U koho hľadať odpoveď? Skúsme u starších a skúsenejších. Možno u druhov, ktoré prežili nie jednu, ale niekoľko ľadových dôb. Ešte tu medzi nami žijú, utiahli sa napríklad do tatranských lúk pod Babkami. Z nich vyberá botanik Mario Duchoň dvoch motýľov. Modráčikov najmenších (Cupido minimus) na steble trávy. Ale neodpovedajú, nereagujú, vôbec ich netrápi, že ich dvíham na steble trávy. Pária sa. Stvoria novú generáciu. A tá potom ďalšiu. A ďalšia ďalšiu. Alebo – už nie?
Tak to skúsime so samotnou „trávou“. Horec krížatý alebo opodiaľ s ničím nezameniteľný horec Clusiov s planúcimi modrými kalichmi. Kývu sa zľahka zboka na bok, listy sa vlnia. Len sa to s nimi pohráva teplý ranný vietor alebo skutočne chcú niečo povedať?
Vedci usilovne pracujú na čomsi ako zvierací prekladač. S pomocou umelej inteligencie analyzujú reč pachov (lemury), tanca (včely), elektrického poľa (ryby), hlbokých zvukov (slony a veľryby) a celkom určite budú bádať aj v spôsoboch, akým komunikujú rastliny. Vlani vyšla kniha kanadskej profesorky geografie Karen Bakkerovej – The Sounds of Life (Zvuky života), zbiera samé ceny. Ako sa asi po „rastlinsky“ povie človek?
V tatranských lúkach sa skrýva nesmierne dedičstvo, ktoré zveľaďoval aj človek. Je však otázne, či sa ešte udrží.
Staršie ako najstaršie pralesy
„Asi… asi sme práve objavili stratený druh Tatier,“ povie prekvapene a pomaly botanik Milan Zajac. Kolega Mario si kľakne tiež a novému druhu sa pozorne prizerá. Prekrásna ružová orchidea – vstavačovec bazový v zelenom mori.
Človek by čakal, že keď vedci nájdu rastlinu, o ktorej sa desaťročia myslelo, že v Tatrách dávno vyhynula, začnú výskať, skákať od radosti. Nie, rozľahne sa ticho.
Foto: Andrej Barát
A po lúke švihajú pohľady. „Ako to, že je tu len jedna? Nikde nevidím ďalšie. Možno je to posledný prežívajúci jedinec,“ rozhliada sa Milan. Orchidea stojí sama. Nič nepovie. Nie je jediná, čo ostala ako prst.
Už názvom na to upozorňuje najnovšia kniha Ohrozené rastliny Tatier, autormi sú botanici, ktorí ma na Babkách sprevádzajú, Milan Zajac a Mario Duchoň. Celé roky trpezlivo „načúvali“, striehli v nečase, fotili, výsledok je pozoruhodný. Núti premýšľať, prehodnocovať.
Foto: Milan Zajac
Očianka bezosťová rastie len na Slovensku. Len v Tatrách. Len v Tomanovskej doline a aj tam už len na dvoch mikrolokalitách. Aj ona bola desiatky rokov nezvestná a hoci sa ju botanikom pred vydaním knihy podarilo predsa nájsť, považujú to za veľké šťastie. „Mnohé ikonické druhy sme už vôbec nenašli.“
Z Tatier sa vytráca to najstaršie, najodolnejšie, čo húževnatosťou poľahky prekonáva tie najstaršie pralesy. Lúky, alebo odbornejšie – bezlesie. „To tatranské je veľmi staré. Prekonalo celé štvrtohory. Má zaujímavé väzby na Alpy, Východné a Južné Karpaty, aj hory Škandinávie a Arktídu. A dokonca tu rastú ešte aj treťohorné endemity,“ hovorí Mario. Ich história siaha viac než tri milióny rokov dozadu, na Slovensku rastú už len štyri také endemity, z toho tri sú v Tatrách.
Chlad, nedostatok a pastva
Klinček lesklý, ktorý rastie už len na Slovensku, preslávil Igor Matovič, keď natrhal manželke kvety a bol z toho škandál, že natrhal vzácnu rastlinu. Našťastie, ako sa neskôr ukázalo, nebol to tento extrémne vzácny druh klinčeka.
Foto: Milan Zajac
Ďalším tatranským unikátom je lomikameň trváci, alebo tiež Wahlenbergov, pomenovaný podľa švédskeho geobotanika Görana Wahlenberga, ktorý botanizoval v Tatrách na začiatku 19. storočia. Ako endemit Západných Karpát rastie okrem Tatier už len na pár miestach v Poľsku a na Slovensku.
K treťohorným endemitom patrí aj stračia nôžka tatranská. Jej pozoruhodné fialové odtiene vibrujú divoko ako dávne rozkolísané veky, keď Tatry obkolesovala tundra.
S dobou ľadovou sa v predstavách spája zima, ale hlavným ukazovateľom bolo – sucho. A nedostatok živín, alebo skôr ich rýchla recyklácia. A to je zároveň aj jedna z odpovedí, ako mohli tieto a im podobné lúčne, stepné druhy prežiť. A ako je možné, že dnes – v čase prebytkov, konzumu zápasia o prežitie.
Foto: Andrej Barát
Vytláčajú ich „hladné“ druhy. Používaním umelých hnojív a intenzívnou priemyselnou výrobou sme nasýtili oblohu dusíkom, ten vietor presúva ako veľké neviditeľné mračná, s ktorými dokáže kropiť a rozladiť ekosystémy vzdialené tisíce kilometrov od zdroja. V takomto prostredí víťazia druhy, ktoré bažia po dusíku a pôvodné, adaptované na prežitie v nedostatku zadusia.
Jedným z hlavných dôvodov miznutia pestrosti flóry je však to, že sa v Tatrách prestalo pásť. Niekto by namietal, že prírode sa má vrátiť, čo jej patrí. Ale to by do dôsledkov znamenalo vrátiť do prírody veľké bylinožravce, ktoré človek vykynožil. Práve tie sa spolupodieľali na formovaní bohatých lúk. Na divoké bylinožravce nadviazal človek pastvou. Dnes by jej obnova nepodporila len biodiverzitu, ale aj ekonomiku a zdravé potraviny.
No a napokon – tatranské druhy sa strácajú aj preto, lebo sme v minulosti nerozumeli, ako tvorí príroda.
Od kolísky k hrobu
Doba ľadová bola svetom masívnej erózie. Veternej, ľadovej, snehovej. Lavíny v horách pôsobia desivo. Ochranu pred nimi malo priniesť vysádzanie kosodreviny. Bola to náročná a nebezpečná práca, vynášať sadenice do krkolomného, nestáleho terénu. Dodnes toto úsilie pripomínajú šachovnicové vzory na tatranských, ale aj fatranských úpätiach.
Pripomínajú však aj záhubu. „Takto vysadená kosodrevina bola hrobárom druhovo bohatých biotopov,“ ukazujú botanici. V lavínových žľaboch potlačila pôvodný život, ktorý sa nestabilnému prostrediu dokonale prispôsobil. Niekto by mohol namietať, že keď sa tam uchytila, tak tam patrí. Ťažko však porovnávať prirodzené šírenie a výsadbu tisícok vitálnych sadeníc naraz.
Lavína strháva pôdu, obnažuje skaly, zmetie dreviny a udržiava – spomínané bezlesie. Do otvorenej pôdy vietor nafúka semená, rastliny tu čaká veľmi pestré prostredie, od pramenísk až po presychavé skalné výstupy.
Strach vyvolávajú aj požiare. Silné emócie budil oheň v Národnom parku České Švajčiarsko. Aj niekoľko mesiacov po požiari pohľad na zhorenisko trhal oči. Ale dnes odtiaľ hlásia vedci, botanici, mykológovia fantastické nálezy. Oheň prebral k životu druhy, ktoré v pôde čakali na svoju príležitosť.
Čítajte viac Pekelné cesty do raja
Pýcha tvrdšia ako asteroid
Doby ľadové sú dôkazom, že klíma sa na planéte vždy menila. Vplývala na to aktivita Slnka, pohyb našej planéty. Akurát trvalo zhruba tisíc rokov, kým sa globálna priemerná teplota zmenila o jeden stupeň.
Človek dokázal klímu zmeniť za pár desaťročí. Od roku 1970 dosiaľ sme celosvetovo klímu vychýlili už o 1 stupeň nahor (na Slovensku o dva, na Arktíde o tri). Momentálne sme na najhoršej možnej trajektórii. Ak ľudstvo nepristúpi na žiadne opatrenia, môže sa do konca storočia otepliť aj o šesť stupňov. Na Slovensku to bude znamenať o 12 stupňov viac!
Čítajte viac Na čo sa vlastne ešte čaká? Bezprostredný dotyk klimatickej krízy je surový a bezohľadný
To je niečo, na čo sa nedokážu adaptovať ekosystémy, nieto ekonomické systémy. Milióny ľudí sa dajú do pohybu, aby si našli nové bývanie. Kto ich prichýli?
Prudké zmeny v teplote nastávali v dejinách planéty Zem len veľmi výnimočne. Napríklad, keď ju zasiahol asteroid. Má ľudská pýcha ničivejšiu silu ako obor z vesmírnych diaľok?
Slovenský klimatológ Milan Lapin nedávno prezentoval výpočty vedcov z Oxfordskej univerzity. „Keby človek nepôsobil na klimatický systém zeme, už by sme sa začali pomaličky znovu globálne ochladzovať.“ Ale opäť – bolo by to veľmi, veľmi pomalé.
Možno spomínaný jeden stupeň za tisíc rokov. Rýchlosť, na ktorú dokáže príroda reagovať. V tatranskej „arche“ sú pripravené arkticko-alpínske druhy, Tatry sú ich posledným ostrovom výskytu na Slovensku, čakajú na dobu ľadovú. Lebo takto sem už raz kedysi prišli. Vďaka pomalosti zmeny. Ide napríklad o pôvabný medvedík alpínsky, mimoriadnu botanickú vzácnosť, útočiskom sú Belianske Tatry. Aj tam však rastie už len na pár malých lokalitách a je otázne, ako zareaguje na klimatickú zmenu. Ustúpiť vyššie už nemá kam a z tatranských rastlín v tom nie je sám.
Foto: Milan Zajac
Prvá diaľnica ľudstva
Rastlinné a hmyzie spoločenstvá putovali tisíce rokov na sever, neskôr na juh, schádzali do kotlín, potom znova stúpali do hôr. Pomaly, pomaličky. Keď sa dalo, tak aj rýchlo. Diaľnicami boli rieky, vzdušné prúdy, no najmä neporušená otvorená krajina. Práve do nej človek výrazne zasiahol.
Aj by sme chceli od prírody, aby sa zachránila, aby sa všetko vzácne niekam prirodzene presúvalo, kde prečká ťažké časy, ale bráni tomu naša infraštruktúra. Okrem ciest sú to najmä stavby, ploty, rozkúskovaná, fragmentovaná a výrazne pozmenená krajina, o ktorej sa presviedčame, že je ľudským vlastníctvom a všetko má byť ľudským nárokom podriadené. V takejto krajine príroda nedokáže pulzovať a putovať.
Čítajte viac Bez šeliem sa krajina pokazí. Presne k takej krajine cielime
Tu však nejde len o železnice, cesty a nutnosť stavať ekodukty pre veľké šelmy. Problém má hmyz. Motýle, chrobáky nemigrujú, pretože človek zredukoval biotopy, kde rástli ich domovské rastliny. „Tu v okolí Babiek dožíva napríklad jasoň červenooký,“ ukazuje na malé plôšky botanik.
Iste, otvárame aj nové „diaľnice“. Obchodné zámorské linky, po ktorých sa však šíria rýchle, dravé, invázne druhy, s ktorými si nevieme dať rady.
Tú prastarú diaľnicu, otvorenú, stepnú krajinu, veľmi riedko porastenú stromami, pritom na svoje putovanie využil práve človek. Ako prvé kolonizoval územia, kde bolo bezlesie. Nasledoval zver. „Existujú dáta o tom, ako prví lovci vypaľovali podtatranské oblasti, aby zväčšovali loviská,“ hovorí Mario. O tisícky rokov lesy vypaľovali Valasi, no už nie v podhorí, ale priamo na hrebeňoch. Rozširovali pastvu. Človek vzišiel z otvorenej krajiny. A teraz túto prúdnicu života nadobro uzamkne?
Čítajte viac Opravíme diaľnice pre ryby, mosty pre zver, domy pre vodu?
Nová kniha botanikov predostiera vážnu otázku – čo ak tie reliktné, endemické druhy, tí najživotaschopnejší, čo prežili milióny rokov premien, nezvládnu pár prudkých desaťročí? „Boli tu aj teplejšie doby, ale trvali dlho. Nie v jednotkách rokov ako dnes. Dnešná zmena je naozaj prudká. A ešte aj krajinu sme zmenili natoľko, že neumožňuje prírode reagovať,“ pokračuje Mario s tým, že mnohé druhy nezabije priamo klíma. Lež konkurenčné vzťahy, druhy, ktoré sa tlačia z nižších polôh.
Milióny sa už dali do pohybu.
Nechoď do močiara, stiahne ťa svetlonos!
Naberáme si vodu pri prameni. Mäsožravka tučnica obyčajná vábi drobnými fialovými kvetmi, nízko pri machu rozvíja lepkavé listy. Mäsožravosť je prispôsobením sa na nedostatok živín. Odtiaľto ich neustále vymýva voda.
Tatranské mokrade patria k absolútne najohrozenejším biotopom. Človek ich na rozdiel od pasienkov neopustil, ale cielene likvidoval, vysúšal. Aby zvyšoval plochy polí, lesov.
So zánikom mokradí sa vytrácajú druhy ako ostrica barinná, páperec alpínsky (ide vôbec o jednu z najvzácnejších rastlín Slovenska) alebo všivec žezlovitý – majestátny druh slatinných lúk, rastie už len na hŕstke lokalít.
Bolo to dané aj historicky. Vlhké plochy vnímali predkovia ako niečo zlé. Mýty sa udržali až dodnes. Milan spomína na detstvo, keď ho varovali – nechoď do močiara, svetlonos ťa stiahne do bažiny, zapadneš a už sa stade nedostaneš!
Ešte stále možno toho veľa zachrániť
Kľúčom je obnova prírodných ekosystémov. Osvedčeným nástrojom je pastva.
Veď aj „nový“ tatranský objav – vstavačovec bazový je príkladom rastliny naviazanej na pastvu. Babky donedávna predstavovali najvyššie položenú pastvu na Slovensku, dnes sa už takto vysoko nepasie. Alchemilky si strážia veľké kvapky vody. Pozorujeme bôľhoj, živnú rastlinu modráčikov najmenších a – ďalšiu rastlinu pastvy.
Botanici našli v lokalite Babiek a Sivého vrchu už len pár trsov horca krížatého, jedinej živnej rastliny pre modráčika Rebelovho. Ak by sa tu páslo, bolo by ho oveľa viac. A naopak – ak sa neobnoví pastva, horec nebude, ani modráčik.
Nad žltou, fialovou, ružovou, bielou, modrou kvetenou sa kníše stará jarabina. Pre laika úchvatný pohľad. Ale botanici sa stále mračia asi ako obloha medzi Salatínom a Poludnicou. Vidia nevidené, stratené. Koľko by to bolo iných kvetov, motýľov. A ktovie, či by sa na slovo zmohol jeden z prvých „tatranských“ botanikov Wahlenberg.
Foto: Andrej Barát
Pohodlnosť bytia
„Na Slovensku sa stále pýšime tým, že sme ovčiarska krajina, cudzincov ponúkame bryndzovými haluškami a liptovské syry sú vnímané ako produkt z lona prírody. Je to ale naozaj tak?“ pýta sa Mario.
Veľa sa zmenilo. Jemná mozaika sa prebudovala na krajinu extrémov, ktorú tvoria najmä intenzívne polia, prípadne vysiate lúky na bývalej ornej pôde, tam sa dnes pasú ovečky. A nie na strmších a ťažšie dostupných miestach, kde pásli dobytok dedovia. Staré lúky sa opustili. Pričom práve tieto plochy sú podľa botanikov ohniskami biodiverzity. „Je na zamyslenie, či ich nechceme opäť rozumne využívať – pre nás, ale aj pre prírodu.“
Príroda nám však stále, aj napriek tomu, že sme ju výrazne oklieštili, poskytuje množstvo benefitov, vďaka ktorým môžeme pokojne a pohodlne spávať. Akurát tie hodnotné biotopy nedokážeme ničím nahradiť, ak ich necháme zaniknúť.
Podľa Maria je naša civilizácia nastavená na to, že ekosystémové služby budú fungovať – neustále. „Nebudú. Ak sa nespamätáme.“ Želaným triumfom ľudstva by mohlo byť hlboké uvedomenie si, že nie sme osve, ale že žijeme v spoločenstve. S kým? Vodidlá prináša aj nová botanická kniha. Ukazuje, aké úžasné dedičstvo má Slovensko v Tatrách. Prijmeme ho?