Koľko poľnohospodárskej pôdy sa na Slovensku využíva na produkciu potravín?
Tieto údaje sú ťažšie dohľadateľné. Jedna štúdia však analyzovala dáta, ktoré zbiera EUROSTAT a FAOSTAT. Vychádzala tiež z oficiálnych dát Európskej komisie. Zistili, že priamo na potraviny sa využíva iba 23 percent.
Väčšiu ekologizáciu nežiada úzka skupinka nejakých ekofanatikov! Petíciu za ozelenenie poľnohospodársta podpísal milión Európanov a Európaniek.
A zvyšok?
63 percent zaberajú krmoviny, ktoré sa nie úplne efektívnym spôsobom prenášajú do potravinového reťazca. Na 12 percentách sa pestujú technické plodiny. Trend pestovania technických plodín pritom rastie, je toho čoraz viac v celej Európe. Dodajme ešte, že dve tretiny našich polí zaberajú iba tri plodiny – obilniny, najmä ozimná pšenica, kukurica a repka. No najmä, už tieto čísla ukazujú, že obavy farmárov z ozeleňovania nie sú opodstatnené. Nechať štyri percentá pôdy ležať úhorom ich nezlikviduje, ako niektorí tvrdia, ani to neohrozí výrobu potravín. Veď na 12 percentách pôdy sa pestujú technické plodiny!
Ktoré to sú?
Najmä tie na biopalivá, na bioetanol repa, kukurica, pšenica, na biodiesel slnečnica a repka. V menšej miere sója. Ono to tu však vždy bolo. Pestovali sa nielen potraviny, ale aj konope, ľan na látky. Nemôžeme povedať, že je zlé pestovať technické plodiny. Má to svoju tradíciu aj logiku.
Naznačili ste problém s krmovinami. V čom spočíva?
Základná poučka hovorí, že iba okolo desať percent pôvodnej rastlinnej biomasy sa premení na biomasu zvierat, zvyšok by sa mal vrátiť do pôdy ako hnoj. Toto je však pri veľkochovoch otázne.
Prečo?
V normálnom dedinskom chove, kde je zviera na pasienku alebo vo výbehu, vzniká klasický hnoj, so slamou, ktorý sa necháva vyzrieť, stuhnúť a potom sa vracia na pole. Respektíve trus zostáva na pasienkoch, kde ho zapracuje späť do pôdy hmyz, teda ak farma zvieratá odčervuje šetrne. Vo veľkochovoch to zvyčajne takto nefunguje. Výkaly, kým sú ešte tekuté, idú do zbernej nádoby. A síce sa potom vylievajú na polia ako hnojovica, ale takáto biomasa nie je v takej kvalite ako tradičný vyzretý hnoj. Nehovoriac o tom, že vo veľkochovoch sa nie zanedbateľná časť tejto biomasy uvoľňuje vo forme skleníkových plynov, hlavne metánu.
Čítajte viac Uspejeme tam, kde staré civilizácie zlyhali? Vrátime pôde život?
Ale prečo je to problém?
Pretože pôda, ktorú dnes obhospodarujeme, je na mnohých miestach takmer bez prirodzených organických živín. Spôsob výroby potravín sa dnes skôr podobá na akúsi hydropóniu v pôde, nazvime to obrazne geopónia. Jednoducho, musíme pôdu dopovať syntentickými hnojivami, aby aspoň niečo rodila. V pôde absentuje život. A napokon aj pedológovia upozorňujú, že práve toto je jedna z hlavných príčin zhutňovania pôdy.
Ako to môže súvisieť?
Laik si často myslí, že za zhutnením pôdy sú ťažké traktory. Lenže traktory sú dnes oveľa vyspelejšie, omnoho menej zaťažujú pôdu, idú presne podľa GPS, traktory nepredstavujú taký problém. Pôda sa zhutňuje, lebo v nej chýba organická hmota, život. Častice v pôde bez života nedržia pohromade, rozpadajú sa na jemný íl, ktorý sa pri dažďoch splavuje do nižších vrstiev, tam sa ukladá a pôda sa tak zhutňuje. Je tvrdá, nefunkčná. Už to nie je pôda. A napokon, k zhutňovaniu pôdy môže prispievať aj spomínaná hnojovica, ako zistili brazílski výskumníci, ktorí uverejnili štúdiu vo vedeckom časopise Agricultural Water Management.
Foto: Jakub Cíbik
A prečo dnes už farmári nevracajú organickú hmotu do pôdy?
Lebo si zvykli používať umelé hnojivá. Nemajú potrebu pracovať s hnojom, prípadne ani nemajú chovy, takže nemajú ani čo vracať pôde. Ale hovorím najmä o veľkých farmároch.
Kto zväčša hospodári na slovenskej pôde?
Na Slovensku sme mali kolektivizáciu, preto tradičné rodinné farmárčenie stratilo niť. Výsledkom je, že slovenské farmy patria k najväčším v Európe, to je jasne vidieť v dátach z EUROSTAT-u, potvrdzujú to aj vedecké štúdie. V rámci Európskej únie sme dokonca na druhom mieste, pokiaľ ide o veľkosť fariem, väčšie majú už len Česi. Naproti tomu v Rakúsku alebo v Poľsku sa tradícia rodinného farmárčenia udržala.
Ľahko sa môže stať, že vzniknú veľké územia, ktoré budú neobhospodarovateľné. Môžu k tomu prispieť výkyvy na trhu s umelými hnojivami, ktoré už teraz pociťujeme.
Farmári neboli na minulotýždňových protestoch celkom jednotní. Napríklad proti ekologizácii európskeho poľnohospodárstva protestovali najmä predstavitelia veľkých agropodnikov. Predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Emil Macho hovorí o „zelenom fanatizme v rámci EÚ“. Môže ekologizácia ohroziť potravinovú bezpečnosť, ako to tvrdí?
Najprv k fanatizmu. Väčšiu ekologizáciu nežiada úzka skupinka nejakých ekofanatikov! Petíciu za ozelenenie poľnohospodársta podpísal milión Európanov a Európaniek. Ide o daňových poplatníkov, ktorí chcú vidieť zdravšie potraviny a zdravšiu krajinu za svoje peniaze. Najmä, ak do poľnohospodárstva prúdi tretina celého rozpočtu EÚ! Chcú vidieť nielen pestovanie biomasy, chcú za tým vidieť aj udržateľnosť. Za ďalšie – podporu Zelenej dohody (Green Deal) vyjadrilo 3 300 vedcov z celej Európy. Na Slovensku sa pod Petíciu za živú krajinu podpísalo 20-tisíc ľudí. Samotné Memorandum za zdravú krajinu nepodpísali len ochranárske organizácie, ale aj Združenie neštátnych vlastníkov lesa, Slovenský klub včelárov, takisto Slovenská poľovnícka komora! Takže to ani zďaleka nie sú predstavy nejakých ekofanatikov, ako sa to teraz zjednodušene hovorí. Žiada to široká verejnosť, žiadajú to vedci a ďalšie záujmové skupiny.
A môže byť ozelenenie poľnohospodárstva hrozbou?
Nie. Súčasným problémom je skôr nadprodukcia, najmä pri pšenici. Priamo ministerstvo pôdohospodárstva uviedlo, že pri obilninách sme sebestační už dve desaťročia, momentálne na úrovni 167 percent. V západnom svete sú problémy skôr na osobnej úrovni. Pri jednotlivcoch ide o nadmernú konzumáciu kalórií na deň. Obrovský problém v celej EÚ však predstavuje vyhadzovanie potravín. Dáta ukazujú jasne – vyhodíme 30 percent jedla! Environmentalisti v jednej štúdii zistili, že dokonca vyhodíme viac potravín, ako ich dovezieme do Európy. Vyrábame a konzumujeme viac, ako potrebujeme. Takže ozeleňovanie určite nemôže mať negatívne dôsledky. Naopak, potravinovú bezpečnosť ohrozíme, ak poľnohospodárstvo neozeleníme.
Čítajte viac Hľadáte nádej? Možno na nej práve stojíte
Ako to?
Existuje množstvo vedeckých štúdií, ktoré upozorňujú, že ak budeme pokračovať v intenzívnom poľnohospodárstve bez ozeleňovania, úbytok biodiverzity bude ešte väčší, ako pozorujeme teraz. Tu nejde len o vtáčiky, na ktoré sa chodia pozerať ochrancovia prírody. Ubúdať budú dramaticky aj opeľovače, ktoré sú kľúčové pre poľnohospodárstvo! Obrovským problémom bude degradácia pôdy, my jednoducho zničíme našu pôdu. Nehovoriac o tom, že potrebujeme poľnohospodárstvo prispôsobiť na zmenu klímy. A to sa bez ozelenenia a rozumných pravidiel nedá. Ak toto nebudeme robiť, ohrozujeme potravinovú bezpečnosť.
Proti ozeleňovaniu protestujú opäť najmä veľké podniky. Prečo?
Zrejme to súvisí s tým, že s ozeleňovaním majú viac práce. Majú väčšie polia, musia zakladať viac biopásov, vytvárať viac úhorov. Proti tomuto však v rámci celej Európy brojí najmä lobistická skupina COPA-COGECA. Asi to niektorým farmárom vyhovovalo, že dostávali peniaze z únie prakticky za nič alebo za opatrenia, ktoré boli greenwashingom (iba sa tvárili ako ekologické). Ale je tu ešte niečo. Skutočne sa nedá prehliadnuť na mnohých poctivých farmároch či družstvách frustrácia z byrokracie, lacného dovozu a nespravodlivosti na trhu. Lenže v ozeleňovaní si našli slameného panáka. Zástupný problém, do ktorého sa dá ľahko búšiť.
Ako sa veľké podniky z pohľadu vedy starajú o spoločné dedičstvo, o pôdu?
Nedeľme to na malých a veľkých. Aj malý farmár môže hospodáriť intenzívne a škodiť prírode a pôde. A na druhej strane máme aj veľké podniky, ktoré sa to snažia naozaj robiť zodpovedne. Napríklad Farma Beckov, kde hospodária na 500 hektároch… Pozrime sa na celkové dáta za poľnohospodársku pôdu. Môžem spomenúť napríklad Index vtákov poľnohospodárskej krajiny (Farmland Bird Index) – neustále klesá. Od vstupu do EÚ, čiže od roku 2005 sme na Slovensku zaznamenali pokles vtáctva v poľnohospodárskej krajine o 30 percent. Takmer jedna tretina vtákov zmizla za necelých 20 rokov!
Čítajte viac Bude to drahé, ak stíchnu škovránky
Ide o celkovú početnosť?
Áno, zjednodušene povedané. A treba povedať, že v týchto dátach nie sú vyhynuté druhy. Napríklad taký emblematický druh poľnohospodárskej krajiny – jarabica poľná. Jej početnosť klesla na Slovensku o 99,99 percenta!
Prečo to tak klesá?
Pretože poľnohospodárstvo sa neustále zintenzívňuje. Na dátach zo strednej a z východnej Európy, ktoré sa zbierajú dlhšie, od roku 1982, vidno zaujímavú vec. Keď padol socializmus v roku 1989 a poľnohospodárstvo sa trochu „uvoľnilo“, populácie vtákov sa mierne zotavili. Ale po vstupe do únie, keď tieto krajiny naskočili na Spoločnú poľnohospodársku politiku, to začalo klesať.
Naznačili ste, že by to nemalo trápiť len ochranárov, že uvidia menej „vtáčikov“, ale práve poľnohospodárov. Prečo?
Pretože sú dôležité pre ich živobytie. Mnohé sa živia hmyzom, ktorý zbierajú z plodín. Hlavnou potravou mnohých dravých vtákov sú hraboše, s ktorými majú poľnohospodári problém každých päť rokov. A ako som už hovoril, spolu s vtákmi dramaticky miznú aj opeľovače. Farmári tak strácajú pomoc prírody.
Čítajte viac Chceme púšť alebo živú krajinu?
Môže práve toto v konečnom dôsledku znamenať vyššie škody pre farmárov?
Určite áno. Ešte to možno nevnímajú. Dokážu si škody vykryť nejakými samoopelivými hybridnými odrodami, napríklad pri slnečnici. Ale v ovocných sadoch si neporadia. Respektíve, veľakrát sa spoliehajú na to, že veď to všetko spraví včela medonosná. Dá sa chovať. A počty chovov sa naozaj zvyšujú.
A nepomôže to, chovať viac včiel?
Lenže vedecké výskumy ukazujú, že pokiaľ ide o kvantitu aj kvalitu, tak vo výraznej miere pomáhajú prirodzené, divé opeľovače! Motýle, čmeliaky, samotárske včely. A tie chovať nedokážeme. Dokážeme im jedine pomôcť tak, že im aspoň na kúsku krajiny zabezpečíme prirodzený domov.
Ako budú na pôde hospodáriť naši vnuci, ak sa prístup nezmení?
Veľmi ťažko. Nepatrím pritom medzi alarmistov, ktorí kreslia čierne scenáre. Ale ľahko sa môže stať, že vzniknú veľké územia, ktoré budú neobhospodarovateľné. Môžu k tomu prispieť výkyvy na trhu s umelými hnojivami, ktoré už teraz pociťujeme, veď veľkú časť produkcie máme naviazanú na Rusko. Veľký problém do budúcnosti môžeme mať s fosforom.
Foto: Jakub Cíbik
V čom?
Prirodzený cyklus fosforu je v prírode asi takýto – v dobách medziľadových, v jednej práve žijeme, sa fosfor postupne vyplavuje do riek a odtiaľ do oceánov. Zatiaľ netrpíme nedostatkom fosforu, ale aj vplyvom intenzívneho hospodárenia sa to môže ľahko stať. Potom bude nesmierne nákladné ťažiť fosfor z dna oceánov alebo jazier. My sa nemôžeme spoliehať na to, že budeme do pôdy bez života donekonečna sypať umelé hnojivá a tie udržia poľnohospodárstvo nad vodou. Neudržia.
Môže byť riešením regeneratívne poľnohospodárstvo?
Máme už aj na Slovensku množstvo príkladov regeneratívnych farmárov, ktorí zmenili spôsob hospodárenia. Dokázali zregenerovať aj konvenčne využívanú ornú pôdu, ktorá bola predtým bez života.
Používajú menej hnojív, menej chémie?
Mnohí regeneratívni poľnohospodári už žiadne syntetické hnojivá ani chémiu nepoužívajú. Vrátili sa k hnoju, kompostu, dokážu pôde poskytovať to, čo potrebuje, z prírodných zdrojov a nie umelých.
Foto: Archív Jakuba Cíbika
Sú ochrana prírody a poľnohospodárstvo nepriateľmi?
Ak to niekto tvrdí, tak len umelo vyvoláva konfllikt. Nie je to pravda. Treba priznať, že ochranárom sa vyčíta napríklad to, že v minulom storočí zakázali niektorým hospodárom pásť v krajine. A teraz sa čudujú, že to chcú vrátiť späť.
No ale, nebola to naozaj chyba, zakázať pastvu?
Bola. Ale treba to vnímať v kontexte doby. Pastva bola kedysi naozaj intenzívna, celé sa to dialo v období kolektivizácie a rekultivácií. Mnohé územia boli vtedy naozaj zdegradované. A ochranári videli, že keď sa na chvíľu prestalo pásť, zrazu tie biotopy vyzerali o niečo lepšie. Ale bol to len krátkodobý výsledok. V dlhodobom horizonte tie biotopy znova zarastajú a chradnú. Treba povedať, že v niektorých lokalitách sa ochrana prírody rýchlo spamätala. Napríklad v Bielych Karpatoch už v 70. rokoch 20. storočia začali ochranári znova kosiť v chránených územiach, rozbehli sa spolupráce s poľnohospodármi. Postupne sa to šírilo v ochranárskej obci ďalej, dnes aj vďaka činnosti mimovládnych organizácií, najmä BROZ – ochranárske združenie, sa viac zapájajú farmári do hospodárenia v chránených územiach.
Čítajte aj (S)pasenie krajiny
Ďalšia výhrada protestujúcich farmárov sa týka prílišnej byrokratizácie v rámci EÚ. Ako sa na to pozerajú vedci?
Byrokracia nie je témou pre prírodovedcov, skôr pre sociálne vedy. Ale aj napriek tomu sme v tomto smere farmárov podporili. A to znova preto, že nepatríme medzi ekofanatikov odtrhnutých od farmárskej reality. Spolupracujeme s farmármi pri praktickej ochrane prírody, niektorí sami hospodárime v chránených územiach, poberáme dotácie. Aj na vlastnej koži dobre vieme, ako to funguje. A takisto vidíme, že byrokracia je prehnaná, aj kontroly. Dejú sa mnohé absurdity. Napríklad farmári musia dodržiavať termíny kosenia, do 22. júna musia byť všetky lúky do nadmorskej výšky 600 metrov pokosené, inak na ne nedostanú dotácie. Farmári v júni nerobia nič iné, len kosia bez ohľadu na počasie a bez ohľadu na dôsledky pre krajinu. V júni tak máme celé katastre vykosené ako jeden veľký golfový trávnik – bez nektáru pre opeľovače! A to som povedal len jeden bizarný príklad. Ale na druhej strane, kontroly musia byť. Ide tu o obrovské peniaze, tretinu celého rozpočtu EÚ. A vieme aj zo Slovenska, aké veľké podvody sa diali, kauza Dobytkár a podobne.
Ako sa vedci pozerajú na dovoz lacných potravín z tretích krajín?
Zastupujem nielen vedcov, ale aj program Krajina živá, ktorá zviditeľňuje a oceňuje miestnych farmárov. Pomáhame s ďalšími odborníkmi podporovať lokálnu produkciu. A zároveň ako prírodovedci vidíme na našich výskumoch po svete, ako to funguje. Vnímame, ako sa v tropických oblastiach hospodári s oveľa slabšími environmentálnymi normami, pozorujeme, ako sa odlesňujú obrovské plochy pralesov kvôli poľnohospodárstvu. Práve ako vedci sme tí poslední, ktorí chcú, aby sa k nám dovážali potraviny cez pol planéty. Aj dovoz v rámci EÚ je otázny… Máme voľný trh, ale pri potravinách by sa malo dbať na lokálnosť. Aj v tomto farmárov podporujeme.
Ale čo sa s tým dá robiť?
To je otázka skôr na diplomatov, ekonómov. Za dovozmi lacných potravín sú často vzťahy, ktoré bežný človek, farmár, ale i vedec nevidí. Existujú napríklad dohody s juhoamerickými krajinami, v ktorých sme sa zaviazali, že my im budeme exportovať automobily a oni k nám budú dovážať potraviny. Je to zložité, je v tom previazaných veľa priemyselných odvetví.
Drobní farmári k výhradám pridávajú aj jednu špecifickú. Prekáža im nespravodlivé prerozdelenie finančných prostriedkov a pôdy v prospech veľkých agropodnikov. Je to naozaj tak?
Je to pravda. Dokazujú to už základné dáta, na ktoré sa odvoláva napríklad aj organizácia BirdLife. 80 percent dotácií ide 20 percentám najväčších fariem v Európe. A, samozrejme, z pohľadu malých farmárov, ale aj z pohľadu vedy, prírodných vied, z pohľadu ochrany prírody je to nespravodlivé. A to aj z toho dôvodu, že veľké farmy síce majú v absolútnych číslach najväčší podiel na produkcii čistej biomasy, ale pri detailnejšom pohľade sa ukáže úplne iný, smutnejší obrázok. Nepodporujeme pestrosť. Pritom práve malí farmári sú tí, ktorí tvoria rozmanitosť, jednak v samotnej krajine, ale aj v produktoch. Oni vytvárajú rôznosť chutí a zážitkov v krajine. Aj preto by mali byť malí farmári viac podporovaní a vedci im vyjadrili osobitnú podporu.
Jakub Cíbik
Foto: Archív Jakuba Cíbika
Ekológ z Európskej spoločnosti vedcov a odborníkov pre ochranu prírody – ESSENCE Slovakia. Pôsobí tiež v programe Krajina živá, ktorý podporuje, zviditeľňuje a oceňuje slovenských farmárov, ktorí hospodária v súlade s prírodou. Podieľal sa s ďalšími slovenskými vedcami na jednom z najväčších výskumov prameňov v Európe, publikovali o tom článok vo vedeckom časopise Aquatic Conservation: Marine and Freshwater Ecosystems.