Výskumu emancipácie homosexuality na Slovensku a v strednej Európe sa venujete už jedenásť rokov. Ako sa vyštudovaná historička dostala k takej téme?
Náhodou. Zaujímala som sa o práva LGBT ľudí a dostali sa mi do rúk denníky Imricha Matyáša. Bol to jeden z prvých československých aktivistov, ktorý sa snažil o dekriminalizáciu homosexuality v prvej Československej republike. Až do roku 2012 sme o ňom veľa nevedeli, no potom sa v jednej pivnici našli jeho práce, ktorým sa dovtedy nikto nevenoval a domnievam sa, že sa ani venovať nemohol, lebo by nerozumel, čo tam opisuje. Aj v Čechách sa iba vtedy skončil výskum, vydali k tomu knižku Homosexualita v dejinách českej kultúry.
Upozornili nás, že v 30. rokoch v Československu vychádzal časopis Hlas sexuální menšiny, kam prispievali rôzni intelektuáli, ktorí sa snažili verejnosť presvedčiť, že homosexuálny styk v ČSR treba dekriminalizovať, lebo v tom čase bol ešte trestný. Pýtali sa, či máme nejaké informácie o Matyášovi, ale nikomu z nás to nič nehovorilo. Až koncom roka 2012 som vďaka objaveným denníkom začala odkrývať celý jeho život. Bolo to ako detektívka. Zistila som, že to nie je len o Matyášovi, ale že vlastne skúmam život celej jednej komunity.
Stala sa z vás odborníčka na dejiny homosexuality. Zaoberá sa tým na Slovensku ešte niekto?
Pokiaľ viem, tak nie. V Brne sa tomu počas štúdií venoval slovenský doktorand Michal Mako, a čo aj viem o iných Slovákoch, výskum robia v Čechách. Čítala som nejaké etnologické práce, no systematický výskum ako v Česku u nás nerobil nikto.
Z čoho pozostáva?
Mnohé veci nemožno nájsť v archívoch. Tam sú väčšinou správy toho oficiálneho, mainstreamového a často represívneho charakteru, čiže policajné, súdne a zdravotnícke záznamy. Všetky tie, čo homosexualitu vnímali buď ako objekt liečby a výskumu, alebo ako objekt stíhania a perzekúcie.
Je však len veľmi málo konkrétnych svedectiev ľudí, aby sme si vedeli predstaviť ich každodenné skúsenosti, to, čomu čelili. Aj preto sú zaujímavé Matyášove práce. Nejaké zdroje vieme nájsť ešte v umení, v literatúre. V Čechách však urobili aj rozhovory s ľuďmi, ktorí si spomínajú na obdobie socializmu. Napríklad ako ich skúšali „liečiť“ na psychiatrii, kam ich poslali rodičia, alebo aké problémy mali na vojenčine.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Aké zdroje využívate vy? Archívne materiály alebo svedectvá pamätníkov?
Ja to kombinujem. Pri výskume Matyášových prác som sa dostala i k listom, ktoré sú veľmi zaujímavé. Môžeme si tam prečítať, čoho boli tí ľudia súčasťou, aké si vytvárali spolky, priateľstvá alebo stratégie na prežitie. Niekedy uverejním aj výzvu, či existujú ľudia, ktorí niekoho poznali, alebo napíšem do nemeckých nadácií a archívov… Tak to skladám.
Nestačí si len sadnúť do archívu a čakať, že tam niečo nájdete, lebo neviete, kde hľadať. V archíve nemôžete povedať: Doneste mi všetko, čo máte pod heslom homosexualita. Nedonesú nič. Treba to vedieť konkrétne. A problém je v tom, že spoznáte len stránku tej represie, ale nezistíte nič o živote ľudí. Nájsť denníky človeka, ktorý bol gej, ale zároveň aktivista, je teda veľmi cenné. Takých sa veľa nezachovalo.
Foto: Radovan Krčmárik, Pravda
Vlani ste v Bratislave otvorili výstavu Loading: Love, ktorá oboznamovala s históriou LGBTI+ komunity. Ako ďaleko do minulosti ste sa dostali pri jej príprave?
Najviac vecí tam asi bolo z čias prvej ČSR a socializmu. Zaujímavé boli tiež výstrižky z novín od konca 50. rokov až po 90. roky. Zbieral ich jeden doktor, ktorý sa volal Ján Majerský. Bol gej a začiatkom 90. rokov sa už ako starší pán snažil pôsobiť osvetovo. Bolo to svedectvo doby o tom, ako sa v našich médiách písalo o homosexualite. Nájdeme tam väčšinou články škandalózneho charakteru – o tom, že je to úchylka a čo s tým robiť, no sem-tam sa objavili aj články, ktoré boli osvetovejšieho charakteru, kde sa napríklad v progresívnom duchu vyjadroval sexuológ.
Čítajte viac Aj zakázaná láska má svoju históriu
Aké postavenie mali homosexuáli v minulosti, napríklad v stredoveku? Hrozili im vždy tvrdé tresty?
Pokiaľ ide o stredovek, treba povedať, že sa to nenazývalo homosexualita, ale sodomia. Netýkala sa však ľudí alebo ich identity, týkala sa ich správania. To znamená, že „sodomie“ sa mohol dopúšťať ktokoľvek – aj muž a žena, ak spolu mali sex, ktorý nebol za účelom reprodukcie.
Za sodomiu sa považoval i sexuálny akt medzi osobami rovnakého pohlavia, hlavne medzi mužmi, lebo to bolo viditeľnejšie. Homosexuáli však neexistovali tak, ako o nich hovoríme dnes – že je to vlastne identita človeka. Trestalo sa „sodomské“ správanie a neskôr tú represívnu funkciu cirkvi prevzal na seba štát, keď trestanie dostal do zákona.
Výraz „homosexuál“ spomenul v Uhorsku prvý raz maďarský publicista Károly Kertbeny v roku 1869. Ako gejov volali dovtedy?
Používali sa rôzne názvy: otočený, invertný… Nemci mali zase výraz „urning“ – podľa planéty Urán. Pojem „homosexualita“, ktorý nabral medicínsky význam, vznikol preto, aby označil vzťah k rovnakému pohlaviu. V listoch Kertbenyho sa nachádza i pojem „heterosexuál“. Tie výrazy používal v listoch priateľom a v pamfletoch, ktoré posielal úradom. V nich argumentoval, že trestanie pohlavného styku medzi ľuďmi rovnakého pohlavia je nemorálne a proti prírode, lebo ľudia sa takí narodili a ich city nikomu neškodia.
Čítajte viac Novozélandskí poslanci sa ospravedlnili za trestanie homosexuálov
V roku 1878 začal na území Slovenska platiť Uhorský trestný zákonník, ktorý sexuálny styk medzi mužmi označil za „smilstvo proti prírode“. Obvineným hrozil až jednoročný trest za mrežami. Dovtedy sa homosexualita netrestala?
Trestala sa, v českých krajinách i smrťou. Oproti predošlému obdobiu išlo o zmiernenie, lebo nehrozilo mučenie ani tresty smrti, no ani trest tvrdého žalára nebol určite ľahký, najmä ak sa vo väzení rozšírilo, prečo tam človek je. Tresty v Uhorsku boli pritom o čosi mäkšie ako v Čechách a Rakúsku. Ten rozdiel zostal aj po vzniku ČSR, kým sa ešte len prijímala nová legislatíva a prebrali sa zákony rakúsko-uhorskej monarchie.
V Čechách platili rakúske a na Slovensku uhorské. Lesbické aktivistky v Prahe sa napríklad sťažovali, že ich vzťah doma je trestný, ale ak by išli na dovolenku do Tatier, tam im nič nehrozí, aj keby ich niekto udal. Na Slovensku bol totiž trestný len homosexuálny styk medzi mužmi, kým v Čechách (a predtým v rakúskej časti monarchie) bol trestný bez ohľadu na pohlavie.
Prečo ten rozdiel?
Jeden český historik to komentoval slovami, že v Uhorsku boli liberálnejší. Ale neboli. Je to len ukážka toho, že v tej rakúskej časti monarchie, v mestách ako Viedeň či Praha, boli lesby a intímne vzťahy medzi ženami viditeľnejšie. V Uhorsku nie. Tam ani nebola rozšírená predstava, že by dve ženy mohli spolu niečo mať.
K zrovnoprávneniu gejov a lesieb nedošlo ani po vzniku ČSR. Návrh zákona, ktorý mal zrušiť tresty za homosexuálny styk, v roku 1923 zmietli zo stola. Ako potom trestali tento „mravný poklesok“?
Tak ako za rakúsko-uhorských čias, pretože zostala v platnosti rovnaká legislatíva. V Čechách za to hrozilo až päť rokov väzenia a na Slovensku jeden rok.
Hoci homosexualita zostávala trestná, štát tejto menšine začiatkom 30. rokov povolil prvý časopis aj organizáciu – Československú ligu pre sexuálnu reformu. Gejovia a lesby sa združovali v spolkoch, snažili sa o zmenu legislatívy. Znamená to, že spoločnosť už bola tolerantnejšia?
To by som netvrdila. Keďže to však bola mladá republika, ktorá ponúkala možnosti na združovanie a nové práva, tak z inštitucionálneho a právneho hľadiska bola slobodnejšia. To poskytlo aj priestor tým aktivistom, aby sa usilovali o svoje práva, aby sa snažili ovplyvňovať verejné autority. Osveta v spoločnosti však neprebehla, preto si nemyslím, že by tomu bola naklonená verejná mienka.
Sporný paragraf o trestnosti homosexuality v Československu zrušili až za socializmu v roku 1961. Kto sa o to zaslúžil?
Komunisti sa už v 30. rokoch vyjadrovali, že keď sa dostanú k moci, uvedený paragraf zrušia, lebo je to buržoázny prežitok. Odvolávali sa na svoj vzor Sovietsky zväz, kde po roku 1917 homosexualita nebola trestná. Stalin však trestnosť neskôr znovu zaviedol, takže keď komunisti prevzali moc a v roku 1950 prijali nový trestný zákon, sporný paragraf ponechali v platnosti.
Čítajte viac Pred 25 rokmi prestala homosexualita figurovať v zozname chorôb
V tom čase v sexuologickom ústave v Prahe Dr. Kurt Freund s Dr. Karlom Nedomom realizovali experimenty, ktoré využívali tzv. averzívnu terapiu. To je postup, keď sa človeku pri príjemných pocitoch snažia navodiť nepríjemný stav, napríklad fyzickú nevoľnosť.
Ako experiment prebiehal?
Oslovili mužov dobrovoľníkov, v jednej vzorke ich bolo 222, v druhej 89. Premietali im zábery sporo odetých mužov a podali im látku, ktorá spôsobila vracanie. Keď potom obrázky vymenili a ukazovali im sporo odeté ženy, pichli im do žíl látku, ktorá vracanie zastavila. Po čase si všetci uvedomili, že to nemá zmysel, a experiment ukončili. Dr. Freund dospel k názoru, že homosexualitu nie je možné liečiť. Zverejnil štúdie, kde konštatoval, že homosexuálni muži pre spoločnosť – a hlavne deti – nepredstavujú nebezpečenstvo.
Psychiatri posudok poskytli právnickej komisii, ktorá pracovala na príprave nového zákona. Od roku 1962 tak už pohlavný styk medzi ľuďmi rovnakého pohlavia nebol trestný, ale až do roku 1990 ponechali v platnosti paragraf, ktorý trestal homosexuálny styk pod 18 rokov. Ak by mal napríklad 20-ročný muž styk s priateľom, ktorý mal iba sedemnásť, porušil by zákon.
Je známe – aj zo zahraničia, že homosexualitu skúšali liečiť i elektrošokmi. Stretli ste sa u nás s takým svedectvom?
O tom, že sa to robí, som počula ešte po roku 2000, čo ma šokovalo. Rodičia poslali na kliniku syna, ktorý podstúpil taký druh „terapie“. To, že pražskí odborníci prišli k nejakému záveru a prestali s averzívnou terapiou, ešte neznamená, že sa s ňou v Československu skončilo. Máme výpovede ľudí, ktorí tú „liečbu“ podstupovali ešte v 80. rokoch. Nie je to však dobre zmapované.
Čítajte viac Elektrošoky pri liečbe homosexuality nefungovali. Americký Utah chce, terapiu zakázať
Vráťme sa k Imrichovi Matyášovi (1896 – 1974), ktorý pôsobil ako úradník v Bratislave. Vraj ho často vypočúvala polícia i Štátna bezpečnosť.
Za prvej republiky nemal problémy s políciou, až po roku 1948. Začali ho predvolávať na mravnostné oddelenie, kde chceli, aby im spísal zoznam ľudí z homosexuálnej komunity, ktorí sú členmi nejakej politickej strany. Po jednom výsluchu si zapísal do denníka, že tam sedel päť hodín a policajtom išlo najmä o vysokopostavené osoby. Tvrdil im, že s takými sa nestretáva, ale som presvedčená, že ich musel poznať.
Venoval sa tej téme od 20. rokov až po dôchodkový vek. Neexistuje, aby v Bratislave, v tej malej komunite, nenarazil na takých ľudí. Policajtov vodil za nos. Oni sa mu vyhrážali, napríklad tým, že nebude dostávať penziu, že mu zoberú byt a deložujú ho na dedinu. To trvalo až do 60. rokov, ale nič z neho nedostali. Ako som zistila, ani ŠtB sa ho nepodarilo získať na spoluprácu, hoci poznal homosexuálov, ktorých – zrejme vyhrážkami a vydieraním – zlomili.
Foto: Archív J. Jablonickej-Zezulovej
Zrovnoprávnenia u nás sa homosexuáli dočkali až po páde režimu. Ako však dokazuje aj posledný vývoj, veľká časť spoločnosti ich stále považuje za hrozbu. Nie je to sklamanie, že ich boj za emancipáciu pokračuje i vyše 30 rokov po nežnej revolúcii?
Priznám sa, že tomu nerozumiem. V Českej republike je vývoj v tejto oblasti oveľa rýchlejší. Už dlhší čas tam majú zavedené registrované partnerstvo, väčšina spoločnosti podporuje rovnaké zväzky pre homosexuálov, ako majú heterosexuálne páry. Na Slovensku to asi súvisí aj s nedostatočnou výchovou v školách, s menšou osvetou a tým, že sa tá téma začala zneužívať. Keď nejaký politik potrebuje získať body, straší právami transrodových ľudí – témou, ktorá sa týka jedného percenta obyvateľstva. V tomto zlyhali politické elity.
Čítajte viac Írsko má prvýkrát premiéra, ktorý sa priznal k homosexualite
Na Slovensku je veľkým odporcom registrovaných partnerstiev cirkev. V západnej Európe pritom taký zväzok povolili aj štáty so silnými kresťanskými tradíciami – napríklad Rakúsko, Taliansko, v katolíckom Írsku a Španielsku dokonca schválili aj sobáše homosexuálnych párov. U nás sa nedarí presadiť nič. Prečo?
Pretože v Španielsku a Írsku to presadili sociálnodemokratické strany. A u nás sa sociálnodemokratická strana stala silne populistickou. Všetkých tém, ktoré charakterizujú sociálnodemokratické strany – aj v Nemecku či Rakúsku, sa Smer i Hlas zbavil, lebo im nepridávali body. Je to však o spôsobe, ako zručný politik dokáže odkomunikovať to, prečo treba zabezpečiť práva tejto komunity.
Foto: Archív J. Jablonickej-Zezulovej
Práva menšiny s inou sexuálnou orientáciou sa stali háklivou témou a jej problémy sa dnes nechystá riešiť prakticky žiadna politická strana, aby neodplašila voličov. Vidíte v blízkej budúcnosti nejakú nádej na zmenu?
Napriek všetkému som optimistka. Vidím veľký posun v tom, ako ďalšia a ďalšia generácia vníma túto tému. Mnohí mladí ľudia, a to nielen z prostredia LGBT komunity, ale tí, čo majú kontakt so svetom, študujú v zahraničí alebo veľa cestujú, sa vracajú domov a chcú žiť v modernej krajine. Nebude udržateľné zostať v tom, čo vyhovovalo predchádzajúcim generáciám. Raz sa to musí zlomiť.
Čítajte viac Pápež František prvýkrát verejne podporil registrované partnerstvá homosexuálov
Nemáte problémy pre to, čomu sa venujete? Nestretávate sa s predsudkami či nevraživosťou?
Na začiatku, keď som ešte nebola vydatá, to tak bolo. Vtedy ma automaticky považovali za lesbu, no po tom, čo som sa vydala a používam dve priezviská, bolo jasné, že som heterosexuálna. S veľmi nepríjemnými reakciami sa stretli skôr moji kolegovia a kolegyne, pri ktorých je zjavné, že sú aj členmi LGBT komunity.
Jana Jablonická-Zezulová (1978)
- Vyštudovala filozofiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave
- Pracuje ako analytička v Inštitúte pre výskum práce a rodiny
- Venuje sa problematike rodovej rovnosti, rovnosti príležitostí a právam LGBT komunity
- Je členkou správnej rady Iniciatívy Inakosť
- Od roku 2012 mapuje emancipáciu queer ľudí v strednej Európe od začiatku 20. storočia až po súčasnosť