Pred pár rokmi vyšla v prestížnom univerzitnom nakladateľstve MIT Press knižka profesora neurovedy Giorgia A. Ascoliho pod názvom Trees of the Brain, Roots of the Mind (Stromy mozgu, korene mysle). Priniesla provokatívne tvrdenie o vzťahu mysle a mozgu, no mimoriadna bola aj farebnými obrázkami.
Na tisícnásobných zväčšeninách nervových buniek ľudského mozgu je vidno, ako veľmi pripomínajú stromy. A podobne zväčšené oblasti nervového systému vyzerajú úplne ako – les! Ascoli hľadá skrz tieto „prírodné“ štruktúry cestu k podstate ľudských duševných stavov. Ascoliho práca bude mať čo povedať k záverečnej pointe, preskočme však k inej provokatívnej otázke. Majú stromy mozog?
Nie, nemajú. Ale vedci zistili, že v koreňoch a v oblasti, kde telo stromu opúšťa podzemie a vyrastá do nadzemia, sa skutočne nachádzajú pletivá, ktoré pripomínajú zložitý nervový systém. Ak by sme teda skúsili nazrieť na svet z „pohľadu“ bútľavej vŕby, najprv, bol by doslova postavený „na hlavu“.
Čítajte aj Čakanie na zelenkavú vôňu vŕbových hláv
A vzápätí by sme sa dozvedeli, ako bol život bútľavých vŕb po stáročia pevne previazaný s človekom – hospodárom, ako úzko záviseli jeden od druhého. Ako človek tvaroval vŕbe hlavu, ako ju zbavoval ťarchy – mocných konárov. Sebe doprial teplo, drevo, vŕbe život presahujúci niekoľko ľudských generácií. Nebola však za tým láska k prírode.
Dozvedeli by sme sa tiež, že typický obrázok stredoeurópskej krajiny netvoril hustý, mocný, nepreniknuteľný les, ale čosi ako park, plný svetla, krásnych košatých solitérov, aj vŕb. S dostatočnými rozstupmi, medzi ktoré sa dalo pekne prechádzať a vidieť doďaleka. A že to takto bolo aj dávno pred človekom, keď sa o tento park „starali“ aj v strede Európy slony lesné.
Ale kde nájsť inšpiratívne bútľavé vŕby, ktoré majú k príbehu krajiny čo povedať, keď sa už niekoľko desaťročí na Slovensku tradične nehospodári? Šancu máme v Podunajsku, pri riekach.
Vŕby po stáročia orezávali ľudia, aby získali drevo na kúrenie a krmivo pre dobytok. Ešte pred človekom vŕby olamovali veľké bylinožravce, ktoré vo veľkých stádach tiahli krajinou, boli medzi nimi aj obrovské slony lesné.
Obor, čo neunesie vlastnú váhu
Brodíme sa za Číčovom s lesníkom Lukášom Zimom. Pomaly opadávajúca voda, ktorú vtisol na prechode zimy a jari do brehov Dunaj, za sebou zanecháva zelené pavučiny z rias, zvláštne prstence na vegetácii, z ktorej na malej vyvýšenine vyrazí obrovská vŕba. Čiara sivastého ílu ukazuje, ako vysoko túto vrbinu Dunaj zatápa. Kus nad našimi hlavami.
„Vôbec si netrúfam odhadnúť jej vek,“ prechádza po nej Zima rukami. Len kôra dáva tušiť, ako zápasí s časom. Väčšina „krku“ je hrubá, hlboko popraskaná. No pod hladšou, menej vráskavou kožou sa vzpínajú v dreve pletivá, ako svaly či šľachy, ktoré chcú stoj čo stoj podoprieť čoraz ťažšiu hlavu.
Obzrieme sa navôkol a pochopíme, že tento boj vŕba nedokáže sama znášať večne. Tu je pekne vidno, čo sa deje s mnohými starými vŕbami na Slovensku, ktoré desaťročia nik neorezal. Konáre zmohutnejú natoľko, že sa strom pod ich ukrutnou váhou rozlomí a spadne.
Foto: Andrej Barát
Pod inou starou vŕbou pod Veľkým Lélom, opäť pri Dunaji, kde nohy a korene chladí ešte sneh, sa do kruhu rozostavia vedci, arboristi, lesníci, ochranári, pracovníci, ktorí sa starajú o stromy v hlavnom meste, ale aj o tie, ktoré susedia s elektrickým vedením. Ekológ Pavol Littera z BROZ – ochranárskeho združenia im na úvod položí otázku. Aký druh stromu je vlastne vŕba hlavová? Je to chyták.
Oveľa väčší ako africký slon
Nie je to žiaden samostatný druh. A dokonca to nemusí byť ani vŕba. Ide o tvar stromu, ktorý vzniká tradičným hospodárením – orezávaním na hlavu. Pri Tomášove možno nájsť hlavové agáty, moruše. Hlavovali sa však aj topole, javory, bresty, jasene a dokonca aj duby.
Čítajte viac Prebudíme stredovekú krajinu?
Už sme naznačili, že našim predkom v nížinách nešlo o estetiku stromu, pôvab krajiny, nič také. Bolo to prosté – potrebovali sa zohriať, zháňali drevo. Odrastený päť- až sedemročný vŕbový konár predstavoval svojou hrúbkou ideálne poleno do pece, kozuba. Vŕbové odrezky chutili dobytku.
Ale ako to môže vŕba prežiť? Orezať na hlavu znamená opíliť všetky konáre, zostane len hrubnúci kmeň a krátke pahýle orezaných konárov – holá hlava. Je to drastický zásah. Stihla sa takto vari vŕba prispôsobiť ľudskému druhu? Nie. Na to je človek na Zemi veľmi krátko.
Foto: Andrej Barát
Zaujímavá časť odpovede siaha do doby, keď Európa ešte nepoznala druh Homo sapiens. „Keď sa stromy prispôsobili veľkým bylinožravcom, ktoré im konáre olamovali. Boli to veľké zvieratá, na ktorých vyhubení sa podieľal najmä človek. Teraz žijeme v medziľadovej dobe. A v tej predchádzajúcej tu napríklad žili stáda lesných slonov,“ naznačuje ekológ. Dôkazy pre toto tvrdenie prinášajú entomológovia a najmä jedna veľmi zvláštna vôňa, ktorú bútľavé vŕby ukrývajú, ale tú si tiež nechajme na záver.
Dnešné slony v Afrike hravo olamujú veľké stromy, dokonca ich dokážu vyvrátiť celé. „Slony lesné však boli oveľa väčšie ako slony africké!“ prízvukuje ekológ, aby sme si uvedomili ohromnú tvorivú silu, ktorá v nížinách na území dnešného Slovenska pôsobila. Okrem slonov to boli zubry, pratury, divé kone. Hlavové vŕby sa prispôsobili – ich úžasná zmladzovacia schopnosť im pomohla prežiť. Naši predkovia túto adaptáciu odpozorovali a mohli ju využiť vo svoj prospech.
Ľudia nie sú schopní vysadiť les. Jedine plantáže
Dvaja anglickí profesori, antropológ David Graeber a archeológ David Wengrow sa vo svojej knihe The Dawn of Everything (vyšla aj v slovenčine pod názvom Počiatok všetkého) pokúsili dôsledne prepísať dejiny ľudstva, tie najzákladnejšie otázky.
Prostredníctvom najnovších archeologických nálezov uvádzajú napríklad dôkazy, že za vznikom prvých veľkých miest nemusel byť nevyhnutne rozvoj poľnohospodárstva. Že napríklad v Amerikách dokázali existovať ohromné sídla a spoločnosti, ktoré nemuseli fungovať na vykorisťovaní a drancovaní okolitých prírodných zdrojov. Ale ktoré mohli veľmi citlivo len povzbudzovať určité prírodné procesy vo svoj prospech. Ako to však súvisí s bútľavými vŕbami?
Sú perfektným hoci miznúcim dôkazom, že aj v našich podmienkach dokázali ľudia hospodáriť a získavať drevo intenzívne a predsa šetrne, efektívne a lacno, tak, aby príroda netrpela, ale prosperovala. A opäť treba zdôrazniť – neboli to žiadni ochrancovia prírody!
Foto: Andrej Barát
Klasické lesné hospodárenie dnes vyzerá takto: do rúbane sa vysadia malé stromčeky, ktoré rástli v škôlke, často niekde úplne inde a často v oveľa nižšej nadmorskej výške. Niekoľko rokov trvá, kým sadenička nadviaže aký-taký kontakt v pôde v cudzom prostredí. Treba ju oplotiť, aby ju nezožrali jelene, treba okolie vykášať, aby ju nezadusila burina. Až po pár rokoch sú stromčeky samostatné a môžu dorásť do veľkých rozmerov. Po 60 až 100 rokoch sa vyrúbu. A všetko sa roztočí odznova, sadeničky, oplotenie, kosenie…
Tento systém je vysoko efektívny. Len vďaka nemu sa rozmohlo hutníctvo, priemysel. V spoločnosti bol pred vyše 200 rokmi veľký dopyt po dreve a tento systém dokázal naň perfektne reagovať. Lenže dnes je zrejmé, že preferovaním tohto spôsobu hospodárenia môžeme dotlačiť krajinu, prírodu a samých seba k okraju priepasti. Môžeme znehodnotiť a znefunkčniť zásobárne uhlíka, vody, biodiverzity.
Podnetný príspevok k tomu priniesla kniha nemeckého lesníka Petra Wohllebena Der lange Atem der Bäume (v slovenčine vyšla pod názvom Dlhý dych stromov). „Musíme si uvedomiť, že ľudia nie sú schopní vyrobiť les, vedia nanajvýš vysadiť plantáže. Pomôcť môžeme skôr tak, že sa postavíme bokom a prenecháme miesto lesu,“ píše lesník.
Je zrejmé, že v nížinných lesoch predkovia skutočne prenechali miesto prirodzenému lesu a jeho regeneratívnym schopnostiam. „Nemuseli robiť výsadbu,“ hovorí ekológ Littera. „Pri hlavovaní stromov využívali jednu obrovskú výhodu. Aj keď stromy orezali, stále ostávali svojimi koreňmi a mykorhíznymi hubami napojené na – veľkú podzemnú sieť.“
Foto: Andrej Barát, Andrej Barát
Bez internetu neprežijú ani stromy
Výskum kanadskej profesorky lesnej ekológie Suzanne Simardovej viedol k prevratnému objavu lesného internetu (Wood Wide Web). Napísala o tom podmanivú knižku Finding The Mother Tree (vyšla v češtine s názvom Hledání mateřského stromu). V prirodzenom prostredí sú stromy navzájom pod zemou poprepájané. A vďaka tomu sú vitálnejšie.
Nie sú to len jablká, čo nepadajú ďaleko od stromu. Materské stromy rôznych druhov sa pod zemou dokážu spojiť s potomstvom. Silu nečerpá však len rodina. Celé komunity si dokážu navzájom posielať informácie, živiny, liečivá. A to je ďalšia časť odpovede na otázku, ako dokážu vrbiny prežiť drastický orez na hlavu. Vďaka pripojeniu do podzemnej siete dokážu veľmi rýchlo čerpať živiny, aby mohli rýchlo vypučať mladé výhonky.
Na plantáži alebo v kvetináči sa nič také nekoná. Stromčeky sú ponechané samy na seba, v cudzom prostredí, bez kontaktov. „Sadeničke trvá niekoľko rokov, kým sa vôbec spamätá z presádzania. Pre strom je práve presádzanie asi najväčším šokom v živote, väčším ako orez,“ dodá ekológ.
Tu sa skrýva vysvetlenie toho, prečo je ťažké starať sa o stromy v mestskom prostredí a s postupujúcou klimatickou krízou je to čoraz náročnejšie. Aj napriek intenzívnej starostlivosti mnohé neprežijú.
Rastliny vnímajú! A rýchlo reagujú!
Tieto a ďalšie poznatky prinášajú výskumy v dynamicky sa rozvíjajúcom vednom obore – rastlinnej neurobiológii. Dlho sa neverilo, že rastliny by mohli mať niečo podobné, ako je nervová sústava u človeka.
„Lenže už je dokázané, že rastliny niečo také skutočne majú. Analógiou k našim nervovým vláknam sú vodivé pletivá, cez ktoré prúdia signály. Ak odlamujete konár, strom vie, že sa niečo deje. Netrvá to možno rádovo v milisekundách, ale netrvá to ani hodiny. Ide o sekundy. Rastlinní fyziológovia rovnako zistili, že ďalšou analógiou našich nervových buniek sú rastové vrcholčeky, ktoré obsahujú meristémové pletivá,“ upresňuje Littera. Najväčšia koncentrácia týchto výhonkov je v koreňoch, v tých najjemnejších koreňových vlásočniciach. Ktoré pred presadením mladým stromčekom ľudia odrežú.
Koreňmi sa stromy nielen držia v zemi a sýtia živinami. Koreňmi komunikujú a ak veľmi chceme hľadať analógiu s ľudským mozgom, tak koreňmi aj myslia.
O ničom takom však predkovia nevedeli. Nečítali vedecké články, nechodili na vedecké sympózia, odborné workshopy. A predsa hospodárili tak, že prírodné zákonitosti rešpektovali. Prečo?
Malá námaha, dobrý výsledok
Predkovia rovnako netušili o lesníckych štúdiách, ktoré zisťovali, ktorá biomasa rastie rýchlejšie, respektíve, kde sú najväčšie prírastky dreva. Lesníci potvrdili, že prvých desať rokov rastie konár z orezaného kmeňa oveľa silnejšie a rýchlejšie ako posadený stromček.
Do tohto časového okna stanoveného súčasným vedeckým výskumom triafali predkovia. Orezávali hlavové stromy zhruba každých päť až sedem rokov. „Jednoducho pozorovali a chápali krajinu. Mali ju zažitú. A tak aj bez vedeckých výskumov vedeli, a stáročnou tradíciou to mali overené, že keď vŕbu orežú na hlavu, veľmi rýchlo vyženie nové konáre, ktoré budú o päť až sedem rokov dostatočne hrubé na orez,“ vysvetľuje ekológ.
Pochopiteľne, všetko bolo prispôsobené najmä vtedajšej technike. A bolo by naivné myslieť si, že ak by už pred 300, 400 rokmi ľudia mali ťažké stroje, tak by s nimi nerúbali lesy vo veľkom.
Čítajte viac Predkovia tvrdo hospodárili. Netušili, že tvoria krásu
No i tak. Po celé stáročia dokázali ľudia udržiavať vysoko efektívny systém. Šetrili prostriedky na výsadbu, nemuseli mladé stromčeky chrániť pred zverou, nemuseli kosiť burinu. Iba udržiavali urastené stromy, orezávali ich a tie zakaždým zmladili. „Bola v tom síce jednoduchosť, ale i dokonalosť starých ľudí – s minimom práce dosiahli dobrý výsledok,“ vyloží pointu Littera.
Na záver sa núka ešte „sladký bonbón“. Presne to niekomu pripomína vôňa skrytá v tých „najfajnovejších“ vŕbach, ktoré takisto prežívali vďaka šikovným hospodárom.
Najvzácnejšie pižmo
„Niekomu pekne vonia, niekomu páchne,“ nadhodí český entomológ Martin Škorpík zo Správy Národného parku Podyjí. „Ťažko tú vôňu k niečomu prirovnať, ale je veľmi výrazná.“ Práve vôňa dala meno svojskému obyvateľovi bútľaviny – po česky páchník, po slovensky pižmovec hnedý, po latinsky Osmoderma eremita.
Ide o mimoriadne vzácneho chrobáka, v hantírke entomológov „superšpek“, vzrušujúci nález. „Vôňu však často odhalíte až v momente, keď sa vyrúbe jeho domov, starý strom,“ povzdychne si Škorpík.
Drobný, asi trojcentimetrový, chrobák žije skryto. Väčšinu života, asi štyri roky, ako veľká biela larva vyžiera živú časť bútľavého kmeňa. Potom sa zakuklí do hnedého vajcovitého kokónu, aby sa na krátkych 14 dní premenila asi na trojcentimetrového chrobáka, ktorý sa spári, nakladie vajíčka a tým svoj život naplní.
Veľký vedecký záujem však budí pižmovec čímsi iným. Ide o extrémne vyberavého nájomníka starých stromov. Ak nájdete v strome náročnú osmodermu, ide o signál, že sa v danom biotope celkom určite nachádzajú aj ďalší menej vyberaví podnájomníci. Inými slovami, s pokorou zistíte, že ste práve objavili kúsok prírody, ktorý je presne taký, aký má byť. A aký to je?
Čítajte viac Slony do Európy, mamuty na Sibír a ovce do lesov!
Čo sa stalo s krásnym slovenským parkom?
Pižmovec si potrpí okrem veľkých dutín na zvláštnu mikroklímu, kombináciu špecifickej teploty a vlhkosti. Vzniká práve vtedy, keď je kmeň starého stromu oslnený. To naznačuje, že ho nič netieni, nachádza sa v peknej, parkovej, slnkom presvietenej krajine.
K tomu treba pridať ešte prekvapujúce zistenie švédskych vedcov, ktorí skúmali, akú vzdialenosť dokáže tento chrobák preletieť. 85 percent chrobákov vôbec neopustí materský strom! Je im tam dobre, samčeky len počkajú na samičku a ani im nenapadne opustiť pohodlie. A čo zvyšných 15 percent – tí čo opustia materskú dutinu? Najdlhšia vzdialenosť, ktorú namerali, bolo 250 metrov, čo je veľmi málo.
Nuž a práve tým obyvateľ starých vŕb prezrádza o našej krajine azda najviac. Jeho spôsob života je dôkazom, že krajina bola kedysi plná starých stromov, nielen hlavových vŕb. Prieberčivý pižmovec nepotreboval lietať ďaleko, aby si našiel nový exkluzívny príbytok. Bol všade naporúdzi.
„Krajina bola rozvoľnená, mali sme aleje, stromoradia, hlavové vŕby boli za každou dedinou. Problém súčasnej krajiny je ten, že starých stromov zostalo veľmi málo. A to, čo ostalo, je veľmi rozkúskované. Chrobák so svojou slabou kolonizačnou schopnosťou je stratený. Posledné staré vŕby dožívajú a ak nenarastú také, v ktorých sa stihnú vyvinúť veľké dutiny, ktoré by mohol chrobák obsadiť, populácia zanikne,“ predpovedá ekológ Littera.
Nemusí sa to stať, ak si začneme vážiť staré stromy a nebudeme ich považovať za niečo mrzké a zbytočné. Ak sa obce a mestá podujmú vrátiť k rezu na hlavu, stačí sa poradiť. A ak vrátime pastvu, tá prinavracia dávnemu parku presvetlenú nádheru.
Nuž a čo s tým všetkým má neurovedec Ascoli? Aj on ukazuje, ako sme so všetkým živým, vonkajším aj vnútorným, previazaní netušenými spôsobmi, obrazcami, väzbami. Preto by sme mohli na svet našľapovať zľahka.