Zelené poklady Slovenska premietal na „bezstromovom“ Islande. Prečo?

Čo bolo úplne na začiatku projektu Reforestation of the Past alebo Zalesnenie minulosti?

Dlhodobo sa snažím vnášať ekologické témy do umenia, aby mali väčší dosah. A snažím sa presadzovať aj mimo hraníc. Už dlhšie som uvažoval o rezidenčnom pobyte na Islande, na mieste, ktoré je pod patronátom starej umeleckej organizácie pod názvom SÍM, čo je skratka pre Asociáciu islandských vizuálnych umelcov, no doteraz nikdy na to nebol čas ani financie. Až som si to znova spätne pozrel, akurát riešili výberové konanie. Mal som posledné dva týždne, aby som poslal projekt. Hlásili sa tam umelci z celého sveta, z Ameriky, Kanady, Kolumbie, množstvo ľudí. Na Islande si z nich mali vybrať, kto pôjde. No a mne sa podarilo presadiť s touto témou.

Ale všetko sa to asi začalo oveľa skôr.

Roky som natáčal slovenské lesy, mám kvantum videí. A rozhodol som sa, že ich prenesiem na Island, prinesiem niečo zo Slovenska. A potom je tu ešte ďalší rozmer. Island asi všetci poznáme ako krásnu krajinu, ale ja som sa začal vŕtať v tom, s čím majú problém, čo by som mohol ako umelec spracovať. Aby to nebolo znova len o nádherných fotkách z Islandu. A tak som sa začítal do histórie islandských lesov. Zistil som, že v minulosti bol Island zo 40 percent zalesnený. Čo sa ukázalo ako zaujímavá paralela so Slovenskom – takisto sa lesnatosť pohybuje na úrovni 40 percent, i keď Island je väčšia krajina a tých islandských 40 percent predstavuje oveľa väčšiu plochu, než tvoria slovenské lesy. Nuž a Island o všetky tieto lesy prišiel v priebehu asi troch storočí. Začalo sa to ešte v dobách osídľovania Vikingami. S týmto spojením som sa rozhodol ísť na Island a vďaka tomu ma aj prijali.

Ako si predtým pracoval s témou o lesoch?

Asi najsilnejším projektom bola pre mňa Žatva spred dvoch rokov. Keď som sa napojil na počítadlo globálneho projektu The World Counts, ktoré počíta, koľko hektárov lesa sa vyrúbalo a spálilo na svete. Tieto údaje sú alarmujúce (v rokoch 2011 až 2015 sa každoročne zničilo 20 miliónov hektárov lesa a zrýchľuje sa to, od roku 2016 to výrazne narástlo na 28 miliónov ročne, v čase tohto rozhovoru je počítadlo na úrovni približne 19 miliónov). Je to pre mňa veľmi citlivá téma, ako sa narába s lesmi. Nevravím, že je to na Slovensku až také kritické ako na Islande, ale je pre mňa zaujímavá myšlienka, že by sme pri našom súčasnom prístupe mohli dopadnúť podobne.

Ako Islanďania prišli o lesy?

Súvisí to s osídľovaním. Za asi 300 rokov vyrúbali všetko, kvôli lodiam, stavbe domov, kúreniu. Spoločnosť tak bola vtedy nastavená. Dnes je snaha to zvrátiť, majú víziu, že by sa im podarilo zalesniť Island na 30 percent zhruba v najbližších dvoch desaťročiach. Ale ide to veľmi ťažko.

Aké to má vlastne na krajinu dôsledky, keď v nej nie sú žiadne lesy?

Pôda je chudobná na dusík. Trpí eróziou, videl som na vlastné oči, ako v niektorých častiach, kde predtým veľmi pravdepodobne rástli lesy, boli spadnuté celé kopce – toto by som rád ukázal aj v dokumentárnom filme, ktorý pripravujem a ktorého vznik môže podporiť ktokoľvek na Startlabe. Iste, silná erózia je daná aj tým, čím Island je a kde sa geograficky nachádza, ale súvisí to aj s tým, ako veľmi sa zmenila pôda. Je ťažké to vrátiť späť. Vysádzanie komplikujú aj voľne sa pasúce zvieratá, soby, ovce, obžierajú sadenice.

Foto: Matúš Astrab

matus astrab Cez deň obhliadal vhodný terén na projekcie.

Podľa krátkeho videa, ktoré predchádza tvojmu dokumentárnemu filmu, je zrejmé, že to nebol žiaden výlet, ale poriadna expedícia na vlastnú päsť. Čo bolo najťažšie?

Bolo to náročné z viacerých hľadísk, z emočných, zo psychických, z fyzických či z technických. Pracoval som do noci. Často som musel prespať v teréne, v aute. Musím ale podotknúť, že ma takéto niečo napĺňa. Vyhrotené situácie v rámci cestovania ma nakoniec bavia. Hranice strachu sa u mňa už dávnejšie posunuli ďalej.

Aké to však je, tvoriť audiovizuálne umenie mimo civilizácie, vlastne bez akejkoľvek pomoci?

Komfort išiel bokom. Vyskytli sa viaceré komplikácie, ktoré som musel za pochodu riešiť. Mal som skúsenosti z viacerých mappingov, ale ešte nikdy som to nerobil pomocou auta a v divočine. Mal som pochybnosti, či to vôbec bude fungovať. Ako sa bude prejavovať krajina. A či vôbec nájdem miesto, kde bude dostatočná tma na premietanie. Preto som si zvolil obdobie marec až máj, keď je ešte tma, aj keď tieto obdobia sú na Islande divoké a chladné s množstvom snehu. Navyše, niesol som so sebou množstvo techniky. Fotoaparáty, objektívy, analógové kamery, projektor, meniče napätia, metre kabeláže. Nedokázal som si predstaviť, žeby som toto všetko trepal v kufroch lietadlom a sám. Preto som sa vybral s autom, išiel som trajektom z Dánska. Na mesiac som si vymenil auto s otcom, požičal mi svoju štvorkolku. No a keďže som vedel, že trajekt stojí na Faerských ostrovoch, tak som sa na týždeň zastavil aj tam. Takisto tam už nezostali lesy, všetky si vyrúbali. Počasie tam bolo veľmi divoké, veľa snežilo, pršalo, fúkal silný vietor, ale zobral som to ako výzvu. A najmä vírili mi v hlave myšlienky, ako budú na moje projekcie reagovať priamo ľudia, ktorých stretnem na mieste. Keď ma uvidia, ako svietim do noci. A najmä, keď uvidia, čo sa vlastne skrýva v mojej projekcii.

Foto: Matúš Astrab

matus astrab Projekcie robil aj napriek dažďu.

A ako reagovali?

Práve toto bolo pre mňa trochu sklamaním. Mnohé miesta, ktoré som si vyhliadol na Googli, v skutočnosti vyzerali inak. Prístupnosť bola zlá, všade veľa plotov. Putoval som, hľadal iné vhodné miesta, čakal do tmy, vysporadúval sa s počasím. Keď začalo pršať, nebol priestor na to, aby som to odložil. Na druhý deň som mal byť už inde. A keď som sa napríklad rozložil na jednom skutočne odľahlom mieste, kde sa už pre sneh nedalo ďalej pokračovať, naštartoval som auto, nasadil menič napätia, zapojil projektor a začal svietiť, zbadal som, ako sa blíži štvorkolka. Vedel som, že som na periférii mestečka Vestmanna a čakal som, že ma ten človek ide vyhnať preč zo svojho pozemku. Ale vôbec si ma nevšímal. Zastal pri mne, prehodil decko na sedačku vodiča, nech šoféruje ono. A nedal mi ani negatívnu, ani pozitívnu spätnú väzbu, vôbec nič. Šiel ďalej. Ľudí som na Faerských ostrovoch stretal veľmi málo a nakoniec sa nado mnou vôbec nepozastavovali. Už predtým som však vedel, že tamojší ľudia sú neraz odťažití a stále je tam málo turistov.

Ako vyzeral príchod na Island?

Zažil som už všeličo, ale toto bol extrém. Snehová kalamita. Aj som si odfotil prvú benzínku, kde som si chcel dať raňajky, ktorá bola zasnežená do polovice okien. Keď sa mi konečne podarilo nejako vyjsť z fjordov, prišla mi úradná esemeska, že všetkých v danej oblasti evakuujú. Pre sneženie uzatvoria všetky cesty, celú oblasť. Na poslednú chvíľu sa mi podarilo odtiaľ dostať preč. Snažil som sa pokračovať po krajine. Hneď prvý deň som zapadol tak, že keby ma nevytiahol jeden Islanďan, ktorý išiel náhodou okolo, nedostal by som sa odtiaľ. Cez deň som robil obhliadky terénu, aj podľa mapy vidno, že som sa snažil obsiahnuť čo najviac miest, kde by som mohol simulovať slovenské lesy. Aspoň virtuálne som sa snažil tú krajinu zalesniť. Popri tom som prechádzal miestami, kde sa Islanďania snažili znova zalesniť krajinu, a zbieral som dokumentárny materiál. A v noci som zase premietal projekcie. Často som sa musel vracať na miesta, kde počasie vôbec neprialo.

Nebolo to však predsa len v daných podmienkach riziko?

Raz ma cesta doviedla k horskému priechodu, ktorý bol celkom zasypaný. Videl som, že tu bude dobrá projekcia, a vedel som, že tu musím zostať, prespať. No začalo snežiť. A začal som uvažovať nad tým, že keď si ľahnem do auta, je veľká šanca, že ma do rána zasype. Zasneží prístupovú cestu a ja sa odtiaľ nedostanem. Nejazdili tam žiadne iné autá, bola to slepá cesta. Musel som aj myslieť na to, že benzín mi musí vystačiť na projekciu, tiež na to, aby som si trochu zakúril a nakoniec aj na návrat. Riskol som to a vyšlo to, tieto zábery sú veľmi zaujímavé. A, samozrejme, že ma do rána zasypalo, všetko bolo primrznuté. Cestu späť takisto zavialo, neboli tam koľaje. Ale pomaličky som sa nejako vrátil do civilizácie. A dal som si kávu.

Foto: Matúš Astrab

matus astrab Lesy kedysi tvorili 40 percent Islandu. Dnes dve percentá.

Aký to malo presah, virtuálne zalesňovať Island?

Je vysoká pravdepodobnosť, že kopce, ktoré som virtuálne zalesnil, boli v minulosti zalesnené. Vrátil som to akoby do pôvodného stavu, symbolicky, cez projekciu, a všetko som zaznamenal. Ale v skutočnosti je pre Islanďanov veľmi ťažké vrátiť to do pôvodného stavu. Bol to umelecký zásah, z veľkej časti performancia, landart. Niečo premietaš na kopce, pracuješ s krajinou. A nakoniec v tom bola aj veľká vlastenecká symbolika. Slovenské lesy mám veľmi rád a chcel som si ich aj takto uctiť.

Ako reagovali v SÍM?

Ohlasy boli veľmi dobré. Tak veľmi ich to oslovilo, že mi ponúkli, že som kedykoľvek vítaný. Pred mesiacom som im napísal, že by som sa chcel vrátiť, v momente mi poslali pozývací list. Takže, ak sa mi podarí zohnať financie, v júni na budúci rok pôjdem znova a môžem dokončiť zábery. Budem iniciovať rozhovory s Islanďanmi, ktorí sa podieľajú na zalesňovaní. Na ďalšej výprave by som chcel nazbierať práve reakcie ľudí, ktoré sa mi teraz v teréne nepodarilo získať. Pretože to bolo náročné, vyhrotené a s tým, ako som sa musel vysporadúvať s rôznymi prekážkami, som to veľmi nestíhal.

Aké slovenské lesy si premietal?

Zo Západných Tatier, ale aj z Veľkej Fatry, ktorá je môjmu srdcu najbližšia, aj som tam požiadal ženu o ruku. Som z Námestova, ale žijem už dlhšie v Banskej Bystrici, sú tam aj nejaké lokálne lesy. Tiež z Polonín, niečo zo Štiavnických vrchov. Listnaté, ihličnaté, rôznorodé.

Foto: Matúš Astrab

matus astrab, faerske ostrovy Prvé projekcie robil ešte na Faerských ostrovoch.

Len nedávno Islanďania oslávili dvojpercentnú lesnatosť. Ty by si však len zlomok z toho pomenoval lesom. Prečo?

Nebol som všade. Nenavštívil som napríklad čosi ako národný les. Ale v tých oblastiach, ktoré som navštívil, to boli len kúsky, kde som nevidel komplexný rozvinutý ekosystém. Je to podobné aj u nás. Takisto môžeš na Slovensku vysadiť stromy a nazvať ich lesom, ale pre hlucháňa to les nebude. Prejde veľa času, aby sa tam ekosystém znova rozvinul, aby znovu získal atribúty lesa. Ťažbou cenných starých lesov strácame fragmenty, ktoré tvoria les. Hlucháňa a ďalšie živočíchy, ktoré prichádzajú o svoje prostredie. A my prichádzame o ne. Vymierajú.

Čítajte viac S hlucháňom zomiera pravda

Pred pár rokmi sa podarilo dosiahnuť reformu národných parkov. Len pred časom vznikla nová rezervácia Pralesy Slovenska, ktorá má chrániť práve takéto najcennejšie staré lesy. Je odlesňovanie na Slovensku podľa teba stále vážnym problémom?

Len pred pár mesiacmi bola v parlamente schválená nová stavebná legislatíva, ktorá výrazne uľahčuje developerom stavať aj na úkor ochrany prírody a aj v národných parkoch. Aj keď to prezidentka vetovala, parlament prelomil jej veto. Je to niečo, čo nás posúva o niekoľko rokov späť v ochrane prírody. Úprimne, stretávam sa s výrubmi veľmi často. Netvrdím, že všetko je zlé. Máme stále veľa krásnych oblastí s rôznorodými lesmi. A rozumiem aj tomu, že potrebujeme drevo. Ale nesmie to byť na úkor toho, že stratíme vzácny život, ktorý je na lesy nadviazaný. Ak vyrúbeme skutočne staré, cenné, hodnotné lesy, už sa to nebude dať vrátiť späť. Štruktúra sa zmení. Nie, na Slovensku to nie je také alarmujúce ako na Islande, ale tu treba vidieť, čo dokážu ľudia spraviť s krajinou. My si môžeme povedať, že vysadíme znova lesy. Ale cesta späť už nemusí byť možná. Všeobecne vnímam, že developeri u nás majú väčšiu moc ako ochrana prírody.

V dokumentárnom filme kladieš odborníkom otázku, či sa Slovensku môže stať niečo podobné ako Islandu. Tak skúsme aspoň načrtnúť, je to možné?

S vysokou pravdepodobnosťou nie. Aj keď, nemusíme prísť o lesy, ale môžeme prísť o pôvodné lesy. A to je veľký problém. Bude trvať veľmi dlho, kým sa z vysadených lesov stanú prirodzené, rozmanité lesy, do ktorých sa môže vrátiť hlucháň, ak vôbec. Netvrdím, nerúbme vôbec. Ale nerobme to na úkor prastarých lesov. Nehovorím, nestavajme hotely. Ale nerobme to na úkor toho, že prídeme o to vzácne, čo máme, čo nás robí Slovenskom. Toto je môj vlastenecký akt.