Drevo vyťažené v hlucháních biotopoch v TANAP-e neskončilo v regióne pod Tatrami ani nikde na Slovensku, aby sa aspoň zhodnotilo na drevený výrobok. Namiesto toho končí v zahraničí v sklade firmy, ktorá vyrába peletky a rezivo. Národnej ekonomike nepridá ani mastná pokuta od Európskej komisie, ku ktorej sa Slovensko obnovenou ťažbou v hlucháních lesoch priblížilo viac ako kedykoľvek predtým.
Slovensku už pred pár rokmi hrozila astronomická pokuta od Európskej komisie kvôli hlucháňovi. Prečo?
Pretože už aj za predošlých vlád Smeru a SNS, keď SNS malo ministerstvo pôdohospodárstva, konkrétne Gabriela Matečná, došlo k devastácii hlucháních lesov. Hlucháň je európsky významný druh a ako krajina Európskej únie sme zaviazaní ho chrániť vrátane jeho biotopov. Tým, že došlo k obrovským kalamitným ťažbám, výrazne sa zasiahlo do jeho biotopu a populácia hlucháňa klesla o desiatky percent. Čo je jednoznačné porušenie európskej legislatívy.
Žiadna krajina nemá voľné zdroje, aby platila státisíce eur každý deň!
Ak by sa kalamitná ťažba neuskutočnila, tak by hlucháň nebol tak ohrozený, ako je dnes?
Jednoznačne nie.
Na základe čoho to tvrdíte?
Kalamitnou ťažbou sa reagovalo na to, čo v lesoch spôsobili víchrice a následne lykožrút. Argumentovalo sa tým, že treba zachrániť drevo a treba zachrániť les. V hospodárskych lesoch je drevo prioritou, ale určite nie v starých horských lesoch, pralesoch, národných parkoch a rezerváciách, kde má mať prioritu ochrana prírody. A lykožrút je súčasťou prirodzenej dynamiky lesa. Každý odborník, ktorý sa venuje hlucháňovi, vám povie, že lykožrút nie je pre hlucháňa problém. Ani nemôže byť, keďže sa spolu vyvíjali milióny rokov. A tak dnes vidíme, že vo Vysokých Tatrách, na miestach, kde sa neťažila kalamita, kde zostali stáť suché stromy, prípadne už aj popadali, tak práve na týchto miestach nielenže hlucháne stále sú, ale dokonca stúpa ich početnosť. Ak sa niekto chce dozvedieť viac, odporúčam výborný dokumentárny film Miznúci svet hlucháňa, ktorý nakrútil filmár a ekológ Erik Baláž s ďalšími kolegami. Je v ňom všetko pekne vysvetlené aj podporené zábermi priamo z prírody.
Tento film si objednala Štátna ochrana prírody. Jej nové vedenie však neumožňuje, aby sa film normálne vysielal, ešte na prelome rokov ho mala odvysielať RTVS. Prečo ho zastavili?
Na jednej strane je zvláštne, že ho stopli. Na druhej strane je to úplne pochopiteľné. Pretože tento film reálne ukazuje, že skutočným problémom hlucháňa je ťažba starých lesov aj v národných parkoch. Nuž a súčasné vedenie ministerstva životného prostredia presadzuje práve ťažbu v národných parkoch. Takže mu takýto film určite prekáža.
Čítajte viac S hlucháňom môžeme stratiť samých seba. Alebo zachrániť
Ide tu len o ochranu vzácneho druhu vtáka?
Je za tým, samozrejme, oveľa viac. Ide o veľmi zjednodušené vnímanie, ak niekto povie, že je to len o hlucháňovi. Aj my ochranári si musíme dávať pozor, aby sme stále pripomínali, že v prvom rade ide o ochranu nás ľudí a nášho životného prostredia. Hlucháň je len indikátor. Ak mizne hlucháň, je to znakom toho, že celý les, celý ekosystém, má vážny problém. Naozaj to môžeme prirovnať k nejakej kontrolke na elektrospotrebiči. Kým svieti, tak je spotrebič v poriadku. Len čo zhasne, znamená to, že spotrebič sa pokazil.
Hrozí nielen pokuta, ale aj zastavenie financií z plánu obnovy. To je ešte rádovo väčší problém.
Čo to teda znamená, že vymiera hlucháň?
Ak vymiera druh ako hlucháň, znamená to, že s ním vymierajú stovky ďalších lesných druhov a celý ekosystém lesa nám mizne pred očami. Zostávajú nám rúbaniská, prípadne nevhodné a nepôvodné smrekové monokultúry, ktoré nemajú takmer žiadnu biologickú hodnotu. Ľudia by mohli pochopiť, že vyrúbaný les nás veľmi ovplyvňuje. Keď príde prietrž mračien alebo lejak, sú z toho záplavy, erózia. V lete sa prehlbuje sucho, strácajú sa potoky. Uviedol som len dve najjasnejšie súvislosti, ale je ich množstvo.
Čítajte viac S hlucháňom zomiera pravda
Obrovská pokuta za ťažbu v národnom parku hrozila aj Poľsku. Prečo sa Poľsko tak veľmi snažilo vyhnúť tejto pokute?
No asi preto, že žiadna krajina nemá voľné zdroje, aby platila státisíce eur každý deň! Za to, že poškodzuje vlastné životné prostredie. Myslím si, že to bolo ťažko obhájiteľné aj pred vlastnými občanmi. Treba pripomenúť, že u nás z tohto aj z iných dôvodov reálne hrozí nielen pokuta, ale aj zastavenie financií z plánu obnovy. To je ešte rádovo väčší problém.
Čo to znamená pre krajinu z medzinárodného hľadiska, keď dostane takúto pokutu?
Znamená to, že sme porušili pravidlá, ku ktorým sme sa zaviazali, a že to znižuje našu dôveryhodnosť. Ukazuje to, že pravidlá neberieme vážne. Ukazuje nás to ako nespoľahlivých partnerov.
Foto: Ondrej Kameniar
Európska komisia ale predsa už pred dvomi rokmi uspela so žalobou proti Slovensku za nedostatočnú ochranu hlucháňa. Prečo sme pokutu zatiaľ neplatili?
Vďaka minulým vládam, úradníckej, Hegerovej, Matovičovej, ktoré urobili niekoľko dôležitých opatrení, ktoré by z dlhodobého hľadiska viedli k zlepšeniu stavu hluchánej populácie. Spomeňme zonácie národných parkov, reformu národných parkov, vyhlásenie viacerých prísne chránených území, kde sa vyskytuje hlucháň. Ide najmä o rezerváciu Pralesy Slovenska, chránený areál Stolica. Bolo naozaj vidieť úprimnú snahu problém nejako riešiť. A celé sa to javilo, že to môže obstáť pred Európskou komisiou ako úspešný pokus, ako sa v poslednej chvíli vyhnúť pokute.
V skutočnosti to nie je tak, žeby sme si nemohli dovoliť chrániť prírodu. V skutočnosti si nemôžeme dovoliť ju nechrániť.
Lenže dnes podľa viacerých ochranárov vážne hrozí, že pokutu platiť budeme. Prečo?
Súčasná vláda sa správa, akoby sa nieže nesnažila, aby sme neplatili. Skôr to vyzerá, akoby sa snažila urobiť všetko preto, aby sme tú pokutu nakoniec platili.
Čo to znamená?
Spektrum vecí, o ktorých by sme mohli hovoriť, je naozaj široké. Od toho, že sa znova rozbehli ťažby v hlucháních biotopoch, cez personálne výmeny, ktoré úplne znefunkčňujú chránené územia a vôbec celý rezort životného prostredia, až po slovné útoky na ochranárov. Vrátane toho, čo sme už spomínali – zákaz vysielania filmu, ktorý mal za cieľ prispieť k riešeniu problematiky.
Čo môže spustiť pokutu od Európskej komisie?
Ťažba v hlucháních biotopoch. Ich priame ničenie je zo všetkých vecí, ktoré som vymenoval, asi tou najdôležitejšou, ktorú si Európska komisia bude všímať.
Foto: Ondrej Kameniar
V ktorých hlucháních biotopoch sa rozbehla ťažba?
Nemáme ešte kompletné informácie, iba tie, ktoré sme zaznamenali. A tie sa týkajú najmä Tatranského národného parku.
Spustili sa ťažby aj priamo v prírodných rezerváciách, v najvyššom stupni ochrany?
Zaznamenali sme aj takýto prípad, aj keď išlo o plošne menšiu ťažbu. Väčšina ťažieb, ktoré sme zaznamenali, sa diala v treťom stupni ochrany.
Kto tam ťažil?
Samotný národný park, a o to je to smutnejšie. Pretože štát by mal ísť príkladom a ukazovať, ako treba k ochrane pristupovať. TANAP však začal ťažiť na miestach, na akých samotný národný park ešte v nedávnej minulosti zakazoval ťažiť neštátnym a súkromným vlastníkom. Takže je to naozaj zvláštna situácia.
Foto: Ondrej Kameniar
Lesníci Správy TANAP-u však tvrdia, že mali na tieto ťažby výnimky a majú zo zákona povinnosť spracovať kalamitu. Porušili nejako zákon?
To sa ešte uvidí, či porušili, alebo nie. My si myslíme, že áno. Tvrdia, že majú nejakú výnimku, ale my sme ju zatiaľ nevideli. Aj napriek tomu, že kauza bola medializovaná, tak pokiaľ viem, nikde tú výnimku neukázali. Podali sme dokonca aj infožiadosť, nech nám výnimku pošlú. Ich jedinou odpoveďou zatiaľ bolo to, že si predlžujú lehotu na odpoveď. Aj na základe toho si každý dokáže o tom celom vytvoriť obraz. Pochybujem, že mali vo výnimke ťažbu neaktívnych chrobačiarov, čiže stromov, z ktorých lykožrút už dávno vyletel. Tiež si myslím, že vo výnimke nemohli mať ťažbu zdravých stromov, a práve toto sa tam dialo. Aj ďalší odborníci, ktorí sa tam boli pozrieť, povedali, že tá ťažba vôbec nevyzerala ako kalamitná. Vyzeralo to skôr ako naháňanie čo najväčšieho množstva kubíkov za čo najmenšie náklady. Kritériá ťažby boli – čím väčší strom a čo najbližšie pri ceste.
Toto všetko sa dialo v národnom parku?
Prevažne v treťom stupni. Akurát treba dodať, že to bolo v tesnom susedstve viacerých rezervácií a v navrhovanej zóne A. Na mieste, kde odborníci už raz rozhodli, že sa tam už nikdy ťažiť nebude, kde sa nechá priestor prírode.
Foto: Ondrej Kameniar
Ako pri kalamitách v národnom parku postupujú Poliaci na severnej strane toho istého pohoria?
Tam je už niekoľko desaťročí úplne iný prístup. V prvom rade tam majú schválenú zonáciu, na ktorú tu čakáme desiatky rokov. V Poľsku sa v zóne A naozaj neťaží. V poľskom Tatranskom národnom parku napĺňajú definíciu národných parkov – chránia prírodné procesy na veľkých územiach a lykožrút je vnímaný ako jeden z tých procesov. To znamená, že sa tam proti lykožrútovi v zóne A nezasahuje.
Ako ku kalamitám v národných parkoch pristupujú ďalší susedia, napríklad Česi? Spravili by v národnom parku niečo podobné ako teraz Slováci v TANAP-e?
Česká republika asi nie je najlepší príklad dobrého prístupu k lykožrútovi v národných parkoch – tiež sa tam dajú vybaviť výnimky na kalamitnú ťažbu dokonca aj v rezerváciách. Treba však povedať, že napriek tomu tam je situácia určite lepšia ako u nás. Ak sa spracúva kalamita, tak to je naozaj kalamita, a nie staré sucháre, v ktorých už dávno žiadny lykožrút nie je. Stopercentné to, samozrejme, asi nebude, ale myslím si, že v porovnaní so Slovenskom to je o niečo lepšie.
Ako je to v Rakúsku?
Tu je už prístup omnoho lepší. Podľa mojich informácií sú tu lesy v A-zónach národných parkov vyňaté spod lesného zákona, to znamená oslobodené od povinnosti spracúvať lykožrútovú kalamitu. Zásahy sa robia v okrajových častiach národného parku. Napríklad v NP Kalkalpen je to 300 metrov široký pás po obvode chráneného územia. Tu prebieha monitoring situácie s podkôrnikom a v prípade potreby sa zasiahne. Často sa však využíva odkôrnenie napadnutých stromov a ich ponechanie na mieste. Zásahy sú však prísne selektívne a pokiaľ viem, tak nedochádza k zneužívaniu lykožrúta na plošnú ťažbu. Takýto prístup je dostatočný na zabránenie šírenia lykožrúta do okolitých hospodárskych lesov. Nejako podobne by to v ideálnom prípade mohlo fungovať aj u nás.
Foto: Ondrej Kameniar
Je ťažba v národných parkoch slovenský európsky unikát?
Je to znak menej rozvinutej krajiny. Moderný národný park takto nevyzerá.
Bude v týchto tatranských biotopoch po ťažbách ešte hlucháň žiť?
Bude tam nejaký čas prežívať, hoci ťažko povedať, ako dlho. Podstatné je, že ak budeme naďalej zhoršovať tieto biotopy, hluchánie populácie budú mať stále horšie podmienky na prežitie. Hrozí im neodvratný koniec. Je len otázkou času, kedy nastane.
Rozhodli ste sa stopovať spoločne s organizáciou Greenpeace Slovensko drevo z vyťažených hlucháních lesov. Kde skončilo?
V zahraničí, v českom sklade jednej veľkej firmy, ktorá má centrálu v Rakúsku.
Čím sa tá firma zaoberá?
Podľa mojich informácií vyrábajú najmä rezivo a peletky.
Prečo by to mal byť problém?
Dosiaľ žiadna iná vláda sa tu tak silno neoháňala národnostnými záujmami a záujmami vidieckeho obyvateľstva. Týka sa to najmä ľudí, ktorí sú teraz na ministerstve životného prostredia. Tí sa tam dostali len vďaka tomu, že šírili dezinformácie o ochrane prírody, snažili sa vykresliť národné parky a ochranárov ako nejakých ničiteľov vidieka. Stále počúvame, ako potrebujeme ťažiť drevo aj v národných parkoch, aby sme mali dosť slovenských kvalitných drevených stoličiek a stolov. Lenže realita je zrazu iná. A to práve v tom národnom parku, ktorý má SNS úplne v rukách. Je tam ich nominant Peter Olexa, ktorého však reálne riadia Kuffovci, čo bolo nedávno medializované. Človek by od nich čakal, že zariadia, aby drevo z národného parku ostalo v regióne, na vidieku, aby sa z neho vyrábala pridaná hodnota, lenže takto končí bez akejkoľvek pridanej hodnoty za hranicami. Vyvezenie surového dreva do zahraničia predstavuje najmenej vhodný spôsob, čo s drevom spraviť.
Čo z toho má vidiek pod Tatrami?
Zničené životné prostredie, zhoršený potenciál pre cestovný ruch. Nič pozitívne.
Čítajte viac Aj les má srdce. Čakáme, kedy dotlčie
Štátny tajomník ministerstva životného prostredia Filip Kuffa argumentoval tým, že zmluva na tieto ťažby bola podpísaná ešte za bývalého vedenia TANAP-u, keď mu šéfoval ešte Pavol Majko…
Zo strany štátneho tajomníka ide o zavádzanie, pretože zmluva, ktorú vytiahol, je iba rámcová. To znamená, že lesníci na jej základe nemuseli vyťažiť ani kubík. V zmluve bolo uvedené, do akého množstva sa zhruba môže ťažiť, ale nebolo to nijako záväzné. V zmluve boli uvedené ceny za kubík dreva, ak by sa v daných porastoch ťažilo, no nebolo tam uvedené, že sa na týchto parcelách musí ťažiť. No najmä, v zmluve bolo napísané, že sa bude postupovať podľa pokynov odborného lesného hospodára. Z toho vyplýva, že sa postupovalo podľa pokynov aktuálneho lesného hospodára, ktorý tam teraz je. A tak je zodpovednosť za to, kde sa ťažilo a akým spôsobom, na pleciach súčasného vedenia TANAP-u.
Filip Kuffa tiež tvrdí, že národný park nemôže nijako ovplyvniť, kde to drevo skončí…
Existuje interný akt riadenia ministerstva životného prostredia (MŽP) pod názvom Usmernenie k uvádzaniu na trh dreva a výrobkov z dreva pochádzajúcich z národných parkov. Tu sa píše, že národný park by mal uprednostňovať odberateľov dreva v rámci okresu, prípadne do 50 kilometrov od územia národného parku. A zároveň – mal by to byť spracovateľ, a nie priekupník, čo v tomto prípade očividne neplatí. Doslovne sa tu píše, že „správy národných parkov uplatnia rozsah jednotlivých spôsobov predaja dreva uvedených v súlade s ťažbovými možnosťami prednostne tak, aby uspokojili požiadavky miestneho a regionálneho obyvateľstva v oblasti dopytu palivového dreva a rovnako požiadavky miestnych a regionálnych spracovateľov“. Mimochodom, toto usmernenie bolo schválené ešte za Budaja, ktorému aktuálne vedenie MŽP vyčítalo, že presadzuje záujmy ochrany prírody na úkor vidieka. Ešte je tu však ďalšia zaujímavá vec. Vo videoreakcii štátneho tajomníka Kuffu zaznelo, že všetko je v poriadku, všetko podľa zákona. Čakal by som, že on ako veľký obhajca vidieka by mohol spomenúť, že bude pracovať na tom, aby sa takéto veci už nediali a že pripraví návrh zákona, ktorým ešte viac obmedzí vývoz dreva z národných parkov do zahraničia. Nič také som nepočul a je to zarážajúce. Keby aspoň polovicu energie, ktorú investujú do útokov na ochranárov, investovali do zmeny tohto systému, aspoň do vymáhania už existujúcich pravidiel, tak by sa naozaj mohol obmedziť vývoz dreva z národných parkov. Pre našu ekonomiku by bolo určite výhodnejšie, keby drevo spracoval niekto v regióne a vyrobili by sa z neho výrobky s pridanou hodnotou. V zahraničí ide o bežnú vec, že drevo z národného parku zostáva v regióne. V rozvinutých európskych krajinách to tak funguje.
Dá sa v národnom parku zarobiť aj inak ako na dreve?
V zahraničí existuje naozaj množstvo príkladov, že je to tak. Moderný národný park je práve o tom, že získava peniaze najmä vďaka ochrane prírody. Koristnícky spôsob využívania, ktorý reprezentuje súčasné vedenie TANAP-u, je už dávno prekonaným prístupom. Je veľa ukážok, ako pozitívne sa premenili územia, ktoré boli v minulosti lesnými závodmi s prioritou ťažby dreva. Po prechode na ochranu prírody sa z nich postupne stali ekonomicky omnoho nezávislejšie a rozvinutejšie regióny. V skutočnosti to nie je tak, žeby sme si nemohli dovoliť chrániť prírodu. V skutočnosti si nemôžeme dovoliť ju nechrániť.
Kde to tak funguje?
Jeden príklad za všetky. Kostarika v Strednej Amerike mala vážne problémy spojené s odlesňovaním a ničením prírody. V 70. rokoch 20. storočia sa tam vďaka osvieteným politikom úplne zmenila paradigma a začali vo veľkom chrániť prírodu. Dnes tam majú nejakých 30 percent prísne chráneného územia. Ide o krajinu s rozlohou veľmi podobnou, akú má Slovensko. A čuduj sa svete, tento prechod neviedol k ekonomickému kolapsu. Udial sa pravý opak. Krajina sa stala jednou z najsilnejších a najbohatších v celom regióne. A nejde o výnimku, ale o pravidlo.
Ondrej Kameniar
Foto: Ondrej Kameniar
Výskumník ekológie lesa. Pracoval na výskume posledných pralesov v Európe v projekte Remote Forests. Pôsobí v občianskej iniciatíve My sme les, ktorá sa snaží o zlepšenie ochrany horských lesov, najmä v národných parkoch na Slovensku.