A tak až po čase vyjde najavo, že kandidát by zrejme prepadol na povinných testoch duševnej spôsobilosti. Najnovšie sa ich v Spojených štátoch domáha Nikki Haleyová, bývalá veľvyslankyňa USA v OSN, ktorá bojuje o prezidentskú nomináciu za Republikánsku stranu. Vyšetreniu by sa podľa nej mali podrobiť iba uchádzači starší ako 75 rokov (ona sama má 52). Mieri očividne na Joea Bidena a Donalda Trampa.
Keď Haleyová prišla pred rokom prvýkrát so svojím nápadom, uskutočnila agentúra Morning Consult prieskum, čo si o tom myslia americkí voliči. Až 74 percent oslovených by s testami súhlasilo, ale rozšírili by ich na všetkých prezidentských kandidátov. A niektorí aj na všetkých kongresmanov. Dovolíme si predpokladať, že u nás by podobný prieskum dopadol rovnako, hneď sa však vynára niekoľko otázok:
Vie si niekto predstaviť legislatívu, ktorá by niečo také umožnila? Kto by ju schválil, kto v praxi napĺňal a najmä – kto a ako by presadil rešpektovanie výsledkov takýchto testov v praxi?
Čítajte viac Vládol namiesto Petra Veľkého jeho dvojník? A kto vládne namiesto Putina?
Odvážny Thomas Eagleton
Americký publicista Alex Thompson (čoskoro vyjde v USA jeho kniha o Bidenovi) položil takmer pred desiatimi rokmi verejnosti rečnícku otázku: „Mohla by si Amerika zvoliť duševne chorého prezidenta?“ A sám si odpovedal: „Áno, v skutočnosti sme to už asi urobili.“
Thompsonova analýza vyšla v denníku Politico dva roky pred nástupom Donalda Trumpa do prezidentského úradu. Venoval sa v nej starším prípadom, keď sitom volieb úspešne prešli zjavne psychicky narušení a aj na rôzne duševné ochorenia liečení americkí politici či dokonca štátnici. Medzi nimi však našiel jediného politika, ktorý odstúpil z volebnej súťaže po tom, čo musel priznať, že sa opakovane podrobil psychiatrickej liečbe.
V júli 1972 nominovala Demokratická strana do volieb za viceprezidenta vtedy 42-ročného senátora zo štátu Missouri Thomasa Eagletona. Prezidentským kandidátom bol senátor George McGovern, za republikánov sa uchádzal o znovuzvolenie Richard Nixon.
Mohla by si Amerika zvoliť duševne chorého prezidenta? Áno, v skutočnosti sme to už asi urobili.Alex Thompson, publicista
Na Eagletonov problém upozornil redakciu denníka New York Times nejaký anonym. Senátor informáciu novinám potvrdil, a priznal, že v uplynulých dvanástich rokoch sa dvakrát liečil na depresiu elektrickými impulzmi. Mýlil sa, ak si myslel, že verejné vyhlásenie s týmto priznaním ho zachráni.
Nixonovi ľudia začali totiž hneď upozorňovať, že do Bieleho domu sa môže dostať človek s duševnými problémami a bude mať pod kontrolou jadrové zbrane. Po dohode s McGovernom, ktorý o jeho liečbe predtým nevedel, Eagleton radšej odstúpil z volebnej súťaže, čo však vnieslo do McGovernovej kampane chaos a voľby prehral vo väčšine štátov.
„Prípad Eagleton vymazal všetky pochybnosti o tom, či psychické ochorenie a jeho liečba môžu mať zničujúce politické dôsledky,“ zhrnul Thompson. „Môžu.“
„A verejné priznanie psychiatrickej liečby je politicky nevyliečiteľné,“ dodáva Burton Lee, bývalý osobný lekár prezidenta Georgea Busha staršieho.
Čítajte viac Demokrati volali v novom roku po mieri, fašisti do útoku
Kráľ s penou na ústach
Psychické poruchy a duševné choroby postihovali vládcov odnepamäti. Niektorí sa s nimi už narodili. Ak sa obmedzíme na novovek, asi najznámejším európskym panovníkom, ktorý trpel „šialenstvom“, bol anglický kráľ Juraj III. Za jeho vlády prišla krajina o značnú časť bohatstva a stratila kolónie v Amerike.
Historické výskumy ukázali, že pravdepodobne trpel maniodepresívnou psychózou, dnes by sme povedali – bipolárnou poruchou. Liečili ho na úrovni vtedajšieho poznania medicíny – horcom bezbyľovým. V súčasnosti sa táto bylinka s fialovomodrým kvetom používa na potláčanie migrény a kŕčov. V manickej fáze, ktorej frekvencia s vekom rástla, mal Juraj veľké bolesti a penu okolo úst. Nakoniec sa musel stiahnuť do ústrania.
Duševné choroby sa často vyskytovali v dynastii Habsburgovcov, ktorá vládla v Uhorsku (a teda i našim predkom) dovedna tri storočia. Podľa známeho českého neurológa, profesora Ivana Lesného, ktorý týmto panovníkom venoval knihu, významnú úlohu pri tom zohrali príbuzenské sobáše, keď sa sesternice vydávali za bratrancov a podobne.
Foto: WIKIPEDIA
„Za celú existenciu tejto dynastie sa neobjavil nadpriemerný jedinec, skôr to bol rod čudákov a psychopatologických osôb,“ tvrdí Lesný. Ako príklad uvádza následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este. Atentát naňho v Sarajeve koncom júna 1914 viedol k prvej svetovej vojne. „Jednoznačne išlo o človeka emočne labilného, agresívneho psychopata s hraničnou maniodepresivitou,“ tvrdí autor.
Králi, cisári a cári svoje tróny dedili, zatiaľ čo prezidentov si v moderných demokraciách volia priamo občania, prípadne ich zvolení zástupcovia v parlamentoch. Do hláv kandidátov však nevidia a pred voľbou nemajú o nich k dispozícii ani objektívne hodnotenie odborníkov. Pravdu sa dozvedajú spravidla neskôr, niekedy až po ich smrti a sprostredkovane.
Čítajte viac Malý sprievodca dejinami slovenského prezidentstva: V znamení studenej vojny dvoch palácov
Prezidenti po mŕtviciach
Viacerí prezidenti bojovali najmä s depresiou. Aj veľký Abraham Lincoln bol známy svojou melanchóliou. Mával takú hlbokú depresiu, že uvažoval o samovražde a trávil celé týždne pripútaný na lôžko. Uvádza to jeho životopisec Michael Beschloss. V 19. storočí antidepresíva ešte nevynašli, a tak ho liečili tým, čo bolo poruke. „Nanešťastie pre Lincolna išlo o jedovatú kombináciu mletej ortuti, ružovej vody a medu,“ priblížil historik.
V dejinách sa však vyskytli prípady, keď rôznymi ochoreniami trpiace hlavy štátov sa celé mesiace neukazovali na verejnosti, ležali v posteli a predstierali, že naďalej vykonávajú úrad. Ak ostaneme v Spojených štátoch, tak to bol predovšetkým prípad ich 28. prezidenta Woodrowa Wilsona.
Keď v októbri 1919 prekonal mozgovú mŕtvicu a ochrnul na ľavú polovicu tela, trávil sedem mesiacov v zatemnenej miestnosti, nedokázal čítať ani diktovať, nezúčastňoval sa na zasadnutiach kabinetu. A Biely dom o tom mlčal.
Ako niečo také dokázal utajiť?
Otázkou sa vo svojich publikáciách zaoberal aj britský politik a lekár so špecializáciou na neurológiu a psychiatriu David Owen. Podľa jeho zistení sa o dôkladné blokovanie informácií postarali najmä Wilsonov osobný lekár a prezidentova manželka Edith. Bola jediným spojivom s kabinetom a jedine ona rozhodovala, čo je natoľko dôležité z vládnych záležitostí, odkazov, žiadostí a podobne, aby to konzultovala s manželom. Ostatné „zúradovala“ sama, vďaka čomu Wilson v riadnom termíne dokončil svoje funkčné obdobie.
Tlak v Bielom dome presahuje všetko, na čo sú ľudské bytosti stvorené.David Axelrod, hlavný poradca prezidenta Baracka Obamu
V dejinách Československa sa čosi podobné podarilo najbližšiemu okoliu prvého prezidenta Tomáša G. Masaryka. Koncom mája 1934 ho parlament zvolil už po štvrtýkrát (!) do najvyššej ústavnej funkcie, hoci len tri týždne predtým mal záchvat mozgovej mŕtvice. Jeho osobný lekár Adolf Maixner upozorňoval premiéra Jana Malypetra i ministra Edwarda Beneša ešte pred voľbou, že prezident prestal hovoriť po česky, uprednostňuje angličtinu, oslepol na ľavé oko a nedokáže sa podpísať (neskôr používali špeciálnu pečiatku s jeho podpisom).
Masaryka napriek tomu opätovne zvolili „v záujme stability štátu“. Čelní politici prvej republiky sa totiž nedokázali zhodnúť na jeho nástupcovi.
V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch 85-ročný Masaryk neopúšťal svoje sídlo v Lánoch. Ako sa jeho zdravotný stav prejavil na mentálnej kondícii a úsudku? „Zažíval hlbokú depresiu zo svojej invalidity,“ spomínal prezidentov osobný tajomník Antonín Schenk.
Až v polovici decembra 1935 mohol Masaryk konečne abdikovať, lebo jeho nástupca Beneš mal už v parlamente dostatočnú podporu.
Foto: WIKIPEDIA
Masarykovou kalváriou si prešiel aj ďalší československý prezident, generál Ludvík Svoboda. Do úradu nastúpil v apríli 1968, teda na začiatku Pražskej jari. Mal vtedy 73 rokov a voľbe predchádzali diskusie, v ktorých viackrát zaznelo, či je v tomto veku schopný vykonávať takú náročnú funkciu, navyše v takej hektickej dobe.
Lekári potvrdili, že je toho schopný, hoci na zdraví generála sa nemohli nepodpísať jeho frontové traumy z oboch svetových vojen.
Len najbližší vedeli, že Svobodu trápili obličkové kamene a mal veľké bolesti aj počas samotnej voľby. Ale parlament ho zvolil takmer jednomyseľne, pričom išlo o prvú tajnú voľbu hlavy štátu od roku 1948. Navyše generál nebol ani členom ÚV KSČ, čo sa predtým považovalo za čosi nepredstaviteľné.
Svobodovmu zdraviu nepomohli ani dramatické udalosti spojené s okupáciou Československa a normalizáciou. „Nervová záťaž a fyzické vyčerpanie počas celého roku 1968 i nasledujúci vývoj oslabovali jeho organizmus,“ konštatoval historik Vladimír Kadlec. „Nie je však jasné, odkedy sa začal zhoršovať Svobodov duševný stav.“
V júni 1972 ho postihla mozgová príhoda a opakovali sa výpadky krátkodobej pamäti. Preto odmietal ponuku kandidovať druhýkrát. Koncom marca 1973 generála napriek tomu opakovane zvolili za prezidenta republiky! O rok prekonal pľúcny infarkt s ďalšími komplikáciami. Lekári rodine oznámili, aby sa pripravila na najhoršie. Svoboda sa však pozviechal, vyšiel z nemocnice, ale prejavil želanie odstúpiť z funkcie. Ako reagoval generálny tajomník Gustáv Husák? Rodine oznámili, že by to bolo nežiaduce a že najprv treba zmeniť jeden ústavný zákon. Stalo sa tak až v jari 1975.
Čítajte viac Báli sa viac Dubčeka alebo Havla? Z politického zákulisia novembra 1989
„Ako sa zbaviť toho magora“
V politických kruhoch USA sa zvykne hovoriť, že človek musí byť blázon, aby kandidoval za prezidenta. Podľa Davida Axelroda, hlavného poradcu prezidenta Baracka Omamu, „tlak v Bielom dome presahuje všetko, na čo sú ľudské bytosti stvorené“.
Potvrdzuje to aj biografia Richarda Nixona od historika Evana Thomasa. Nixon počas svojho prezidentovania trpel v dôsledku neprestajného stresu psychickými problémami. Snažil sa ich utopiť v alkohole, pil najmä večer. V roku 1973 začal pravidelne užívať válium na tlmenie úzkosti.
Lekárnička v Bielom dome sa však na základe Thomasových zistení začala plniť psychotropnými liekmi už za vlády Johna Kennedyho a jeho nástupcu Lyndona Johnsona.
Známy americký intelektuál Arthur Schlesinger ml., ktorý mal blízko k Bielemu domu, si v denníku poznamenal, ako sa vrcholní poradcovia Johnsona dohadovali, či je prezident klinicky paranoidný alebo maniodepresívny. Zároveň sa rozčuľoval nad tým, že nejestvuje „ústavný postup, ako sa s podobnými magormi vyrovnať“.
Dvaja Johnsonovi asistenti navštívili troch známych psychiatrov, aby s nimi konzultovali šéfovo čudné správanie. Všetci traja nezávisle od seba vyhodnotili ich popis ako učebnicový príklad paranoidnej dezintegrácie osobnosti.
Foto: THOUGHTCO.COM
Kým americkí prezidenti zaháňali stavy úzkosti a depresie takými liekmi ako boli Librium, Stelazin, Diazepam a neskôr Prozac, lídri za železnou oponou sa liečili alkoholom.
O Josifovi Stalinovi je známe, že nikto ho nevidel opitého „na mol“, zato lekári mu prinajmenšom dvakrát prikazovali mierniť sa v pití. Očití svedkovia po rokoch podrobne opisovali nočné Stalinove „žúry“ na jeho „dači“ v Kuncove. Vodka a koňak tam vraj tiekli prúdom. Stalin si miešal biele a červené kachetinské víno, ale hostí nútil, aby sa opíjali tvrdým alkoholom. Jeho osobný lekár Ivan Valedinskij spomínal, že po jednej takejto nočnej zábave sa prebral – sám nevedel ako – kdesi v zaprášenom podkroví.
Stalin nie náhodou obdivoval Winstona Churchila, koľko toho britský premiér znesie. Ešte pred raňajkami si dával deci neriedenej whisky a pred obedom fľašu šampanského. Večer si doprial pre zmenu víno, dokonca portské. A vraj nikdy sa neopil, mal to, skrátka, pod kontrolou.
To prvý komunistický prezident v ČSR Klement Gottwald alkoholu doslova prepadol a v posledných rokoch vládnutia bol z neho opilec. Ešte v roku 1947 mu lekári zistili rozsiahlu výduť hrudnej aorty. Táto choroba sa nezlučovala s konzumáciou liehových nápojov. Preto ho osobný prezidentov lekár Vladimír Haškovec sprevádzal na recepciách a odoberal mu poháre.
V roku 1951 Haškovec skončil v base, podobne ako dvaja Stalinovi lekári. Český historik Karel Kaplan zistil, že Gottwald už vtedy vynechával aj dôležité schôdzky a uzatváral sa pred svetom v prítmí svojej pracovne. Boli to časy zinscenovaných súdnych procesov, Gottwald potvrdzoval svojím podpisom rozsudky smrti najbližším súdruhom, napríklad Rudolfovi Slánskemu.
„Nemohol sa však zbaviť pocitu, že mu Moskva neverí a že i na ňom leží tieň podozrenia,“ predpokladá historik. „Bol dokonca presvedčený, že ho Stalin dal odpočúvať.“ O to vernejšie plnil jeho pokyny.
Čítajte viac Čo všetko sa dá zvládnuť za prvých 100 dní vládnutia? Slovenská skúsenosť učí, že...
Komu odpustia „úlety“
Pred siedmimi rokmi vyšla v Spojených štátoch publikácia, v ktorej 27 expertov vrátane psychológov označilo Trumpa za patologického narcistu, sociopata či dokonca paranoika. Niektorí žiadali, aby sa dal vyšetriť, ďalší – aby sa rovno vzdal úradu.
Iní odborníci sa však excentrického prezidenta zastali. „Nejde o chorobu ani poruchu,“ tvrdili, „drsné či neohrabané maniere sú jeho štýlom komunikácie, ktorý vznikal v priebehu rokov.“
Trocha to pripomína kolektívny list slovenských psychiatrov – i ohlasy naň – z mája 1998 vtedajšiemu premiérovi a zároveň úradujúcemu prezidentovi (bol ním takmer poldruha roka) Vladimírovi Mečiarovi. Zapochybovali o jeho duševnom zdraví a vyzvali ho, aby odstúpil z politiky.
Verejným tajomstvom boli jeho výbuchy hnevu alebo zmiznutia aj na niekoľko dní nevedno kam, hoci mal nabitý pracovný program. Hovorilo sa tomu, že „odišiel za medveďmi“. Vraj iba Mečiarovi blízki vedeli, kde sa zdržiaval. Vedeli, ale nepovedali.
Foto: SITA
O Igorovi Matovičovi po jeho opakovaných „úletoch“ kritici rozchýrili, že sa pravidelne preliečuje v súkromnej psychiatrickej klinike kdesi v Rakúsku. A čo sa stalo? Dnes kandiduje za prezidenta Slovenskej republiky.
Ronalda Reagana jeho konkurenti podozrievali, že má Parkinsonovu alebo Alzheimerovu chorobu. Mal ho prezrádzať tras rúk a občasná zábudlivosť. Na výzvu verejnosti sa preto pred druhým zvolením do najvyššej funkcie dal vyšetriť, ale nič také mu lekári údajne nezistili. Až v roku 1994, keď už bol päť rokov na politickom dôchodku, Reagan priznal, že má Alzheimera.
Zrejme platí, že dejiny hodnotia politikov podľa výsledkov ich činnosti. Takým, čo dokázali veľké veci pre svoj národ či dokonca ľudstvo, sa aj všeličo odpustí. Vrátane občasného „bláznenia“.