Šach vás naučila hrať sestra, keď ste mali šesť rokov. Ako vás presvedčila?
Sestra ma naučila ťahať figúrkami, ale hlavným nadšencom v našej rodine bol môj otec, ktorý má túto hru veľmi rád. Hrával ako študent za Kremnicu tretiu alebo štvrtú ligu. Priznám sa, že mňa tá hra fascinovala od začiatku. Pretože ide o svet, ktorý je krásny, vnútorne logický. Išlo o priestor, kde som mohol zamestnať svoju večne zvedavú hlavu. Takže som ku kráľovskej hre veľmi rýchlo priľnul.
V akom veku ste vytušili, že sa dokážete uživiť šachom?
Už v okamihu, keď som si vyberal vysokú školu, som vedel, že keby bolo treba, uživím sa šachom. A to aj trochu ovplyvnilo výber mojej vysokej školy. Mohol som si vybrať to, čo ma naozaj lákalo. Nemusel som si vyberať „chlebovú“ školu, vďaka ktorej by som mal istotu dobrého zárobku. Takže som išiel na filozofiu a teológiu, čo sú vskutku abstraktné témy.
Aký to bol pocit, keď ste sa v roku 2017 stali šachovým veľmajstrom?
Titul šachového veľmajstra je ekvivalentom čierneho pásu v karate. Ide o najvyšší šachový titul, na svete ho má iba niekoľko tisíc ľudí. A pre mňa to bola vstupenka do profesionálneho šachu. Pokiaľ človek nie je šachovým veľmajstrom, veľmi ťažko by mohol byť profesionálnym hráčom. Takže som bol rád. Bol som, samozrejme, pyšný, že sa mi to podarilo. Ale potom existujú ďalšie méty. Človek sa chce dostať do prvej svetovej stovky, potom do absolútnej svetovej špičky, čo sa však už mne nepodarilo.
Čítajte viac Šachový veľmajster Markoš: Cestou k blahobytu strácame kontakt s prírodou
Dlhé roky ste boli na Slovensku šachovou jednotkou…
… teraz je ňou Jerguš Pecháč. Dnes by som nebol už asi ani dvojkou. Pretože ma vinou neaktivity vyradili z rebríčka. Určite je na Slovensku viacero šachistov, ktorí sú momentálne silnejší ako ja.
Stále vediete kurzy pre biznismenov, kde im vysvetľujete, ako sa rozhodujú šachisti. Čo je v šachu, biznise a napokon v bežnom živote dôležitejšie – racionálne alebo intuitívne rozhodovanie?
Dnešný svet je do veľkej miery nesamozrejmý, neintuitívny, je iný, aký bol pred 200 či 500 rokmi. A preto mnohé problémy je dnes potrebné riešiť veľmi racionálne. Nemožno sa spoliehať na nejakú intuíciu, ktorá je často len destilovanou skúsenosťou z minulosti, či už vlastnej alebo všeobecne ľudskej, evolučne zakódovanej. V rýchlo meniacom sa svete je dobré, keď racionalita zohráva dôležitú úlohu. Ale samozrejme v šachu, najmä ak ho človek hrá celý život, niektoré rozhodnutia prijímate aj intuitívne.
Čo vás naučil šach?
Rozhodovať sa pod tlakom, časovým a možno aj emocionálnym. Pretože toto je to, čím my šachisti sme – sme experti na rozhodovanie. Šach nie je sudoku, kde človek dôjde na základe prísne logického postupu k jednoznačnému riešeniu. Šach je príliš komplikovaný, niečo treba odhadnúť, niečo treba spočítať, niekde treba zariskovať. Šach sa naozaj podobá na investovanie na burze alebo na rozhodnutia vysokých manažérov. Preto sa o rozhodovaní odvažujem rozprávať aj v biznisovej sfére.
Čítajte viac Ján Markoš: Čoho sa chytiť v zóne medzi dobrom a zlom?
Prečo prestane šachový veľmajster hrať šach?
Môj odchod od profesionálneho šachu bol postupný. Veľkú rolu zohral aj covid, keď sa šachy hrať nemohli a ja som zistil, že mi vlastne nechýbajú. Aby bolo jasné: stále mám rád šach ako hru, stále o nej píšem, učím iných ľudí ako hrať šach, ale ten profesionálny súťažný šach ma už neláka. To napätie, tá snaha vyhrávať čo najčastejšie, dostať sa na prvé miesto, nič z toho mi už nedáva veľký zmysel. Po covide som sa k šachu nevrátil naplno a veľmi rýchlo sa ukázalo, že polovične sa to robiť nedá. Ani Peter Sagan nemôže súťažiť iba raz ročne. Tak som si povedal, že svoju energiu nasmerujem iným smerom a budem sa venovať iným veciam ako hraniu profesionálneho šachu.
Bolo to intuitívne alebo racionálne rozhodnutie?
Išlo o rozhodnutie, ktoré vo mne dozrievalo dlhé mesiace. Asi to bolo emočné rozhodnutie, lebo som zistil, že sa mi nechce. Že v tom nevidím až taký zmysel. Keď sa zhovárame o intuitívnom alebo racionálnom rozhodovaní, človek si často dáva ciele z nejakých emočných alebo iracionálnych pohnútok. Nikto racionálne nepríde na to, že túži vystúpiť na Mont Blanc, alebo že sa začne venovať maľbe akvarelom. O cieľoch sa často rozhodneme pod vplyvom emócií. Ale keď začneme uvažovať o prostriedkoch, ako tieto ciele dosiahnuť, musíme zapojiť racio. A tak som sa aj ja emočne rozhodol, že šachy už hrať nechcem. Ale to, či nám to bude v rodine finančne fungovať, či je možné vzdať sa rôznych dobre rozbehnutých spoluprác, to som musel racionálne prehodnotiť a overiť si, či to naozaj bude fungovať.
Aký to bol pocit?
Šach bol veľkou súčasťou môjho života, mojej identity. A tak aj ústup zo šachových súbojov pre mňa znamenal stratu časti identity, ale aj nejakého okruhu ľudí, ktorých som bežne stretával a dnes ich už tak často nestretávam. Takže v istom zmysle to bolo ako taká „malá smrť“. Ako keby časť vo mne zomrela. Ale myslím si, že ide o normálnu skúsenosť, ktorú zažije ktokoľvek, kto sa presťahuje alebo zmení zamestnanie alebo jednoducho prestane niečo robiť, rozíde sa s partnerom, partnerkou. Ide o všeobecnú ľudskú skúsenosť a môj ústup od šachu v tomto nebol ničím výnimočným.
Čítajte viac Šach odhalil slabiny stroja aj človeka
A čo táto zmena priniesla?
Uvoľnila mi ruky k tomu, aby som sa mohol venovať iným veciam. Učeniu, lektorovaniu, písaniu, mojej rodine. Zmenila pohľad na to, ktorým smerom chcem, aby sa môj život uberal. Musím povedať, že som s tým veľmi spokojný. Predsa len, šach je dosková hra, síce sofistikovanejšia ako Človeče nehnevaj sa, ale stále je to hra a venovať sa jej celý život mi osobne už nedáva zmysel. Tým nechcem povedať, že ide o univerzálny recept a šachisti by nemali hrať šach. Mám veľa kamarátov, ktorí hrajú šach a budú ho hrať do smrti a budú šťastní. Ale pre mňa to už nie je.
No predsa len, má to nejaké hlbšie zdôvodnenie? Čosi ako vzbura proti súťaživosti?
Asi ide o narážku na jeden článok, ktorý som napísal. A je celkom vtipné, že vyznel trochu inak, než som zamýšľal. Pôvodne som chcel písať o spolupráci, symbióze v prírode a hraniciach identity. Chcel som napísať filozofický článok. A povedal som si, že aby sa viac čítal, trochu ho okorením a skúsim doň pridať aj osobnú skúsenosť. Preto som napísal časť o tom, ako som prestal hrať šach. Práve táto informácia pripravila článok o ostatné významy. Bol veľmi čítaný a aj veľmi kritizovaný. Lebo som hovoril o tom, že spoluprácu považujem za dôležitejšiu ako súťaž. Lenže táto veta znepokojila až rozhorčila určité skupiny ľudí, napríklad pravicovo orientovaných ekonómov, ktorí v súťaži vidia hnací motor ekonomiky. Ale je som nepísal o ekonomike, ale o svojom vnútornom pocite – už sa mi nechce súťažiť, a najmä nie v takej abstraktnej a podivnej disciplíne, akou je šach.
To táto jedna veta vyvolala vášne?
Je naozaj zaujímavé, koľko negatívnych emócií dokáže rozvinúť tak jednoduchá veta, že spolupráca je dôležitejšia ako súťaž. Či presnejšie, že súťaž je najnižšou formou sociálneho kontaktu. Zmysluplnejšou sa mi zdá spolupráca. A naivne som myslel, že by mohlo ísť tvrdenie, ktoré je všetkým zrejmé, niečo, čo deťom sprostredkúvame už od škôlky. Ale zdá sa, že naša západná kultúra je veľmi súťaživá a považuje súťaž za niečo dôležité až nedotknuteľné.
Je výhodnejšie spolupracovať ako súťažiť?
Uvedomujem si, že konkurencia a súťaživosť majú význam. Napríklad architektonická súťaž je často najjednoduchším spôsobom, ako získať zaujímavé riešenie návrhu budovy. Ide o veľmi efektívnu formu, ako dosiahnuť žiadaný výsledok. Ale zároveň si myslím, že v našej spoločnosti sú súťaženie a snaha vyniknúť úplne zbytočne glorifikované. Veľmi často sa k lepším výsledkom dostaneme jednoduchou spoluprácou. Preferujeme víťazov pred tými, ktorí dokážu spolupracovať. Pritom často ľudia, ktorí nie až tak nápadne pomáhajú lídrovi, sú dôležitejší ako samotný líder.
Čítajte viac Nedokážeme uveriť, že vlastnoručne zničíme planétu
Nie je súťaživosť prirodzeným fenoménom nielen spoločnosti, ale i prírody?
Rozhodne existuje. Ale viac osohu aj v prírode prináša spolupráca, symbióza. Aj dnešné prírodovedné výskumy poukazujú na rôzne formy spolupráce, dokonca medzidruhovej. Napríklad medzi hubami a stromami, medzi bylinožravcami a vtákmi, napríklad medzi nosorožcom a vtákom, ktorý ho oberá o cudzopasníkov. Medzi mnohými ďalšími organizmami existujú vzťahy, ktoré pomáhajú účastníkom týchto vzťahov. A dôsledok je nakoniec aj taký, že niekedy nedokážeme povedať, kde sa začína jeden organizmus a kde sa končí druhý. Príkladom sú lišajníky. Rovnako nevieme jednoznačne povedať, či je nejaká entita jedným organizmom alebo len zhlukom individuálnych organizmov, ako je to napríklad pri včelách. Niekedy tie hranice nie sú jasné a rovnako je to aj medzi ľuďmi. Veľmi radi zvýrazňujeme rozdiely a zároveň podceňujeme to, čo máme podobné, rovnaké. Každý z nás chce byť individuálny, jedinečný, ale celkom úprimne – veď s banánom máme 60 percent rovnakých génov, rovnako aj s muškou octomilkou. Keď sa na to pozeráme z takéhoto uhla, tak všetci ľudia máme navzájom 99,9 percent spoločného, rozdiely sú absolútne zanedbateľné. Krásne sa ukáže, aký je slabý argument nacionalizmu, pretože všetci dnes žijúci ľudia majú rovnakých predkov, ktorí nežili až tak dávno, pred zhruba 12-tisíc rokmi. Slovák má s Číňanom alebo s Venezuelčanom rovnakých predkov. Sme si omnoho bližší, než si obvykle myslíme, geneticky, príbuzensky, emočne. Takže ak zvýrazňujem spoluprácu proti súťaži, tak zvýrazňujem aj to, čo máme spoločné oproti individualite, ktorá je mimoriadne preceňovaná v súčasnej dobe.
Je potom kľúčom k prežitiu súčasných prehlbujúcich sa kríz – symbióza?
Vzhľadom na to, že problémy, ktorým budeme čeliť, sú celosvetové a náročné, neodídu len tak zo dňa na deň, či už ide o klimatickú krízu alebo o stratu biodiverzity a mnohé ďalšie problémy, najmä environmentálneho charakteru, tak aj riešenia budú musieť byť dlhodobé, komplexné a globálne. Čiže sa budeme musieť všetci dohodnúť. A to je aj odpoveď na predchádzajúcu otázku. Nie že spolupráca bude lepšia ako súťaž. Bude jednoducho nevyhnutná.
Stálo ľudstvo v minulosti pred podobne nevyhnutým rozhodnutím?
Skôr niektoré spoločenstvá. Je všeobecne známy príbeh Veľkonočného ostrova, kde súperiace kmene na tomto ostrove zničili prírodu, základ ich prežitia. V osemnástom storočí v priebehu niekoľkých desaťročí zničili les, ktorý predtým rástol na ostrove. Následne sa ukázalo, že nemajú ako prežiť. Populácia sa znížila z približne 15-tisíc na šestinu. Jednoducho neboli dostatočne múdri a schopní predvídať, aby radšej zvolili cestu spolupráce a dlhodobého manažmentu. Zvolili si cestu súťaže a boja medzi kmeňmi. Dopadlo to veľmi tragicky. Celá naša Zem je veľkým Veľkonočným ostrovom a je ťažké nevidieť, že dopadneme rovnako, ak sa budeme správať rovnako.
No ale ako by sme si mali predstaviť obrat k spolupráci v spoločenskej praxi?
Ak by som dokázal navrhnúť celosvetové riešenie alebo nejaký komplexný spôsob, ako presmerovať pozornosť ľudí od súťaži k spolupráci, istotne by som si zaslúžil Nobelovu cenu (usmieva sa). Ale obávam sa, že takéto riešenie nemám. Existujú ale iní ľudia, ktorí už v malom hľadajú čiastočné riešenia. Či už ide o rôzne alternatívne ekonomické modely, ako napríklad zdieľanie áut, coworking, zdieľanie bývania, cirkulárnu ekonomiku. Alebo aj odvážnejšie riešenia, ktoré hľadajú rôzne environmentálne komunity. Na Slovensku je najznámejšou asi Zaježová. V takýchto komunitách menšie skupiny ľudí testujú, čo je možné a čo možné nie je.
Funguje to?
Pri takejto zmene paradigmy treba férovo povedať, že mnohé tieto veci nevychádzajú a často sa ukážu ako slepá ulička. Niektoré ale vychádzajú. A zdá sa mi dôležité nerezignovať a pokúšať sa znovu nájsť nejaký model, ktorý bude environmentálne prijateľnejší, udržateľnejší a príjemnejší než súčasný súťaživý svet. Samozrejme je dôležité, aby si ľudia uvedomovali tú ohromnú vážnosť problému, ktorý so sebou nesie najmä klimatická kríza.
Ako?
Dnes to môžeme vidieť na vlastné oči. Ktokoľvek, kto si spravil výlet do Álp, videl prázdne údolia, v ktorých boli kedysi stovky a stovky metrov ľadovca. Každý záhradkár v Bratislave zrazu zisťuje, že môže pestovať figy. Zmena klímy nie je niečím, čo je nutné dokazovať súborom nepochopiteľných vedeckých prác. Je to niečo, čo môže každý vidieť na vlastné oči. A je dôležité, aby sme prijali, že kríza existuje a že je najväčšou úlohou, pred ktorou ako generácia stojíme. Ak budeme schopní pozrieť sa tejto nepríjemnej pravde do očí, akosi automaticky nás to prinúti hľadať riešenia, ktoré sú založené viac na spolupráci a vedomej skromnosti než na súťaži a nadprodukcii.
Ján Markoš
Foto: Andrej Barát
Šachový veľmajster, filozof, lektor kritického myslenia, autor kníh Sila rozumu v bláznivej dobe, Medzi dobrom a zlom, Bližšie k sebe. Spolu s najlepším českým šachistom Davidom Navarom napísal v roku 2020 knihu Tajná přísada. Jeho kniha Pod hladinou: 33 kapitol o tajomstvách šachu dostala v roku 2018 od Anglickej šachovej federácie prestížnu Cenu za knihu roka. Vyštudoval filozofiu a evanjelickú teológiu na Karlovej univerzite v Prahe. Tri roky viedol Sokratov inštitút.