všímať, že nie všetko, čo nám sprostredkúvajú na gymnáziu, funguje. Povedala som si, že ak by som učila ja, robila by som to inak. Vtedy som sa rozhodla ísť na Filozofickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, pedagogický smer. V prvom rade na nemčinu a tiež slovenčinu.
Budete reprezentovať Slovensko na Global Teacher Prize, kde je hlavná cena pre učiteľa milión dolárov. Aký to je pocit?
Ešte som nestihla premýšľať nad tým, čo bude ďalej. Je úžasné, že môžem reprezentovať našu krajinu. A zároveň som veľmi zvedavá na prínos ostatných učiteľov, čo robia lepšie. Asi som z tej väčšiny pedagógov, ktorí si myslia, že robia prácu inak ako ostatní a pritom iba tak, ako to robiť majú, ako je to najlepšie pre deti. No neviem, či je to merateľné na medzinárodnej úrovni.
No predsa, porovnávali ste niekedy učiteľstvo na Slovensku s inými krajinami?
Napríklad v Nemecku sa na povolanie učiteľa pripravujú študenti päť rokov. Na Slovensku sa na to špecializujú iba dva alebo tri roky. Aj na medzinárodných seminároch som zistila, že máme istý deficit v odbornosti. Na Slovensku je to všetko vo vašej osobnej réžii. Či sa chcete ďalej vzdelávať, navštevovať semináre, porovnávať sa, čítať publikácie. Nie každý učiteľ má na to chuť, nie každý má príležitosť. Nie každý cíti potrebu.
Pred štyrmi rokmi vyhrala túto cenu britská učiteľka výtvarnej Andria Zafirakou. Britský denník The Guardian o nej napísal, že najlepšia učiteľka sveta je presne ten typ učiteľa, ktorých britský školský systém odrádza od pôsobenia. Aký typ ste vy?
Viem, o čom hovoríte. Deje sa to aj u nás. Sama som mala možnosť pocítiť, aké to je, ak nespadáte do predstáv konvenčnej školy. Keď pracujete inak, rozprávate iným spôsobom, ktorý má dokonca veľmi dobrý ohlas, nie vždy je to prijaté u kolegov s pochopením, niekedy, naopak, s nevôľou. Možno aj to je dôvod, prečo som si otvorila s kolegyňou vlastnú jazykovú školu, ktorej primárny účel nie je komerčný, kde to nerobíme na základe nariadení a smerníc. Cieľom je naučiť dieťa cudzí jazyk. A dosiahneme to možno s oveľa väčšou pravdepodobnosťou, ako keby sme to spratali pod nejaké štruktúry.
Čítajte viac Poznanie, na ktoré by sme čakali 20 rokov, sme vďaka pandémii dosiahli za dva roky
Ako možno mať dobrú aj zlú spätnú väzbu?
Predstavte si, že začnete pracovať spôsobom, ktorý je vám vlastný. O ktorom ste presvedčený, že funguje, pretože už s tým máte skúsenosť a nie je to iba váš nápad. Deti okamžite reagujú. Zaklopú na zborovňu a pýtajú sa vás – pani učiteľka, a prečo nás neučíte aj iný predmet? Prečo neučíte aj vo vedľajšej triede, keď je to také dobré? Takáto reakcia detí vás nadchne. Ale potom zistíte, že to má aj dôsledky.
Aké?
Kolegovia, ktorí by mohli vašu prítomnosť a vašu prácu vnímať ako vlastné obohatenie, to nie vždy tak prijmú. Pre niekoho je to obťažujúce, zrazu sa objaví nová povinnosť na sebe pracovať. Vystúpiť zo zabehnutého rituálu. Prehodnotiť svoju prácu.
Znamená to aj neustále vyhodnocovať reakciu žiakov?
Deti nadchnete už len tým, ak použijete metódu, ktorú u iných kolegov nezažili. Alebo pripravíte vlastný učebný materiál. A hneď to vedia – pani učiteľka, a to ste urobili pre nás? Doma? Veľmi dobre vnímajú, že ste im venovali voľný čas a sú za to vďačné. U mňa veľmi dobre funguje aj rozprávanie sa so žiakmi o použitej metóde. Povieme si, čo sme tým chceli dosiahnuť, prečo sme sa učili takýmto spôsobom, poradím im, ako môžu danú metódu využiť aj v inom predmete. Treba sa o tom rozprávať, žiak nie je len pasívny poslucháč v publiku.
Povzbudzuje slovenské školstvo kreatívnych učiteľov?
Určite! Už len tým, že sa o tom tak veľa hovorí, apeluje sa na to, aby učitelia skúšali a hľadali, aby sa vzdelávali. Slovo inovatívny je na každom kroku, nájdete ho v tituloch záverečných prác budúcich učiteľov, je v názvoch kníh. Ľudia sa nebránia inovácii. Ale na druhej strane, učiteľ nesmie voliť metódu pre metódu. Nie samoúčelne.
Čo máte na mysli?
Asi nie je dobré si na konci hodiny povedať – zvýšilo nám 10 minút, poďme si dať nejakú apku, len preto, že dávno sme žiadnu nerobili, poďme sa už len zahrať. Deti to tiež vnímajú – veď sme sa len hrali. Ak po niečom siahnem, mám veľmi dobre premyslený každý krok, ktorý deti pripraví na ďalší krok. Na moje hodiny sa musím pozerať zhora, vypracovať si červenú líniu, ktorú ťahám celou hodinou. Nepoznám taký pocit, že prídem do triedy a opýtam sa – kde sme minule skončili? Presne viem, kde som skončila. Tam, kde som chcela skončiť.
Dostáva sa učiteľskej profesii dostatočné uznanie?
Na to sa nedá odpovedať všeobecne. Každý máme inú skúsenosť a ako spoločnosť prechádzame rôznymi fázami. Pred pandémiou sa bojovalo o štatút učiteľa rôznymi spôsobmi, či už zo strany štátu, alebo aj samotných učiteľov. Ale počas pandémie zrazu rodičia videli, ako sa v školách učí. Aj ja som to videla, takisto som mala deti doma. A tak sa zrazu otvorila možnosť – verejnosť mohla svoju mienku o učiteľoch prehodnotiť. Mohli sme sa vymaniť z klišé – vnímať učiteľa ako človeka s dvojmesačnými prázdninami.
Ale mohlo sa vnímanie naozaj otočiť smerom k väčšiemu uznaniu?
Určite boli aj negatívne skúsenosti. Určite si nejeden rodič povedal – toto by som naučil hocikedy. Ale aj tak išlo o veľký zvrat – kedy sa začalo vôbec o tom rozprávať. A kedy si veľa ľudí uvedomilo, že učitelia urobili kus práce. Museli sa prispôsobiť technológiám, museli zvládať vypnuté kamery, zdanlivo nefungujúce mikrofóny, popri tom museli dosahovať výsledky, otestovať žiaka. A toto všetko urobiť s 15 až 30 žiakmi v triede. Myslím si, že verejnosť uznala, že je to náročná práca, že si zaslúži uznanie alebo aspoň celospoločenskú diskusiu.
Čítajte viac Ako sa dostať do sveta, v ktorom neexistuje krivda, chudoba?
Ako ste sa dostali k nemčine?
Učím sa ju od ôsmich rokov. A dostala som sa k nej pragmaticky. Môj otec bol veľký milovník cudzích jazykov a chcel to odovzdať aj svojim deťom. Som dieťa socializmu a jedinou možnosťou, kde sa dalo cestovať, bola NDR. A tak otec rozhodol, že sa budem učiť nemčinu.
A bolo to dobré?
Bola to obrovská nuda! Niekedy som aj blicovala. Ale mala som šťastie, že som sa tri roky po sebe zúčastnila pionierskych táborov v NDR, kde som sa stretla s nemeckými deťmi, rozprávali sme sa v školách, v rodinách. Takto som prišla do priameho kontaktu s nemčinou a toto bol prvý impulz, keď som vedela, že má zmysel učiť sa cudzí jazyk.
Povedali ste, že až po čase ste si uvedomili, že nemčina nemusí byť strašiakom a že ju treba učiť úplne inak. Tak najprv, je nemčina pre študentov stále strašiakom?
Učím aj na osemročnom gymnáziu a mám odtiaľ takú skúsenosť, že prichádzajú deti, ktoré sa niekoľko rokov učili nemčinu, ale vôbec nerozumeli, keď som sa začala s nimi zhovárať po nemecky. Povedali, že neznášajú nemčinu, lebo sa nevedia naučiť tie tabuľky, štruktúry a potom možno majú aj zlé známky. Ďalšiu skúsenosť mám z jazykovej školy. Poobede ju navštevujú deti, ktorým nemčina v škole nejde. Od nich počujem najčastejšie vysvetlenie, že sa to nedá naučiť, že majú strach z písomiek, že pani učiteľka je prísna, dôraz sa kladie na slovíčka a gramatické väzby, toto sa stále skúša v testoch. A tu by sme mali začať, ako by sa to nemalo robiť.
Prečo?
Nemčina musí veľmi bojovať o svoje miesto. Z pragmatického hľadiska hrá prím angličtina. Ale nemčina je spôsob, akým sa môžu ľudia odlíšiť na pracovnom trhu. Keď začnem študentom hovoriť – nemčinu budete potrebovať vo svojom živote, odbijú ma – ale načo nám budú tieto slovíčka? Načo budem potrebovať gramatiku? A vtedy pochopím, že otázky detí sú správne. Naozaj, na čo to budú potrebovať? Učiteľ im nemôže povedať, že to potrebujete preto, aby ste mali jednotku na vysvedčení. Deti chcú vidieť praktický dôvod, načo sú im dané vedomosti. Preto sa musí učiť inak. Preto musím prehodnotiť témy na vyučovaní. Preto musím robiť niektoré cvičenia inak, ako sú v knihe. Aby deti zrazu videli, že robia to, čo v danom momente potrebujú alebo čo zodpovedá ich záujmom, ich svetu.
Je málo užitočné učiť sa slovíčka?
S tým súvisí postreh, ktorý ma zaujal na jednom vzdelávaní. Slovná zásoba sa nemá učiť tak, že sa nabifľuješ slovíčka a potom – napíšme si z nich písomku a otočme list, lebo ideme už na ďalší zoznam. Toto je úplne scestné. To je to najhoršie, čo môžete urobiť. Napokon aj slovná zásoba, ktorá je obsahom lekcie, nie je povinná v celom svojom rozsahu. Žiak si má vybrať slovnú zásobu, ktorú potrebuje, ktorou chce vyjadriť niečo zo svojho života.
A čo zvyšok slovnej zásoby, tie ostatné slovíčka?
Ak si ich v tejto chvíli nevybral, vôbec to neprekáža. Tak či onak sa s nimi stretne neskôr, možno o dva roky. Keď príde ten správny moment a bude ich potrebovať, nájde si ich a dostane do hlavy.
Ale ako potom hodnotiť žiaka, keď ho necháte, aby si vyberal slová, ktoré sa naučí?
Písomky zamerané len na slovnú zásobu, to je veľmi málo. To je na úplne najnižšej úrovni, čo možno pre deti urobiť. Myslím si, že záverečný výstup, ktorý má byť hodnotený, môže byť oveľa krajší, ak dáme deťom právo vybrať si tému, o ktorej chcú porozprávať alebo napísať. Moji žiaci od začiatku lekcie vedia, aký bude výstup, ako ho budeme hodnotiť, ktoré kritériá sledujeme a ako zaradiť novú slovnú zásobu a novú gramatiku.
Vy ste sa neučili nemčinu dobre?
Bola som protivná žiačka. S mojou pani nemčinárkou sme dnes takmer kolegyne, stretávame sa v meste, tykáme si. Vždy o mne pekne hovorí, ale myslím si, že nie vždy bola nadšená. Vyrušovala som. Ale to preto, lebo som nemčinu ako dieťa vedela. Často ma presádzala alebo dávala sedieť samu, aby som ostatných nevyrušovala. Pamätám sa, že na základnej škole – pre mňa vtedy z nepochopiteľných dôvodov – nám pani učiteľka na začiatku každej lekcie povedala – naučte sa 20 slovíčok. Na druhý deň sme z nich písali písomku, na tretí deň sme začali lekciu. To je postavené na hlavu, už ako dieťa som to cítila. Veď som to ani nevedela vysloviť, použiť vo vete, nechápala som, prečo sa to mám učiť. Iba kvôli písomke, aby som mala dobrú známku? A toto je dôkaz. Že už vtedy, bez akéhokoľvek pedagogického vzdelania, ako 12-ročné dieťa som cítila, že to nie je správne. Prečo by sme si mali myslieť, že to dnešné 12-ročné deti budú akceptovať?
Čítajte viac Britský veľvyslanec: Kráľovná počúva rady, ale pridáva k nim niečo zo seba
Z ukážky vašich hodín som mal pocit, že sú postavené na bezprostrednom kontakte, zoči-voči, interaktívne. Ako ste to zvládali počas pandémie?
Pandémia bola pre mňa najprv bezsenná noc. Bol to len tretí rok, čo sme otvorili jazykovú školu, prešli sme do nových priestorov. A po troch mesiacoch sme museli zatvoriť. Vedela som, že nárek mi nepomôže. Naštartovala som všetky motory a okamžite som sa učila pracovať so všetkými technológiami.
Ako ste sa to učili?
Najprv som pozvala na on-line hodinu moju kurzistku – seniorku. Robila som rôzne úkony, pýtala sa, čo vidí, ako to na ňu pôsobí. O polhodinu sme pozvali druhú a takto som sa učila krok za krokom. Dámy, ochotné dôchodkyne, boli spokojné, že si pri mne odbúravajú stres. Až keď som získala rutinu, mohla som začať hodiny s tínedžermi. A tí sú pred nami dospelými o dva kroky vpred! Nechala som ich pracovať v skupinách, čo je skvelá vec, ktorú technológia umožňuje. Prišla som do skupiny a vidím, že majú niečo otvorené. Nevedela som, ako to spravili. Ukázali mi, pani učiteľka, to je ľahké, klik, klik. Nabudúce som to skúsila a deti ma pochválili. Navzájom sme si pomáhali. Od seniorov po tínedžerov (smeje sa).
Ale čo ten chýbajúci osobný kontakt?
K tomu vám poviem dva zážitky. Opäť s dospelými a s tínedžermi. Keď sme raz s dospelými reflektovali jednu z hodín, odznelo, že všetci desiati na on-line vyučovanie chodia. Lebo to je pre nich jeden pozitívny moment v rámci pandémie, keď môžu zabudnúť na starosti a správy. Porozprávali sme sa o veciach, ktoré nás zaujímali, a vďaka rôznym nástrojom sme simulovali prirodzené vyučovanie. A tínedžeri? Jedno vyučovanie malo podľa rozvrhu pripadnúť na veľkonočný piatok roku 2020. Všetko bolo zatvorené, zúrila pandémia a deti mi povedali – pani učiteľka, chceme sa stretnúť. Čo viac môžem chcieť, ak sa chcú stretnúť cez prázdniny a učiť sa?
Asi tri roky ste organizovali večerné čítanie nemeckej a rakúskej literatúry v Žiline v jednom kníhkupectve. Aké to bolo?
Som rada, že sa na to pýtate. Keď som pracovala v štátnej jazykovej škole, cítila som, že je síce skvelé, že poslucháči prichádzajú k nám, ale že škola by mala byť súčasťou širšej komunity a života v meste. Nehľadali sme dlho. V Nemecku sú čítania literatúry veľmi obľúbené, takisto filmové večery. Tak sme to skúsili aj u nás, oslovili sme Artforum, zapojili sme kolegov, študentov. Texty sme vyberali citlivo, aby boli zrozumiteľné pre poslucháčov, čítali sme aj dramatickú hru, dokonca listy, maily. Robilo sa to aj v iných jazykoch, v španielčine, angličtine. Veľkým zážitkom bol pre mňa filmový večer s filmom Werden sie Deutscher – Staňte sa Nemcom. Bolo to v roku 2013, keď sme o migračnej vlne v roku 2015 ani nechyrovali. Je to film založený na príbehoch ľudí, ktorí prišli do Nemecka ako utečenci z rôznych dôvodov. Potrebovali absolvovať kurzy, aby si mohli nájsť prácu, bojovali s nemčinou, sledovali sme ich životné osudy. Vznikla z toho pekná diskusia.
Existuje hodina, na ktorú si často spomínate?
Urobila som jednu hodinu, ktorú som potom nikdy nezopakovala. Učili sme sa o Berlíne, štandardná téma v učebniciach, nudne popísaná. Sú tam múzeá, pamiatky, galérie, Bundestag. Deti netušia, o čom čítajú. A bola tam aj poznámka o Berlínskom múre. Povedala som si, veď keď pri ňom v skutočnosti prechádzate, máte slzy na krajíčku. To nemôžu deti len tak prečítať a prejsť pomimo. Vyhľadala som si príbehy ľudí, ktorí sa v tom období pokúsili utiecť, ktorým sa to podarilo alebo nie. A tak sme počas hodiny simulovali osudnú noc z roku 1961. Deti sa rozptýlili po triede ako po jednotlivých častiach Berlína. Hrali sa, že sa pohybujú po meste, že je sobotňajšia augustová noc, idú do kina, rozprávajú sa. Prežívajú klasickú noc 18-ročného človeka s očakávaniami a nádejami. Kým sa toto dialo, ja som krížom cez triedu natiahla špagát s obrázkami a fotografiami z tej noci, keď rýchlo postavili múr a natiahli ostnatý drôt. Povedala som im – a teraz si predstavte, že idete spať. Zobudíte sa ráno a chcete sa stretnúť s kamarátmi zo včerajšej noci, ideme tým smerom a zrazu narazíte na vojakov, na múr, na prekážku, ktorá vám z ničoho nič zmení život, pretrhne vzťahy, uvrhne vás do neslobody.
Aká bola reakcia?
Netušila som, čo to v deťoch vyvolá. Boli to maturanti. Dodnes si na to spomínajú ako na veľmi silný zážitok. Dlho sme sa o tom zhovárali. Nasledovalo čítanie príbehov, rozprávali sme si, ako utekali, pozerali sme reportáže. Keby sme si pustili iba samotné videá, nehovorím, že by sa ich to nedotklo. Ale oni si tú emóciu zažili na vlastnej koži. To bolo rozhodujúce, pochopili význam slobody, neslobody. A toto je úloha nemčinárov, jazykárov, ale vôbec všetkých učiteľov, nechať žiakov prežívať príbehy.