Pred piatimi rokmi môj kolega Milan Čupka do reportáže o vinyloch napísal – „tektonika platní síce v posledných rokoch naozaj prebehla, žiadnu bájnu vinylovú Atlantídu svet však znova neobjavil“. Dnes vinyl rozpútal zemetrasenie, už aj na Slovensku predbehol v predajoch CD, na celom svete chýbajú lisovne, ktoré by dokázali uspokojiť dopyt. Čomu vďačí za taký záujem?
CD odišlo do teplých krajín, už nemá význam mať CD prehrávač v aute. Každé má USB alebo Bluetooth, wifi, všetko sa streamuje. Ale ľudia asi stále chcú držať hudbu v ruke. Ešte stále sme takí, že nám nestačí iba on-line zážitok. Asi sa potrebujeme dotknúť plagátu, niečoho, čo je pekné. A tiež si chceme pustiť hudbu preto, že ju chceme počúvať, iba počúvať a nechceme popritom robiť niečo iné. Vtedy si pustíme platňu.
Pred tými piatimi rokmi si platne vyrezával ručne s pomocou stroja T560 od Ulricha Sourisseaua. Ako si na tohto nevšedného vynálezcu spomínaš?
Bolo to veľmi zvláštne. S mojím kamarátom Robom Sedilekom sa nám stalo to isté čo mnohým iným ľuďom, ktorí s ním prišli do kontaktu. Výrobcovia platní majú fórum, kde sa stretávajú a vymieňajú si skúsenosti. 80 percent príbehov s Ulrichom bolo rovnakých – prídeš v noci. Musíš za ním prísť. Nepredá ti stroj bez toho, aby ťa zaučil. Nemá to žiaden význam, všetko zničíš a platňu nevyrobíš. Museli za ním prísť osobne Japonci, Američania, všetci. Takže prídeš tam v noci. Sú to obrovské polia a uprostred veľká stodola. Z drevených dverí vyjde ujko a privíta ťa. Veľa ľudí v tomto momente píše priateľom – sme na tej a tej lokácii, keby sa nám niečo stalo.
To je také strašidelné?
Vyzerá to zle! Ale vojdeš dovnútra a – ten pán tam má také technícium, až ti vypadnú oči z jamiek. Ulrich si vyrába každú jednu súčiastku sám. Sú tam kovoobrábacie stroje, lisy, milión vecí, ktoré potrebuje na to, aby si vyrobil celú túto mašinku úplne sám. A potom sa začína tréning, ktorý je rýchly a tvrdý.
Obstáli ste?
Keď odtiaľ odchádzaš po dvoch dňoch, myslíš si, že vieš robiť platne, ale kdeže. Musíš nad tým stráviť ďalšie hodiny, kým pochopíš, ako sa vyhnúť brumu, šumu, nekvalitnému stereu. Najviac pri tom používaš mikroskop. Ten ti vizuálne napovie, čo si urobil zle. Ale zase musíš pochopiť, keď uvidíš chybu, čo sa ti vlastne stalo. Je to signál? Niečo v elektrike? Ide o obrovské množstvo vecí, kde sa môže niečo stať. A to isté platí aj pri našej lisovni platní.
Vieš pohľadom odhadnúť, či bude platňa hrať dobre?
Viem odhadnúť na 99 percent, či bude hrať dobre, alebo nie. Potom platňu, samozrejme, počúvame, až kým to nie je vyladené tak, že ju urobíme na 100 percent dobre. Niekedy to trvá aj 50 platní, kým vyjde prvá dobrá. Ale prisudzujem to tomu, že sme stále v začiatkoch, všetko sa ešte učíme, chyby si zapisujeme.
Dokázal by si to bez predošlých skúseností?
Asi nám pomohlo, že nie sme nováčikovia. Neviem si predstaviť, že by sa niekto rozhodol – mám financie a idem robiť platne, hoci neviem o tom nič. Nedokážem si predstaviť, že by to niekto dokázal rozbehnúť.
Prečo nie?
Vo vinylovom svete to nie je len o matike, fyzike. Je jedno, či máš technológiu za milión, alebo 5 000 eur. Stále je v tom veľa pocitových vecí, ako sa má nastaviť to a ono. Napríklad aj technik, ktorý nám pomáhal spúšťať našu lisovňu, veľa vecí nás učil nastavovať podľa pocitu – dvakrát otočíš rukou, ale skús si zapamätať, ako presne otočíš tú ruku. To sú také neexaktné veci. Nedajú sa nikde zapísať. Nenaťukáš si ich do displeja.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Ešte sa vráťme k ručnej výrobe. Kto všetko si dal u teba robiť platne?
Gro asi dídžeji, robil som limitované edície kapiel, techno, house, drum and bass, indie rock, metal. A tiež veľa rekvizít, ktoré hrali na predstaveniach v divadle, na výstave v galérii. Išlo aj o projekty spojené s vizuálnym umením, rôzne sample, zvuky.
Pracoval si aj na hudobných obrazoch?
Raz prišiel za mnou chlapík, ktorí učí na berlínskej univerzite programovanie zvuku. Spolu sme skúmali, ako sa v drážkach prejaví konkrétny zvuk. Zvuk sa najprv pripravil v softvéri, ktorý pán vyrobil, videli sme, ako bude vyzerať výsledný obraz poskladaný z drážok. A potom sme to išli vyryť. Išlo o stovky drážok od začiatku po koniec, bolo to náročné, ale výsledok bol neuveriteľný! Na platni bol obraz a pritom to zahralo nejakú pieseň, napríklad Happy Birthday to You.
U Sourisseaua ste sa učili osobne, mesiace ste dolaďovali proces. Ako prebiehala príprava na poriadnu lisovňu?
Nemal som náročnejší týždeň v mojom živote! To musím priznať. Všetky tie problémy, ktoré sa nám dejú (počas rozhovoru musí Ondrej odbiehať, niekde v potrubí uniká voda a zaliala dlážku, pomáhal kolegovi Kamilovi Pondušovi vysávať, neskôr sledujeme kolegu, ako každú chvíľu vynáša ďalšie ťažké vedrá s vodou von). Museli sme sa to naučiť všetko sami a nebolo koho sa opýtať.
Nechceli sa ostatné lisovne podeliť o know-how?
Pomohla nám jedna lisovňa z Bangkoku, nie sme pre nich priama konkurencia. Z Európy by nám nikto nepovedal nič. Ale aj tí z Bangkoku nás len naviedli, nedostali sme priame odpovede. Iba povedali – skúste to týmto smerom. Chodili k nám aj firmy, ale jedna je iba na hydrauliku, druhá iba na lisovanie, tretia na vodu. Každý zo špecialistov absolútne nechápal, čo sa tu vlastne deje a dávali od toho ruky preč. Povedali – ak sa do toho máme pustiť, najprv urobíme projekt, to potrvá tri až štyri mesiace, treba to zaplatiť. Po mesiacoch, po polroku sa to vyladí. Lenže my sme to museli urobiť za dva až tri týždne. Hľadali sme na internete návody, fóra, ale informácií je stále málo. Riešime vysoké tlaky, horúcu vodu. Keď nám tá „buchne“, vyráža stadiaľ para, ktorá má 180 stupňov. Takže často sa k problému ani nevieme dostať. Kubík vody nám vytečie von. A niekedy to musíme riešiť takto (ukazuje na vodný vysávač). Toto sa nám už dva týždne nestalo. A už mi to asi aj chýbalo.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Ale vyzerá to tak, že to s úsmevom zvládate.
Lenže najprv ma to strašne hnevalo. Potrebovali sme rýchlo robiť veci, ale keď sa niečo pokazilo, museli sme to opravovať. Zisťovať, prečo sa to stalo, čo sme pokazili, kde bol problém. Dlho sme ho hľadali. Teraz už viem, že niekedy stačí utrieť vodu a je vybavené, nič vážne sa nestalo. Inak s vodou tu máme rozrobených asi najviac systémov.
V akom zmysle?
Voda slúži ako ohrievacie aj chladiace médium. Väčšina lisovní však používa nahrievanú paru. Keď má para 180 stupňov, musí sa upraviť chemicky. My sme sa rozhodli ísť novou cestou. Nie je nás veľa na svete, asi iba štyri lisovne, ale presne to neviem. Riešime nahrievanie horúcou 180-stupňovou vodou. Nie je to para. Ale voda v uzavretom systéme pod vysokým tlakom. Výsledkom je, že nepotrebujeme žiadne chemické látky a jednu a tú istú vodu používame aj pol roka. Potom ju vypúšťame do odtoku ako čistú vodu bez chemických prísad. Keby sme riešili paru, museli by sme do nej pridávať stabilizátor, po vylisovaní platne by okamžite vznikol chemický odpad.
Asi nemáte malý odber elektriny. Ako to riešite?
Elektriny berieme naozaj dosť. Začíname inštalovať solárne panely, mali by sme zaplniť celú strechu, aby sme tento alebo budúci rok vedeli znížiť odber. Ďalej máme celú podlahu vybavenú podlahovým kúrením. Navyše, prebytočné teplo si ukladáme pod zem, kde by to malo vydržať do jari. V zime nám pomôže vyhrievať. Pri výrobe platní využívame teplú aj studenú vodu, pričom vieme túto vodu využiť na kúrenie aj chladenie. Nepotrebujeme žiadne ďalšie náklady na klimatizáciu alebo vykurovanie. Je to na začiatku trochu drahšie, ale o rok, dva to oceníme.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Prečo to ale robíte práve takto, čo najšetrnejšie?
Zaujíma nás to. A našťastie sa o nás zaujíma veľa ľudí. Napojili sa na nás kvalitné firmy, ktoré sa chcú aj vďaka nám odprezentovať. Aj to, čo robíme my, sa dá robiť ekologicky. Veľa ľudí sa možno zasmeje, ako môžeme robiť niečo ekologicky, keď platne sú z plastu. Lenže platňa nie je plastový obal od rajčín, ktorý zahodíš. Tento plast máš v poličke odložený aj 30 až 40 rokov.
Väčšina svetových lisovní má dnes automatickú linku. Na jednej strane nasypú vinylový granulát, z druhej vyjdú hotové platne. Vy však používate manuálny stroj, veľa vecí robíte stále ručne. Prečo?
Je pravda, že za takú istú cenu by sme si mohli kúpiť aj plne automatický stroj. Bola by to jednoduchšia cesta, ale automatické stroje vedia vyrábať platne len jednej farby. Nedokázali by urobiť napríklad splatter – viacfarebnú platňu s rozprskanými vzormi. Kde každý kus je originál, každý človek má inú platňu. Automat vám nedovolí s týmto experimentovať. Preto sme chceli poloautomatický stroj, kde by sme vedeli riešiť aj vzhľad, zdokonaľovať dizajn platní.
Ako dopadol úplne prvý vinyl, čo ste vyrobili?
Poď sa pozrieť (vstane a ukazuje na stenu, kde je na čestnom mieste vystavený pokrkvaný vinyl). Musel som ho pribiť na stenu. Trvalo ďalších desať vinylov, a už bol dobrý.
Aby vôbec vznikla lisovňa, písal si list prezidentke, štyrom ministrom. Prečo?
Keď sme na to spočiatku zháňali peniaze, všetci nás poslali niekam. V roku 2017 spustilo ministerstvo kultúry grant v kreatívnom priemysle. Čo je ministerstvo, ktoré dovtedy nemalo veľké skúsenosti s eurofondmi. Nechceli si to nechať ujsť, napísali si metodiku. Pre niektoré školácke chyby sa to natiahlo na päť rokov. Medzitým sme to už museli nejako zaplatiť sami. Požičali sme si od množstva ľudí, ktorí nás podporili, od kamarátov, ktorým musíme teraz vrátiť. Po štyroch rokoch extrémnej byrokracie, keď to vyzeralo, že to nedokážeme poskladať, som nevedel, čo mám robiť. Napísal som na najvyššie miesta. Mail z čistého zúfalstva, kde som osvetlil moju situáciu, čo všetko sa môže stať mne, mojej rodine, kamarátom. O tom, že som do toho vložil obrovské prachy, a aj tak sa neviem dostať ku koncu, no chyba nie je na mojej strane. Diali sa bizarné veci. Možno sa to rieši inak, ale ja som v živote nedal a ani nedám úplatok.
A už ste ten grant konečne dostali?
Nie, čakám na to ako na spasenie. Už je to kritické, včera tu bola kontrola. Je to zvláštne, ale až po tom, čo som napísal ministrom aj prezidentke, zareagovala spätne aj banka. Neviem, ako sa to podarilo, ale zrazu mi bolo umožnené aspoň časť tej veci preúverovať. Tri dni predtým to ešte nešlo.
Čítajte viac Vinylová pevnina detstva
Prvé vyrobené platne budú patriť hudobníkovi Samovi Štefancovi a jeho projektu Bulp z vydavateľstva Deadred. Spolupracujete s nimi dlhšie?
Martin Turzík z vydavateľstva Deadred je náš najväčší spolupracovník, na kom sme sa najviac vycibrili. Martin je ten človek, na kom sme začali všetky tieto veci. Pre Deadred som ručne vyrábal aj limitované edície. Je môj hlavný zákazník, ktorý bol ochotný podstúpiť začiatočné štrapácie. Mohli tam byť vady, mohli tam byť chyby a to všetko sa zvláda lepšie s niekým, kto je kamarát, ako niekto, kto by bol cudzí. Našťastie všetky platne pre neho sú dobré, takže je to fajn.
Plánujete vyrábať najmä zahraničné tituly, no podporíte nejako špeciálne aj slovenských umelcov?
Umelec zo Slovenska nebude nikdy odsunutý kvôli zahraničnému. Povedali sme si, že pre 25 percent zákaziek zo Slovenska bude vyhradený čas, napríklad päť dní v mesiaci, tieto dni budú garantované pre hudobníkov zo Slovenska. Tak by som to chcel. Uvidíme, čo sa stane, aký bude dopyt. Ale takáto je podpora v hudobnom priemysle. Oni podporujú mňa, ja ich.