Zákon zakazoval takzvané pohárkovanie, čiže nalievanie pálenky do kalíškov v krčmách a pohostinstvách. Pre mnohé z nich bol likvidačný. Zákaz prestal platiť fakticky pred 100 rokmi, oficiálne až v roku 1929.
V tom čase 51-ročný Vavro Šrobár dostal vládnym dekrétom plnú, priam diktátorskú moc na Slovensku. Mohol vydávať zákony a nariadenia, na potvrdenie platnosti ktorých stačil jeho podpis. Pôvodným povolaním bol Šrobár lekár a dôsledný abstinent. K vydaniu drakonického zákona ho však viedli v prvom rade nepokoje na slovenskom vidieku bezprostredne po zániku uhorskej monarchie a vzniku demokratickej republiky 28. októbra 1918.
Prvý československý premiér Karel Kramář vysvetľoval poslancom prechodného Revolučného národného zhromaždenia dôvod vydania „Šrobárovho zákona“ jediným slovom: "Anarchia“.
Kým na Morave a v Čechách prechádzala moc do nových rúk pomerne hladko, na Slovensku vzniklo niekde dvojvládie a inde skôr bezvládie, anarchia a chaos. Vyskytli sa celé mestá a okresy s mocenským vákuom, kde sa nemal kto postarať o verejný poriadok. Maďarskí žandári zutekali a úradníci sa radšej poschovávali pred rozhnevaným davom.
V štáte, ktorý už nebol štátom, nastalo božie dopustenie.Emo Bohúň, novinár
Chlapi vedení navrátilcami z frontu využili situáciu a prepadávali príbytky krčmárov – úžerníkov. Keď sa zmocnili liehovín a riadne sa posilnili, zaútočili na panské sídla, rabovali obchody, vyrovnávali si účty s nenávideným notármi. „V štáte, ktorý už nebol štátom, nastalo božie dopustenie,“ zaznamenal novinár Emo Bohúň.
V obci Jedľové Kostoľany (pri Zlatých Moravciach) dokonca zabili notára. V Habovke pod Liptovskými hoľami navrátivší sa vojaci sputnali miestneho notára a vodili celú noc po dedine. Dozvedeli sa totiž, že cez vojnu bral od žien úplatky, za ktoré sľúbil vybaviť pre ich mužov na fronte týždennú dovolenku, ale ostalo len pri slovách. Nadránom sa rozhodli notára obesiť. Na prosbu tých istých žien napokon od trestu upustili. Prípad opisuje Karol Medvecký, vtedajší tajomník Slovenskej národnej rady, vo svojej spomienkovej knihe.
„Šrobárova vláda“, ako volali ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, začala svoju činnosť v Skalici a od 12. decembra 1918 pokračovala v Žiline (o Prešporok sa vtedy ešte bojovalo), kde sídlila takmer dva mesiace. Tam vydal Šrobár 10. decembra s okamžitou platnosťou aj takzvaný abstinenčný zákon. Sprevádzal ho okrídleným výrokom: "Krčmy treba zatvoriť!
Čítajte viac Ako sa zbaviť toho magora... Duševne chorí vo vysokej politike: boli, sú aj budú?
Dopredu za kultúrne pitie
V podstate išlo o neúplnú prohibíciu, lebo zákon zakazoval „výčap liehových nápojov okrem piva a vína“. Šrobárov zákon o rok predbehol Volsteadov zákon, ktorým americký Kongres zaviedol úplnú prohibíciu v USA. Aj ten však poznal výnimky: umožňoval výrobu vína po domácky pre vlastnú spotrebu a predaj nízkoalkoholického piva (do 0,5 %). Povolené bolo omšové víno, lekári mohli predpisovať pacientom lieh (neskôr aj whisky), čo sa vo veľkom zneužívalo. Zákon súčasne legalizoval výrobu alkoholu na priemyselné účely.
Šrobárov zákon nariadil navyše revíziu udelených licencií na výrobu, výčap a odpredaj liehových nápojov s tým, že umožňoval ich zrušenie. V dôsledku toho prišli o licencie najmä krčmári židovského pôvodu a maďarskej národnosti. Ale aj pre mnohých ďalších výčapníkov a liehovarníkov bol zákon likvidačný. Vo viacerých, predovšetkým severnejšie položených regiónoch (Kysuce, Orava, Spiš, Horný Zemplín ) ľudia nezvykli piť víno. A pivo pili len v kombinácii s „páleným“.
Foto: WEB UMENIA
Šrobárovi však išlo o viac, než len skoncovať s anarchiou. „Národ, ktorý pije, nevie si chrániť slobodu,“ povedal v prednáške začiatkom apríla 1919. „Alkohol zapríčiňuje degeneráciu a my dnes potrebujeme národ silný a zdravý.“
Spomínal na svoje zážitky mladého lekára, keď sa v roku 1898 vrátil na Slovensko z pražských štúdií medicíny. Na Troch Sliačoch (dnes Liptovské Sliače) pozoroval dôsledky zadlženia tamojších obyvateľov u krčmárov – úžerníkov. Prichádzali aj o to málo, čo dovtedy vlastnili. Spomínal, ako matky dávali deťom jesť chlieb namočený v pálenke, aby lepšie spali.
Šrobárovi pomáhal s prípravou i aplikáciou suchého zákona priateľ Ivan Hálek, ktorý v jeho „vláde“ mal na starosti zdravotníctvo. Po skončení pražskej medicíny nastúpil Hálek v roku 1901 na lekársku prax na Kysuciach, kde nadobudol s alkoholizmom pospolitého ľudu ešte horšie skúsenosti ako Šrobár. Pri prvom výročí zákona v decembri 1919 napísal Hálek do Slovenského denníka článok, v ktorom sa pokúsil vyjadriť protichodné účinky ťaženia proti alkoholizmu na Slovensku.
„Stovky a stovky ľudí stojacich už nad hrobom ožilo. Stovky a stovky zničených existencií, pohybujúcich sa medzi blázincom a väzením, pustilo sa do práce a počalo žiť životom dôstojným človeka. Stovky a stovky žien a detí sa zaradovalo, lebo im bol navrátený muž, otec, živiteľ.“
Ale autor nemohol nespomenúť aj početné prípady porušenia zákona a odporu proti nemu v najširších vrstvách obyvateľstva i zo strany liehovarnícko – výčapníckej lobby.
Šrobár takýto vývoj očividne predvídal, preto v zákone zvolil kompromisné riešenie – neúplnú prohibíciu.
Ale ak sa naozaj usilovať odučiť slovenský národ od lacnej pálenky a priučiť ho „kultúrnejšiemu pitiu“ (pivo, víno), mohol uspieť len v mestách a aj tam zďaleka nie medzi všetkými uctievačmi „Majstra Alkoholu“.
Foto: VYDAVATELSTVÍ MINISTERSTVA INFORMACÍ
„Prvému slovenskému diktátorovi“ to národ dal čoskoro najavo. Aj zakladateľ holandskej slavistiky Nicolaas van Wiljk pri návšteve Slovenska začiatkom roku 1920 postrehol, že Šrobár stráca popularitu: „Mnohí neocenili, že síce berie im alkohol, ale dáva školy“.
V apríli 1920 Šrobár skončil vo funkcii ministra pre správu Slovenska a nahradil ho na štyri mesiace právnik Ivan Dérer a potom – už na dlhšie – ďalší právnik Martin Mičura. Problémy s prohibíciou však pokračovali, ba časom eskalovali.
Čítajte viac CIA zistila, kto po atentáte na Heydricha vymyslel plán vypáliť Lidice
„Malý národ nesmie mať opice“
Na niektorých miestach kritika protialkoholického zákonodarstva prerástla do sociálnych nepokojov. Do Leopoldova, kde už vtedy sídlil veľký liehovar, dorazil koncom júna 1920 dav robotníkov z Hlohovca. Žiadali, aby správca továrne pridelil každému z nich jeden liter liehu týždenne. Keď to správca odmietol, pridali sa k nim robotníci liehovaru s požiadavkou, aby im vydal kľúče od všetkých miestnosti. Museli zasiahnuť strážcovia zákona.
Podobné požiadavky nastolili sezónni robotníci pred žatvou. Vláda musela súhlasiť s ústupkami. Žatcom sa pridelila rozriedená 20-percentná pálenka, predovšetkým kontušovka a rum.
Hálek neskôr vyhlásil: „Narušenie zákona v čase žatvy bol osudný omyl a jeho ďalšie narúšanie je neodpustiteľným hriechom, páchaným na slovenskom národe. Malý národ nesmie mať opice, nesmie mať alkoholikov. Slovákovi neslobodno piť. Len tak zvíťazí.“
Alkohol zapríčiňuje degeneráciu a my dnes potrebujeme národ silný a zdravý.Vavro Šrobár, minister pre správu Slovenska
Suchý či polosuchý zákon sa však nedal dodržiavať, ak platil iba na Slovensku. Tunajší liehovarníci ho najčastejšie obchádzali tak, že vyrobený lieh dodávali českým kolegom, ktorí ho po vzájomnej dohode dodávali na Slovensko už ako český tovar. Dovoz liehu z Čiech a najmä z Moravy Šrobár nemohol zakázať, represívne orgány zasahovali až pri jeho nezákonnom predaji.
Zhabané liehoviny sa však zriedkakedy ničili, ako to bolo počas prohibície v USA, ale obchodovalo sa s nimi načierno. Napríklad množili sa dôkazy, že sekretariáty niektorých politických strán využili takto konfiškovaný rum na kupovanie hlasov pred prvými parlamentnými voľbami v apríli 1920.
Po odchode Šrobára do Prahy, kde viedol ministerstvo zdravotníctva, vycítili liehovarníci a výčapníci príležitosť zvrátiť vývoj. Začali rezolútnejšie požadovať revíziu respektíve zrušenie Šrobárovho zákazu „pohárkovania“ liehovín.
„Svojho času bol možno nevyhnutný z dôvodov politických alebo sociálno-politických, no dnes je už úplne zbytočný,“ uvádzali v rezolúcii zo svojho celoslovenského snemu. „Od strany ľudovej sme sa už dosť napočúvali, že vinu za trvanie tohto zákona zvaľujú na Čechov, ktorí vraj majú Slovensko za niečo menejcenné a chcú z neho mať kolóniu kuliov (nekvalifikovaných robotníkov). Pravdou však je, že v dôsledku zákona sa rozmohla nelegálna výroba alkoholu a čierny obchod s ním.“
Foto: Petržalský okrášľovací spolok
Lidové noviny, ktoré vyhlásenie zverejnili, priniesli aj zistenia Kontrolného výboru hospodárskeho, podľa ktorého nedostatok liehovín na Slovensku spôsobil zvýšenú spotrebu nebezpečného denaturovaného liehu.
V niektorých obciach fungovalo aj niekoľko tajných páleníc. Napríklad v Pliešovciach (okres Zvolen), dedine s 3 427 obyvateľmi zhabali v priebehu niekoľkých rokov 20 takýchto páleníc. Ako upozornil zvolenský župan, budúci minister vnútra Juraj Slávik, tie pálenice vyrábali pálenku nielen z ovocia, ale aj z nedostatkového obilia a predávali vo fľašiach na jarmokoch. „Zákaz výčapu viac pokazil ako prospel, možno menej sa pije v krčmách, zato viac doma a na uliciach,“ tvrdil Slávik.
Čítajte viac Hitler chcel, aby Heydrich jazdil s ochrankou. Odmietol ju. Veril, že si ho netrúfnu zabiť
Zákazy opilstvo nevymetú
V roku 1923 už bolo každému jasné, že „odalkoholizovanie“ Slovenska – ako nazvali Šrobárovo ťaženie za triezvy národ – sa nepodarilo. Napriek zákazu výčapu neustále rástla výroba i spotreba liehovín. Štát mal na tom skrytý, ale o to intenzívnejší záujem, lebo daň z liehu prinášala ročne do jeho pokladnice 380 miliónov korún.
Jedny krčmy sa síce zatvorili, ale namiesto každej zatvorenej sa po čase otvorila nová. „V dedine, kde mali kedysi dve krčmy, ich dnes majú štyri aj päť. V mestečku s päťtisíc obyvateľmi je 33 krčiem,“ priblížil situáciu v Slovenskom denníku evanjelický kňaz a publicista Fedor Ruppeldt.
Vymenili sa akurát majitelia či držitelia licencií. Nové povolenia udeľovali predovšetkým bývalým legionárom, príslušníkom zahraničného odboja ako sinekúry, „trafiky“ za zásluhy. Práve z legionárskej obce zaznievali čoraz hlasnejšie protesty proti zákazu „pohárkovania“ pálenky.
„Čo je to za zákon, ktorý núti robotníka, aby si cestou do práce alebo z práce kupoval namiesto "poldecáka“ v hostinci najmenšiu fľaštičku, teda jednodecovú a vypil ju na ulici?" pýtal sa ktosi nemenovaný v týždenníku Gemer-Malohont.
Všetci traja tvorcovia nášho štátu – Masaryk, Beneš a Štefánik boli abstinenti.Fedor Ruppeldt, publicista
Pokračovali búrlivé diskusie laikov aj odborníkov ohľadne výkladu zákona. Je zakázané iba nalievanie do pohárikov, alebo aj konzum tvrdých liehovín vôbec? Tak znela hlavná otázka. Niektorí krčmári si to vysvetlili tak, že do veľkých pohárov čapovať možno, a tak i pálenku podávali chlapom v pivových krígľoch.
Foto: SNG
Ale ozvali sa aj predstavitelia Abstinentského zväzu, ktorý vznikol podľa vzoru americkej Ligy proti výčapom. Žiadali rozšíriť zákon z decembra 1918 na celé Československo a ešte ho sprísniť. Mimochodom, abstinentom sa od samého začiatku málil Šrobárov prístup. Odmietali rozlišovať medzi „miernym“ či „kultúrnym“ pitím a „nemiernym“ respektíve „nekultúrnym“.
„Ak si niekto zvykne dať štvrť- alebo pollitra vína na desiatu alebo jeden až dva litre piva na večeru a je celý chorý, keď to nedostane, tak to je rovnaké, ako denne piť pálenku,“ tvrdil Bohumil Chorvát, elektrotechnický inžinier a verejný činiteľ.
Problémom však nebol samotný zákon, ale jeho dodržiavanie a nízka vymáhateľnosť práva. Najčastejšie išlo o zhabanie ilegálne vyrábaného alebo predávaného alkoholu. Trestný zákonník však umožňoval aj finančné pokuty a uväznenie páchateľa. Tieto tresty sa ukladali veľmi zriedkavo. Vo Svidníku sa stalo, že skupinu páchateľov odsúdili až na jeden mesiac straty slobody nepodmienečne, ale išlo o ojedinelý prípad nielen v Šarišskej župe, ale na celom Slovensku.
Pritom v máji 1923 vyhlásil vtedajší minister s plnou mocou pre Slovensko Jozef Kállay takzvanú kotlíkovú amnestiu. Vyzval všetkých občanov, ktorí mali kotlíky na domácu výrobu pálenky, aby ich najneskôr do konca júna nahlásili notárovi alebo finančnej stráži. Ak nahlásia, nič sa im nestane, ak to neurobia, dostanú finančnú pokutu a kotlíky im úradne zhabú. Ohlas výzvy bol však minimálny. V tom istom roku prijal československý parlament aspoň zákon o zákaze podávania liehových nápojov mladistvým a deťom. Zákon zároveň stanovil, že dve percentá výnosu z dane za predaj liehovín štát presmeruje na boj proti alkoholizmu a na zmiernenie jeho následkov.
V nasledujúcom roku sa už na Slovensku nedalo hovoriť ani o čiastočnej prohibícii, hoci Šrobárov zákon ostával v platnosti. Zákaz výčapu využívali iba niektorí župani alebo miestne úrady, keď opilstvo na ich území prekračovalo všetky medze únosnosti. Napríklad v Handlovej takto okresný úrad zakázal výčap tvrdého alkoholu vo všetkých krčmách v deň výplaty, teda v sobotu. Stalo sa tak na žiadosť žien baníkov. V niektorých iných mestách platil takýto zákaz od soboty až do pondelka. V Trenčíne zakázali výčap liehovín počas odvodov brancov. Na celom Slovensku platil zákaz výčapu len v dni volieb.
V marci 1925 usporiadal Slovenský denník anketu o zmysle a výsledkoch Šrobárovho zákona. Oslovil viaceré známe osobnosti, za pozornosť stojí odpoveď Milana Hodžu, vtedy ministra poľnohospodárstva. „Žiadne donucovacie metódy proti alkoholizmu nemožno pokladať za úspešné, neosvedčili sa v Amerike ani na Slovensku,“ uviedol Hodža. „To nie je úlohou zákonodarstva alebo administratívy, ale vecou výchovy a toho, čo by sa dalo nazvať kontrola verejnej mienky. A začať sa musí od seba a zhora. Ak máme v protialkoholovej osvete urobiť pár krokov dopredu, musí sa presadiť náhľad, že opilstvo je prekážkou vykonávania verejnej funkcie.“
Už raz citovaný Ruppeldt navrhol, aby v každej škole a každej triede visel nápis: „Všetci traja tvorcovia nášho štátu – Masaryk, Beneš a Štefánik boli abstinenti.“
V júni 1929 československý parlament zrušil Šrobárov zákon. Rok predtým zaniklo ministerstvo s plnou mocou pre Slovensko.
Čítajte viac Prázdne pridlhé reči a násilie v parlamente majú dávnu tradíciu
Raj pre pašerákov liehu
Foto: WIKIPEDIA
Šrobárov suchý zákon sotva možno porovnávať s prohibíciou v Spojených štátoch, napriek tomu tam nachádzame určité paralely. Jedným zo spoločných znakov bolo pašovanie nedostatkového alkoholu cudzieho pôvodu.
Na Slovensku síce nepôsobili pred sto rokmi gangstri typu Al Caponeho, ktorí by sa pašovaním zaoberali vo veľkom a za cenu krviprelievania, menšie zločinecké skupiny sa však našli. Podľa zistení mladého historika Branislava Balogha najviac zakázaného liehu prúdilo na Slovensko z Čiech a Moravy, kde Šrobárov zákon neplatil. V spoločnom štáte navyše neexistovala medzi Českom a Slovenskom vnútorná hranica.
„Represívne zložky boli odkázané na náhodné kontroly, ktoré pre nedostatok mužstva a ďalšie priority nestačili na dôslednú ochranu územia pred ilegálnym dovozom,“ dodáva historik.
Medzi tie „ďalšie priority“ finančnej stráže patrila ochrana vonkajších hraníc Československa. A kontraband liehu prichádzal na Slovensko aj z Rumunska, Maďarska, Rakúska či Poľska. Stačí zalistovať v starých novinách z rokov 1920 – 1924 a zistíme, že nebolo týždňa, aby niekde nezadržali pašerákov s nákladom denaturovaného liehu, rumu, vodky alebo liehovín iných značiek.