Súčasnú prírodu formovali najmä doby ľadové, drsné sucho a chlad. Len občas sa otvorili krátke okná tepla a prívetivosti – doby medziľadové. V jednej práve žijeme a do tej predchádzajúcej, spred 116-tisíc až 129-tisíc rokov, nazreli vedci z Aarhuskej univerzity v Dánsku. Pozreli sa na to, ako mohla vyzerať európska krajina mierneho pásma. Podmienky boli podobné ako dnes, ale líšili sa v jednom kľúčovom detaile.
Vtedy tu ešte nebol moderný človek. Európou sa síce už potulovali nejakí neandertálci, ale príslušníci Homo sapiens ešte nie. Súčasné učebnice učia, že pred príchodom moderného človeka museli veľkú časť Európy ovládať husté lesy. Podľa dosiaľ platnej teórie to mal byť až Homo sapiens, kto krajinu zásadne premenil. Rúbaním stromov, vysúšaním bažín, obhospodarovaním vresovísk mal on stvoriť rozmanitú mozaiku lúk, pastvín a vresovísk. Čiže kultúrnu krajinu.
Ak by to bolo skutočne tak, vedci z dánskej univerzity mali pri svojom pohľade 116-tisíc rokov späť do prírodného prostredia bez „človeka-tvorcu“ uvidieť hustý les. No namiesto neho zbadali v Európe niečo úplne iné, fascinujúce.
Otvorený raj
Pozeráme sa na lesopark? Či park? Ilustrátor Brennan Stokkermans neponúka hustým lesom zatienenú, ale otvorenú a slnkom presvietenú krajinu.
Jeho umelecká rekonštrukcia doby medziľadovej je v súlade s najnovšími dátami vedcov. Spolu so štúdiou vyšla vo vedeckom časopise Science Advances. Prelínajú sa ňou druhy súčasníkom dôverne známe, ale i vyhynutí predstavitelia megafauny.
Vzdušným svetlým lesom porasteným lieskovými kríkmi sa preháňajú daniele škvrnité, pozoruje ich červienka obyčajná. Na lúku z vysokého lesa vchádzajú slony, vyhynutý druh s rovnými klami Palaeoloxodon antiquus, v diaľke letia husi sivé. V čistinke v hrabinách odpočívajú čierne pratury s hrubými rohmi, vyhynutí predkovia dnešnej kravy. Na strome čaká ďateľ čierny.
Foto: Brennan Stokkermans, Science Advances
A napokon v širokej, priestrannej krajine sa pod niekoľkými osamotenými dubmi vlnia trávy a ostrice. Pasú sa v nich nosorožce, vyhynutý druh Stephanorhinus kirchbergensis. Tieto obrazy vôbec neladia s tým, čo sa dosiaľ učí. Vzdušnosť, otvorenosť a rozmanitosť mal do krajiny predsa vniesť až moderný človek.
Tak kto ho predbehol? Odpoveď už naznačili maľby.
Veľké zvieratá
Stromy súperia o svetlo. Zvíťazia tie, ktorých koruny dorastú najvyššie a zachytia najviac svetla. Preto v bučinách ani dnes nenájdeme takmer žiadne kríky či menšie stromy. A práve takéto stromy mali podľa doterajších predstáv a poznatkov dominovať Európe pred 116-tisíc rokmi. Buky, smreky, lipy.
Výskumníci však zistili, že, naopak prevažovali tie rastliny, ktoré husté, tmavé lesy neobľubujú. Veľké plochy krajiny museli podľa vedcov zaberať napríklad liesky, ktoré sú na rekonštrukcii zachytené s danielmi. Lieske sa darí práve v otvorenej krajine alebo v rozvoľnenom lese. Nemá rada tieň. Ale – dobre znáša silný tlak bylinožravcov.
Foto: Brennan Stokkermans, Science Advances
Podľa novej štúdie otvorená alebo polootvorená vegetácia pokrývala dokonca 50 až 75 percent vtedajšej krajiny. Boli tu aj husté lesy, no boli súčasťou rozmanitého prostredia plného tráv, bylín, kríkov. „To, že tu nerástol hustý les, bolo pre nás veľmi prekvapením. Ja sám som predtým publikoval článok o tom, že tu musel rásť naozaj hustý les,“ priznáva paleoekológ Petr Kuneš z Katedry botaniky Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, ktorý sa na výskume podieľal.
Na rozvoľnenosti, otvorenosti krajiny sa podľa vedcov podieľali najmä veľké bylinožravce – zubry, divé kone, slony, nosorožce. Nešlo len o to, že spásali veľkú časť biomasy, ale mnohé, dnes v Európe už neexistujúce druhy, ako napríklad slony, vegetáciu doslova valcovali, vyvracali celé stromy.
„Ide o zásadné zistenie. Do doby, než sa táto štúdia urobila, sa myslelo, že zvieratá neovplyvňovali vegetáciu natoľko významne,“ dodáva paleoekológ. Prečo to tak bolo? „Pretože bolo málo dát.“
Zásadný je však tento poznatok podľa Kuneša najmä pri pohľade na to, ako nastaviť krajinu tak, aby zvládla náročnú skúšku v podobe klimatickej krízy.
Foto: Brennan Stokkermans, Science Advances
Ochrana pred požiarmi
Ak sa štáty dnes snažia obnovovať ekosystémy, a mali by ich obnovovať, ak chcú zvládnuť meniacu sa klímu, mali by počítať so všetkým, čo tieto ekosystémy formuje, posilňuje, čo k nim prirodzene patrí. Za všetky aspoň jeden príklad.
K lesu prirodzene patrí pastva.
Aj tento výskum dokazuje, že mnohé ekosystémy sa nezaobídu bez veľkých bylinožravcov. „A keď už raz niekde vypustíme veľké bylinožravce, potrebujeme predátorov. Jedno bez druhého nefunguje. Aby fungoval les, celý ekosystém, sú potrebné všetky články reťazca. Navzájom udržujú biodiverzitu, zvyšujú odolnosť lesa, zvyšujú funkčnosť celého ekosystému. Práve toto sme zistili, v prirodzenom stave to takto bolo. Zistili sme, že krajina oplývala veľkou druhovou biodiverzitou, ale aj lokality sa navzájom veľmi líšili jedna od druhej. Aj diverzita jednotlivých lokalít je dôležitým parametrom, niečím, čo prebiehalo za prirodzeného stavu. Z toho môžeme odvodiť, že ak chceme, aby naše ekosystémy fungovali čo najviac v prirodzenom stave, musíme sa usilovať o niečo podobné. Určite to povzbudzuje napríklad argumenty pre to, aby došlo aspoň k čiastočnému návratu pastvy do lesov,“ hovorí Kuneš.
Čítajte aj Slony do Európy, mamuty na Sibír a ovce do lesov!
S pastvou sa, prirodzene, môže utvárať aj ochrana pred požiarmi. Funguje to aj naopak. S úbytkom veľkých bylinožravcov v dávnej minulosti sa zvýšil výskyt požiarov. Udialo sa to v Austrálii.
Keď sa tam pred 65-tisíc rokmi objavil moderný človek (ide o údaj, ktorý priniesla štúdia vo vedeckom časopise Nature v roku 2017), došlo k obrovskému zvratu vo fungovaní ekosystémov. „Spoločne s úbytkom a vymretím niektorých druhov bylinožravcov vedci pozorovali zvýšenie aktivity požiarov, čo dávajú do súvislosti práve s príchodom človeka. Bylinožravce dovtedy z krajiny odstraňovali biomasu. No len čo sa začala hromadiť, ekosystémy začali viac horieť. Toto máme pekne doložené,“ dodáva paleoekológ.
Ale ako môžu vedci niečo tvrdiť o lesoch a zmenách ekosystémov v takých dávnych obdobiach? Odpoveď je spätá s prvou Československou republikou.
Špičková prvorepubliková veda
Na prelome 19. a 20. storočia v Prahe existovali len dve univerzity, ktoré vznikli rozdelením Karlo-Ferdinandovej univerzity, česká a nemecká. Česká neskôr získala názov Karlova univerzita. Obe dosiahli vysokú vedeckú úroveň, na nemeckej pôsobil okrem iných napríklad Albert Einstein, ale aj botanická kapacita, akou bol paleobotanik Karl Rudolph.
Vyštudoval botaniku, zoológiu, geológiu a geografiu. Začiatkom 20. storočia položil základy peľovej analýzy a paleoekológie, disciplín, ktoré stoja za najnovším výskumom medziľadovej doby.
Rudolph získal svetové uznanie najmä tým, že začal skúmať rašeliniská ako zdroje informácií o vývoji krajiny. Aj keď prvé postupy o peľovej analýze rozpracoval švédsky prírodovedec a geológ Lennart von Post, bol to Rudolph, kto túto vedu uviedol do života. „Spoločne so žiakmi začali študovať rašeliniská, sedimenty v jazerách. Začali z nich extrahovať peľové zrná a robili závery o vegetácii. Toto bol začiatok bádania a my sa k nemu hlásime,“ hovorí Kuneš a z police vytiahne starú knihu.
Čítajte aj Mrk Morského oka, večnosť pre človeka
„Rudolphov žiak Franz Firbas napísal učebnicu o vývoji stredoeurópskej vegetácie, z ktorej sa dodnes čerpá.“ Aj keď nemali vtedy ešte k dispozícii rádiokarbónovú metódu datovania, podľa Kuneša sa „triafali“ celkom presne. Rudolph rozprúdil veľký záujem o novovznikajúci odbor v celej strednej Európe, pritiahol množstvo študentov, jeho idey rozpracúvali na školách vo Švajčiarsku, v Nemecku, vo Francúzsku. No vstúpili do toho okolnosti blížiacej sa druhej svetovej vojny.
Rudolph zomrel pred vojnou. „A už sa nedožil hrôz, ktoré zažívali jeho žiaci. Väčšina skončila niekde na fronte, išli bojovať do Ruska a nevrátili sa. Franz Firbas sa vrátil, ale z Prahy musel ako mnohí ďalší nemecky hovoriaci vedci odísť,“ naznačuje Kuneš. „V každom prípade prvorepubliková československá veda dáva základ celému odboru študovania zmien klímy prostredníctvom zmien ekosystémov.“
Aké historické dôkazy teda ukrýva rašelina?
Supertechnológie rastlín
Príroda vybavila zrnká peľu mimoriadnou odolnosťou. Keďže nesú obzvlášť cenný náklad – genetickú informáciu zakódovanú v DNA, sú vybavené veľmi odolným obalom. Tvorí ho biopolymér sporopolenín, ktorý chráni náklad pred žiarením či rozkladom.
Chráni tak dobre, že obal trvá, zatiaľ čo vnútrajšok sa už dávno rozpustil. V ideálnych podmienkach môže vo fosílnych záznamoch dokonca pretrvať stovky miliónov rokov. Práve tento obal môžu vedci dobre analyzovať a s pomocou rôznych modelov vedia vypočítať, ako veľmi bola daná rastlina v danej dobe rozšírená. Každá drevina totiž produkuje rôzne množstvo peľových zŕn a tie sa navyše šíria rôznymi spôsobmi.
Paleoekológovia analyzujú tiež semená, takisto im stačí už len vonkajší obal. Potom sú to ešte zvyšky rôzneho hmyzu. V štúdii, ktorá sa venovala dobe medziľadovej pred 116-tisíc rokmi, patrili skúmané zvyšky z veľkej časti chrobákom, ktoré žijú v truse, čo tiež podporuje domnienku, že veľkú časť mierneho pásma Európy husto obývali veľké bylinožravce.
Čítajte aj Kone z jaskynných malieb menia sovietsky tankodróm na praveký raj
To všetko spolu so zvyškami ďalších zvierat a rastlín ukrývajú rašeliniská. Tie zvláštne mäkké miesta, kde človek kráča akoby po nafúknutých vankúšoch, plné machu, mäsožravých rastlín, na Slovensku na nich napríklad rastie zákonom chránená rosička okrúhlolistá. „Ide však o paradox. Rašeliniská sú chránené najmä pre to, čo rastie a žije na ich povrchu. Často ide o rezervácie, akoby ostrovy v krajine, ktoré majú špecifický ekosystém a sú domovom pre chránené druhy. Ale pritom oveľa cennejšie je to, akú informáciu tieto miesta ukladajú v hĺbke pod povrchom,“ mieni Kuneš.
Zrkadlo do minulosti. Je rozbité?
Peľové zrniečka, semená, zvyšky chrobákov, ale aj priviate zrnká piesku zo Sahary sa počas vekov postupne ukladajú vo vrstvách rašeliniska. Mokré, kyslé prostredie bez prístupu vzduchu ich uchová aj na státisíce rokov.
„V rašeliniskách máme ohromné množstvo záznamu, ktoré je veľmi cenné. Ale keď sa rašelinisko vyťaží, táto informácia nenávratne zmizne. Už sa nikdy neobnoví, nikdy sa k nej nedostaneme,“ varuje Kuneš. K výskumu medziľadovej doby prispeli dáta získané zo vzácnych rašelinísk v Nemecku, Poľsku, Holandsku, Belgicku, vo Francúzsku, Švajčiarsku, v Rusku a pobaltských štátoch. Zo Slovenska, aj keď sa u nás udržalo niekoľko krásnych lokalít, žiadne rašelinisko k výskumu neprispelo. Nie sú až také staré?
„Buď sme ich nenašli, alebo sa tie sedimenty nezachovali, alebo sú uložené veľmi hlboko a geológovia ich nemuseli objaviť,“ odpovedá paleoekológ. A čo ak je dôvodom fakt, že na Slovensku boli zničené už takmer všetky rašeliniská a jednoducho sme o túto cennú príležitosť pozrieť sa doma tak hlboko do minulosti prišli? Mohlo to tak byť? „Mohlo,“ odvetí Kuneš. Aj keď v karpatských podmienkach by bolo podľa neho zložité, aby sa niečo po takú dlhú dobu uchovalo.
Čítajte aj Boj so suchom je o hľadaní dôvery. Ku krajine
V každom prípade, ničenie rašelinísk pokračuje. Vysúšajú sa, zaorávajú, prípadne ťažia. Rašelina z nich sa predáva v záhradkárskych potrebách. Ktovie, možno niektorí ľudia majú na okne pod fialkami kúsok chýbajúcej „knižnice“ z dávnej doby pred človekom.
Je všetko stratené?
Aj keď si človek odmyslí vyhynuté veľké bylinožravce a vybaví sa odvážnou predstavivosťou, asi by bolo naivné očakávať, že niekde v Európe sa mohli po 116-tisíc rokoch zachovať útržky dávneho raja. Kde by ho mohol súčasník aspoň približne vnímať vlastnými zmyslami. A predsa paleoekológ Kuneš pohotovo povie: áno, sú také miesta! Napríklad lužný les pri Dunaji. Dunajský Amazon. U vás na Slovensku!