Slovensko zažilo v minulosti viacero vĺn veľkého zdražovania všetkého možného. Keď prekročilo hranice únosnosti (a nezriedka i skôr), svet práce sa postavil proti svetu kapitálu. Pokojné demonštrácie prerastali do štrajkov, ba dokonca do vzbúr, a ulice miest sa menili na bojiská pracujúcich s brachiálnou mocou.
Za ostatných sto rokov sa udial taký prípad v roku 1921 v Krompachoch. V tamojších železiarňach počas povojnovej krízy zarábali robotníci nieže málo, ale ešte o štvrtinu menej ako hutníci v iných častiach republiky. Tri roky po skončení prvej svetovej vojny a po vzniku ČSR začal v doline ceriť zuby hlad. Mladý štát v snahe zmierniť následky krízy zaviedol prídely múky pre najchudobnejších. Lenže aj tie prídely sa sústavne znižovali a čiastočne nahrádzali napríklad krupicou.
Najprv sa začali búriť ženy krompašských robotníkov, keď sa dozvedeli o opätovnom znížení prídelov. Privolaní žandári sa ich pokúšali rozohnať. Zvesť, že četníci bijú ženy, vyhnala na nádvorie fabriky ich mužov. Bezradní četníci reagovali na rozvášnený dav streľbou. Zahynuli štyria robotníci a štrnásti utrpeli zranenie. Ostatní vtrhli do administratívnej budovy, kde zabili zástupcu riaditeľa a jedného služného (úradníka).
V meste i v okolí úrady vyhlásili stanné právo, 64 robotníkov zadržali a nepomohlo im ani vyhlásenie generálneho štrajku na východe Slovenska. Mnohých súd poslal do väzenia. Potom krompašské železiarne zatvorili, demontovali a na dlažbe sa ocitlo takmer 2 200 zamestnancov. „Keď prídete do Krompách, ste ako na mieste zakliatom, kde stojí mŕtvo jedna z najväčších fabrík Slovenska," napísala o niečo neskôr Pravda chudoby.
Prvé protesty proti drahej elektrine
V roku 1925 Čechy a Morava už prekonali prvú povojnovú hospodársku krízu a tamojší priemysel práve vstupoval do obdobia svojich „zlatých rokov“. Agrárne Slovensko však naďalej bolo namočené po uši v kríze. Až 60 percent obyvateľstva pracovalo v poľnohospodárstve. Napríklad v Topoľčanoch väčšina chlapov márne hľadala prácu. Cukrovar, jediný priemyselný podnik v tomto regióne, už dávno neprijímal nikoho do zamestnania.
Alexander Bachnár mal iba šesť rokov, keď kráčal ulicami rodných Topoľčian na čele prvomájového sprievodu po boku svojho oveľa staršieho brata, ktorý niesol červenú zástavu. Neďaleko námestia dav narazil na kordón četníkov. Ich náčelník najprv čosi vykrikoval a potom prikázal strieľať. „Strieľali zrejme do vzduchu, lebo nikoho nezranili, iba nás rozohnali," spomínal kedysi Bachnár pre Pravdu (zomrel pred tromi rokmi).
V Bratislave sa 1. mája konal takmer 15-tisícový tábor ľudu. „Niesol sa v znamení boja proti drahote a za zvýšenie miezd," informovali Robotnícke noviny.
Čítajte viac Prvý máj bol o práci. Ale aj o odpočinku
Podľa zákona o štátnych sviatkoch a pamätných dňoch z roku 1925 bol 1. máj „symbolom sociálneho pokroku". Prvomájové podujatia mali však v medzivojnovom Československu pestrý charakter i priebeh: buď oslavný, protestný, alebo čosi medzi tým. Všetko záviselo od ich organizátora, či bol v tom čase pri moci, alebo v opozícii. Prvá republika sa vyznačovala prebujneným straníctvom, politické strany sa zmocňovali aj uzákonených rituálov a vtláčali im svoj obsah.
Socialisti a komunisti stáli za „červenými" prvými májmi, a tak ľudáci začali sláviť vlastné „biele máje“. Bývali pokojnejšie, usporiadanejšie, prebiehali takpovediac vo všetkej počestnosti. Ráno sa začínali svätou omšou vo vybraných kostoloch, nasledovalo zhromaždenie pod holým nebom, na ktorom vystúpil najprv kňaz a po ňom predstaviteľ kresťanských odborov. Potom bol na programe v meste sprievod kresťanských, zväčša mládežníckych spolkov.
Prvomájové sprievody ľavicových strán a odborov sa počas veľkej hospodárskej krízy v prvej polovici tridsiatych rokov 20. storočia menili na takzvané hladové pochody. Tie sa často končili konfliktmi so štátnou mocou. Napríklad v roku 1931 sa za jeden jediný mesiac uskutočnilo 12 pochodov hladu a máloktorá z týchto akcií sa obišla bez zrážky s políciou. Na príčine bola predovšetkým masová nezamestnanosť a „deravá “sociálna sieť.
Ceny potravín i ďalšieho tovaru raketovo rástli. Niektoré základné produkty (napríklad zemiaky) zdraželi až trojnásobne. Za zmienku stoja prvé protesty proti zdražovaniu elektriny na Slovensku. „Privysoké ceny prúdu hatia rozvoj elektrizácie tak sľubne zahájený. Mnoho obcí sa dnes vyslovuje proti zavedeniu elektriky a v niektorých, kde je už elektrika zavedená dávajú prednosť svetlu petrolejovému, lebo je oveľa lacnejšie," upozorňoval Slovenský denník v máji 1931.
V Košútoch po streľbe pokoj
V roku 1931 sa na Slovensku krvavo skončila májová demonštrácia poľnohospodárskych robotníkov v Košútoch. Žandári zastrelili dvoch robotníkov, piati ťažko ranení zostali ležať na zemi.
Neskôr nasledovala Polomka takisto s dvoma mŕtvymi. Najtragickejší záver mal však hladový pochod v českom Frývaldove: osem zabitých demonštrantov, 14 ťažko zranených. Odvtedy sa traduje, že „Masaryk dal strieľať do robotníkov". Tomáš G. Masaryk však nebol predsedom vlády ani ministrom vnútra, sedel ako každý československý prezident na Hradčanoch. Rezort vnútra viedol v tom čase Slovák Juraj Slávik, minister za agrárnu stranu a neskorší diplomat. Po krvavom košútskom kúpeli sa zapísal do análov odpoveďou na interpeláciu ľavicových poslancov v parlamente: „Teraz je však v Košútoch poriadok a kľud!" vyhlásil.
Masaryk volal po každej takejto tragédii Slávika na koberec, aby mu vyjadril svoju nespokojnosť. Proti brutálnym zásahom četníkov a svojvôli ministerstva protestovali vtedy aj poprední intelektuáli výzvou „Nelze mlčet“. Po Frývaldove to dokonca vyzeralo, že Slávik odstúpi zo svojej funkcie, ale nakoniec v nej vydržal až do demisie vlády v októbri 1932. S nástupom nového kabinetu sa zákroky polície očividne zmiernili, čo však súviselo aj s výraznou zmenou legislatívy v tejto oblasti.
Čítajte viac Masaryk sa s odporcami očkovania nebabral. Kto bol prvý antivaxer?
O rok neskôr už Veľká recesia (ako najväčšiu krízu nazvali ekonómovia) vrcholila aj v krajine medzi Dunajom a Tatrami. Podľa odhadov historikov miera nezamestnanosti dosiahla 25 percent. Ak pripočítame rodinných príslušníkov, tak dôsledky krízy postihli až tretinu domácností. Čo v tejto situácii podnikali úrady, vláda, odbory, obce a čo desaťtisíce ľudí v hmotnej núdzi? „Vtedajší sociálny systém nebol na takéto finančné zaťaženie pripravený. Vláda si to uvedomila neskoro a keď začala problém hasiť žobračenkami, oheň už bol na streche a nahnevaní ľudia v uliciach," približuje český historik Jakub Rákosník.
Ministerstvo sociálnej starostlivosti vydávalo dlhodobo nezamestnaným týždenné poukážky, za ktoré si mohli vymeniť v určitých dňoch základné potraviny. Poukážka (ľudovo žobračenka) mala hodnotu 20 korún pre ženatých a 10 korún pre slobodných. Čo sa vtedy dalo kúpiť za 20 korún? Napríklad kilo bravčovej masti a kilo práškového cukru. Alebo dve kilá múky a 20 vajíčok.
Chudobní si mohli kúpiť za korunu lacnú polievku vo verejných vývarovniach. Ale tí, čo sa ocitli na samom dne biedy, postávali s nádobami pred kláštormi saleziánov či dominikánok alebo pred chudobincom a čakali tam na zvyšky jedál.
V roku 1934 prijala vláda súbor opatrení proti neodôvodnenému zvyšovaniu cien „predmetov spotreby". Zároveň však zdôraznila, že je proti takým reguláciám trhu, ktoré „by ubíjali a dusili súkromné podnikanie".
Okresné úrady dostali právomoc udeľovať obchodníkom pokuty (pre mnohých likvidačné) až do výšky 50-tisíc korún a v prípade ich „nedobytosti" hrozilo špekulantovi väzenie do šiestich mesiacov, prepadnutie majetku a strata živnostenského listu.
Podnikateľské združenia a notárska komora označili tresty za drakonické. Zároveň spochybnili spôsobilosť úradov a ich komisií objektívne posúdiť „bezdôvodne" vysoké ceny. V skutočnosti sa však úrady uchyľovali k vyšším trestom zriedkakedy a s postupným odznievaním hospodárskej krízy už len ojedinele.
Za totality by protestoval iba blázon
Slovenský štát najprv slávenie 1. mája v roku 1939 zrušil, ale už v nasledujúcom roku ho obnovil. Navonok sa oslavovala „národná práca", podobne ako v nacistickom Nemecku. V skutočnosti však bola predmetom velebenia predovšetkým ľudová štátostrana a jej politika.
Určitým dostatkom cenovo dostupných potravín a ďalších tovarov na trhu sa prvá Slovenská republika mohla chváliť ešte tak v rokoch 1939 a 1940. Ale už na jar 1941 ministerstvo hospodárstva vydalo nariadenie, ktoré obmedzilo podávanie mäsových jedál v hostincoch a reštauračných zariadeniach. V pondelok, stredu a piatok bolo mäso okrem jedného hlavného jedla úplne zakázané.
Neskôr sa to už len zhoršovalo. Vyšiel napríklad zoznam jedál, ktoré sa nemali pripravovať ani v domácnostiach. Dostal sa naň rezeň, sekaná, vyprážaná hydina, ryby, ale aj vyprážané zemiaky a hrianky. Bravčová masť bola totiž „úzkym profilom“.
Čítajte viac Prečo sú mnohým Slovákom bližší Rusi ako Ukrajinci
Skúsil by proti tomu niekto protestovať počas prvomájových osláv… Odporcov Tisovho režimu posielali pred Sviatkom národnej práce preventívne za mreže (ak tam už neboli). Ich politické strany zakázali hneď po vzniku slovenského štátu.
Ani v prvom období po skončení vojny a obnovení Československej republiky sa situácia v zásobovaní trhu výraznejšie nezmenila. Mlieko, cukor, soľ, strukoviny… takmer všetko bolo na prídel. Ale aj tak mnohé chýbalo. Napríklad mlieko sa malo prideľovať iba deťom, nebolo ho však ani pre ne. Nefunguje doprava, lebo prepravcovia nemajú benzín, vysvetľovali kompetentní.
Zároveň však prekvital čierny obchod s mnohonásobne predraženým nedostatkovým tovarom. „Bezočivosť kšeftárov išla v posledných dňoch tak ďaleko, že začali za enormne vysoké ceny uvádzať na trh rozličný tovar UNRRA z vylúpených skladov," informovala 11. augusta Pravda. Na objasnenie: išlo o humanitárnu pomoc USA vojnou postihnutým krajinám.
Mestá vyhlásili vojnu keťasom, ako volali vtedy špekulantov. Nebolo ničím nezvyčajným vidieť ich kráčať ulicami Bratislavy pod policajnou eskortou. Na krku mali zavesené tabuľky s hanlivými nápismi. Neskôr ich posielali na prevýchovu do pracovných táborov.
V prvomájových sprievodoch niesli ľudia plagáty s heslami proti keťasom, kšeftárom a vojnovým zbohatlíkom. Parlament prijal v októbri 1947 zákon o tzv. milionárskej dávke. Bola to jednorazová daň a museli ju zaplatiť rodiny s majetkom nad jeden milión a s ročnou daňovou povinnosťou najmenej 50-tisíc korún.
O šesť rokov neskôr už komunistická moc prišla s peňažnou reformou. Bola zrejme presvedčená, že široké vrstvy pracujúcich ju prijmú s nadšením. Veď podľa oficiálnej propagandy mala postihnúť v prvom rade zbohatlíkov a špekulantov. Výmena peňazí v pomere 5:1 však otriasla celým sociálnym systémom a vyvolala vlnu protestov. V štyroch mestách sa konali protivládne demonštrácie a takmer 13 podnikov štrajkovalo. Nespokojnosť časti verejnosti nezmiernili ani nasledujúce opakované zníženie cien vybraných tovarov.
Ale ceny sa už potom nezvyšovali, iba „upravovali". Chlieb bol mnohonásobne lacnejší ako teraz. Lebo štát ho dotoval takmer stopercentne. A mzdy mnohonásobne nižšie.
Liečba ekonomiky drahotou
Dnešní päťdesiatnici si iste pamätajú na nevídané zdražovanie pred troma desaťročiami. Išlo o reformu cien alebo ich liberalizáciu, odštartovanú v januári 1991. Spotrebiteľské ceny, ktoré sa prestali dotovať štátom a centrálne regulovať, vzrástli zo dňa na deň aj dvojnásobne. Napríklad kryštálový cukor zo 7,30 na 14 korún, polotučné mlieko z dvoch na päť korún, hovädzie mäso zo 17 na 40 korún, atď. Niektoré tovary však absolvovali až nepochopiteľné cenové skoky, napríklad 10 dkg sladkej papriky stálo zrazu 26 namiesto piatich korún, čiže zdražela viac ako päťnásobne.
Zdalo by sa, že Česi a Slováci si dovtedy už mohli zvyknúť na zdražovanie, veď maloobchodné ceny začali rásť hneď po parlamentných voľbách v júni 1990. Napríklad benzín zdražoval najprv koncom júna z ôsmich na 12 korún a v októbri na 18 korún za liter. Rady pred čerpacími stanicami sa predlžovali, vodiči nakupovali do kanistier, na mnohých miestach preto pohonné hmoty v niektoré dni predávali len pre sanitky, policajné a hasičské vozidlá.
Čítajte viac Máj 1989: Režimu začal dochádzať dych
Ľudia napriek tomu už koncom roka 1990 prepadli nákupnej horúčke. V zlej predtuche skupovali akoby o preteky všetko, čo ešte nestihlo zmiznúť z pultov obchodov: textil, obuv, nábytok, atď. „Koncom roka už nebolo možné pred rozvozom tovaru dostať takmer nič," píše sa v kronike Brezna. Medzi ľuďmi sa totiž rozchýrilo, že od 1. januára príde veľké zdraženie a vrhli sa aj na základné potraviny. „Bude to daň, ktorú musíme našej reforme zaplatiť," tvrdil v novoročnom prejave prezident spoločného štátu Čechov a Slovákov Václav Havel.
Reforma vyšla obyvateľstvo krajiny na 100 miliárd korún. To bola vtedy takmer pätina objemu štátneho rozpočtu. Vysoká inflácia značne znehodnotila reálne príjmy a zhltla aj takmer 57 percent z úspor občanov. Vyrovnávací príspevok 140 korún nemohol, samozrejme, kompenzovať zdraženie potravín. (Priemerná mzda v národnom hospodárstve na Slovensku sa pohybovala okolo 3 150 korún.)
Liečitelia ekonomiky „šokovou terapiou" na čele s federálnym ministrom financií Václavom Klausom však na svoje dielo nedopustia ani po troch desaťročiach. Vraj kto pozná lepšie riešenie ekonomickej krízy zo začiatku 90. rokov a spravodlivejšie rozloženie nákladov na obnovu krajiny, nech zdvihne ruku!
Ľudia verejne neprotestovali, prečo by aj, veď podľa predvolebných sľubov sa o niekoľko rokov mali mať ako v Rakúsku. Uverili politikom, že radikálna reforma je nevyhnutná, ak majú žiť v blahobyte. Na prvého mája vyšli do ulíc len recesisti, aby sa vysmiali sprievodom za bývalého režimu.
Dnes už asi nie sú takí naivní. Alebo áno?