Keď sa hovorí o masovom vysťahovalectve zo Slovenska do Ameriky pred prvou svetovou vojnou, reč býva zvyčajne o mužoch. Akoby všetky ženy ostávali doma. Ale nebolo to tak.
Spočiatku naozaj odchádzali za prácou prevažne muži. Odchádzali z najchudobnejších regiónov Horného Uhorska, čiže dnešného Slovenska. Podľa zistení Konštantína Čulena, ktorý zrejme ako prvý podrobnejšie zmapoval prvú vlnu masového vysťahovalectva, spočiatku išlo najmä o Zemplín, Šariš a Spiš. Neskôr sa imigračná vlna prevalila na západ – na Oravu, Liptov a Kysuce.
Ako zistil súčasný americký historik slovenského pôvodu Michael Kopanic z Univerzity v Marylande, Imigračná komisia štátu Ohio skúmala v roku 1910 demografické zloženie tamojšej slovenskej kolónie na vzorke 1 198 prisťahovalcov. Zistila, že je medzi nimi 54,1 % mužov a 45,9 % žien. Pritom väčšina prisťahovaných bola už ženatá, respektíve vydatá.
Až 85 percent skúmaných mužov patrilo do vekovej kategórie 20– až 44-ročných. Prevažne roľníci a remeselníci. Pôvodne sa chceli po nejakom čase vrátiť domov. Mnohí to však odmietli, keď sa im začalo dariť, alebo po tom, čo sa dozvedeli, že uhorské úrady povolajú všetkých navrátilcov vo veku do 50 rokov na vojenskú službu. Preto len čo si našetrili nejaké peniaze, posielali ich manželkám, aby si mohli kúpiť lístky na loď (,,šífkartu") a vybrať sa na dlhú cestu za nimi.
Slovenská žena v Novom svete bola vtedy chrbtovou kosťou rodiny.Lisa Alzová, historička, Pittsburská univerzita
Bola to cesta, ktorá si žiadala odvahu i statočnosť. Predstavte si dedinskú ženu, ktorá dovtedy nebola ďalej ako vo svojom okresnom meste (niekedy ani tam nie), a to na konskom povoze. Tá istá žena má zrazu cestovať zo Spiša či z Oravy železnicou do Hamburgu, Brém alebo Amsterdamu po železnici a ďalej v špeciálne upravenom parníku (najčastejšie v podpalubí) za veľkú mláku.
Zaoceánska plavba trvala aj dva týždne, v závislosti od počasia i od trasy. Z nemeckých prístavov na ostrov Ellis pri New Yorku, kde imigranti prechádzali karanténou, sa dala zvládnuť aj za 10 dní. Naše hrdinky nevedeli ani „ň“ po anglicky, našťastie cestovali v skupine, ktorú do prístavu sprevádzal agent lodiarskej spoločnosti.
Niekto si povie – čo iné mohlo motivovať ženy z pospolitého ľudu, aby podstúpili takúto hororovú cestu, ak nie láska? Ale pohnútok ich konania bývalo spravidla viac a boli rôznorodé. Mnohé donútili opustiť rodný kraj nepriaznivé okolnosti. Museli samy hrdlačiť na kúsku role, aby mohli uživiť niekoľko detí.
Foto: TERCHOVA.SK
Spočiatku odchádzalo za mužmi do Ameriky málo žien – nanajvýš každá piata. Neskôr sa našli dediny, ktoré opustila každá druhá žena, respektíve kde s mužmi odišla aj polovica žien. Zreteľne sa to prejavilo v druhej vlne. Na jej vrchole v roku 1905 sa zo Slovenska do Spojených štátov vysťahovalo takmer 50-tisíc osôb, z toho bola vyše tretina žien.
Lepšiu predstavu o rozsahu tohto vysťahovalectva si urobíme na základe sčítania v roku 1920. V USA sa vtedy k slovenskej národnosti hlásilo bezmála 620-tisíc ľudí. Pritom Slovensko malo vtedy len o čosi viac ako tri milióny obyvateľov, z toho dva milióny Slovákov.
V Spojených štátoch dlho evidovali Slovákov iba ako Slovanov (Slavs), nerozlišovali etnickú príslušnosť tejto skupiny prisťahovalcov. Slovania boli v rokoch 1874 až 1914 treťou najpočetnejšou skupinou imigrantov v USA po Talianoch a Židoch. Slováci boli zase druhou najpočetnejšou etnickou skupinou medzi Slovanmi. Viac bolo len Poliakov.
Čítajte viac Kedy si Slovenky povedali, že jedno dieťa stačí
Znečisťovali Ameriku?
Z výskumov ďalšieho amerického historika Mariana Marka Stolárika sa dozvedáme, čo čakalo v Spojených štátoch prisťahovalcov prvej vlny zo Slovenska. Prišli bez peňazí, chudobní a s nijakou sociálnou podporou v USA vtedy nemohli počítať.
Boli nevzdelaní, nehovorili po anglicky, a tak sa mohli uchádzať iba o najťažšiu a najmenej kvalifikovanú prácu. Odbory pred nimi zatvárali dvere a majitelia firiem počítali so Slovákmi ako so štrajkokazmi. To vyvolávalo voči nim odpor medzi robotníkmi iných etník. Najmä Íri si to neváhali s nimi rozdať aj päsťami.
Na prelome storočí vznikla v Bostone Liga za obmedzenie prisťahovalectva (Immigration Restriction Leage), ktorá združovala zámožných a vplyvných Američanov. Jeden z nich, republikánsky senátor Henry C. Lodge, sa vyjadril, že „slovanský imigrant predstavuje hrozbu kontaminácie (znečistenia) Ameriky“. V tejto situácii si Slovania navzájom pomáhali, najlepšie si rozumeli najmä s Poliakmi a s Čechmi. Na začiatku spolu s nimi obývali ubytovne v najchudobnejších štvrtiach Clevelandu, Pittsburghu, Chicaga, Baltimoru a iných miest. Spravidla išlo o schátrané penzióny zanechané paradoxne Írmi, ktorí si medzitým našetrili na lepšie bývanie.
A čo slovenské prisťahovalkyne, budúce Amerikánky? Mohlo by sa zdať, že sa starali „len“ o domácnosť a deti. Aj s tým mali starostí až nad hlavu, lebo slovenská rodina i v Amerike bola verná tradíciám predkov – bola teda mnohodetná. Mať šesť alebo sedem detí bolo pravidlom, ale výnimočne štebotalo v jednom príbytku desať i viac ratolestí.
Foto: Kongresová knižnica USA
Len čo sa však rodina postavila ako-tak na nohy, žene a matke pribudli ďalšie úlohy. Kým muž chodil na 12-hodinové šichty do baní alebo hút, ona bola gazdinou, ktorá sa starala aj o slobodných podnájomníkov. Rodine musela stačiť jedna spálňa a kuchyňa, ďalšiu izbu – alebo aj dve – prenajímala krajanom, ktorí sa ešte nestihli oženiť.
„Tí spávali po dvoch v poschodových posteliach a platili dva doláre na týždeň za izbu i jedlo,“ približuje Stolárik. "Gazdiná im varila, pripravovala jedlo do obedárov, prala a niekedy aj uschovávala peniaze…
Čítajte viac Svet zmeravel, keď sa ropa zbláznila. Ako sa arabské štáty rozhodli použiť proti USA "ropnú" zbraň
Najväčšia ťarcha na žene
„Slovenská žena v Novom svete bola vtedy chrbtovou kosťou rodiny,“ zovšeobecňuje výskumníčka so slovenskými koreňmi Liza Alzová z Pittsburskej univerzity. „Nielenže sa starala o domácnosť, ale často bola aj spoluužívateľkou, utešovateľkou, vychovávateľkou, správkyňou financií, šíriteľkou náboženskej viery, morálky a hodnôt, zabezpečovala pokračovanie národných tradícií a ich odovzdanie ďalším generáciám.“
Muž bol hlavným živiteľom a zastupoval rodinu navonok. Po celodennej drine v bani či vo fabrike zašiel do krčmy, aby „spláchol“ pocit krivdy. Nielen z neprimerane nízkej pláce, hoci zarobil viac ako v starej vlasti, ale nezriedka aj urážok zo strany majstrov a usadlejších spolupracovníkov inej národnosti. Íri vymysleli Slovanom z Uhorska nadávku „Hunky“. Označovala nevzdelaného a neohrabaného robotníka, spoliehajúceho sa iba na svoje svaly.
Z krčmy sa nejeden muž vracal k rodine nielen o niečo chudobnejší, ale aj nahnevaný na seba i na celý svet. Zlosť si spravidla vylial na žene. Alzová sa až z rozprávania svojej matky dozvedela, čo si vytrpela jej babička Verona Straková v dôsledku manželovej náklonnosti k alkoholu a častých výbuchov násilia.
Pani Verona prišla z Milpoša (dnes okres Sabinov) do Ameriky začiatkom minulého storočia. Až tam sa vydala za baníka (pôvodne uhliara) zo severovýchodného Slovenska Jána Figlára. Žili v meste Duquesne neďaleko Pittsburghu. Vnučka pátrala, prečo sa babička ani raz nepostavila mužovi pijanovi na odpor alebo sa nerozviedla. Pýtala sa na to matky, keď už babička nežila „Dcérka, v tých časoch sa manželstvá Slovákov nerozvádzali a ženy sa tejto skutočnosti museli prispôsobiť,“ znela odpoveď.
Foto: ARCHÍV
Keď Slováci zistili, že sú odkázaní sami na seba, začali si zakladať svojpomocné spolky. V roku 1890 ich už bolo okolo 50, pomenovaných väčšinou po svätých patrónoch. Problém spočíval v tom, že vtedajšie spolky neprijímali medzi seba ženy, mali výhradne mužské členstvo. Ale aj mnohé Slovenky, len čo sa spamätali z prvotného civilizačného šoku, ktorý im uštedrilo stretnutie s Amerikou, zatúžili po spoločnosti. Kde ju vtedy mali hľadať, ak nie medzi svojimi a seberovnými? A tak si v roku 1891 založili vlastnú americkú Živenu, obdobu tej, čo zanechali v starej vlasti.
Čulen podrobne opísal, ako sa jej členky prispôsobovali novým životným podmienkam, ako sa postupne menil dokonca ich vzhľad. Namiesto dedinských háb začali nosiť v obchode kúpené mestské dámske šaty. „Miesto šatky – klobúk a v ruke parádny dáždnik,“ opísal rodiacu sa americkú Slovenku.
Len čo slovenské dievčatá dospeli, a niektoré ešte skôr, nachádzali si prácu mimo domova. Stovky sa zamestnali v textilkách v Passaicu (dnes je toto mesto vzdialené len 26 km od New Yorku).
„Keď sa chcel slovenský mladík oženiť, vzal si voľno na posledné dva dni v týždni, postavil sa pred bránu továrne a pozoroval vchádzajúce a vychádzajúce dievčence,“ približuje Čulen. „Keď sa mu niektorá zapáčila, zavolal si ju a opýtal sa, či by ho nechcela. Ak áno, v nedeľu bol sobáš a mladík si odvádzal domov do Pensylvánie ženu.“
Živena však zápasila s obrovskými ťažkosťami. Chýbali schopné organizátorky, ktoré by rozprúdili jej činnosť. Kľúčová osobnosť spolkového života Peter Rovnianek vedel, že musia byť vzdelané alebo aspoň musia byť manželkami vzdelaných manželov.
O dva roky takúto konečne našiel. Volala sa Paula Novomeská.
Čítajte viac Čech, Slovan, obrodenec, posledný impresionista: Ludvík Kuba oslavuje 160. narodeniny
Slovenka v prestížnom klube
Paula vyrastala v rodine národovca Štefana Cablka, ktorý po štúdiách pôsobil ako notár a advokát najprv v Komárňanskej župe a neskôr v Turčianskom Sv. Martine. Jeho dcéra študovala na dievčenskej škole a neskôr na učiteľskom ústave v Rábe (dnes Győr), ktorý však nemohla dokončiť. Celú rodinu označili úrady za panslávsku a prenasledovali.
Podobne pochodil Paulin manžel Ľudovít Novomeský, rodák zo Senice. Keď sa zosobášili, najprv dva roky žili v Šalgove (dnes Svätoplukovo), kde Novomeský pôsobil ako kaplán a učiteľ. Keď ako pansláv prišiel o zamestnanie, rozhodol sa v roku 1889 na pozvanie priateľov odísť aj so ženou do Spojených štátov. Treba poznamenať, že pred maďarizačným útlakom vtedy utekali do Ameriky mnohí národovci. Doma potom chýbali, ale boli veľkou posilou pre tamojšie krajanské komunity.
Manželia Novomeskí sa najprv usadili v Pensylvánii, potom prešli do New Yorku a nakoniec našli druhý domov v Newarku (štát New Jersey). Ľudovít tam bol reverendom, ale zároveň pomáhal Rovniankovi v Národnom slovenskom spolku, zakladal evanjelický zbor, školu, niekoľko slovenských novín a časopisov. Paula sa stala dušou Živeny, viedla jej kľúčový 1. odbor vo vedení organizácie, robila zapisovateľku a od roku 1909 až do svojej smrti predsedníčku. V tom čase mala Živena už vyše 140 miestnych organizácií.
Žena nevzdelaná nemôže preukázať to, čo žena vzdelaná, žena zaslepená nevidí ďaleko do budúcnosti.Paula Novomeská, predsedníčka Živeny
Činnosť Novomeskej sa však neobmedzovala na riadiacu a organizačnú prácu v ženskom hnutí. Ako pripomína historička Elena Jakešová, Paula sa zaslúžila o krajanské ochotnícke divadlá a sama vo viacerých predstaveniach vystupovala ako herečka. Často prispievala do spolkového časopisu a do Národného kalendára. Vo vlastnej publicistike kládla dôraz na vzdelávanie žien. „Žena nevzdelaná nemôže preukázať to, čo žena vzdelaná, žena zaslepená nevidí ďaleko do budúcnosti,“ písala.
Ako jedinú Slovenku pozvali Novomeskú do klubu amerických žien z vyšších kruhov Contemporary Clube YMCA. Jej prednášky o slovenskej otázke sa tam stretli s takým veľkým záujmom, že ju prijali za členku tohto prestížneho klubu.
Foto: Oroslani.hu
Stálo by za to osobitne skúmať názory Novomeskej na emancipačné hnutie amerických žien. 8. marca 1908 pochodovalo ulicami New Yorku 15-tisíc žien za skrátenie pracovného času, lepšie odmeňovanie a za volebné právo pre ženy. Vzniklo heslo „chlieb a ruže“. Ruže symbolizovali vyššiu životnú úroveň.
Mnohí muži v krajanských spolkoch sa na podobné demonštrácie pozerali s nevôľou ako na prejavy feminizmu. Napokon, ani americkí muži ich väčšinou neschvaľovali. Z niektorých verejných vyjadrení Novomeskej však cítiť, že s „revoltujúcimi“ Američankami sympatizovala. Vieme, že si predplácala v USA po česky vychádzajúce Ženské listy, ktoré mali povesť feministického časopisu len preto, že napríklad radili čitateľkám, ako postupovať pri rozvode. Na stránkach Živeny však táto téma ešte nemohla mať miesto.
„České sestry naše sú v týchto ohľadoch ďalej ako my Slovenky,“ napísala Novomeská šéfredaktorke Ženských listov, „ale vďaka tunajšej slobode sa začínajú hýbať, nechcú zaostávať.“ Žiaľ, zomrela predčasne ako 57-ročná na následky prekonávanej španielskej chrípky v decembri 1922. Našťastie, Novomeská nebola ani zďaleka jediná Slovenka z prvej generácie masového vysťahovalectva, ktorá dala o sebe Amerike vedieť takýmto pozitívnym spôsobom. V krajanskom ženskom hnutí sa vyznamenali aj Mária Kmeťová, Mária Rumanová a mnohé ďalšie. Každá by si zaslúžila aspoň malý medailón. Možno nabudúce.