S hlucháňom môžeme stratiť samých seba. Alebo zachrániť

Čo znamená hlucháň pre niekoho, kto trávi v prírode celý život?

Pre mňa je hlucháň v prvom rade symbolom. Horské lesy v Karpatoch ukotvené vo výškach nad 1 000 metrov majú nejako vyzerať. Hlucháň je citlivý druh. A ak je ten les zmenený, ak vyzerá inak, ako by podľa plánu prírody mal, tak tam jednoducho hlucháň nežije. Hlucháň je symbolom poriadneho karpatského lesa. Keď v ňom človek stretne hlucháňa, vie, že je v ňom všetko tak, ako má byť. Hlucháň je zaujímavý aj ako druh, má charizmu, svoju veľkosť. Kohút váži asi päť kilogramov. Keď sa niekde v lese vyplaší, narobí riadny lomoz. Je fascinujúce, ako vôbec dokáže iba na ihličí prežiť kruté zimy v takých nadmorských výškach. Na miestach, kde sa človek dostane len na snežniciach, lebo je tam meter a pol snehu. Kde nájdete akurát stopy veveričky, kuny a potom ešte hlucháňa. Veľa iných zvierat v takýchto podmienkach neprežije. Hlucháň navyše patrí spolu s ďalšími kurovitými vtákmi do starobylej skupiny. Skrátka, je pre mňa tak trochu tvorom z prehistoric­kého sveta.

A prečo ste nakrútili tentokrát film o hlucháňovi?

Pretože sa cez neho dajú prerozprávať príbehy o tom, ako funguje príroda. O tomto bol náš film. Poďme porozprávať, ako fungujú horské lesy. Hlucháň je ideálny. Vieme o ňom veľa informácií a jeho život je veľmi prísne naviazaný na horský les.

Je pravda, že vám líška prekazila unikátny záber, ako sa vyliahnu hluchánie kuriatka? Čo by bolo niečo, čo sa dosiaľ zrejme nikomu na svete asi nepodarilo v divočine nakrútiť.

Ide najmä o zásluhu Karola Kaliského a Adama Bašteka. Dlhé roky chodia za hlucháňmi, každú jar a toto je ich práca. Hniezdo našiel Adam. Už len nájsť hluchánie hniezdo je niečo extrémne vzácne a náročné. Vnímali sme to ako šancu, že by sme mohli nafilmovať kuriatka, ako sa vyliahnu, čo by bolo naozaj mimoriadne. Čakali tam veľa dní, viac ako týždeň. Nevedeli sme, kedy si sliepka presne sadla na vajíčka, ale zdá sa, že líška prišla tesne pred tým, ako sa mali vyliahnuť a jedno vajce po druhom si zobrala.

Ako to kameramani v tej chvíli vnímali?

Bolo to pre nich emocionálne náročné. Ale naša filozofia znie – nezasahovať do prírodných procesov. Chceme nakrútiť prírodu takú, aká je. Aj keby sme sa pokúsili v tej chvíli zasiahnuť, nemalo by to zmysel. A ako? Čo by sa tam niekto postavil a strážil hniezdo? Líška by prišla aj tak, niekedy v noci. Vyplašili by sme sliepku a už by sa nevrátila. Nie, aj toto sme nakoniec poňali ako príležitosť, ako vysvetliť, že aj predátori sú súčasťou ekosystému.

Dnes žije na Slovensku asi 700 hlucháňov. Koľko ich bolo v minulosti?

Existujú len poľovnícke štatistiky. V 60. rokoch sa to blížilo k číslu 4 000. Štatistiky však nemusia byť presné. Oveľa lepšie je pozrieť sa na to, ako hluchánie lokality v uplynulých 70 rokoch mizli. Máme zdokumentovaných asi 200 historických miest, kde hlucháne žili a dnes tam už nežijú. Keď si dnes tie lokality pozrieme, zistíme, že príčina je stále rovnaká – je tam menej starých lesov alebo žiadne. Existujú historické doklady o tom, že hlucháne tokali nie iba na Zadnej Poľane, kde dnes prežívajú posledné jedince, ale tokali aj v oveľa nižšie položených lesoch. Tie sú dnes vyrúbané. Podobné príklady sú všade. Hlucháň dokonca žil na Čergove v jedľobučinách, v type lesa, ktorý si ani nevieme predstaviť. Okolo každej dediny pod Tatrami boli tokaniská, starí ľudia si to pamätajú.

Hlucháňa potrebujeme chrániť kvôli nám, ľuďom!

Ak tu chceme mať vodu a normálnu klímu a chceme, aby aj budúce generácie mohli vidieť takú prírodu, akú videli naši predkovia, naozajstnú prírodu, potrebujeme chrániť hlucháňa.

Fotogaléria 14 fotiek

+11

A je jedinou príčinou iba masívna likvidácia starých lesov?

Nie. Súvisí s tým aj zánik pasienkových lesov. To je ďalší faktor, ktorý sme si veľmi neuvedomovali. A toto je možno niečo, čo sme sa vo filme pokúsili vysvetliť, aj keď možno nie na dostatočnom priestore.

Čo je to pasienkový les?

Počas valašskej kolonizácie vytvárali pastieri lúky a pasienky na miestach, kde bol predtým často jedľovo-bukový les. Novovzniknuté lúky postupne zarastali riedkym smrekovým lesom. Ale keďže sa tam neustále páslo, tento les nikdy nezhustol, ostal riedky. Pasienkový. Páslo sa pomedzi stromy. Keďže sa v uplynulom storočí prestalo v horách pásť, lokality zarastajú a zanikajú ďalšie hluchánie lokality.

Zostal ešte niekde funkčný pasienkový les?

Dodnes sa pasie ešte na Babkách v Západných Tatrách na hornej hranici lesa. Alebo potom v malých kúskoch vo Veľkej Fatre. Dodnes ešte hlucháne žijú v jednom pasienkovom lese aj vo Vysokých Tatrách.

Foto: Michal Wiezik

hluchan, Velka Fatra prales Smrekovica Prales Smrekovica, NP Veľká Fatra. Predstava lesohospodárov o ochrane lesa v biotope hlucháňa hôrneho, zrealizovaná naprieč stupňami ochrany prírody.

Kedy a prečo sa prestalo pásť v lese?

Dve storočia sa to postupne obmedzovalo. Napríklad vo Vysokých Tatrách sa to udialo po druhej svetovej vojne. Keď vznikol TANAP, na holiach sa zakázala pastva. Pamätám si, že pasienkové lesy boli v Liptovskej kotline ešte v 90. rokoch. Lenže poľnohospodárstvo sa zmenilo. Už sa neoplatí pásť niekde vonku kravičku, ktorá nadojí iba tri litre mlieka. Jednoducho, krava sa chová v maštali, čím menej chodí, tým viac nadojí. Nemá jesť tvrdú horskú trávu, ale sóju alebo kukuricu. A pretože zvieratá dnes chováme inak, pastva takmer úplne zmizla.

Ako sa to nemôže oplatiť?

Problém je aj s dotáciami. Ak plochu prerastajú zo 40 percent stromy, farmár dotáciu nedostane. Ak by sme to chceli riešiť, musíme zmeniť dotačný systém. Keby sa dotácie vyplácali aj na pasienkové lesy a nie v takej miere na intenzívne obhospodarované lúky, kde rastie iba pár druhov trávy a ďatelina, tak by možno bola šanca obnoviť pasienkové lesy.

Čítajte aj S hlucháňom zomiera pravda

A vrátiť hlucháňa?

Teoreticky áno. Hlucháň však neprežije, ak nebude mať dostatočne veľké biotopy a ak nebudú prepojené. Musíme jeho lokality zväčšiť, prepojiť a jednou z možností je práve pasienkový les. Predstavuje príležitosť, ako premostiť Vysoké a Nízke Tatry. V podhorí Tatier sú dnes lesy príliš husté alebo vyťažené. Ak by sa tam obnovil pasienkový les na ploche niekoľkých stoviek hektárov, mohlo by sa to pozitívne prejaviť aj na počte hlucháňov.

Je hlucháň blízko k vyhynutiu aj preto, že populácie, ktoré na Slovensku dožívajú, sú už veľmi ďaleko od seba?

Tou hranicou je približne 10 kilometrov. Akonáhle sú dve hluchánie lokality od seba vzdialené viac ako 10 kilometrov, prenos génov medzi nimi je mizivý až žiadny. Preto by bola obnova pasienkových lesov ideálnym riešením, mohli by fungovať ako akési „nášlapné kamene“, ktoré by hluchánie populácie poprepájali. Fungovalo by to napríklad aj na Muránskej planine, kde sa pasú polodivoké stáda koní. Pastva koní je pre ekosystém priaznivá, kone by mohli pokojne prechádzať z lúk do lesov, udržiavali by ich redšie a vhodné pre hlucháňa.

Čítajte viac Kto má odvahu začuť posledný tok hlucháňa?

Kto by však profitoval z pasienkového lesa okrem hlucháňa?

V prvom rade by sa tak mohol uskutočniť návrat k tradičným formám hospodárenia a k zdravým potravinám, po čom mnohí ľudia volajú. Mohlo by to priniesť nové pracovné miesta, ale len vtedy, ak by sa zmenila legislatíva a dotačné schémy. Ak na to farmári nedostanú dotáciu, nikto to robiť nebude. Vidiek navyše reálne čelí nedostatku pracovných síl, málokto chce dnes robiť pastiera. Ak by sa vyriešili tieto veci, potom áno, môžu sa v tom skrývať zdravé potraviny, návrat k tradíciám, pracovné miesta. Ale najskôr by som to otestoval iba na niekoľkých lokalitách, sledoval vplyv. Ak by sa to osvedčilo, mohlo by sa to robiť na väčších plochách.

Hlucháň nesie viacero prívlastkov – ikona horského lesa, symbol pravdy, ale váš film mu dáva nový – symbol nádeje. Prečo?

Pretože náš film nedokumentuje len úbytok hlucháňov, ale ukazujeme aj pozitívne príklady. Týka sa to najmä TANAP-u, kde sa hlucháňovi začalo dariť vďaka lepšej ochrane. Po roku 2004 boli niektoré lesy po kalamite ponechané na prirodzený vývoj. Vďaka lykožrútovi sú tam lesy redšie, čo hlucháňovi vyhovuje viac. Práve tu počty hlucháňov stúpli, zatiaľ čo všade inde ich počty klesajú. A práve toto nám dáva nádej. Vidíme, že les sa dokáže zregenerovať, obnoví svoju prirodzenosť. Toto nám hlucháne ukazujú. A nielen hlucháne. Sú vedci, ktorí skúmajú lišajníky a tiež ich v týchto lokalitách nachádzajú viac. Rovnako vedci, ktorí skúmajú chrobákov. Ale chrobáky, lišajníky, to nikoho nezaujíma. Hlucháň je charizmatický, ľudia ho poznajú.

Foto: Karol Kaliský

hluchan Holiny v biotope hlucháňa.

Zaznamenali podobný návrat hlucháňov vedci aj v iných krajinách?

To isté sa stalo v Nemecku v Národnom parku Bavorský les a aj v Česku v Národnom parku Šumava, kde takisto nechali lesy po kalamitách na samovývoj. V oboch prípadoch majú komplexnejšie dáta a dlhodobejší výskum. Takže to, čo sa nám na prvý pohľad javí ako katastrofa, čiže vyschnuté a popadané stromy po víchrici a lykožrútovi, je pre hlucháňa a ďalšie lesné druhy príležitosťou pre reštart. Hlucháň je totiž dáždnikový druh.

Čo to znamená?

Treba rozlišovať medzi kľúčovým a dáždnikovým druhom. Kľúčovým druhom je napríklad bobor. Ak odstránime bobra, zmiznú jazerá, ktoré predtým utváral. Ak zmizne hlucháň, tak sa, v úvodzovkách, na prvý pohľad nič nestane, ale vieme, že sa stalo niečo veľmi zlé. Pretože vieme, že spolu s ním zmiznú aj iné druhy organizmov, lišajníky, chrobáky, ďatle. Preto, keď povieme, že chránime hlucháňa, nechránime len jeho, chránime celý jeho ekosystém, to je podstata dáždnikového druhu. Vďaka ochrane hlucháňov sa schová pod jeho ochranný dáždnik množstvo iných druhov.

Film ste dokončovali pred voľbami a končí sa tak optimisticky vetami o tom, že Slovensko mení svoj vzťah k prírode. Nevyznieva to dnes trpko?

Vyznieva. Ale ja si nemyslím, že politici súčasnej koalície dokážu niečo zásadné pokaziť. Skôr mám pocit, že budeme stagnovať, najmenej štyri roky. Pokiaľ ide o hlucháňa, Slovenská republika prehrala súd s Európskou komisiou. Vďaka hlucháňovi sa prijímali zonácie národných parkov. Veľa peňazí je naviazaných na Plán obnovy a odolnosti. Ak by niekto chcel poškodiť ochrane prírody, bude to mať veľmi ťažké, pretože ísť proti finančných mechanizmom Európskej únie, ísť proti rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ, proti ďalším medzinárodným záväzkom Slovenska by nebolo veľmi rozumné. Preto si myslím, že si to nedovolia. Nakoniec sú signály, že zonácia Veľkej Fatry prejde od 1. januára. Ale to, čo sa deje, nie je určite pozitívne. Ide o budíček pre občiansku spoločnosť a aktivizmus. Treba sa opäť postaviť za prírodu. A treba dlhodobo pracovať s verejnosťou, aby ľudia volili strany, ktoré chcú chrániť prírodu a nie tie, ktoré ju chcú ničiť. Ale nie je všetkým dňom koniec.

Foto: Tomáš Flajs

kokolova, hluchan Vyrúbaný prales Kokolová, Malá Fatra.Takto si lesohospodári poradili s jedným z troch posledných tokanísk hlucháňa v tomto národnom parku.

Záver filmu naznačuje, že pri hlucháňovi nakoniec nejde len o tento samotný druh, prípadne o ďalšie druhy, ale ide o oveľa viac. O budúcnosť našej krajiny. Čo všetko je teda v stávke, keď sa zhovárame o tom, či hlucháň prežije alebo nie?

S tým súvisí argument, ktorí odporcovia ochrany prírody vyťahujú – vy chcete chrániť hlucháňa a my chceme chrániť ľudí. Je to nezmysel. Aj preto sme sa snažili vo filme vysvetliť, že ak sa darí hlucháňovi, znamená to, že ekosystém je v poriadku. Ak je ekosystém v poriadku, znamená to, že zadržiava vodu a sťahuje CO2 z atmosféry. Máme tu reálnu a hlbokú krízu, do ktorej všetci investujeme veľké finančné zdroje. Hlucháň ide proti tomuto nášmu snaženiu. Čiže ak tu chceme mať vodu a normálnu klímu a chceme, aby aj budúce generácie mohli vidieť takú prírodu, akú videli naši predkovia, naozajstnú prírodu, potrebujeme chrániť hlucháňa. Kvôli nám!

Slovensko prehralo súdny spor s Európskou komisiou preto, lebo naša krajina likvidovala horské lesy a tým dotlačila hlucháňa k vyhynutiu. Lesy sme ničili aj napriek tomu, že sme sa hlucháňa zaviazali chrániť. Možno to nazvať zločinom?

(Veľmi dlho premýšľa) Môžeme povedať, že zločin sa stal, súd o tom rozhodol. Len nevieme presne povedať, kto ho spáchal. Je veľmi veľa inštitúcií a organizácií, ktoré spolurozhodujú o tom, čo sa v našej prírode robí. V tomto prípade je zodpovednosť zrejme na štáte ako takom, na vláde, ktorú v tom-ktorom čase máme. Predchádzajúca vláda aspoň skúsila zmierniť dopady, otočiť kormidlo, pretože my sme slovenskú prírodu skutočne ničili desiatky rokov. Táto vláda sa chce k tomu prepracovať. Ak sa naozaj vrátime k podobným „zločinom“, dožijeme sa zrejme ďalších súdnych sporov. Nakoniec, vyrúbanie Nízkych Tatier je podľa mňa najväčšia ekologická katastrofa na Slovensku za posledných 20 rokov, zmizli tam tisíce hektárov starých lesov. Toto bol zločin a hlucháň na to zareagoval. Len otázka zodpovednosti je zložitá.

Foto: Karol Kaliský

tanap, hluchan Západné Tatry, TANAP. Navrhovaná zóna A TANAP-u podľa vedeckého návrhu z roku 2012. Lokalita bola jedným z posledných útočíšť hlucháňa hôrneho, no aj tu sa uplatnil aktívny prístup.

Slovenskí vedci a odborníci sa snažili spraviť aspoň niečo, aby sme sa vyhli astronomickým pokutám za „zločin“ proti hlucháňovi. Náplasťou pre Európsku komisiu mala byť zonácia Veľkej Fatry, kde sa mal vytvoriť dobrý priestor pre život hlucháňa. Strany súčasnej vládnej koalície voči tomu tvrdo vystupovali ešte pred voľbami. Prečo?

To je otázka na nich. Tvária sa, že sa chcú zastať miestnych ľudí, lenže ich v skutočnosti podviedli. Na súkromných pozemkoch sa nezasiahlo, ako presviedčali ľudí, žiadne nové zásadné obmedzenia pre súkromných vlastníkov zo zonácie nevyplývajú. Títo politici si robili kampaň v dedinách, kde rozprávali, že keď sa dostanú k moci, všetko zastavia. Ak to budú chcieť naozaj zastaviť, budú to musieť odôvodniť Bruselu a nezdá sa mi, že to budú vedieť.

Film je natočený, kedy ho verejnosť uvidí?

Všetko závisí od Štátnej ochrany prírody (ŠOP), lebo ten film je ich, na všetko je potrebný súhlas riaditeľa ŠOP. Je tam viacero možností. Ak sa dohodneme so ŠOP, vieme robiť veľa verejných vysielaní, vieme film priniesť na festivaly. Môžeme robiť diskusie, turné po národných parkoch. S tým všetkým ale musí najprv súhlasiť ŠOP. A potom je tu ešte možnosť, aby to odvysielali v RTVS. Už prejavili o film záujem. Teraz ide len o to, že licenciu na vysielanie musí poskytnúť ŠOP.

A poskytne?

Malo by to byť v ich záujme, keďže sú zadávatelia toho filmu. Investovali do toho prostriedky, tak by mali chcieť, aby sa to dostalo k ľuďom. Ale toto sa treba opýtať na ŠOP.

Mohol by byť hlucháň národným symbolom?

Genetický výskum zistil, že západokarpatská populácia hlucháňa je v rámci celého druhu naozaj jedinečná. Čo ale neznamená, že teraz v Poľsku, na poľskej strane Tatier žije poľský hlucháň a na Slovensku akýsi slovenský národný hlucháň. Samozrejme, je to ten istý hlucháň. Ale gro Západných Karpát sa nachádza na Slovensku a tu žijúce hlucháne majú naozaj špecifické gény. Tým pádom sú jedinečné.

Prežije hlucháň túto vládu?

Prežije. Ale vo viacerých slovenských pohoriach asi vyhynie. Populácie sú malé, izolované a navyše prebieha klimatická zmena, čo tieto izolované hluchánie biotopy ešte viac okliešti. Ale v jadre by mali prežiť, ak dokážeme v TANAP-e, NAPANT-e, Veľkej Fatre na Muránskej planine obhájiť dobré chránené územia na naozaj veľkej ploche, tak hlucháň tu má šancu byť aj o 100 rokov.

Erik Baláž

Foto: Andrej Barát

erik balaz Erik Baláž.

Filmár, ekológ. Vyštudoval ekológiu lesa na Technickej univerzite vo Zvolene. Bol tvárou úspešnej kampane na ochranu Tichej a Kôprovej doliny. Je autorom knihy Stratená voda. Nakrútil filmy Strážca divočiny, Život v oblakoch, Živá rieka, Nesmrteľný les a tiež Vlčie hory – tento film vysielal kanál National Geographic v 118 krajinách sve­ta.